Slovenská cesta do otroctva I.

Policajný zásah proti demonštrantom v Amsterdame šokoval svojou brutalitou. Naša prezidentka sa rada zastáva utláčaných Bielorusov. Zastane sa aj bitých Holanďanov? 

V poslednom čase som sa ako autor venoval slovenským dejinám, ale vzhľadom na to, že v našej spoločnosti prebiehajú dôležité zmeny, rozhodol som sa opäť vrátiť k žánru politického alebo spoločenského komentára. Existuje určitý trend, ktorý je tu už dlhšie, ale ktorý zosilnel v súvislosti s dianím za posledné dva roky. Nazval som tento trend Slovenská cesta do otroctva. Podobné zmeny sa určite odohrávajú aj inde, lebo Slovensko v dnešnom svete určite nie je izolovaný ostrov, to však nevylučuje, že vývoj na Slovensku môže byť niečím špecifický, a preto má zmysel hovoriť o špecificky slovenskej ceste do otroctva. Cestou do otroctva chápem postupné obmedzovanie slobody a rozklad určitých princípov, na ktorých bola naša spoločnosť postavená.

Princezná

Hovorí sa, že ryba smrdí od hlavy, preto začnem svoj komentár hlavou štátu.

Nechcem robiť komplexné hodnotenie aktivít našej prezidentky. Na to bude dosť času, ak sa rozhodne kandidovať na druhé funkčné obdobie. Obmedzím sa len na pár postrehov, ktoré súvisia s témou.

V súvislosti s prezidentkou ma zaujala kauza Topmodelka a to z viacerých dôvodov. Napr. pre to, že prezidentkina dcéra robila modelku pre Borisa Hanečku, ktorý je dvorným krajčír majstrom prezidentky. Je tu teda konflikt záujmov ako Zemplínska Šírava. Hanečka to vysvetľoval tak, že Emma Čaputová prešla riadnym výberovým konaním, ale ak vo výberovej komisii sedel sám Hanečka alebo ním dosadení (a inštruovaní) ľudia, tak asi pre ňu nebolo ťažké prejsť výberovým sitom. Takže konflikt záujmov ako Zemplínska Šírava zostáva. Tu je vhodné urobiť si narýchlo test Ficom. Keby išlo o podobný konflikt záujmov u Fica, angažovaná novinárka M. Tódová by nejedla, nespala a ani iné veci by nerobila, kým by celú vec nevyšetrila. Na Fica majú meinstrímové médiá iný meter ako na Čaputovú. Čaputová je slušná a antikorupčná (nepolitická) politička, a preto jej odpustia, že jej dcéra robí po protekcii modelku u jej dvorného krajčíra.

Emma Čaputová predstavovala na módnej prehliadke osobu bez určitej pohlavnej identity, ani dievča ani chlapec, ale zároveň nejako oboje. Je to asi ideál genderovej ideológie (stelesnenie postmodernej neurčitosti) a zároveň pre zasvätených je to odkaz na to, odkiaľ táto ideológia pochádza (Ak nechápete, prečítajte si môj starší článok Tetovanie z pohľadu okultizmu). Progresívna mamina musela byť na svoju progresívnu dcéru hrdá. 

Súčasťou deštrukcie spoločenského poriadku na Slovensku je používanie dvojitých metrov u politikov a novinárov.

Keď sa prevalila kauza Dankovej rigoróznej práce, v ktorej sa najviac angažovali M. Tódová a L. Nicholsonová, tak najhlasnejšie po Dankovom odstúpení volali I. Matovič a B. Kollár, (pričom, ako sa ukázalo, M. Tódová má sama veľmi chabú záverečnú prácu a L. Nicholsonová mala len maturitu) (Podľa príslovia- Zlodej kričí: „Chyťte zlodeja!“). Keď sa však prevalili ich kauzy so záverečnými prácami, tak sami odmietli odstúpiť. Teda na seba majú iný meter ako na A. Danka. Podobne, keď vyšla najavo kauza Čaputovej fingovanej koncipientúry, tak o túto kauzu nemali novinári záujem. Právnik Alfi chcel vystúpiť z anonymity a ponúkol Postoju rozhovor, kde by celú vec vysvetlil, ale ani toto médium nemalo o kauzu záujem. Keby redakcia Postoja Alfiho ponuku prijala, dnes by možno Čaputová nebola prezidentkou. Tódová po Čaputovej nešla, lebo je to „jej človek“, takže na ňu sa pozerá zhovievavejšie ako na Danka, ktorého chceli médiá cielene zničiť. Takže neodstúpil Danko, neodstúpili ani Matovič, Kollár, Grohling a ani Čaputová. Hoci naši politici hovoria  o Slovensku ako o Tejto krajine, ja by som navrhoval iný názov „Krajina, v ktorej sa neodstupuje“.

Čaputová patrí v mediálnom meinstrímovom svete medzi prísne chránených politikov. Poľovačka na ňu je zakázaná. Ona je svätá, nedotknuteľná.

Zuzana Čaputová stvárnená ako Panna Mária. Takéto zobrazovanie hraničí s vytváraním kultu osobnosti. 

Druhá vec, čo ma pri tejto kauze zaujala, bola, že Tomáš Taraba nebol verejne pranierovaný za to, čo povedal, ale za to, čo si myslel alebo mohol myslieť. Tu treba zbystriť pozornosť. Nie to, čo ste povedali alebo urobili, je problém, ale to, čo ste si mysleli. Lenže ako tá druhá strana vedela, čo si Taraba myslel? Oni vedia čítať myšlienky? Alebo zašli už tak ďaleko, že chcú kontrolovať aj to, čo si sami v sebe myslíme?

To mi pripomenulo staré časy, keď pred rokom 89 museli hudobníci predvádzať svoje piesne pred schvaľovacími politickými komisiami a tie v textoch piesní hľadali rôzne skryté narážky. Ak sa v nejakom texte spievalo „Prišli ste k nám a už u nás zostanete“, tak komisia v tom videla jednoznačnú narážku na inváziu z roku 1968, hoci to mohlo byť myslené aj inak. Snaha kontrolovať myslenie ľudí je jedným z krokov do otroctva.

V nedávnom rozhovore s aktivistickou novinárkou M. Tódovou Čaputová okrem iného povedala, že poslanec Taraba na ňu zaútočil preto, lebo je úspešná žena. To je v jej podaní, typické stereotypné myslenie, lebo ak ju niekto kritizuje, tak to určite nemôže byť preto, lebo má výhrady voči jej ideológii, jej postojom v zahraničnej politike a pod., ale musí to byť len a len preto, lebo je žena. Táto prezidentka nechápe, že my, čo máme k nej kritický postoj, ho máme nie kvôli jej genderu, ale kvôli tomu, že de facto zmarila referendum, že sa vyjadrila na Globsecu za oslabenie suverenity SR, za klimaalarmistický gýč, ktorý šíri po svete, za jej nadbiehanie USA, za jej pasivitu, jednostrannosť a pod. Lenže na to, aby to mohla pochopiť, na to jej chýba sebareflexia. Už v prezidentskej kampani, keď ju kritizovali kvôli tomu, že nemá žiadne politické skúsenosti, to chápala ako útok na seba. Lenže vecná a podložená kritika nie je osobný útok. Politik musí vedieť kritiku prijať a voči osobným útokom sa musí obrniť. Podobne osobne zobrala aj jemné rypnutie T. Tarabu pokiaľ ide o jej dcéru, keď to označila za dno. Ľuďom, ktorí takto reagujú, sa na západe hovorí snow flakes, snehové vločky.

Zrejme je to tak, že ako podľa feministiek existuje rodovo podmienené násilie, existuje aj rodovo podmienená kritika.

Keď policajti zbijú alebo zabijú nejakého afroameričana, tak je to rasizmus, rasovo podmienené násilie.

Žena je príslušníčkou utláčanej menšiny tak, ako afroameričania, a preto by sme ju, ani afroameričanov, asi nemali kritizovať, lebo inak budeme za sexistov resp. za rasistov.

Tieto ideológie sú samozrejme falošné, lebo tak ženy ako aj afroameričania majú svoje muchy, a preto by nemal byť v zásade problém o týchto muchách hovoriť. Preto by sa mala aj Čaputová naučiť rozlišovať, kedy ju niekto kritizuje pre to, že je žena a kedy kvôli politickým postojom alebo aktivitám. Tak isto, ak policajti v SŠA zasiahnu tvrdo proti nejakému afroameričanovi, tak to môže súvisieť skôr s tým, že je to nebezpečný zločinec ako s tým, že jeho predkovia boli dovezení do tej krajiny ako otroci z Afriky.

Paradoxom progresivistickej ideológie je, že chce na jednej strane, aby sme gender a rasu nebrali do úvahy, aby sme boli všetci rovní až rovnakí (rozdiely medzi mužmi a ženami alebo medzi euroameričanmi a afroameričanmi by sa mali chápať len ako spoločenský konštrukt, ktorý načim dekonštruovať) a na druhej strane svojou precitlivenosťou všade, kde je to len možné, na gender a rasu upozorňuje. Aj tu vidno, že nejde o vedu, ani o nejakú racionálnu a teda konzistentnú filozofiu, ale len o jednostrannú a polopravdivú ideológiu, za ktorou sa skrývajú nekalé mocenské zámery. Cieľom týchto genderistov, antirasistov a vôbec progresívcov či neomarxistov, jedno ako ich nazveme, je uchopiť moc v spoločnosti a vnútiť nám ich jedinú pravdivú pravdu. Až na to, že to, čo oni hlásajú nie je žiadna pravda. A budú to robiť dovtedy, kým ich nezastavíme. Problém konzervatívcov je, že stratili sebavedomie, že agresívnym progresivistom len ustupujú, v lepšom prípade len reagujú na ich pochod inštitúciami. Potom sa však nemôžu čudovať, že títo kultúrni revolucionári dobýjajú jednu kótu za druhou. Na hrubé vrece musí byť hrubá záplata.

Kresťania majú síce svoj pochod za život, ale to je len reakcia na dúhové parády. 

Keď som publikoval svoj prvý článok v novinách, tak mi jeden čitateľ napísal, že takých ľudí ako som ja, by mali obesiť a ak sa neobesím sám, tak mi povraz nasadí niekto iný. Takto som bol hneď na začiatku svojej publicistickej dráhy pomerne drsne vykrstený. Skúste si sami porovnať, či bolo horšie to, ako reagoval môj čitateľ na môj článok alebo reakcia Tarabu na E. Čaputovú. Kde bolo skôr to dno? Ono je to vždy tak, že keď vstúpite do verejného priestoru, tak niektorým ľuďom budete sympatický a iným nesympatický. S tým sa treba naučiť žiť.

Súčasťou cesty do otroctva je aj ideologizácia a politizácia našej spoločnosti. Stráca sa hranica medzi súkromným a verejným.

Keď prezidentka odovzdávala cenu Biele vrany, respirátor na sebe nemala (alebo ani v Glasgowe na klimaalarmistickom summite), hoci sa nachádzala v blízkosti iných ľudí a bola tu teda možnosť nákazy. Pri prednášaní novoročného prejavu respirátor mala, hoci je trikrát zaočkovaná a v jej blízkosti sa nenachádzal žiadny človek. V respirátore sa zle dýcha, zle rozpráva a žiadny normálny človek respirátor, pokiaľ nemusí, nemá. Respirátor nosia vtedy, keď nemusia, len ľudia, ktorí takto vyjadrujú svoj uvedomelý- woke postoj. Naša prezidentka si pri novoročnom prejave dala respirátor (hoci ho už nenosí ani Zlatica Puškárová z TV Narkóza a to je čo povedať) nie preto, aby chránila seba, či niekoho iného, ale práve preto, aby demonštrovala určitý postoj, alebo ak chcete, pózu. Aj tu vidno, ako bol tento pôvodne zdravotný problém spolitizovaný.

Očkovanie je za normálnych okolností pomerne intímnou osobnou záležitosťou. Mňa by v živote nenapadlo dať si na facebook alebo napr. na tričko nápis, že som zaočkovaný proti tetanu, či proti nejakej inej chorobe. Lenže tu vidíme, že niektorí ľudia robia z osobnej záležitosti verejnú, politickú tému. Prezidentkin zajačik Rizmann tým, že dáva verejne na známosť, že je zaštepený, vyjadruje určitý politický alebo ideový postoj. Zo súkromnej záležitosti sa stala vec verejná, mohli by sme povedať, politická. Čaputová aj Rizmann sú súčasťou tzv. woke kultúry a dávajú to najavo aj gestami, ktoré nám adresujú. V rámci woke kultúry má každá aktivita a gesto nejaký politický či ideologický význam. Verím tomu, že woke ľudia ani v tých najintímnejších chvíľach neprestávajú myslieť na záchranu planéty a ochranu práv homosexuálov, transrodových ľudí a na to, ako zatočiť s homofóbmi, rasistami, ako do politického systému pretlačiť ministerstvo pravdy a lásky, ktoré by zatočilo so všetkými šíriteľmi hoaxov, dezinformácií a nenávisti.

Tu by som rád premostil s návrhom novely trestného zákona ministerky Kolíkovej. Tento návrh síce predstavuje malý krok pre samotnú ministerku, ale, keby bol prijatý, znamenal by veľký krok na ceste do otroctva pre Slovensko. Čo má spoločné Kolíková s Čaputovou? Obe zdieľajú rovnakú ideológiu.

Čaputová sa síce nevyjadrila za Kolíkovej novelu, ale keby sa jej na to niekto opýtal, neprekvapilo by ma, keby povedala, že je jej takýto návrh srdcu blízky, ako by jej bolo blízke vypnutie internetu. Oni sú ako sestry, ideové sestry, akoby boli Sorosove dcéry.

Václav Havel povedal v novembri 89, že pravda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou. Ľudia ako Čaputova a Kolíková, tieto progresívne súdružky, obe patria do sorosovského tábora, lebo obe boli živené v určitej dobe zo Sorosových peňazí, by toto víťazstvo chceli docieliť tak, že tých, ktorí šíria nepravdu, teda hoaxy, dezinformácie a konšpirácie by zavreli do basy. Takto by pravda zvíťazila nad lžou, otázka je, či takto nejako si to Havel predstavoval. Podobne by sme aj tých, ktorí rozdeľujú spoločnosť tým, že si dovolia mať iný názor, vnášajú do spoločnosti kritický tón (kritizujú menšiny), pochybujú o mainstreamových názoroch, protestujú proti niečomu, majú nenávistnú reč, (alebo pohľad (na niekoho sa nepriateľsky pozerajú) alebo majú nenávistné myšlienky ako napr. Taraba), tak tých by sme mohli tiež nejako potrestať, či už väzením, prevýchovou, izoláciou a pod. Fantázii sa medze nekladú. Takto by sme nastolili vládu pravdy a lásky, bola by to však skôr diktatúra pravdy a lásky, lebo pravda a láska sa už z definície nevnucujú násilím.

Niečo o vnútornom svete progresívcov vypovedajú ich nápady. Kolíková chce trestať väzením šírenie dezinformácií, Čaputová by zo srdca súhlasila s vypnutím internetu. Pravda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou. Ale ako? Tak, že tých, ktorí šíria nepravdu a nenávisť zatvoríme do väzenia a odpojíme od internetu. Nastolíme diktatúru pravdy a lásky. Pochopiteľne o tom, čo je pravda a láska by rozhodovali Kolíková, Čaputová a nimi zmocnení ľudia, ktorí prešli brainwashingom, pardon, vzdelávaním financovaným Nadáciou otvorenej spoločnosti Georga Sorosa. A práve to je to, čo majú naše progresívne princátka spoločné. Ak teda bude na Slovensku nastolená názorová totalita, prinesú nám ju práve „slušní ľudia“ ako Kolíková, Čaputová a im podobní.

Otázka je, kto by v prípade, že by šírenie dezinformácií bolo trestné, rozhodoval o tom, čo je pravda a čo dezinformácia. Na to by sme potrebovali zvláštnu inštitúciu. Prijatie Kolíkovou navrhovaného zákona tak smeruje priamo k realizácii orwellovského ministerstva pravdy, hoci by sa to v progresivistickom new speaku mohlo volať aj inak (napr. Národný výbor pre reguláciu médií, internetu a sociálnych sietí (NVRMISS)). To je Orwell verzia 2021. Dystopia sa priblížila k svojmu uskutočneniu.

Ani Čaputovej sen vypnúť internet, ani Kolíkovej návrh trestať odňatím slobody šírenie dezinformácií neprejdú. Zatiaľ. Môže sa však v budúcnosti vyskytnúť určitá konštelácia politických síl, ktorá by to mohla pretlačiť. Preto, priatelia, bdime! O to viac, že v poslednom prieskume verejnej mienky malo PS 11%.

Keď naša prezidentka povedala, že nerozumie svojej krajine, Václav Klaus to komentoval tak, že toto by žiadny normálny prezident nepovedal. Môj komentár : Čaputová nerozumie Slovensku, lebo žije vo svojej bubline.

Jej vysoko blahorodie jasná princezná Zuzana I. zo svojej bubliny v paláci citlivo vníma spoločenské dianie v Tejto krajine.

Keď som písal pred prezidentskými voľbami svoje kritické články o Čaputovej, tak na toto som upozorňoval. Ak totiž celý svoj profesionálny život prežijete v sorosovskom svete mimovládnych organizácii, tak aj keby ste nechceli, musíte nasiaknuť ideológiou, ktorá je (zatiaľ) väčšine Slovákov cudzia. Čaputovej šťastie je, že vďaka svojmu záujmu o zen budhizmus má určitý spirituálny rozmer, má určité všeobecne prijateľné etické predstavy a to do istej miery u nej vyvažuje škodlivý vplyv ideológie mimovládneho sektora.

Dnes sa už pomaly ukazuje a časom to bude ešte zrejmejšie, že pre človeka z Via Iuris nie je také ľahké byť prezidentom prijateľným pre väčšinu občanov SR. Som zvedavý, aká bude jej popularita na konci funkčného obdobia. Osobne by som jej odporúčal, aby už druhý krát nekandidovala, lebo sa na funkciu prezidentky nehodí, resp. ona je prezidentkou len do slnečného počasia.

Ak som vyššie spomenul jej politickú neskúsenosť, tak najviac sa to prejavilo v jej postoji k petícii za referendum o predčasných voľbách. Z právneho hľadiska sa jej nedá nič vyčítať, ale politicky to nezvládla. Na Slovensku je totiž veľká vlna nespokojnosti s vládou. Preto ľudia petíciu tak horlivo podpisovali. Referendum za predčasné voľby by bolo pravdepodobne platné. Svojim krokom však Čaputová zabránila ľuďom, aby svoju nespokojnosť ventilovali prijateľným spôsobom, demokraticky, referendom a voľbami. Nikto ju nežiadal, aby dala petíciu posúdiť ústavnému súdu, ktorý sa skladá prevažne zo sudcov, ktorých vymenovala ona a Kiska Ficobijec, a nikto z politikov by si netrúfol postaviť sa proti vôli dvoch alebo troch miliónov voličov. Čaputová teda urobila nadprácu (tu sa u nej prejavila práve minulosť z Via Iuris a nedostatok politického citu) a tým nahnevala veľa Slovákov.

Jedna moja známa, ktorá učí občiansku výchovu na základne škole, sa pýtala detí, či vedia, ako sa volá prezidentka SR. Ozval sa jeden chlapec a povedal: „Zuzana Čaputová, to je tá, čo zradila slovenský národ.“ Takže cisár (prezidentka) je nahý! To, čo si netrúfnu povedať dospelí, povie 13 ročný chlapec.

V novoročnom prejave nás vyzvala, aby sme boli kráľmi, lenže ku kráľovským cnostiam patrí aj nadstraníckosť (kráľ nemôže byť kráľom len jednej skupiny obyvateľov) a veľkorysosť voči nepriateľom alebo tým, ktorí majú iný názor. Naša prezidentka má princeznovskú precitlivenosť (ako princezná na hrášku), ale chýba jej kráľovská nadstraníckosť a veľkorysosť. Chce, aby sme my „jej poddaný ľud“ boli kráľmi, ale ona sama sa ako kráľovná nespráva.

Ešte skôr nás vyzvala, aby sme netliachali o Covide a počúvali odborníkov. Lenže ak tu niekto tliachal o Covide, tak to bola ona, keď sa zapojila do kampane so sloganom, že vakcína je sloboda. Prísne vzaté šírila informáciu, ktorú nemala ničím podloženú (len subjektívnou vierou) a dnes vieme, že to bol hoax (Podľa Kolíkovej návrhu by teda možno mohla ísť na 10 rokov do väzenia). Vyzvala nás, aby sme dôverovali odborníkom a tým myslela asi covidových mudrcov Sabaku, Krčméryho, Jarčušku a iných, ktorí sú len omylnými smrteľníkmi. Ale čo ak sú nám bližšie názory Bukovského, Lakotu, Hrušovského, Janca alebo Berana? Veď aj to sú odborníci.

Už keď sa objavili prvé vakcíny proti Covidu, tak niektorí vedci upozorňovali, že sú narýchlo vyvinuté, že môžu mať vedľajšie účinky. Aj profesor Krčméry povedal na TA3, že dlhodobé účinky vakcín (napr. na plodnosť) budeme poznať až o 5 rokov. Dnes je už experimentálne potvrdné, že vakcíny môžu viesť k tvorbe krvných zrazenín a ich účinnosť postupne klesá, takže teraz sa ukazuje, že ľudia sa budú musieť očkovať približne dvakrát do roka.

Na jednej strane vyzýva prezidentka k súdržnosti, ale na druhej strane sa odmieta stretnúť s odborníkmi, ktorí zastupujú (na základe názorovej zhody) zhruba 30-40% spoločnosti. Namiesto toho z nich robí dezinformátorov a tliachačov.

Prezidentka nás vyzýva k tomu, aby sme počúvali odborníkov. Lenže vo svojej obmedzenosti si neuvedomuje, že aj odborná obec je rozdelená a že aj tí lekári a vedci, ktorí majú iný názor ako Mikas, Jarčuška alebo Sabaka, si zaslúžia, aby boli vypočutí. Ona si si žijúc vo svojej bubline neuvedomuje, že svet je o niečo zložitejší a hlavne, že veda je postavená na diskusii, na otázkach a aj pochybnostiach voči zaužívaným pravdám a takto sa veda posúva dopredu. Práve v tomto vnímam jej zlyhanie, lebo práve ona ako nadstranícka prezidentka mohla byť tou osobou, ktorá by sprostredkovala debatu medzi vládnymi odborníkmi a odborníkmi, ktorí majú na opatrenia a vakcíny odlišný názor. Namiesto toho ona sa pridala na jednu stranu, na stranu toho, čo je podľa nej pravda, ibaže v skutočnosti je to len časť pravdy, lebo aj taký Lakota má pre svoje tvrdenia nejaké argumenty.

Keď Matovič ohlásil svoju atomovku, masívne testovanie, ktoré nás dostalo na prvé miesta na svete v úmrtnosti, tak Čaputová bola spočiatku proti a ako hlavná veliteľka armády to mohla zastaviť. Matovič by ju kvôli tomu na smrť znenávidel, ale viedlo by to záchrane niekoľko sto ľudských životov. Keď však Matovič na ňu zatlačil, ona ustúpila. Už keď bol oznámený zámer na masívne testovanie, ktoré M. Krajniak nevkusne označil ako druhé SNP, tak Igor Bukovský hovoril, že je to nezmysel, ktorý povedie k šíreniu nákazy. To sa dnes potvrdilo a Matovič nesie politickú zodpovednosť za zbytočné úmrtia a Čaputová tiež, lebo sa proti tomu celou váhou svojej autority nepostavila.

Lenže ona žije v jednoduchom svete svete, vo svete jednoduchýh právd, kde veci sú jasné a nielen pokiaľ ide o globálne otepľovanie, ale aj pokiaľ ide o Covid.

Z. Čaputová nás v novoročnom prejave tiež vyzvala k tomu, aby sme nerobili iným to, čo nechceme, aby oni robili nám. Naša prezidentka je síce inteligentná, ale nie je to mysliteľský typ ako boli českí prezidenti Havel alebo Klaus, a preto sa často uchyľuje k tomu, že rozpráva frázy alebo všeobecne prijateľné pravdy. Otázka však je, či morálne kázanie takéhoto typu nepatrí skôr do kostola ako do prejavu politika. Inak hrozí morálny gýč. Ak politik začne moralizovať, tak to je koniec..

Prezidentkina výchova na školeniach Via Iuris rôznymi americkými školiteľmi sa prejavuje v zdôrazňovaní ľudskoprávnej problematiky (V. Klaus to nazval humanrightizmus). Keby bola americkou občiankou, bola by vzornou političkou Demokratickej strany alebo jej stabilnou voličkou. Agenda ľudských práv predstavuje idealistický pól americkej zahraničnej politiky. Zároveň je však tento pól spojený s vojenským intervecionizmom, lebo ako najlepšie sa dajú vo svete presadzovať ľudské práva ako humanitárnymi bombami. Prejavuje sa tu aj určitá obmedzenosť Američanov, lebo oni nechápu, že svet je rozmanitý a nie všade (napr. v Afganistane, Lýbii, Rusku, Číne) môže byt taký politický systém, ako je u nich.

Čaputovú prirovnávajú k Havlovi aj preto, lebo rovnako ako on zdôrazňuje ľudské práva (dodávam, že interpretované v duchu progresivistickej ideológie). Jedno z jej prvých stretnutí so zahraničným predstaviteľom bolo stretnutie s čínskym ministrom zahraničných vecí a nenechala si ujsť príležitosť vytknúť mu porušovanie ľudských práv. Bolo to z jej strany správne? Zmení Čína kvôli napomínaniu slovenskej prezidentky svoj politický systém? A mohol by vôbec v Číne fungovať taký politický systém, ako je u nás? Nerozsypala by sa potom čínska spoločnosť? Nespôsobilo by to viac problémov a utrpenia ako teraz? To je otázka! Nad tým však Čaputová a ani tí, ktorí jej radia, nerozmýšľajú. Ľudské práva v Číne musia byť, aj keby chleba nebolo.

Čína svoj kurz nezmení a jediné, čo tým táto prezidentka získa je, že ju New York Times zaradí do zoznamu najvplyvnejších žien sveta. Čína má svoju cestu a jediný, kto túto cestu môže zmeniť sú samotní Číňania. Čaputovej sa to nemusí páčiť, môže sa na to hnevať, môže proti tomu protestovať, ale to je asi tak všetko, čo s tým môže robiť.

Varoval som pred voľbou Čaputovej v roku 2020 a budem pred ňou varovať aj ak bude kandidovať v roku 2025, lebo jej voľba je krok na ceste do otroctva. Ona je nositeľkou ideológie, ktorá chce nastoliť pravdu a lásku mocenskými prostriedkami.

V politike je to však niekedy ako v súťaži Miss. Nemusí vyhrať ten najlepší alebo najmúdrejší, ale ten, kto je najkrajší a je najviac za svetový mier alebo, najnovšie, proti zlu a za záchranu planéty. 

(Pokračovanie na budúce)