Duda vs. Pastirčák

Ešte raz sa vrátim k prijímaniu kazateľa Cirkvi bratskej Daniela Pastirčáka.

Po referende "konečne" téma, ktorou RKC prenikla do všetkých slovenských médií. Hlavnú zásluhu majú zosnulý kňaz Srholec, kazateľ Pastirčák a kňaz prof. Duda.

Don António bohužiaľ už len pasívnu. Ktovie, či by sa média, po naozaj dôstojnej a zaslúženej rozlúčke s ním, jeho Cirkvi vôbec venovali, nebyť jedného prijímajúceho. Skôr si myslím, že by to skončilo tým, že z hierarchie sa  prišiel rozlúčiť "len" pomocný biskup - FUJ!.

No nestalo sa.

Hlavnú úlohu zohral kazateľ jednej z protestantských cirkví Daniel Pastirčák. Prišiel v liturgickom, hoc nešlo o ekumenickú pobožnosť, ale rímskokatolícku svätú omšu. A pristúpil k prijímaniu. To prvé je tak trochu čudné, ale budiž. To druhé udrelo, alebo by malo udrieť do očí každému katolíkovi. Udrelo i mne, keď som si z archívu RTvS pozrel záznam, hneď som to postol na FB

Udrelo to do očí aj kňazovi,  profesorovi a súdnemu vikárovi Cirkevného súdu Spišskej diecézy Jánovi Dudovi. Aj ten si to dovolil povedať nahlas. Pripojil k vyjadreniu, že to odporuje Kanonickému právu, aj možnosť výnimiek, ktoré však podľa neho nenastali. Jeho vyjadrenie sa  dostalo do printov.

Téma bola na svete.

Zrazu bolo možné písať o netolerantnej katolíckej cirkvi, ktorá nemá evanjeliovú lásku a milosrdenstvo, ide svojou cestou zotrvačnosti, mimo smer vyznačený pápežom Františkom.

Kto však bol causa belli? Duda, či Pastirčák. A ako sa tento spor vedie?

Prof.  Duda vyjadril celkom korektne (a môžeme donekonečna diskutovať či z hľadiska času a priestoru, prípadne formy najlepšie) svoj názor teológa a uznávaného cirkevného právnika podopretý kánonmi CIC. Korektne hovoril aj o výnimkách (pozri napr.: Tu). Výnimka nutná pre prípad Daniela Pastirčáka, keďže ide o protestanta by bola prakticky jediná - schválenie takého prijatia Eucharistie diecéznym biskupom, v tomto prípade arcibiskupom  Zvolenským, resp. Konferenciou biskupov Slovenska. Nik z prítomných, teda ani don Ižold, hlavný celebrant a provinciál Saleziánov don Bosca, ani prítomní biskupi, či už pomocný biskup Haľko, či emeritný biskup Bezák, takú (právo)moc nemajú. Je teda dôvodné sa domnievať, že výnimka udelená na túto príležitosť a už vôbec nie generálna pre brata Pastirčáka, udelená nebola. (V časti ako je tento spor vedený sa k tomu jednou dvomi vetami vrátim.)

Pán Pastirčák, jeden z troch kazateľov Cirkvi bratskej v Bratislave, je všeobecne známy. Myslím tým, že bol bezpochyby známy i don Ižoldovi, nielen z tejto pozície, ale i ako aktivista, spisovateľ a  básnik, výtvarník a protestant. Pán Pastirčák vyštudoval Evanjelickú bohosloveckú fakultu v Bratislave (CV napr.: Tu). Môžeme teda povedať, že je aj teológ. Teda vie o kresťanstve viac než bežný laik, rozumie (mal by rozumieť) podstate i nuansám. Je to dôležité, lebo sa, rovnako ako Duda, vyjadril pre médiá: “„Pýtal som sa na mieste kňaza, či smiem k Eucharistii pristúpiť. Nedohadovali sme sa dopredu,“ povedal Pastirčák.” Teda ja nič, ja muzikant a hodil to celé  na p. Ižolda. Ďalej v Pravde  píšu, že povedal: “ ..., že sa rozprával s mnohými katolíckymi teológmi a z rozhovorov vyplynulo, že chápu Eucharistiu podobne.”  a “Pastirčák verí ako katolíci, že v Eucharistii je prítomný Ježiš Kristus.” (tamtiež bohužiaľ, Pravda necituje, len interpretuje). “Veriť ako katolíci” nemôže byť to isté, ako “chápať to podobne”. Ktoré tvrdenie je teda pravdivé? Pozrime sa, čo  tvrdí na svojej webstránke Cirkev bratská. Na tej istej stránke, kde je ako kazateľ uvádzaný i Daniel Pastirčák. Cit.: “To, čo sme raz a navždy manifestovali krstom, potvrdzujeme po celý život prijímaním symbolov Večere Pánovej. Keď pijeme víno a prijímame chlieb z oltárneho stola, vyznávame to isté, čo sme vyjadrili v krste. ” (“pozri tu”) Aj priemerne vzdelaný katolík po prvom svätom prijímaní vie, že nejde o žiaden symbol, chlieb a víno z oltárneho stola ale, tak ako sa píše na náhodne vybranej farskej stránke rímskokatolíckej farnosti, o: “Najvznešenejšou sviatosťou je najsvätejšia Eucharistia, v ktorej sám Kristus Pán je prítomný, obetuje sa a je prijímaný a ktorou Cirkev ustavične žije a rastie.” Sme v oblasti viery a keď to tak rímsky katolík verí, tak to tak pre neho je.  Neprijíma žiaden chlieb a víno z oltárneho stola, ale živého Krista reálne prítomného v Oltárnej sviatosti. Preto z týchto dvoch tvrdení, myslím si, môže byť pravdivé  len to prvé. A aj to len s riadnou dávkou tolerancie. Dobre, zoberme ho tak ako je. Potom je  podstatné slovo “podobne”. Teda nie tak ako katolíci, ale podobne. Podmienka príslušného kánonu pre výnimku vyžaduje, aby to bolo rovnako. ( Kán 844 §4 “ ...pod podmienkou, že k týmto sviatostiam prejavujú katolícku vieru a sú riadne disponovaní.” Áno je tam prejavujú katolícku vieru a nie prejavujú katolícku, alebo podobnú vieru” pozri tu).

 

Dve zdanlivo nesúvisiace odbočky do materiálneho sveta, aby som to priblížil ľuďom mimo katolícku vieru. (samozrejme, že krívajú ako každá analógia)

  1. Človek, ktorý verí v Eucharistiu ako katolík a pôsobí ako kazateľ protestantskej cirkvi a nepovie tým ktorým káže, že v skutočnej Sviatosti oltárnej je Kristus reálne sprítomnený od chvíle premenenia mocou, ktorá je zverená riadne vysvätenému kňazovi (toť katolícka viera) mi pripomína človeka, ktorý vie ako pôsobí penicilín a ponúka tisíckráť pretrepanú vodu.  Pokiaľ je to veriaci homeopat, ja ho síce nebudem považovať za lekára, ale v podstate sa s ním môžem normálne baviť, dokonca si ho môžem vážiť za mnohé iné veci (básne, keramiku, humanizmus, niektoré politické preferencie...).  Čo však s človekom, ktorí povie, že vie že podáva placebo a nepošle pacientov k skutočnému lekárovi po penicilín? Ako ho nazvať?

  2. Máme problém s migrantami? Mnohí cítia, že áno, aj keď sa s tým problémom priamo nestretli. Niektorí, trochu dehonestujúco nazývaní slniečkári, tvrdia, že nie, problém nemáme, ešte budeme obohatení. Ale ja si myslím, že problém máme.  Spočíva v jednoduchej záležitosti. Na jednej strane neochote veľkej časti príchodzích (a tá skupina sa pochopiteľne zväčšuje počtom prichádzajúcich, hoc i jeden neprispôsobivý problémom je) rešpektovať a prispôsobiť sa zvykom, nepísaným pravidlám, právnemu systému,... cieľovej krajiny aspoň v  podstatných veciach. Na druhej strane v  malej časti domácich im to tolerovať. Na to je jediná správna odpoveď. Hovoriť o tom a vyžadovať aspoň to, čo vymôcť vieme (mali by sme vedieť) - písané pravidlá. Keď som ja na návšteve, hostiteľa rešpektujem. Keď som v mešite, tak sa vyzúvam a neidem tam opitý ani so psom. A som taký čudný, že keď je niekto na Omši svätej chcel by som, aby boli dodržané pravidlá mojej  Cirkvi. Vrátane Kán. 844 CIC. Zdá sa, že Duda, aj mnohí iní to chcú. “Slniečkárom” sa zdáme nie čudní, ale podozriví, militantní, xenofóbni.  Podľa pravovernosti.  Prosim vás, aspoň tie písané vyžadujme. Dovoľte nám to.

Ešte pár poznámok ako je tento spor vedený.

Hlasne aj mlčaním. V médiách, na blogoch, sociálnych sieťach i na diskusných fórach. Kultivovane i dosť neomalene.

Čo myslím tým mlčaním. Prof. Duda niečo povedal a nič. To nič od hierarchie (bratislavsko-trnavský arcibiskup) sa dá vysvetliť len jedným spôsobom. Výnimka nebola. Ak by bola, neviem si predstaviť žiaden racionálny dôvod, aby to nebolo artikulované. Zato  jeden veľký, aby bolo áno. Predísť celej diskusii, a nemalému verejnému pohoršeniu.   V každom prípade by to ochránilo p. Ižolda. Takže je rozumné predpokladať, že nebola. Ako sa tým vysporiadajú je naozaj vnútornou záležitosťou a ja len chcem veriť, že sa. Spolubratia v kňazskej službe sa ho ale mohli viac zastať.

Čo bolo iné zaujímavé v diskusii. To ako vedia nekatolíci, ako máme veriť a ako praktizovať našu vieru ma neprekvapuje. Vždy to vedeli lepšie ako my sami.  (Takže pán Bechný neprekvapuje :-) ). Zaujímavejšie ako reagujeme sami. Niekoľko urputných ale dosť osamelých bráni pozíciu Dudu. (Tento príspevok ma dúfam prihlasuje k tejto skupinke). Niektorí sú na úplne opačnej strane a pomerne emocionálne argumentujú milosrdenstvom, donom Srholcom, atmosférou v kostole. Toto však nič nemá spoločné s podstatou veci. Argumentuje sa i bratom Rogerom. Argument skoro nepriestrelný. Veď to bol kardinál Ratzinger. Lenže tam tá výnimka bola a bolo to známe. Diskusia o jeho plnom chápaní Eucharistie v katolíckej viere je už o niečom inom a aj tá prebehla, beží a ešte aj prebiehať zrejme dlho bude. Bolo by dobre, keby sme takto mohli diskutovať o bratovi Pastirčákovi.

Posledná, snáď najväčšia skupina (ľahostajných vynechajme) sú zľahčovači. Argument “No a čo?” sa mi zdá byť najhorší postoj v danej veci.

Úplne všetkému sa vymykal brat Šavol, ale to už asi nikoho neprekvapuje.

Je mi ľúto, že tento spor zdanlivo zatienil dôstojnosť rozlúčky s pátrom Srholcom, ale spor o Eucharistiu je sporom prvým, ktorý musíme viesť, sporom dobrým, aby zatienil skoro všetko. Sporom, ktorý musíme viesť dôsledne a dôstojne, Jedno i druhé sa týchto dňoch strácalo.


P.S. Aby to nevyznelo, že som príliš “politicky korektný” pripomeniem Mt 18,6-7, no našťastie je aj 2Kor 1,3.

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora