Dumky o slovenských dejinách - Akí starí boli starí Slováci a staré Slovenky? 8.

Zoborská listina z roku 1111 je najstaršia dodnes zachovaná písomná pamiatka z územia Slovenska. 

Dumka prvá, časť ôsma:

Akí starí boli starí Slováci a staré Slovenky?

V predchádzajúcej časti som sa dostal pri hľadaní slovenskej identity zhruba do roku 1200. Dá sa ísť v tomto smere ešte ďalej? Podľa mňa sa dá. Tu by mohol však niekto „uvedomelý“ namietnuť:

„Pred rok 1200 už nechoď! Hľadať Slovákov pred rokom 1200 môže len šialenec. Čo si sa zbláznil?! Všetci vieme, že vtedy Slováci neexistovali. Starí Slováci sú len mýtus. Písali o tom v denníku Sme aj v Denníku N a to sú rozumní ľudia, ktorí bojujú proti hoaxom a dezinformáciám. Ani Jozef Hajko na Postoji nevie nič o nejakých starých Slovákoch. Nechaj to tak, lebo sa len zosmiešniš a už ťa nikto nikdy nebude brať vážne.“  

Odpovedal by som na to asi takto:

„Už v prvej časti tejto prvej dumky som napísal, že starí Slováci nie sú mýtus, ale teoretický koncept. To, čo píšu mýtoborci z denníkov N a Sme ma až tak veľmi netrápi. Oni bojujú proti tzv. mýtom, stereotypom a predsudkom a sami možno, bez toho, aby si to uvedomovali, až po uši väzia v mýtoch, predsudkoch a stereotypoch, ktoré sú škodlivejšie ako tie, proti ktorým bojujú. Títo mediálni experti rozumejú pedofílii, homosexualite alebo pornografii, ale o dejinách nevedia takmer nič. Pokiaľ ide o Jozefa Hajka, s jeho meinstrímovým poňatím histórie sa nestotožňujem a to je aj jeden z dôvodov, prečo som začal písať túto sériu článkov o slovenských dejinách. Moja vízia našich dejín je iná. Viem, že určití ľudia sa môžu nad tým, čo píšem uškŕňať, ale toto ma neodradí. Čo ma zaujíma, sú argumenty a nie zlomyseľné grimasy.“

Aj keď sa hľadanie slovenských koreňov pred rokom 1200 môže niekomu javiť ako šialenstvo, predsa sa o to pokúsim. Mám rád takéto výzvy, takéto mission impossible. A ak vydržíte čítať túto sériu článkov do konca, bude aj plnokrvný mýtus o starých Slovákoch.

Ak sa pohybujeme okolo roku 1200, tak tu je potrebné spomenúť jednu dôležitú jazykovú zmenu, ktorá sa udiala koncom 12. storočia. V tomto čase došlo k tomu, že g sa zmenilo na h. Do tohto času naši predkovia hovorili gus, grad, gora, glava. Po tejto zmene hovorili hus, hrad, hora, hlava.

Zmena g na h sa okrem slovenčiny týkala ešte ďalších dvoch slovanských jazykov- češtiny a ukrajinčiny. Vďaka tomu sa tieto tri jazyky stali jemnejšími.

Na území Maďarskej republiky je viacero lokalít, ktoré majú v názve grad ako napr. Vyšegrad alebo Čongrad. My Slováci dnes už nehovoríme Vyšegrad, ale Vyšehrad. Asi netreba nikomu dokazovať, že názvy ako Vyšegrad a Čongrad nie sú maďarského pôvodu, ale slovensko-slovanského pôvodu. Ide o staroslovenské hrady, ktoré na tomto území existovali už v časoch Veľkej Moravy. Aj vzhľadom na dnes zachovanú jazykovú podobu týchto názvov v Maďarsku je isté, že museli vzniknúť najneskôr pred koncom 12. storočia, teda pred spomínanou zmenou g na h. Z ich názvov je tiež zrejmé, že zakladateľmi týchto hradov neboli starí Maďari, ale starí Slováci. Len z čisto jazykovej podoby môžeme dedukovať, že tieto hrady museli byť založené pred koncom 12. storočia predkami Slovákov, ktorí vtedy žili na území dnešného Maďarska.

Na obrázku vidíme uhorskú korunovačnú korunu, ktorá sa tradične, ale nepresne, označuje Svätoštefanská koruna. Korunu však dostal z Byzancie (presnejšie jej dolnú časť) až Gejza I. v 70. rokoch 11. storočia, takmer 30. rokov po smrti Štefana I. Na korune je grécky nápis "Geovistas Pistos Krales Tourkias" teda "Gejzovi vernému kráľovi Turkie". Pozoruhodné je, že Byzantínci používajú na označenie hodnosti panónskeho kráľa slovenské slovo Kral. Označenie Turkia je tam preto, lebo v Byzancii označovali starých Uhrov Turci. Maďari preniesli túto korunu z múzea do parlamentu, čím si ju do istej miery prisvojili, akoby Uhorsko bolo len maďarským štátom, hoci zásluhy o túto korunu sme mali aj my Slováci a iné národy mnohonárodného Uhorska (Turkie). 

V roku 1116 došlo k bitke na Morave medzi vojskom českého kniežaťa Vladislava I. a uhorským vojskom kráľa Štefana II. Bitka nebola plánovaná, bola skôr dôsledkom hlbokého nedorozumenia, mala však výrazné dôsledky pre Uhorsko a v dôsledku toho aj pre dnešné Slovensko. V dôsledku tejto prehratej bitky stratilo Uhorsko územie medzi riekami Olšavou, Moravou a Veličkou. Keby uhorské vojsko túto bitku neprehralo, táto časť juhovýchodnej Moravy by dnes bola, aj so svojimi významnými archeologickými lokalitami, súčasťou Slovenskej republiky. Škoda.

Dôležitú úlohu v našich dejinách zohrali aj povstania. Asi prvé také známe je povstanie proti Avarom v roku 623. Potom ako ďalšie by sme mohli spomenúť povstanie proti východným Frankom na Morave v roku 871. Sloveni sa vzbúrili proti správcom Wilhelmovi a Engelšalkovi a na čelo povstania prinútili pod hrozbou smrti postaviť sa kňaza z vládnucej mojmírovskej dynastie Slavomíra. Obe tieto povstania sú pomerne známe. Menej sa vie už o povstaní z rokov 1100 až 1112 na území práve vtedy zaniknutého Nitrianskeho kniežatstva.

K presvedčeniu o existencii takéhoto povstania sa dopracoval historik docent Ivan Mrva na základe analýzy druhej Zoborskej listiny z roku 1113. (Dve Zoborské listiny z rokov 1111 a 1113 sú najstaršie v origináli zachované listiny z nášho územia.)

Nitrianske kniežatstvo v Uhorsko- panónskom kráľovstve fungovalo ako údel, kde sa následník trónu pripravoval na to, že raz prevezme ústrednú vládu. Na prelome 11. a 12. storočia však medzi Nitrianskym a Biharským kniežaťom Almošom a jeho bratom kráľom Kolomanom Knihomoľom prepukli spory, a preto sa Koloman, aby neoslaboval jednotu Uhorsko- panónskeho kráľovstva, rozhodol nitriansky údel zrušiť. To vyvolalo aj určité nepokoje slovenského obyvateľstva.

Ivan Mrva o tom hovorí:

„Druhá Zoborská listina je z historického hľadiska cennejšia, lebo potvrdzuje osídlenie Ponitria, dolného Považia a Požitavia prevažne slovenským obyvateľstvom a vyvracia účelové teórie o neskoršom pôvode nášho národa. Zároveň sa zmieňuje o ozbrojenom odpore slovenského obyvateľstva proti novým poriadkom, ktoré tu boli zavádzané po zániku Nitrianskeho údelného kniežatstva.

V období medzi rokmi 1110 až 1112 odohralo sa na západnom Slovensku v niekdajšom Nitrianskom kniežatstve povstanie pod vedením akéhosi Atu, Ota či Vatu proti Kolomanovi, proti latinskej cirkvi, za obnovu Nitrianska, ale i za slobodu.

O týchto udalostiach referuje, aj keď veľmi skromne, Druhá Zoborská listina. Opát zoborského kláštora sv. Hypolyta menom Godfried, nepochybne nemeckého pôvodu, tu tvrdí, že po vzbure zapríčinenej vojvodom Moravanov Atom majetky kláštora opäť s veľkým úsilým nadobudol a ľudí k nim patriacich, ktorí sa odvážne vyhlásili za slobodných, na tieto majektky opäť navrátil a to za pomoci kráľa Kolomana, ostrihomskéh arcibiskupa Vavrinca a iných kniežat.

Listina nazýva vodcu vzbury „Atha dux Moraviensium“, teda Ata vojvodca Moravanov. Ak by išlo o vpád zo susednej Moravy, iste by sa nehovorilo o vzbure ani o tom, že ľudia kláštorných majetkov sa odvážne vyhlásili za slobodných... Šlo o domáceho veľmoža blízkeho Almošovi. Listina tak isto naznačuje, že Slováci v Ponitrí a na Považí sa ešte na začiatku 12. storočia nazývali Moravanmi. Je to potvrdenie dožívajúcej tradície jednoty slovensko- moravského kmeňa a tá v konflikte o Nitriansko zohrala dôležitú úlohu aj vzhľadom na pomoc, ktorá sa Almošovi dostávala zo strany českých a moravských kniežat.“

Druhá Zoborská listina z 1113 je cenná tým, že obsahuje mnoho slovenských osobných mien a geografických pomenovaní aj v tých častiach západného Slovenska, kde neskôr prevážilo maďarské obyvateľstvo. Môžeme sa tam napr. stretnúť s názvom obce „mussenic“- mučeník, čo je dnešný Močenok. Ide o zjavne slovenské pomenovanie.

A Ivan Mrva svoj článok uzatvára:

"Pre ich veľké množstvo by  sme  listinu mohli vyhlásiť  za najstaršiu písomnú jazykovú pamiatku slovenskú.  Tu nám za vzor môžu poslúžiť Poliaci, ktorí  za najstaršiu pamiatku svojho jazyka pokladajú  pápežskú bulu z roku 1136, lebo je v nej veľké množstvo  poľských miestnych i osobných mien."  

Nitriansky evanjeliár patrí k najvzácnejším pamiatkam na našom území z 11. storočia. 

Okolo roku 1100 vznikol v Kyjeve spis Povesť dávnych liet, ktorej autorom, alebo skôr spisovateľom, je mních z Pečorského kláštora Nestor. Ten mních sa tak nevolal, jeho skutočné meno nepoznáme, takto sa len zvykne označovať. Nejde o ucelené dielo, ale o súbor viacerých spisov. Najstarší z nich Povesť o preložení kníh vznikol už v 9. storočí na dvore slovenského kniežaťa Koceľa v Blatnohrade pri jazere Balaton. Nestor zapísal aj najstaršiu ústnu tradíciu pôvodu Slovanov, podľa korej majú Slovania pôvod v Karpatskej kotline, sú teda pôvodní (autochtónni) obyvatelia tohto priestoru.

Z pohľadu pátrania po počiatkoch slovenskej identity je zaujímavé najmä to, že Nestor označuje územie pod vládou kniežat Rastislava, Svätopluka a Koceľa spoločným pomenovaním „Slovenskaja zemľa“ – teda Slovenská zem. Hoci jeho zápis vznikol okolo 1100, vzťahuje sa k obdobiu medzi rokmi 861 (v tomto roku zahynul v boji s Moravanmi Pribina a na stolec panónskeho kniežaťa v Blatnohrade (dnes Balaton v Maďarsku) zasadol jeho syn Koceľ (Chozilo)) a 870 (V tomto roku sa skončila vláda kniežaťa Rastislava, ktorého po vzájomných sporoch vydal východným Frankom jeho synovec Svätopluk).

V roku 869 adresoval pápež Hadrián II. svoju bulu Sláva Bohu na výsostiach takto:

„Hadrián, biskup i služobník Boží, k Rastislavovi i Svätoplukovi i Koceľovi...“ (Doruľa, J. (2016), str. 17)

Najvýznamnejší slovenský jazykospytec Ján Stanislav k takémuto adresovaniu poznamenal:

„Pápež posiela tu ten istý list trom kniežatám odrazu, pretože jednoducho všetky tieto tri kniežatá patria k tomu istému národu.“ (Doruľa, J. (2016), str. 17)

V podobnom duchu interpretuje Stanislav aj vyššie spomenutú zmienku o Slovenskoj zemli:

„Pre nás má zápis u Nestora ten veľký význam, že podrobne uvádza kniežatá, ktoré sa o posolstve poradili a ktorým cisár Michal poslal učiteľov. Uvádza presne všetky hlavné kniežatá, ktoré vtedy vládli nášmu národu, teda i Koceľa. Údaj je teda zaiste spoľahlivý. Dôležité je, že sa krajiny všetkých týchto troch kniežat uvádzajú pod jediným menom ako Slovenskaja zemľa, a to v singulári. Autor legendy si je teda vedomý, že táto zem je obývaná tým istým obyvateľstvom.“ (Doruľa. J. (2016), str. 17)

Pojem Slovenská zem v Nestorovom ponímaní nie je totožný s územím dnešného Slovenska, hoci sa čiastočne prekrývajú. Išlo však o územie obývané tým istým slovenským ľudom. Slováci v stredoveku a novoveku nežili len na území dnešného Slovenska, ale obývali aj rozsiahle oblasti Maďarska, Rakúska, Moravy a menšie časti Rumunska, Srbska, Ukrajiny a Poľska. Preto by sme mali slovenské dejiny chápať v tomto širšom stredoeurópskom priestore.

Nestorova zmienka o Slovenskej zemi je dôkazom, že územie okolo stredného Dunaja (od Tatier po Balaton) malo už v 60. rokoch 9. storočia svoju slovenskú identitu. Bola to zem Slovenov (a Sloveniek), zem našich sloven-ských predkov.

K Pečerskému kláštoru v Kyjeve by som ako zaujímavosť doplnil, že tu ako jeden z prvých mníchov pôsobil svätý Mojžiš Uhorský (+1043), ktorý pochádzal z východného Slovenska a môžeme ho tak považovať za jedného z prvých svätcov slovenskej národnosti.

Keď bol koncom 11. storočia v Nitre pražský kanonik Kosmas, zapísal si dve legendy o kráľovi Svätoplukovi, ktoré tam počul. Prvú od benediktínskych mníchov kláštora sv. Hypolita na Zobore. Podľa tejto legendy došlo u Svätopluka ku koncu života k obráteniu. Preto uprostred noci vysadol na koňa a zahalený a nespoznaný precválal svojím táborom až pod horu Zobor. Keď prišiel ku kláštoru, zabil svojho koňa a meč ukryl v zemi. Na svitaní vstúpil medzi pustovníkov. Nechal si ostrihať vlasy a žil medzi mníchmi nepoznaný. Až keď uvidel, že sa blíži jeho smrť, odhalil mníchom svoju skutočnú identitu.

Vyobrazenie Svätopluka ako mnícha (uprostred s mečom a štítom) z Dalimilovej kroniky zo 14. storočia. 

Podľa druhej legendy tradovanej medzi ľudom, Svätopluk nezomrel, ale stratil sa uprostred svojho vojska.

Svätopluk tak žije vlastne ďalej vo svojom ľude, ktorým sú Slováci.

V minulosti boli aj skutočne označovaní Slováci ako pozostatok Svätoplukovho ľudu (napr. M. Bencsík).

Svätoplukovská politicko- štátna a Cyrilo- metodská kultúrno- náboženská tradícia patria k najstarším tradíciám Slovákov.

Viacerí slovenskí historici (napr. Matúš Kučera) považujú tradovanie legiend o Svätoplukovi na konci 11. storočia v Nitre za prejav historického vedomia Slovákov v stredoveku.

Denáre nitrianskeho vojvodu Bela I. (1048-1060) patria k najstarším vyobrazeniam dvojkríža z nášho územia. 

V roku 997 zomrelo uhorské veľkoknieža Gejza, ktoré prijalo pri krste meno Štefan. Na jeho miesto nastúpil jeho syn Štefan (Vajk). Proti nemu sa vzbúril jeho strýko šomoďský župan Kopáň, pretože si ako najstarší člen rodu robil nárok na veľkokniežací stolec. Povstanie sa netýkalo len otázky následníctva, ale aj náboženstva, lebo Kopáň bol pohan. Štefan opustil svoje sídelné mesto Ostrihom (inak staré slovenské hradisko pomenované od slova striehnuť, v zmysle dávať pozor) a hľadal pomoc v Nitriansku, kde v rokoch 995- 997 pôsobil ako nitrianske údelné knieža.

Vyobrazenie prvého panónskeho kráľa Štefana I. vo Viedenskej maľovanej kronike z polovice 14. storočia so znakom nitrianska dvojitým krížom na trojvrší. 

Na Štefanovu stranu sa postavili slovenskí vojvodovia Hont (je podľa neho pomenovaný región Hont) a Poznan spolu s vojskami z Bratislavskej a Nitrianskej stolice. V Bíni opásali Štefana mečom a pomohli mu poraziť Kopáňovo vojsko. Štefan nechal následne Kopáňovo telo rozštvrtiť. Hontovi a Poznanovi sa odmenil tým, že im podaroval majetky, ktoré dovtedy patrili Kopáňovi a ďalším vzbúrencom.

Nebolo to posledný krát, čo Slováci (špeciálne z rodiny Hont- Poznanovcov) zachránili zadok uhorskému vládcovi.

Týmto mečom opásali Štefana vojvodovia Hont a Poznan z Nitrianska. 

Vzhľadom na okolnosti existujú dobré dôvody myslieť si, že meč patril Svätoplukovi. Na otázku, či je to tak, odpovedá Martin Homza pre Slovenské národné noviny:

"To ťažko tvrdiť na sto percent. V relikviárnom poklade Pražského arcibiskupstva však je pod menom Gladius beati Stephani regis (Meč svätého Štefana Kráľa) uložený meč, ktorý by ním mohol byť. Po prvý raz je zaznamenaný v inventári korunovačného pokladu, známeho dnes pod menom Svatovítsky poklad Pražského hradu za vlády Karola IV. v roku 1355. Podľa odborných analýz pochádza z čias Karolovcov, čo okrem jeho formy dokazuje i nápis +ULFBERTH+. Dielňa s takouto značkou pracovala v porýnskej oblasti aj v období kraľovania Svätopluka I. Meč svätého Štefana je starší ako vládnutie prvého uhorského panovníka. To vyvoláva celý rad otázok. Najmä ak uvážime, že samotný Gladius beati Stephani regis nie je špeciálne cennou prácou, ale rozšíreným mečom. Jeho osobitosť musela prameniť z výnimočnosti vlastníka. Zároveň treba povedať, že ide o meč z kategórie „siegbringende Schwerter“ – teda „víťazstvonesúcich mečov“. Do Prahy ho v čase panovania Štefana V. priniesla dcéra Bela IV. Anna, ktorá sa obávala svojho brata. Jej dcéra Kunigunda bola totiž manželkou Přemysla Otakara II. a jej brat bol v tábore jeho protivníkov. Do Prahy pravdepodobne odniesla aj ďalšie uhorské kráľovské insígnie. Väčšina z nich sa vrátila do Uhorska, ale meč tam ostal. Ide o bežný meč, ktorý bol v polovici deviateho storočia dostupný od Fínska až po balkánske krajiny. Vzácna je na ňom iba slonovinová rukoväť. Otázka je, ako sa mohol dostať Štefan k takémuto meču na konci 10. storočia. Pointa je v rituálne právnom akte odovzdávania meča. Ak niekto dostal meč, dostal aj práva jeho pôvodného vlastníka. Svätopluk ovládal Nitriansko i Zadunajsko. Štefan šiel poraziť zadunajského Kopáňa. Mečom ho pred prekročením Dunaja opásali nitrianski veľmoži Hont a Poznan. Začiatky týchto rodov sú preduhorské. Celá vec je však čisto hypotetická. Dodám však, že rovnako hypotetická ako to, že svätý Václav nosil helmu a železnú košeľu, ktorú mu dnes pripisujú, nehovoriac o korune svätého Štefana." (Homza, M. (2017))

Nielen tento meč, ale aj mnohé iné predmety viažúce sa na naše dejiny ako obrazy, mapy, kroniky, listiny, kalichy, zbrane atď. sa nachádzajú mimo územia Slovenska najmä v Maďarsku, Čechách, ale aj v Rakúsku, Nemecku a inde.

Keby som bol slovenský premiér, tak by som sa opýtal českého premiéra, či nás majú Česi radi a keď by český premiér povedal, že najviac na svete, tak by som ako dôkaz tejto nehynúcej lásky Čechov k Slovákom, žiadal tento meč samoseč. Potom by som ho umiestnil tam, kam patrí, teda do Nitry. Viete si predstaviť tie davy Slovákov, ktoré by prúdili do Nitry, aby uvideli Svätoplukov meč, najcennejšiu historickú relikviu našich dejín?

Nie je úplne isté, či ten meč patril Svätoplukovi, ale ani Svätoštefánsku korunu nemal sv. Štefan nikdy na hlave a ani svätý Václav, ktorý má v Prahe sochu na Václaváku a podľa ktorého je pomenovaná česká svätováclavská koruna, zrejme nikdy neexistoval. Keďže my Slováci a platí to najmä o tejto vládnej garnitúre, máme veľmi zakrpatené historické vedomie, tak si veci, na ktoré by sme mohli mať historický nárok, pochopiteľne, pýtať nebudeme. Navyše, súčasní politici nemajú o existencii tohto meča ani tušenia.

Keď sa v roku 1920 podpisovala Trianonská zmluva, jej súčasťou bol aj článok, podľa ktorého mali byť všetky cenné artefakty odnesené z územia Slovenska do Maďarska po roku 1867, vrátené na Slovensko. Maďari v roku 1896 organizovali mileniárnu výstavu, kedy si pripomínali výročie slávneho príchodu do Karpatskej kotliny, keď si podmanili tu žijúcich bezmenných Slovanov- tzv. Honfonglaláš, a v súvislosti najmä s touto výstavou si zapožičali do Budapešti mnoho cenných umeleckých diel zo stredoveku, renesancie aj baroka, ale po skončení, ako to už býva, ich zabudli vrátiť na pôvodné miesto. Slováci po roku 1920 mali nárok na ich vrátenie, ale keďže slovenský národ oficiálne neexistoval, nebol nikto, kto by tieto cennosti požadoval naspäť. Kde niet žalobcu, niet ani sudcu.

Na to, aby sme si mohli pýtať slovenské cennosti naspäť z Čiech alebo Maďarska, na to by museli mať naši politici určitý orgán. V prípade nášho súčasného premiéra si nie som istý, či ho má. Boris Kollár ho má, ale on ho využíva na to, na čo bol pôvodne tento orgán určený, teda na robenie detí a už mu potom nezostáva energia na to, aby požadoval naspäť „zapožičané“ slovenské archiválie, umelecké diela a vykopávky.

V Prahe sa, okrem iného, nachádza aj vzácny odliatok mozgovne Neandertálca z Gánoviec.

Súčasným slovenským politikom chýba historické vedomie a chýba im aj zdravé národné sebavedomie. Preto od Maďarov nebudú pýtať naspäť tie cennosti, na ktoré by sme mali podľa Trianonskej zmluvy nárok, lebo nechcú narušiť „dobré“ vzťahy, ktoré s nimi máme. Druhá vec je, že tieto „dobré“ vzťahy sú založené len na našom ustupovaní.

Keď robil Jozef Hajko rozhovor s Martinom Homzom pre konkurenčný (?) Denník Štandard o Svätoplukovi, tak nazval Honta a Poznana Slovanmi. Neoznačil ich ako Slovákov, ale ako Slovanov. Uvažoval som nad tým, čo tým J. Hajko myslel.

Dnes sa pod označením Slovania myslí skupina jazykovo a kultúrne príbuzných národov žijcich zväčša vo východnej polovici Európy. Otázka však je, či na konci 10. storočia existovalo slovanské povedomie v tom zmysle, ako ho chápeme dnes. Obávam sa, že neexistovalo. Preto nie je označenie Honta a Poznana ako Slovanov až také korektné, ako sa na prvý pohľad zdá. Určité kmene a národy boli zvonka dobovými autormi označované ako slovanské, ale či sa aj oni sami takto vnímali, je otázne. Ak áno, bolo by to treba doložiť dôkazmi.

Hont a Poznan by možno súhlasili s označením Slovania (Sloveni), ale nie v tom zmysle, ako tomuto pomenovaniu rozumieme dnes. Oni toto všeobecné slovanské povedomie (My Slováci, Česi, Rusi, Poliaci, Srbi atď. sme Slovania) ešte zrejme nemali. Preto by ich J. Hajko, ak chce byť tým korektným historikom, ktorým chce byť, nemal bez ďalšieho vysvetlenia označovať ako Slovanov. Ak totiž používame v tomto prípade slovo Slovan v tom zmysle ako dnes, tak do 10. storočia premietame stav, ktorý existuje dnes, ale vtedy ešte neexistoval. Keď nazývame Honta a Poznana Slovanmi, tak tým zároveň naznačujeme, že to mohli byť Srbi, Chorváti, Bulhari, Česi alebo aj Obodriti. Jednoduchou vylučovacou metódou sa však môžeme dopracovať k záveru, že to boli Slováci resp. v tej dobe Sloveni, pričom toto slovo Sloveni tu treba chápať ešte v užšom etnickom zmysle.

Jozef Hajko sa vyjadruje korektne, aby nikomu neublížil, nikoho sa nedotkol, len Slovákov oberá o dôležité postavy ich dejín z prelomu tisícročí. Pripraviť sa o vlastné dejiny. Aké slovenské!

O tom, že nie som jediný, kto je presvedčený o slovenskosti Honta a Poznana, svedčia aj tieto slová profesora Jána Lukačku z Katedry slovenských dejín FF UK:

„Vtedy mu (Štefanovi I.- J.B.) naozaj pomohli predkovia tých šľachtických rodov, ktorých neskoršie známe dŕžavy sa rozprestierali najmä na Slovensku. Okrem mien veľmožov doteraz frekventovaných v literatúre ako Hunt, či Poznan, sú to aj predkovia Miškovcov (Podľa nich je pomenované mesto Miškovec v severnom Maďarsku- J.B.) i Bogatradvanovcov. Zistil som zaujímavú súvislosť. Ich majetkové domény sa rozprestierali práve v Šomoďskom komitáte, ktorý bol východiskovým priestorom pre Kopáňa. Museli ich teda dostať po potlačení povstania. Dnes som preto presvedčený, že to všetko boli veľmoži slovenského pôvodu, ktorí sa práve takto legitimizovali a etablovali pri práve vzniknutom kráľovskom dvore.“ (Homza, M.; Marsina, R.; Lukačka, J.; Múcska, V. (2000), str. 8)

Rody Honta a Poznana sa neskôr spojili a vznikol tak významný uhorský rod Hont- Poznanovcov, ktorého príslušníci zastávali pri uhorskom kráľovskom dvore tie najvyššie hodnosti. Neskôr sa rod pretransformoval na rôzne vetvy napr. na grófov zo sv. Jura. Existencia spomínaných rodov je dôkazom toho, že vysoké postavenie v Uhorsku nezastávali len príslušníci etnicky maďarskej šľachty, ale aj príslušníci slovenskej, chorvátskej či inoetnickej šľachty. A keby niekto ešte stále pochyboval o slovenskosti Hont- Poznanovcov, tak Ján Lukačka zistil aj to, že v tomto rode sa často vyskytovali mená slovenského či slovanského pôvodu, čo je pomerne dôležitý ukazovateľ, lebo výberu mena bola v panovníckych a šľachtických rodoch venovaná veľká pozornosť.

Jazykospytné okienko: 

Na denári Štefana I. je nápis Breslavva civitas. Je to dôkaz toho, že pôvodne sa Bratislava volala Breslava. Nemecké pomenovanie Pressburg vzniklo zo staroslovenského Breslavgrad resp. Bresalausburg. Maďarské Požoň súvisí zrejme s tým, že v Bratislave pôsobil veľmož menom Požoň alebo Božoň. Slovenské Prešporok vzniklo adaptáciou nemeckého Pressburg, keď pôvodný staroslovenský názov mesta upadol do zabudnutia. Keď sa Štúrovci v prvej polovici 19. storočia vrátili k slovanskému názvu Bratislava, bol to správny krok. 

Pomerne frekventované slovo v článku je slovo knieža. Šimon Ondruš bol presvedčený, že ide o pôvodné slovanské slovo, od ktorého je odvodené germánske slovo pre knieža - kuning. Ľubor Králik však tvrdí, že slovo knieža je odvodené od germánskeho kuningaz- hlava rodu. Pôvodný význam slova knez bolo pán, vládca. 

Slovania označovali slovom knez svojich vládcov v zmysle zvrchovaných vládcov- kráľov alebo ako príslušníkov vysokej šľachty. V neskoršom období sa toto slovo vžilo ako označenie pre príslušníkov kňazskej vrsty. Teda pôvodný význám pán alebo dôstojný pán sa prenieslo na kresťanských kňazov. Pomenovanie knez pre vládcov bolo od 15. storočia nahradené pojmom knieža, ktoré dovtedy označovalo vládcovho syna. 

Literatúra:

Doruľa, J. (2016): Odkaz diela Jána Stanislava. In: Ján Stanislav a slovenská slavistika. Veda.

Ďurica, M. S. (2021): Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. Lúč.

Homza, M.; Marsina, R.; Lukačka, J.; Múcska, V. (2000): Svätoštefanská idea a Slovensko. In: Kultúra. Č. 15. str. 8-9, 15.

Homza et al.: (2013): Svätopluk v európskom písomnictve. Post scriptum.

Homza, M. (2017): Kráľ Svätopluk- najväčší klenot starodávnej Nitry. In: Slovenské národné noviny.

Králik, Ľ. (2015): Stručný etymologický slovník slovenčiny. Veda. 

Mrva, I. : Druhá Zoborská listina.

Stanislav, J. (1997): Kultúra starých Slovákov.

Hoci sa mi táto prvá dumka natiahla viac než som čakal, predsa len sa chýli ku koncu. Záverečné rozuzlenie tejto témy bude nasledovať v budúcej časti a ako som sľúbil, ponúknem čitateľom aj skutočný mýtus o Praotcovi Slovákovi, ktorého si vyvolila bohyňa Lada.