Aký je rozdiel medzi lekárom a učiteľom? 1 500 eur

Nie, nebojte sa, nechystám sa pripomenúť otrepaný Kennedyho výrok: Nepýtaj sa, čo môže urobiť tvoja krajina pre teba, pýtaj sa, čo môžeš urobiť ty pre svoju krajinu. Nejdem ani hromžiť na „tú dnešnú mládež“, ktorej sa treba pchať do... Rypnem radšej inde. Do nepomeru lekár – učiteľ.

Rozprávala som sa s kolegom učiteľom s 52-ročnou praxou. V najvyššej možnej platovej triede univerzitného profesora má tabuľkový plat 1 700 eur v hrubom. Nie je to málo, nesťažuje sa. Kolegyňa profesorka s 20-ročnou praxou má 1 500 eur. Ani ona sa nesťažuje, môže slušne žiť. Ale obaja vnímajú, že na 1 700 eurách začína v novom (už schválenom) návrhu ministerstva zdravotníctva lekár s 0 rokmi praxe. Ten s 20 rokmi praxe sa dostane na 2 000 eur. Teda vlastne nedostane, lebo v tom čase už dávno bude mať za sebou aj špecializáciu, a teda 3 000 eur v hrubom. Lekár so špecializáciou a 0 rokmi praxe má takmer 2 800 eur.

Nehovoriac o tom, že v pôvodnej požiadavke lekárskych odborov boli tieto čísla vyššie:

• od 2 058,70 eura pre lekára bez praxe po 4 480,70 eura pre lekára so 40-ročnou praxou,
• od 3 390,80 eura pre lekára špecialistu bez praxe po 5 812,80 pre lekára so 40-ročnou praxou.

Je sympatické, že ani doktor Visolajský sa na svoj plat nesťažuje a považuje ho za dostatočný. Netreba vysvetľovať, že tu ide o záchranu kolabujúceho systému a že kľúčovou zložkou tej záchrany je udržanie mladých v systéme. Vyššie platy sú jedným z nevyhnutných nástrojov. V tom všetkom aj učitelia lekárom držia palce. Zvlášť tí s 50-ročnou praxou si uvedomujú, akí sme od lekárov závislí. Vo fyzickej oblasti...

A čo iné oblasti?

Preto otázka (kolabujúceho) systému stojí hlbšie. Kladú si ju už dávno špecialisti s bohatou praxou aj radoví rodičia: Kto učí naše deti? Prečo to nie sú len tí najlepší? Keď sa pomýli lekár, zomrie človek. Ale keď sa pomýli učiteľ, chodia po zemi zlí ľudia. (Napísal kdesi Šalva Amonašvili.) V kostiach cítime, na aký problém si zarábame.

Cítia to aj samy deti. Kolegovia z univerzít dobre poznajú ten pocit, keď k nim prichádzajú exkurzie z gymnázií po celom Slovensku. Šikovní, vnímaví, rozhľadení mladí ľudia. Radosť pracovať. A potom, keď sa za hosťami zavrú dvere, si spoločne povzdychnú: „Títo k nám neprídu. Pôjdu na západ. Alebo na Západ.“

Učiteľ je ten, ktorému majú kamaráti tendenciu platiť za kávu a za pivo. Veď: „... ty si učiteľ.“ Dáme mu almužnu, ale nikto mu nedá nič, „aby zostal“. Nezávisíme od neho fyzicky a okamžite, nemá vyjednávaciu pozíciu, pre ktorú by sa niekto staval do pozoru. Nie je to jeho chyba a v zásade ani jeho vec. Je to vec spoločnosti, vec systému.

Súčasťou toho systému sú aj lekári. Nevysiela dobrý signál, ak sa zo systému (nad systém) vyčleňujú. Svojimi nárokmi pôsobia nesolidárne. Niektorí. Viac to bilo do očí vo vyjednávaniach bývalého prezidenta Slovenskej lekárskej komory Mariana Kollára s premiérmi od Dzurindu po Matoviča. Peter Visolajský a jeho tím sledujú spoločné dobro, ale vnútri svojho stavu musia pracovať s tým, čo majú.

S plným uznaním náročnosti lekárskej práce, obetavosti zdravotníkov a potrebe zreformovať neznesiteľný systém platí to, čo Jozef Majchrák výstižne sformuloval ako varovanie pred „stavovskou slepotou“. Vyššie spomenutý profesor osemdesiatnik mi rád rozpráva o duchu svojho povolania a poslania. Či ide o učiteľa, kňaza, politika... alebo lekára. Zvykne hovoriť, že povolanie učiteľa je pozvaním participovať na dejinách spásy konaním pre dobro druhých a spoločnosti, pričom nám za to aj niečo platia...

Zdravotnícky, školský ani iný systém nevytiahneme z bahna, ak ho nepovažujeme za svoj a ak nie sme ochotní priniesť obetu. Tí, čo berú boj Ukrajincov za svoj, nelamentujú nad zdražovaním plynu. Tí, čo považujú spoločné za svoje, neutekajú za lepším, nepredbiehajú sa v rade, nehľadajú protekciu. A nezávidia. Ani učitelia lekárom nezávidia. Len snívajú o dni, keď sa spolu pri pive, ktoré si zaplatí každý sám, budú rozprávať o tom, čo by mohli urobiť pre túto krajinu.

Foto: csfd.sk