24 – Slovenské národné divadlo: Príbeh, ktorý je už aj náš

Rakety nad Slovnaftom. Bombardovanie Petržalky. Podzemné garáže obchodných domov ako útočisko. Žiaľ, nie sú dostatočne hlboké. Škoda, že Bratislava nemá metro. Mladí chlapci, naši synovia a bratia, so samopalmi. Narukovať, strieľať a stať sa vrahom? Alebo utiecť a stať sa dezertérom a teda zločincom? Nie je to pravda, ale mohla by byť. A predsa je to aj náš príbeh.

Ktosi búcha na dvere. „Čo tu chceš?“ spytuje sa domáci. „Vypadni! Vezmem si tvoju ženu. Ty ma nezaujímaš,“ zreve vojak páchnuci od vodky. „Ja som tiež Rus, zastrelíš svojho?“ a v momente sa ozve výstrel. Natašu vyvliekli z domu: „Bránila som sa. Zlomili mi zápästia. Už som sa nebránila.“ Rozprávania obetí chytajú za srdce. Vojna, zabíjanie, mučenie, znásilnenia. Už je toho veľa, hovoríme si. V médiách, na sociálnych sieťach. Máme chuť postaviť sa a odísť. Nepočúvať to. „Ale musíme. Musíme kráčať tempom najslabšieho,“ vystúpi z pódia akoby mimo scénu Zuzana Fialová. Priblíži sa k publiku, vychádza zo svojej hereckej pózy. „Naučil ma to otec a toho to naučili hory,“ zdôveruje sa Zuzka. Putovať tempom posledného. „Súcit je tá najbolestnejšia emócia. Ale verte mi, súcit je neopotrebovateľný. A ja dúfam, že raz môj syn povie, že naučila ma to mama, že nie majetok, ale ľudskosť je navždy. A tak ju nestraťme v honbe za osobným psychickým pohodlím.“

Vážne scény pretkávajú vtipné rozprávania s trpkou príchuťou. „Mne ukradli chladničku. Ale aj tak si do nej nemám čo dať,“ smeje sa cez slzy mladá Ukrajinka. Svoje dni trávia najmä v pivnici, pomáhajú si, povzbudzujú i posťažujú sa. „Bola som sa pozrieť hore. V našom byte. No, vážení, vždy som túžila mať francúúúzske okno! A francúzsku stenu. Panoramatický výhľad na bojisko,“ rozvíja sa debata v kryte. Možnosti hygieny sú žalostné. Pranie v dažďovej vode, ale len v tej špinavej. Čistú treba na pitie. A tak snívajú o sprche a čo budú robiť, keď toto všetko skončí.

Prechádzame si príbehy ľudí skrývajúcich sa pred bombardovaním. Počúvame prežívanie otca lúčiaceho sa so svojim dieťaťom. Malú dcérku zverí cudzej panej v rade pred hranicou. Jeho ďalej nepustia. Sledujeme pracovný pohovor ukrajinskej lekárky, ktorá s pokorou prijíma jednoduchú manuálnu prácu na Slovensku. S minimálnym platom sa zmieri, avšak pohŕdavé správanie zamestnávateľa bolí, priam pripomína agresorov, pred ktorými utiekla. Rôzne pohľady Ukrajincov, Rusov a Slovákov ovplyvnené historickými udalosťami, médiami, výkrikmi na sociálnych sieťach či cielenými propagandami a zbieraním politických bodov sa prelínajú s osobnými výpoveďami hercov.

Skutočné príbehy, rozhovory a osobné spovede zhŕňajú to, čo počúvame denne v médiách. Čo nás "naštartuje", povzbudzuje aj znechucuje a unavuje. Kto nie je ľahostajný, prirodzene prechádza rôznymi fázami. Nadšenie vystriedala únava. 24. február bol len začiatok, no skutočné výzvy ešte len prichádzajú. „Musela opadnúť prvá eufória solidarity a pomáhania Slovákov, aby sme zistili, akí v skutočnosti sme,“ poznamenáva režisérka Valéria Schulczová. Je to beh na dlhé trate. No už teraz je to pre Slovensko nová skúsenosť. V roku 2014 väčšina Slovenska nebola pozitívne naladená voči utečencom z Iraku a Sýrie. Hoci žiadostí o azyl na Slovensku bolo minimum, hystéria bola obrovská. V roku 2018 uviedlo Divadlo Nová scéna predstavenie Domov, kde je ten tvoj? a v spolupráci s Migračným úradom MV SR organizovali na školách diskusie s cieľom vcítiť sa do role utečenca a poukázať na prekážky, ktoré stoja na ceste za novým životom. Od 24. februára 2022 si to Slovensko nemusí predstaviť, už je to reálna skúsenosť. Rakety padajú 200 km od našich hraníc. A našlo sa množstvo dobrých duší, ktoré pomáhajú. Zároveň sa stretávame s relativizáciou vojny, jej zľahčovaním, nenávisťou a extrémizmom. „Lebo my sme vo svojej bubline, aj o tom tá hra je, že všetci máme svoje bubliny a nemáme veľmi chuť ich prekračovať,“ dodáva režisérka.

Hoaxy a dezinformácie. To podčiarkuje aj scéna tvorená z plotu a zrkadiel. Informačná vojna na našej pôde je očividná. „Prichádzame o blízkych a to nie len v boji. Vojna nás rozdeľuje. Staviame medzi seba ploty vybudované na nenávisti.“ Obstojí Slovensko v tejto výzve? „Neotupieť, nestratiť súcit a rozum. Slušnosť nie je slabosť, agresivita nie je sila.“

Pozn.: Text blogu obsahuje úryvky z autorskej inscenácie 24, Valéria Schulczová a kolektív, SND, 2022

Autor fotografie: Andrej Balco