Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
12. máj 2022

Nepriateľstvo ako choroba modernej doby. Môže kresťanstvo ponúknuť vhodný liek?

„Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú“ (Lk 6, 27-28). Autorkou článku je Martina Lovasová, študentka 2. online programu Spoločenstva Ladislava Hanusa, na tému „Výzvy na pomedzí kresťanskej a sekulárnej kultúry“.
Nepriateľstvo ako choroba modernej doby. Môže kresťanstvo ponúknuť vhodný liek?

Veľkonočné sviatky v mnohých kresťanoch oživujú krásne, no zároveň veľmi ťažko aplikovateľné posolstvo o odpustení. Na vlastnom príklade ho demonštruje umierajúci Ježiš, ktorý ešte aj jedny zo svojich posledných slov venuje modlitbe k Otcovi za všetkých, ktorí mu spôsobili utrpenie. Namiesto snahy o pomstu sa svetom dodnes rozlieha jeho úprimná prosba: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34).

Hoci mnohí veriaci i neveriaci dobre poznajú jeho odkaz pre svet na teoretickej rovine, otázkou je, či je možné mu aj dnes pripísať patričnú relevantnosť a vložiť ho do deja vlastných životov. Ja osobne považujem Ježišovo svedectvo za nadčasové. Myslím si, že jeho slová nemajú slúžiť len ako zaujímavý podnet na premýšľanie, ale priamo ako návod na život a to bez ohľadu na stupeň modernity danej doby.

Slovo nepriateľ sa spája so širokou škálou rôznych konotácií. Môže ísť v prvom rade o človeka, ktorý nás zranil, sklamal, opustil, spôsobil nám fyzické či psychické trápenie. Podľa mňa je však v  kontexte témy veľký priestor na premýšľanie nielen o tomto prvotnom type ľudí. Okruh by sa dal rozšíriť aj o tzv. „nepriateľov“, t.j. ľudí, ktorí nemusia voči nám vystupovať priamo v znepriatelenej forme, ale sú napríklad protagonistami opozitných názorov.

Berúc do úvahy tieto dve pomerne frekventované skupiny ľudí možno povedať, že istý druh nepriateľstva či opozície zažívame v určitej miere dennodenne. Dokonca si dovolím tvrdiť, že o čosi častejší je stret práve s druhou menovanou skupinou. Obzvlášť moderná doba, v ktorej značne dominuje rýchlosť šírenia rôznorodých myšlienok a teórií, je príznačná rozporuplnými názormi a stranami, ktoré nie sú ochotné, niekedy ani schopné nájsť prienik, ba dokonca ani priateľskú či aspoň vľúdnu diskusiu. V obraznom i menej obraznom ponímaní proti sebe bojujú trebárs konzervatívci a liberáli, prívrženci očkovania verzus antivaxeri, pro-life a pro-choice hnutie, ateisti a veriaci, katolíci verzus protestanti a tiež zástupcovia mnohých iných skupín.  

Dá sa povedať, že v každom z nás sa nachádza istý svetonázor a často v ľuďoch priam „vrie“ túžba vyjadriť a obhájiť svoje vlastné vnímanie. Prezentovanie postoja, ktorý človek považuje za správny, je prirodzene vhodnou formou, ktorú sa nesnažím spochybniť. Nebolo by na mieste sa zo strachu z konfrontácie radšej utiahnuť do vlastnej „ulity“, aby sa hneď v zárodku zamedzilo vzniku prípadnej formy antipatie. Obzvlášť nie vtedy, keď je priam dôležité postaviť sa za správnu vec a priniesť na svetlo sveta rozumné argumenty, ktoré by mohli nasmerovať uhol pohľadu novým, možno lepším smerom. Diskusiu o rozporuplných témach naopak považujem za veľmi dôležitú, ba priam kľúčovú pre správne napredovanie spoločnosti.

Svoju pozornosť sa však napriek tomu snažím nasmerovať na myšlienku o tom, do akej miery by malo byť pre nás dôležité obhájiť si svoju pravdu, a to aj na úkor straty láskavosti voči blížnemu. V tomto kontexte sú pre mňa hlbokou inšpiráciou slová apoštola Pavla v 1. liste Korinťanom, v ktorom vyjadruje to, že aj keby mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a vedu, no lásky by nemal, ničím by nebol (porovnaj 1 Kor 13, 2). Práve uvedené vyjadrenia vnímam ako silné posolstvo toho, že hľadanie a objavovanie pravdy môže byť krásny a zároveň potrebný proces, avšak ak je v ňom absencia láskavosti voči blížnemu, vynárajú sa tu isté pochybnosti o správnosti zvolenej cesty. Svätý František z Assisi by sa k téme postavil ešte o čosi razantnejšie, keď tvrdí: „Lepšie je múdro mlčať, ako dokazovať pravdu bez lásky.“  Často totižto aj dobre mienená rada či teória, ktorá síce hlása pravdu, no je popretkávaná pýchou alebo nadradenosťou, nepadá na úrodnú pôdu. Dotkne sa mysle nášho oponenta, avšak je veľmi málo pravdepodobné, že sa natrvalo usadí v jeho srdci. Možno si mnohí v tomto kontexte povedia, že takýto postoj je nepredstaviteľný a že za pravdu sa musí bojovať doslova zubami nechtami. Pravdu by som však prirovnala k silnému prúdu podzemnej vody. Ak jej pripravíme vhodnú „pôdu“, skôr či neskôr vyjde na povrch a svojou priezračnosťou obmyje oči všetkých „nevidiacich“. Môžu to byť oči našich oponentov, avšak možno aj oči nás samých.  

Samozrejme považujem za potrebné pripustiť, že sú prípady, v ktorých je diskusia kvôli vnútorným či vonkajším prekážkam ťažká, až priam neuskutočniteľná. Človek môže čeliť výsmechu, osočovaniu, vyhrážkam, hnevu či iným útokom. Otázkou je, ako sa zachovať v takom prípade. Inšpiráciou nám môže byť zase Ježišovo slovo: „Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú“ (Lk 6, 27-28). Myslím si, že v tomto bode si väčšina z nás povie, že cesta, ktorú nám Ježiš predstavuje, rozhodne nie je žiadna vysnívaná prechádzka ružovou záhradou, práve naopak. Je to skôr ťažkopádny výstup na strmý skalnatý vrch. Je vôbec možné si v realite dnešných problémov dobrovoľne zvoliť tento smer, ktorý pôsobí často tak neatraktívne a náročne pre moderného človeka? A ak si ho predsa zvolíme, bude mať naozaj zmysel?

Inzercia

Pre mňa a moju rodinu je snáď tým najlepším životným príkladom v spomínanom kontexte stará mama, ktorá roky zápasila s prejavmi nevôle a hnevu zo strany svojej susedy. Nikdy nezabudnem na to, ako nám s pokorou a nádejou opisovala svoj každodenný modlitebný úmysel za spomínanú pani a ako nás nabádala k tomu, aby sme k nej napriek neustále sa opakujúcej negatívnej spätnej väzbe pristupovali s úctou, pričom sama odhodlane išla príkladom. Možno si mnohí položia otázku, čo jej toto dlhoročné úsilie o láskavosť vlastne prinieslo. Rozhodne to bol pokoj vo vlastnej duši a po niekoľkých rokoch aj vymodlené zmierenie s pani susedou, ktorej srdce neostalo dlho chladné voči úprimnej snahe o priateľské spolunažívanie. Stará mama podľa inšpiratívneho odkazu lekára a nespravodlivo odsúdeného politického väzňa Antona Neuwirtha liečila zlo láskou, až kým sa nedočkala uzdravujúceho mieru na oboch stranách frontu.

Akceptovať našich oponentov je ťažké a ešte ťažšie je milovať našich nepriateľov. Obzvlášť keď na tomto svete nemáme istotu toho, že sa dočkáme vytúžených slov: „odpusť“ či „mal si pravdu“ a dokonca niekedy ani len nezažijeme potvrdenie toho, či sme pravdu naozaj mali. Z pohľadu kresťansky zmýšľajúceho človeka je našou jedinou istotou rada a príklad toho Najvyššieho. Hoci ide o jednu z najväčších výziev pre ľudstvo, som presvedčená, že je to zároveň aj ten najúčinnejší liek. Je vysoko pravdepodobné, že na tejto ceste neraz zakopneme či padneme, no zároveň si myslím, že akúkoľvek veľkú métu je možné zdolávať postupne. Ak už nedokážeme hneď nepriateľa milovať či prejaviť mu pochopenie alebo láskavosť, skúsme sa zaňho aspoň modliť. Ak sa nedokážeme modliť, prajme mu aspoň dobro a ak už nedokážeme ani to, tak mu aspoň neželajme zlo.

Martina Lovasová

 

Zdroj obrázku: https://www.istockphoto.com/photo/leadership-rivalry-between-two-businessmen-pushing-a-boulder-against-each-other-to-gm1193877044-339755806

Víziou SLH je byť inšpirujúcim spoločenstvom vzdelaných a angažovaných kresťanov, ktorí budú obohacovať kultúru a verejný život na Slovensku.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Prečo je stanovisko biskupov ECAV dôležité pre zachovanie kresťanskej identity?

Prečo je stanovisko biskupov ECAV dôležité pre zachovanie kresťanskej identity?

Diskusiu ohľadom nedávneho pastorálneho stanoviska evanjelických biskupov k téme sexuálnej etiky by kresťania žiadneho vierovyznania nemali vnímať ako nepodstatnú epizódu. Ukazuje totiž, že „progresívny“ prúd spoločnosti považuje etické stanoviská, aké zazneli napríklad v zmienenom dokumente, nielen za nesprávne, ale aj za urážlivé a spoločensky neakceptovateľné. Vzniknutá situácia zároveň ukazuje, že ohrozená môže byť sloboda i identita kresťanov na Slovensku.

Blog
Je progresivizmus naozaj lepšia cesta ako náboženstvo?

Je progresivizmus naozaj lepšia cesta ako náboženstvo?

Progresivizmus hovorí o pokroku, ale je pokrok vždy odpoveďou? Niekedy aj pokroku môže byť moc veľa. Sociálne pravidlá nemusia vždy znamenať obmedzovanie, ale dakedy môžu znamenať pomocnú normu. Pritom normu, ako spôsob vyjadrenia zobjektivizovaného pohľadu môže viesť k lepšiemu životu ako pokrok za každú cenu. Môže náboženstvo prezentovať praktickejšie využiteľný, zobjektivizovaný pohľad ako veda?

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.