Cár Peter I – veľký westernizátor Ruska

Médiá informovali, že ruský prezident v tejto súvislosti opäť velebil jubilanta a spojil jeho aktivity s dnešnými udalosťami. No málo kto si všimol, že toto je vlastne len pár viet, vyslovených akoby mimochodom na podujatí, nespojenom s narodeninami cára (https://www.rbc.ru/politics/09/06/2022/62a1fef99a79478be49a944d). Takmer demonštratívna obmedzenosť osláv svedčí, že Putinove hodnotenie osobnosti a dedičstva tohto cára už nie je také jednoznačné.

Westernizátor Ruská

Keď sa hovorí o zásluhách Petra I, zvyčajne sa spomína na vojenské víťazstvá, posilnenie armády a vytvorenie námorníctva, štátne reformy a založenie Petrohradu (Санкт Петербург), ktorý bol ďalších 200 rokov hlavným mestom ríše. Avšak aj iní panovníci sa venovali armáde, bojovali a rozširovali územia, upevňovali štát a stavali mestá. Prečo práve Petra nazývame Veľkým, v zmysle - vynikajúcim?

V podstate je hlavné to, že prelomil stáročnú tradíciu a radikálne otočil civilizačnú cestu svojej vlasti. Krajinu, ktorá sa predtým cítila ako dedička mongolskej Zlatej hordy, nasmeroval k európskemu modelu rozvoja.   

V mladosti Peter navštívil západné štáty a bol ohromený z toho, čo tam uvidel. Po návrate hneď začal pretvárať celý domáci život podľa vzorov, ktoré považoval za pokročilé. Na pomoc si zavolal stovky, ak nie tisíce zahraničných odborníkov. Dosiahol svoj ciel hrubou silou, inak povedané v ázijskom štýle. Ale zanechal po sebe modernizovanú a svetu otvorenú európsku krajinu. Svoje obľúbené dieťa - mesto Petrohrad - vybudoval podľa kánonov západnej architektúry. Aj prvý názov mu dal v... holandčine (!) - Sankt Pieter Burch.

Nie je ťažké pochopiť, že to bol úplný opak terajšej ruskej politiky. Dnes sa táto krajina snaží zbaviť európskeho a amerického vplyvu. Preslávenie Petra vyzerá ako výsmech takého správania, ktoré ten odmietol ako nezmysel ešte pred tromi storočiami.       

Cár sa netajil pohŕdaním patriarchálnymi a zastaranými tradíciami. Radikálni patrioti ho za to dodnes nenávidia a obviňujú z ničenia pôvodnej ľudovej kultúry. Nie je to však úplne pravda. Petrová westernizácia sa dotkla len vyšších vrstiev ruskej spoločnosti. Hlbinný ľud zostal pri svojich zvykoch a predsudkoch. Vzdelaní Rusi sú dodnes oveľa kozmopolitnejší než ich menej vyspelí krajania.

Ruské aristokrati na dlho odmietli použitie materského jazyka. Peter nasadzoval holandčinu a nemčinu, po ňom ich však vytlačila francúzština. Znakom kultivovaného človeka nebola len jej obyčajná znalosť, ale to, že v nej bežne hovoril, čítal, písal a dokonca aj premýšľal. Mnohí šľachtici jednoducho nevedeli ruštinu. Lev Tolstoj v románe „Vojna a mier“ napísal po francúzsky celé strany dialógov svojich hrdinov, pretože títo inak ani nemohli komunikovať. Po vojne s Napoleonom nasledovalo určité odmlčanie francúzštiny. No až do stredu 19 st. táto zostala prevládajúcim jazykom vysokej spoločnosti.

Zaujímavosťou je, že okamžite po páde komunizmu v 90. rokoch sa v Rusku začala spontánna expanzia anglického jazyka. Názvy tovarov, firiem, reklám a nápisov, nehovoriac o odbornom žargóne – všade sa používala americká angličtina. To môžeme vnímať aj ako prejav trendu, stanoveného Petrom, ktorý sa obnovil hneď, ako sa naskytla príležitosť. Vláda vtedy bola nútená prijať špeciálne opatrenia k obmedzeniu tohto javu a k zachovaní ruštiny.

Je jasné, že Peter I vôbec nebol vlastenec v súčasnom zmysle slova. Keby sa takto správal v terajšom Rusku, asi by orgány ho uznali za vlastizradcu. Čo je paradoxné, bol to posledný cár ktorého môžeme s istotou považovať za skutočného etnického Rusa. Po ňom panovali ženy a muži, majúci vo väčšej či menšej miere nemecký pôvod. Zároveň títo prejavovali oveľa viac rešpektu k ruským tradíciám, než ich majestátny predchodca.

Dobyvateľ a štátnik

Peter mál však aj inú hypostázu, oveľa príťažlivejšiu pre terajšie ruské vedenie – cár-bojovník, úspešný dobyvateľ, porazivší vtedajšiu západnú (hoci vlastne severnú) superveľmoc – Švédsko.

Dnes táto mierna krajina nevyzerá ako hrozná sila, no v 17 st. kontrolovala rozsiahle územia v celej Severnej a Východnej Európe. Stačí povedať, že rozhodujúca bitka rusko-švédskej vojny sa konala... na Ukrajine, pri meste Poltava. Mimochodom: v tej bitke sa ukrajinské jednotky (Záporožskí kozáci) zúčastnili na obidvoch stranách.

Ďalšia kuriózna skutočnosť: po víťazstvu pri Poltave, Peter pozval porazených švédskych generálov na hostinu a tam sa im poďakoval ako svojim učiteľom. Aj v tejto situácii sa cítil ako žiak Európanov...

Úspechy Petra pripravili Švédov o moc a vplyv. Vďaka tomu si Rusi definitívne privlastnili severné územia, na ktorých pred tým storočia trvali vojny bez rozhodujúcich výsledkov. Od tej chvíle až dodnes je ten kraj súčasťou Ruska.

Putin verejne vyhlásil, že Peter sa nezmocnil cudzích území, ale vrátil to, čo predtým už patrilo Rusom (Tamtiež). Na toto historické obdobie asi nemá šťastie. Už sa raz stalo, že, keď sa prihováral školákom, pomýlil si Petrovu Severnú vojnu s európskou Sedemročnou (https://dennikstandard.sk/111874/ked-jeden-netaktny-ziacik-spusti-politicku-burku/). Tentoraz uviedol pochybnú verziu dejepisu, nemajúcu vážne dôkazy.

Opisujúc prostredie, v ktorom cár Peter I založil svoje hlavné mesto, Alexandr Puškin  spomínal „izbičky čierne tu i tam — „Čuchoncov biednych drobné byty“ (https://zlatyfond.sme.sk/dielo/5124/Puskin_Medeny-jazdec/1). Takto vtedy Rusi ponižujúce nazývali Fínov. Básnikovi bolo jasné, že tam žil práve tento národ ale vôbec nie Slovania. Možno sa tam oveľa skôr dočasne usadzovali nejaké slovanské kmene (ktoré sa ani nepovažovali za Rusov), no v 17. storočí tam už dávno neboli. Ani sám cár nehovoril o „návrate“ týchto území – bol ich dobyvateľ!

Víťazstvo však nedonieslo všetky očakávane benefity. Porazený kraj nebol veľmi príťažlivý - pozostával z močiarov a nepreniknuteľných lesov. Hovorí sa, že Petrohrad stojí na ľudských kostiach - kvôli nepriaznivému podnebiu a zlým pracovným podmienkam bola úmrtnosť jeho staviteľov extrémne vysoká. Pôdohospodárstvo v jeho okolí je problematické až do dnes.

Hlavnou alebo dokonca jedinou výhodou tohto miesta je prístup k Baltskému moru, ktorý Peter vášnivo vyhľadával aby tam založil námorníctvo. To sa mu podarilo, ale ho sen sa neuskutočnil - Rusko sa nestalo námornou veľmocou. Jej flotily hrali vo vojenských konfliktoch 17.-21. st. len obmedzenú úlohu. Porážali tých istých Švédov a Turkov, ale na mori nemohli konkurovať rozvinutejším krajinám. Storočia obrovských úsilí a nákladov nepriviedli k pôsobivým výsledkom.

Peter chcel zdôrazniť suverénnu výsosť Ruska, no aj toto urobil svojim vlastným štýlom. Vymenoval krajinu ríšou a seba jej cisárom. Ruský titul „cár“ je to však cyrilická transkripcia slova „cisár“, pochádzajúceho z vlastného mena „Caesar“. V starovekom Ríme sa toto meno stalo časťou titulu imperátorov – panovníkov a vojenských vodcov. Peter preferoval menovať sa imperátor ale nie cár, hoci tieto pojmy sú synonymá - asi len preto, že mu viac páčili cudzie názvy známych reálií.       

Teraz sa môžeme počuť tvrdenie, že Putin sa s ním stotožňuje. Je to silne prehnané. Ako vidíme, v mnohom sú až opačné. Preto sa ten cár nehodí do role vzoru pre súčasných ruských lídrov.

Voči tomu všetkému bol Peter I nepochybne vynikajúcim panovníkom, ktorý, podľa  vyššie spomínaného Puškina, prerúbil Rusom okno do Európy. Avšak väčšina krajanov ho rešpektuje vôbec nie pre toto dianie, ale iba ako dobyvateľa a štátnika.

Jeho jubileum k nešťastiu dopadlo na obdobie, kedy nie je veľmi vhodné si ho pripomínať. Ale tradícia jeho uctievania je taká pevná, že by úplne ignorovať toto výročie nebolo slušné. Dočkali sme sa preto len skromných, skoro formálnych osláv, ktoré by v inom prostredí boli oveľa pompéznejšie.