„Koho milujem? Milujem dobrú kuchyňu. Už len pri názve koložvárska kapusta mi prebehne telom príjemná triaška,“ prihovára sa strašiak v poli. „A koho nenávidím? Židov. Ale v podstate proti ním nič nemám,“ snaží sa vyzliecť z kabáta. “Zato Nemcov poznám!“ rozohní sa pri rozprávaní o ich pivných festivaloch a würstloch. Stále zápasí s vyzliekaním handier. Vyzerá to komicky. Ruky má rozpäté na strašiaka, sú obmedzené, nepoužiteľné. Tak sa kabáta snaží zbaviť podivnými pohybmi zvyškom svojho tela. „S Rakušanmi je to to isté. Muškáty. Všade samé muškáty,“ kýchne si. „Fialové kravy, biele klobásy, zelená energia,“ sťažuje sa panák, ktorému sa podarilo zbaviť posledného náznaku, že by šlo o strašiaka. Okolo v záhradke sú kapustné hlávky, tie všetko dobre počúvajú. Záhradník zasieva nenávisť. Zalieva posmešnými komentármi: „Poliakom by som neveril ani nos medzi očami. Swieže, swieže! Všetko robia iba pre svoj vlastný prospech.“ Nevinné vtípky o Francúzoch, hanlivé poznámky o Maďaroch, one strašiak show o Cigánoch. Strašiak prezlečený za záhradníka či skôr záhradník v odeve strašiaka?
Zasmiali sme sa na súťaživých východniaroch, pofrflali si pri ženách. Bokom srandičky. Čo hovoria fakty? Čo hovoria médiá? Protagonista pristúpi k prehrávaciemu zariadeniu a započúvame sa do charakteristiky istej skupiny ľudí. Znie to vážne. Trocha sa s tým zariadením pohráva. Vylepšuje. Len trocha posunie kotúče. Zvuk sa deformuje. Naťahuje pásku. Nie vždy dobre rozumieme. Ladným pohybom ťahá pásku od stĺpika ku stĺpiku a prehrávaný obsah dotvára zaručenými informáciami. Nakoniec páska vytvorila akýsi plot okolo záhradky. Ako jednoducho sa dá manipulovať s informáciami. Prekrúcať, prispôsobovať, meniť kontext.
Dezinformácie nie sú novinkou tejto doby, komunikačné prostriedky im síce riadne pridali na masovosti, no pokrivené správy sa šírili aj v minulosti. Zoberme si napríklad takú tradíciu, zvyky, povery. „Kedz nebudzeš sluchac a nepujdzeš do posceli, ta ce pridze v noci strašic taky strašak, co ce šturi do mecha a zobere ce het. A ta paka a ta paka, žere male krescaňčata,“ počúva chlapček od starej mamy už od útleho detstva. Štedrý deň. Jedenásťmesačný chlapček príde ku sporáku. Hrniec padá. Vriaca kapustnica od hlavy až po päty. Otec ho sprchuje v studenej vode. Len stará mama vykrikuje: „Šaleni, šak ho zatopiš, panenka Maria.“ a drží chlapčeka pevne za zápästie. Po šiestich týždňoch v nemocnici je chlapček v poriadku. Jediné, čo mu ostalo je otlačok ruky starej mamy na zápästí. Zachovať si chladnú hlavu v hraničnej situácii verzus panika. Práve v chaose a zmätku sa klamstvám darí. Vyvolať nepokoj je to pravé pre šírenie konšpirácií.
Heslom „Ak sú peniaze prvou mocou tohto sveta, tou druhou sú médiá“ sa riadili a riadia mnohé vládne moci. Aby sme ľuďom dali nádej, musíme im nájsť nepriateľa. Ak má byť nepriateľ ľahko rozpoznateľný, musíme ho mať vo svojom dome alebo na jeho prahu. Niekto, kto vzbudzuje strach a vyvoláva nenávisť. Nenávisť alebo „občiansky cit“? Pocit identity sa zakladá na nenávisti k tomu, kto identický nie je. Aby si človek vedel pred sebou ospravedlniť vlastnú úbohosť, vždy musí mať niekoho, koho by mohol nenávidieť.
Morálne šialenstvo v podaní herca Petra Brajerčíka poukazuje na systematickú prácu s nenávisťou. Vtipná monodráma sa mení na trpké zistenie, ako ľahko manipulovať s informáciami. Inscenácia vznikla na motívy románu Umberta Eca Pražský cintorín. „Ak chcem nejakým spôsobom podať odhalenie komplotu, nemusím záujemcovi dodať nič originálne, naopak, treba mu ponúknuť len a najmä to, o čom sa už dávno dozvedel, alebo by sa mohol oveľa ľahšie dozvedieť inými cestami. Ľudia veria iba tomu, čo už vedia...“ Skúma konšpiračné teórie, antisemitské a rasistické predstavy vychádzajúce z nepriaznivej ekonomickej a spoločenskej situácie a ich odraz v médiách a politike. Široká obrazotvornosť a humor tomuto predstaveniu z dielne prešovského divadelného štúdia Slzy Janka Borodáča rozhodne nechýbajú.