Terčom pohŕdania

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Terčom pohŕdania

O potupovaní ľudí v pozícii cirkevnej autority

Všimol som si to krátko po vstupe do košického seminára: medzi bohoslovcami vládla atmosféra skoro všeobecnej averzie voči predstaveným kňazom. Kritika bola podľa môjho názoru v prevažujúcej miere nespravodlivá, či priamo zlomyseľná. V každom rozhodnutí sa hľadali chyby, vyčnievajúce osobné črty sa preháňali do karikatúry, ľudské a morálne požiadavky boli vystupňované do nesmiernych výšok, ktoré mnohí kritici ani nesnívali uplatniť na seba.

V zahraničí som mohol neskôr pozorovať podobný fenomén kritiky vo forme, ktorá sa medzičasom stala populárna aj na Slovensku: je to kritika prostredníctvom kategórií konzervativizmu a liberalizmu. Ide o trochu sofistikovanejší prístup než osočovanie autority ako princípu, ktorý stojí v ceste sebeckých záujmov, ale v konečnom dôsledku tiež veľmi často nespravodlivý alebo zlomyseľný. Vnímam to ako škandál, keď vidím tvrdých sudcov, tak neuveriteľne spokojných a istých samých so sebou, ako pred ich kritikou neobstojí žiaden kňaz, ani biskup, ani kardinál. Ani pápež. Padajú na mňa urážky tých, ktorí teba urážajú...

Dnes ráno som pri štúdiu natrafil na pozoruhodné slová Hansa Ursa von Balthasara, švajčiarskeho katolíckeho teológa 20. storočia, ktorého mám veľmi rád. Ich kontext je takisto veľmi zaujímavý: vyriekol ich v príhovore Jozefovi kardinálovi Ratzingerovi pri príležitosti jeho šesťdesiatych narodenín. Len málokto mohol vtedy tušiť, že tento muž sa stane nástupcom Jána Pavla II na pápežskom stolci. A užije si tej potupy až-až.

Text príhovoru vyšiel ako úvod Balthasarovej knihy Der antirömische Affekt [Postoj proti Rímu]. Prekladám ho z anglického vydania knihy pod názvom The Office of Peter and the Structure of the Church [Petrov úrad a štruktúra Cirkvi], str. xxi. 

Každý pápež, nech by bol akokoľvek svätý, má vždy aj svoju ľudskú stránku, na základe ktorej sa dá kritizovať. Je len poľutovaniahodné že v Katolíckej cirkvi, ktorá pozostáva z hriešnikov, ten kto nastupuje do úradu predstaveného takmer vždy prichádza o predošlé sympatie a stáva sa terčom viac alebo menej zlomyseľnej kritiky. Spravidla musí najprv zomrieť, aby jeho skutočné zásluhy vyšli na svetlo. Jeden z príkladov je pápež Pavol VI, na ktorého nadávalo veľa katolíkov, také isté pravidlo však možno pozorovať aj v prípade biskupov či predstavených mužských i ženských rehoľných spoločenstiev. Nielen kňaz, ako sa zvyklo hovoriť, ale aj laik je kňazovi vlkom, a to platí zvlášť dnes, kedy každý kto zaútočí proti cirkevnej autorite je ospevovaný masmédiami ako mučeník a hrdina. Sú to mimochodom tie isté médiá, ktoré majú omnoho väčšiu autoritu a presvedčivú silu pre priemerné masy ľudí, než samotné cirkevné autority. Tie zostávajú obklopené potupou, ktorú znášal apoštol Pavol—potupou slabosti, pohŕdania a výsmechu, lebo nesú na pleciach úrad s nárokom na úctu a poslušnosť.

    

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo