Spájať, či nespájať? S Dzurindom a Kollárom to zmysel nedáva

Uplynulý týždeň sa niesol v duchu (zatiaľ) neurčitej "sedemdesiatšestky". Napriek limitáciam zloženia parlamentu, ktoré sú jasné každému občanovi so záujmom o politiku je Hegerova snaha racionálna minimálne z jedného dôvodu: Nie je iná rozumná alternatíva. Odmyslime si predčasné voľby, z ktorých by profitoval Smer, Hlas a fašisti- a možno, veľmi možno, Boris Kollár. Toľko teda k Hegerovej "76".

A teraz k rečiam o spájaní. Jasné, každý, kto sleduje politiku, vie, že Fica s Uhríkom môže zastaviť či "vybrzdiť" len dostatočne silná demokratická zostava, ktorá sa nenarodí a nevyrastie za rok ani dva. Takže spájanie je nevyhnutné- potiaľto je všetko v poriadku. Za hlavu sa ale chytáme pri tom, čo za "lídrov" nám tu zas kreslia médiá. Veď uvážte: 

Líder Mikuláš Dzurinda. S minulosťou kauzy Gorila (ktorá sa po rokoch zametania opäť intenzívne vyšetruje). Bez reálnej vlastnej politickej strany a bez viditeľných silných spojencov. A úprimne, aj bez politickej ponuky, ktorá musí obsahovať viac, ako ťahanie špagátikov v Machiavellistickej hre- kde inak Dzurindovi zručnosti upierať nemožno. 

Líder spájania Miroslav Kollár. Predseda strany SPOLU, ktorá sa preferenčne pohybuje na kóte 0,2 %. Len pripomínam, že v čase prevratu v strane SPOLU na jeseň 2021, keď stranu viedol Juraj Hipš a Erik Baláž (ktorý po prevrate na protest odišiel) mala strana preferencie nad 1,5%. Toľko k aktuálnemu potenciálu lídra. A pri všetkej úcte, pasovať sa za nositeľa spájania proti hnedo- červenému valcu je skoro taký nezmysel, ako Fico v jadre Európskej únie. O tom, že po vlastníctve strany zatúžila aj europoslankyňa Nicholsonová (ktorá zároveň chce tiež spájať) je zbytočné zatiaľ písať čo len o čiarku navyše. 

Nepochybujem, že reálni hráči v strategickom spájacom kolotoči majú pochybnú cestu s fantómovým "podvozkom" Dzurindu a Kollára dobre premeranú. A reálni hráči sú dnes vládne politické strany a KDH. Matovič, Heger, Remišová či Majerský si zrejme uvedomujú, že ak by došlo k rozdeleniu OĽANO, najistejšia cesta ako zabiť potenciál nového bloku bude značka Dzurinda- Kollár. Navyše, "strategická" komunikácia pána Kollára je zvláštna, keď dnes na Denníku N hádže "do koša" potenciálnych partnerov, ktorí sú násobne silnejší ako projekt SPOLU, alebo kádruje Remišovú, ktorá vo voľbách dostala od ľudí vyše 81 tisíc hlasov- oproti Kollárovym 2666. Pokora veru hodná spájača, nemyslíte? 

Seriózne poňaté spájanie si volič rozhodne predstavuje inak. Je jasné, že každý musí niečo prehltnúť - cez tradične štrukturálne a ideovo betónové KDH, konsenzuálneho premiéra, ktorý bude musieť ísť do asertívneho boja o voliča či zahranično- politické a hodnotové otázky, kde bude treba nájsť jasné hranice až po bezhodnotových politických sólistov, ktorí sa v každej dobe na podobnom projekte skúsia priživiť. Nie je to ľahká úloha a nemusí to ani dobre dopadnúť, pretože táto hra má tisíc premenných. Ale keby sa aj tisíc vecí zbabralo, aj tragikomédia musí mať vkus. A práve ten chýba konštruktu Dzurinda- Kollár. Navyše, žiadny politik, ktorý to s bojom proti korupcii myslí vážne, si nechce na čelo nalepiť nálepku gorilieho mláďaťa.

A nech téma spájania dopadne akokoľvek, pri súčasných alternatívach Eduard Heger duo Dzurinda- Kollár a ich fantómový projekt vlastne ani nepotrebuje. Hlavne keď vieme, že mediálne chcenie a zdieľanie príležitostných fotiek s politikmi iných strán z vás lídra ešte ani zďaleka nerobí.