Čepiec - Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene

Bratislava. Vysoké budovy s lesklou fasádou. Rušná cesta. Autá jazdia sem a nákladiaky tam. Zdiaľky počuť húkačku sanitky. Sem-tam niekto nervózne zatrúbi. Ľudia sa náhlia. Ráznym krokom prechádzajú okolo seba, každý ponorený do svojho myšlienkového sveta. Stáť. Červená semaforu určuje, kto zastane, spomalí, vydýchne si. Zelená. Tik-tik-tik-tik. A znova bežia za svojimi povinnosťami.

Tridsiatnička Katka prichádza do dedinky Šumiac na Stredné Slovensko. Všade je pokoj a ticho, len drobný šum vetra hýbe listami stromov a akási vrana sa hlási o slovo. „Neviem, či prichádzam alebo odchádzam. Verím, že na konci to nebude podstatné. Na konci bude len čepiec. A kniha. Čepiec nebudem nosiť. Knihu nebudem čítať,“ uvádza nás hlavná protagonistka.

Štýlovo oblečená Katka v žltých oversize šatách chce aspoň na pár dní zanechať ruch veľkomesta: „Chcem sa naučiť šiť tradičný čepiec. Šumiacky. Taký, ako má byť. Hoci ešte neviem, čo to znamená. Je to vlastne prejav zúfalstva. Prijať do života niečo cudzie. Hocičo. A veriť, že sa niečo pohne.“ Vyhľadá tetku Iľku. Na Šumiaci sú už len dve, čo znajú čepce zrobiť. „Viete, ja vlastne k folklóru nemám vzťah,“ vysvetľuje Katka pri ich prvom stretnutí. „Vadí mi, ako je interpretovaný, preceňovaný a zneužívaný všetkými režimami. Ja nechcem precedený univerzálny folklór. Nechcem folklór na tri kliky. Instafolklór. Chcela som ísť za priehľadnosť, dotknúť sa ho. A pravdupovediac... Som proste kaviarenský typ.“

Mladá žena sa opakovane vracia na Šumiac. Na víkend, alebo na pár dní. Tetka Iľka ju učí vyšívať, poúča i kritizuje. Ale taktiež pochváli. Pre Katku je to vzácny čas: „Vyšívam. Vyšívam do bieleho tylu. To by som nikdy nebola povedala. Potrebujem to. Počítať milimetrové dierky. Sústrediť sa. Aby sa myšlienky nezatupili. Je to ako terapia.“

Počas vyšívania sa tetka Iľka rozhovorila o svojom živote. O živote, ktorý nechcela žiť. Bývali dvanásti v jednej drevenici. Žiadny spomienkový optimizmus. Chcela študovať, no peňazí nebolo a jej otec do strany nevstúpi. Zamestnala sa v obchode a neskôr ju vydali. „Veď on je z dobrej rodiny, bohaté gazdovstvo. Pôjdeš do nich,“ vraveli jej mamka. „Ale mne sa nepáči,“ bránila sa mladučká Iľka. „Zvykneš si. Aj ja som si zvykla. Láska príde potom. S deťmi.“

Šumiac si pomaly získava Katkine srdce. Z dediny je krásny výhľad na Kráľovu hoľu. Nie sú tu ploty ani záhrady. Aj tu žijú chudobní aj majetnejší. Spoznáva domácich Šumiačanov, aj obyvateľov osady pri Telgárte, ako aj peripetie ich spolunažívania. Rodinná atmosféra v Iľkinej rodine sýti Katkine hladné srdce. Toto s mamou a babkou Gizelou nezažila. Chýbajú jej.

Autorská inscenácia Čepiec verne čerpá z rovnomenného dokumentárneho románu Kataríny Kucbelovej. Autorka dva roky navštevovala Šumiac, spoznávala život a folklór v oblasti pod Kráľovou hoľou. Svoju osobnú skúsenosť zdokumentovala do knižnej podoby. Hlavná hrdinka prežíva akúsi prázdnotu, a tak sa rozhodla prijať do života niečo cudzie dúfajúc v zmenu k lepšiemu. Chce spoznať autentický folklór. Jej pohľad deformovaný komercializáciou sa mení. Vracia sa ku koreňom. Zisťuje, že tak ako čepiec je z vonkajšej strany krásny a z vnútra neopracovaný, tak aj malebná dedinka v lone prírody ukrýva ťažký život, alkoholizmus, domáce násilie, rasizmus a spoločenské traumy minulosti.

Predstavenie sa skladá z viacerých mozaík. V popredí dominujú rozhovory mladej mestskej ženy a skúsenej tetky z vidieka. V pozadí sa ich príbehy reálne odohrávajú. Scény sprevádza reprodukovaná aj živá hudba. Basa, cimbalovka, fujara prirodzene vtiahnu diváka do deja aj s celým spektrom emócií. Hudobná zložka z pera Martina Geišberga dodáva celému dielu určitú dynamiku a celistvosť.

Zdroj:

KUCBELOVÁ, K.: Čepiec. Bratislava: Slovart, 2019

OROSZOVÁ, V.: Všetky farby čepca. (online) https://monitoringdivadiel.sk/vsetky-farby-cepca/

Pozn.: Text blogu obsahuje úryvky z autorskej inscenácie Čepiec, Katarína Kucbelová a Peter Palik, Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene

Autor fotografie: Vanda Mesiariková