Sexuálne zločiny v cirkvi = mlč, ver a modli sa

V roku 2018 otriasol cirkvou na Slovensku škandál údajného sexuálneho zneužívania. Obeťou mala byť žena, ktorá vladyku Milana Chautura obvinila z toho, že ju ako dieťa sexuálne zneužíval. Pred niekoľkými dňami bolo vyšetrovanie uzavreté so záverom - vladyka Milan Chautur je nevinný.

Podľa vyjadrení sme sa mohli dočítať, že "svedkovia nič také nepotvrdili". Zrejme každý verí tomu, že ak sa rozhodne páchateľ sexuálne zneužiť dieťa, vezme ho na preplnené námestie, prípadne s ním odíde do izby, ale otvorí dvere a okná, nech to každý počuje a vidí.

Časť verejnosti ďakuje za toto rozhodnutie a z otca Chautura má svojho mučeníka, ktorý nespravodlivo trpel a trpí doteraz, lebo mu dané obvinenie nenapraviteľne poškodilo meno. A tá druhá časť verejnosti je presvedčená o tom, že tu niekto len veľmi schopne potiahol za nitky. Môj osobný názor je, že záver tohto vyšetrovania je len kombináciou hlúposti, povrchnosti a slabosti. Ale sme nútení plne rešpektovať závery vyšetrovania a orgánov činných v trestnom konaní.

Aspoň nateraz. 

Keď hľadím na dva články , ktoré som predostrela v úvode tohto textu, strácam slová. Trpiaca obeť sexuálneho násilia cirkevnou autoritou prehovorí, jej svedectvo sa dotkne aj samotného pápeža, celý svet a cirkvi to vyšlú do éteru ešte minulý rok, len cirkev na Slovensku celý rok mlčala a zverejnila svedectvo tejto preživšej až po tom, čo pápež navštívil našu krajinu, kde sa aj následne stretol s niekoľkými obeťami sexuálneho zneužívania. A ani o tejto skutočnosti, o tomto stretnutí nás cirkev neinformovala a háji sa vyjadreniami, že to bolo pre dobro obetí. 

Nič také. Cirkev to zamlčala len z jediného dôvodu - pre svoje vlastné dobro! 

Zodpovední členovia Konferencie biskupov Slovenska, ktorí toto vedeli a mlčali sú možno dobrí kňazi a výnimoční, vzdelaní ľudia, ale v konečnom dôsledku sú to zbabelci, ktorí zametajú zločiny pod koberec, len aby ochránili "svätú a nepoškvrenenú" cirkev. Stali sa "spolupáchateľmi" týchto zločinov, len preto, že nemali odvahu. Že ich udupal vlastný strach a obavy z toho, že takéto niečo môže pokriviť obraz o cirkvi. 

Opak je pravdou. Kriví ho zbabelosť. 

Nikto nie je svätý a nič nie je čisté. Cirkev má svoje miesto v spoločnosti a v životoch nielen veriacich a cirkevné autority si hlboko uvedomujú zodpovednosť, ktorú na pleciach nesú. Cirkev je rodina a ak chceme rodinu chrániť a ak jej chceme byť dobrým vzorom ako autorita, musíme byť nielen milosrdní, ale aj spravodliví.

Pravidelne sme cirkvou pozývaní k svätej spovedi. A na čo? Keď ona sama nie je schopná vyznať svoje viny. Priznať ich a naprávať.  Toto je autorita? Toto je ten príklad, ktorý máme nasledovať? 

Nebuďme zbabelcami. Nie je slabosťou poukázať na nespravodlivosť, na zločin. Slabosťou je vedieť o tom a mlčať.