Dumky o slovenských dejinách - Akí starí boli starí Slováci a staré Slovenky? 7.

Trenčiansky hrad, kedysi sídlo pána Váhu a Tatier Matúša Čáka, patrí dodnes k najimpozantnejším slovenským hradom. 

Dumka prvá, časť siedma:

Akí starí boli starí Slováci a staré Slovenky?

1. V predchádzajúcej časti som sa dostal až do roku 1375, kedy sa dá doložiť najstaršie použitie mena „Slovák“ z pražských súdnych spisov, hoci niektorí naši „experti“ tvrdia, že toto meno má len dvesto rokov. Otázka je, prečo naše meno vzniklo práve v Prahe a či sme mali nejaké meno aj pred týmto rokom, alebo sme boli načisto No name.

Pražská univerzita je najstaršou stredoeurópskou univerzitou, a preto je pochopiteľné, že ju často vyhľadávali aj uhorskí študenti patriaci k slovenskej nácii. Nielen kvôli geografickej blízkosti, ale aj kvôli jazykovej blízkosti slovenčiny a češtiny. Slováci študujúci v Prahe už nepotrebovali, okrem latinčiny, ovládať žiadny iný jazyk.

Ako je známe, lebo je to tak dodnes, študenti mali vždy zvyk vytvárať si svoj vlastný jazyk (slang) alebo skôr názvoslovie. Dejepis sa tak mení na „deják“, zemepis na „zemák (zemiak)“, slovenčina na „slovinu“, učiteľka na „učku“, profesor na „profáka“, cvičenia na „cviká“ a pod.

Naši predkovia predtým než získali pomenovanie „Slovák“ neboli No name, pretože mali meno „Slovän/Sloven“. V tom 14. storočí sa udialo len to, že pomenovanie „Sloven“ bolo zmenené na „Slovák“ v pražskom študentskom prostredí. Ide o analogickú zmenu, ako keď sa zmenilo „Pražan“ na „Pražák“, „Moravan“ na „Moravák“, „Brňan“ na „Brňák“, „Poľan“ na „Polák“, „Rusín“ na „Rusnák“ a pod. Táto zmena mala mierne hanlivý nádych, o čom svedčia aj dnešné takéto označenia „Rus-Rusák“, „Žid-Židák“.

V 14. storočí sa udiala zmena pomenovania príslušníka nášho národa zo „Sloven“ na „Slovák“. Došlo k tomu najneskôr v 70. rokoch 14. storočia v Prahe. Tu niekde sú prvopočiatky tohto mena, nemôžeme si však myslieť, že sa ujalo a rozšírilo hneď. Tento proces vo vrcholnom stredoveku bez masovokomunikačných prostriedkov trval niekoľko desaťročí. Všeobecne bolo meno „Slovák“ akceptované až v 15. storočí. Keďže ide o pomenovanie zvonka, môžeme hovoriť o exonyme, hoci ide len o inú verziu pôvodného mena (Sloven) daného z vnútra teda endonyma.

Z toho, že pomenovanie Slovák vzniklo v pražskom univerzitnom prostredí a malo spočiatku mierne hanlivý nádych, by som si ťažkú hlavu nerobil. Dnes sa už tento hanlivý nádych vytratil. To, čo sa dnes spája s týmto menom, súvisí viac s činnosťou nás, ktorí sme nositeľmi tohto mena, než s tým, čo si mysleli študenti Pražskej univerzity v 14. storočí. Aj pomenovanie Nemec malo pôvodne hanlivý nádych, označovalo človeka, ktorému nie je rozumieť a ktorý je preto ako keby nemý. Dnes už tento pôvodný význam neplatí a s Nemcami sa nám spájajú úplne iné asociácie. Bolo by preto hlúpe chcieť meniť stáročia zaužívané označenia Slovák alebo Nemec, rovnako ako je hlúpe, keď dnes chce niekto rušiť v slovenčine prechyľovanie ženských priezvisk len preto, že prípona -ová vyjadrovala v stredoveku to, že žena patrila svojmu manželovi či otcovi a teda mužskú dominanciu. Dnes to tak už nie je.

Pozoruhodné je, že zmena sa udiala len pri pomenovaní príslušníka nášho národa v mužskom rode, „Sloven“ na „Slovák“, kým v ženskom rode sa pomenovanie nezmenilo a tak dnes nehovoríme „Slováčka“ (ženský rod od Slovák), ale „Slovenka“, čo je ženský rod od „Sloven“ (-ka).

Dôvod, prečo som túto prvú dumku pomenoval „Akí starí boli starí Slováci a staré Slovenky?“ nie je v tom, že by som bol stúpencom rodovej rovnosti či feminizmu, ale práve pre horeuvedenú skutočnosť. (Pôvodom označenia „Sloven“ sa budem zaoberať v niektorej z nasledujúcich častí.)

Kým pri starých Slovákoch nemôžeme doslova hovoriť o tom, že existovali pred vznikom pomenovania Slovák v 14. storočí, tak o starých Sloven-kách, to povedať môžeme. V tomto zmysle sú staré Slovenky staršie ako starí Slováci.

Medzi hlavné argumenty v prospech tvrdenia, že naši predkovia sa pred vznikom označenia „Slovák“ volali „Sloven-i“, patrí práve pomenovanie ženskej príslušníčky nášho národa „Sloven-ka“, ale aj pomenovanie jazyka „sloven-čina“ ako aj meno krajiny „Sloven-sko“. Tu všade nachádzame zakomponované meno „Sloven“.

Sloven (Slovák)

Sloven-ka

Sloven-sko

Sloven-čina

2. V roku 2014 publikoval sloven-ský medievalista Prof. Ferdinand Uličný v Historickom časopise článok, v ktorom prišiel s pozoruhodnou tézou. Podľa neho názov „Sloven-sko“ musí byť starší ako pomenovanie Slovák. Jeho argumentácia je geniálna a jednoduchá zároveň. V skratke vyzerá takto: Názov „Sloven-sko“ je odvodený od „Sloven“. Musel teda vzniknúť ešte vtedy, keď sa ľudia tu žijúci nazývali „Sloveni“, teda do 14. storočia. Keby názov našej krajiny vznikol až po vzniku pomenovania Slovák, tak by sme sa nevolali „Sloven-sko“, ale „Slovácko“. Pomenovanie „Sloven-sko“ je odvodené od etnonyma „Sloven“. Od „Slovák“ je odvodené „Slovácko“. Keby pomenovanie našej krajiny vzniklo až v 15. storočí alebo neskôr, tak by sa nevolala „Slovensko“, resp. „Slovenská republika“, ale „Slovácko“, resp. „Slovácka republika“.

3. S označením „Slovácko“ sa môžeme stretnúť na juhovýchodnej Morave. Ja som v jednej diskusii na Postoji použil na označenie tohto regiónu pomenovanie „Moravské Slovensko“. (To je vlastne tá oblasť, kde bolo v lete to ničivé tornádo (Toto tornádo je pripisované klimatickej zmene, ale takéto tornádo je v Čechách zaznamenané už v Kosmovej kronike českej zo začiatku 12. storočia. V Čechách teda klimatická zmena zrejme začala už v 12. storočí)). Na to ma jeden uvedomelý diskutér upozornil, že to je nesprávne, že správne má byť „Moravské Slovácko“.

Ako to teda je? Je správne nazývať tento región „Moravské Slovensko“, alebo „Moravské Slovácko“?

Dnes sa skutočne používa označenie „Moravské Slovácko“, ale napr. ešte v roku 1904 Ottov náučný slovník spomína juhovýchodnú Moravu ako „Moravské Slovensko“. Tak isto to robia aj iné staršie pramene. V minulosti sa teda používalo označenie „Moravské Slovensko“. Premenovanie Moravského Slovenska na „Moravské Slovácko“ je až záležitosťou 20. storočia a súvisí s asimiláciou (počešťovaním) slovenského obyvateľstva v tomto regióne. Moravské Slovensko až príliš odkazuje na (uhorské) Slovensko. Slovácko už menej.

Ešte v roku 1840 sa na Morave prihlásilo k slovenskej nácii 200 000 ľudí. Morava mala v tej dobe 2 000 000 obyvateľov. (Pre zaujímavosť dodávam, že v Dolnom, t. j., východnom Rakúsku sa hlásilo k slovenskej nácii vtedy asi 180 000 duší.) (Mrva, I. (2019), str. 50).  Čo sa stalo s týmito Slovákmi na Morave? Boli počeštení, podobne ako boli pomaďarčené státisíce Slovákov v Maďarsku a ponemčené desaťtisíce Slovákov v Rakúsku.

Proces počešťovania moravských Slovákov bol zavŕšený až v 20. storočí. Posledný taký prejav ich pôvodného národného uvedomenia sa objavil cez Druhú svetovú vojnu, kedy na Morave vznikla iredentistická iniciatíva, ktorá chcela, aby bola juhovýchodná Morava pripojená k vtedajšej Slovenskej republike. Táto iniciatíva, ktorá sa stretla s podporou pochopiteľne aj na Slovensku, však nebola úspešná hlavne preto, že Hitler vnímal Moravu ako súčasť Tretej ríše a určite nemal chuť vzdávať sa svojho územia v prospech Slovenskej republiky, ktorej osud do budúcnosti bol nejasný. (Tejto kauze sa budem podrobnejšie venovať v dumke o vzťahu Slovenstva a Češstva.)

Z bývalého Moravského Slovenska dnes v dôsledku asimilácie zostal len folklórne zaujímavý (silný) región Moravské Slovácko (Známy je seriál Slovácko sa nesúdi, kde si zahral aj Jozef Króner a ďalší slovenskí herci). Zo Slovákov sa stali Česi.

Jozef Króner a Soňa Valentová v seriáli Slovácko sa nesúdi. Pri sledovaní som sa nemohol ubrániť dojmu, že bol inšpirovaný úspešným seriálom Sváko Ragan.

Aj nedávny genetický výskum ukázal, že: „Južná Morava je geneticky oveľa bližšia k Slovensku, ako k zvyšku Česka“, tvrdí historik z Masarykovej univerzity v Brne Martin Kotačka. Na južnej Morave je vyšší výskyt balto- slovanskej haploskupiny R1a, v porovnaní so zvyškom Českej republiky. 

4. Postupne sa meno „Slovák“ stalo označením jedného národa v strednej Európe a meno "Sloven/Slovan" sa vžilo na označenie skupiny kultúrne a jazykovo príbuzných národov, hoci v stredoveku, s presahom do novoveku, dochádzalo ešte k zámene týchto významov. Preto sa môžeme v niektorých stredovekých kronikách dočítať, že prvými obyvateľmi Čiech alebo Poľska boli Slováci. Tu je však slovo „Slovák“ použité v širšom význame Sloven/Slovan.

5. V tzv. Bratislavskom slovníku z roku 1369 (Vocabularium latino-bohemicum), ktorého autorom je Čech Bartolomej z Chlmca zvaný Klaret, sa na označenie Slováka používa meno „slovyenyn“, množné číslo „slowyenyny“ (Na označenia Rusa rusyenyn, czeh je bohemus, uher hungarus...).

V slovníku sa môžeme dočítať aj toto: „Vzřiem Slovieniny zkřivene- ty proměňuji řeč kazie.“ Preložené do dnešnej slovenčiny to znie: „Opovrhujem pokrivenými Slovákmi- tí menia a kazia reč.“ Vidíme tu teda jedno z prvých svedectiev o jazykovej odlišnosti Slovákov (Sclavov) a Čechov (Bohemov).

6. Etnonymum „Slovienin“ sa najdlhšie používalo na východnom Slovensku v Zemplínskej a Užskej župe, kde sa s ním ako označením niektorých slovenských poddaných môžeme stretnúť ešte v 17. storočí.

7. V roku 1369 dostali Košice od kráľa Ludovíta I. privilégium používať mestský erb. Ide zrejme o najstarší mestský erb v Európe. Dovtedy používali erby len králi, šľachtici a cirkevní preláti.

8. Z roku 1367 máme doklad o prvých slovenských študentoch na Pražskej univerzite.

9. V roku 1359 zomrel v Padove Viliam Starohradský, farár z Cífera, ktorý je najstarším známym Slovákom študujúcim na tejto univerzite. Pochovali ho v bazilike sv. Antona.

10. Napriek tomu, že sa dnes šíria názory, že stredoveká uhorská šľachta bola akoby bez národnosti, že jediné, na čom si zakladala, bola príslušnosť k šľachtickému stavu- politickému národu Natio Hungarica, nie je to pravda. Národnosti hrali menšiu úlohu ako dnes, ale určite existovali aj v Uhorsku. Dôkazom toho je, že v prídomkoch viacerých predstaviteľov aj vysokej uhorskej šľachty z 13. alebo 14. storočia sa objavuje pomenovanie Sclavus- Slovák.

V roku 1349 zomrel šľachtic slovenského pôvodu Vavrinec Slovák (lat. Laurentius Sclavus). Bol zástavníkom uhorského kráľa Karola Róberta z rodu Anjuovcov a po jeho smrti kráčal v sprievode pred jeho rakvou.

11. V roku 1347 sa na vojenskej výprave kráľa Ľudovíta I. do Neapola zúčastnili aj vojenské oddiely z územia dnešného Slovenska. Takéto výpravy nemali len vojenský, ale aj kultúrny význam.

12. V roku 1328 kráľ Karol Róbert založil v Kremnici mincovňu, ktorá razila okrem iných mincí aj v stredovekej Európe uznávané kremnické dukáty. Kremnická mincovňa patrí medzi najdlhšie nepretržite fungujúce podniky na svete (Medzi mincovňami je zrejme najstaršia).

13. 18.3. 1321 zomrel na svojom sídelnom hrade v Trenčíne oligarcha Matúš Čák titulovaný ako „pán Váhu a Tatier“. Jeho panstvo sa rozkladalo predovšetkým na území dnešného Slovenska. Ovládal západné Slovensko a väčšiu časť stredného Slovenska.

Jeho etnický pôvod nie je jasný. Hlásia sa k nemu Slováci aj Maďari. Podľa jazykospytca Šimona Ondruša je meno „Čák“ slovensko-slovanské a znamená kopec, hora. Za jeho slovenský pôvod by mohlo hovoriť aj to, že rodina mala korene v severozápadnej časti dnešného Maďarska, kde bolo v tom čase silné slovenské osídlenie.

Z dnešného pohľadu bol Matúš Čák bezohľadný oligarcha, ale jeho pôsobenie malo pre naše dejiny taký význam, že jednak mohlo nadväzovať na existenciu predchádzajúceho Nitrianskeho kniežatstva a smerom do budúcnosti prispelo k formovaniu územnej a kultúrnej identity dnešného Slovenska. Od konca 14. st. až do 16.st. sa na označenie severozápadnej časti horného Uhorska používalo pomenovanie „Terra Mathei“- Zem Matúšova, pričom chápanie toho, čo všetko spadá pod toto značenie bolo rôzne. Určite nešlo o presne vymedzené geografické označenie. 

V období národného obrodenia bol Čák považovaný štúrovcami za slovenského veľmoža, ktorý hájil slovenskú nezávislosť. Nakoľko hrala slovenská otázka v jeho konaní nejakú úlohu je však otázne. Vzhľadom na Matúšovo sídlo v Trenčíne je nepochybné, že medzi jeho služobníkov patrili mnohí ľudia slovenskej národnosti a tak isto aj to, že vedel po slovensky.

Napriek tomu, že Matúš Čák patril k najväčším bossom uhorskej politiky zo začiatku 14. storočia, nezachoval sa nám žiadny jeho autentický portrét. Preto nevieme ako vyzeral. Tu ho vidíme na fiktívnom portréte z 19.storočia. 

Takto vyzeral Trenčiansky hrad v 14.storočí.

V Matúšových službách pôsobil aj kastelán trenčianskeho hradu Martin Bugár. Prvýkrát sa spomína v roku 1296. Ide o najstarší zaznamenaný prípad priezviska Bugár.

Zaujímavou postavou z tohto obdobia bol Magister Donč slovenskej národnosti, ktorému sa budem v budúcnosti ešte venovať. Donč pôsobil najprv v službách Matúša Čáka, neskôr prešiel na stranu kráľa Karola Róberta, za čo ho ten odmenil viacerými titulmi.

Historik Matúš Kučera zhodnotil význam Matúša Čáka nasledovne:

„Bol typom dravého feudála, ktorého stvorila doba, a anarchia mu pomohla vyrásť do obrovským rozmerov neobmedzeného oligarchu. Skutočnosťou však zostáva, že familiarita i vojsko, ktoré bolo strojcom Matúšovej moci, pochádzalo väčšinou zo Slovákov, ale aj krajina, v ktorej rozložil svoje „slobodné“ či nezávislé panstvo, sa kryla s dnešným územím Slovenska. Tak sa upevňovalo a formovalo Slovensko ako etnicko- teritoriálno- politická jednotka, čo zohralo svoju úlohu pri budúcom vývine. Aj úzke spojenectvo Matúšovej dŕžavy s Moravou a odbojnou moravskou šľachtou upevňovalo spojivá dnešných dvoch susedných krajín Moravy a Slovenska. Objektívne však celé obdobie feudálnej anarchie neprispievalo k hospodárskemu a sociálnemu rozvoju krajiny a retardovalo historický vývin.“ (Kučera,M. (2011), str. 242)

14. V roku 1317 sa stal nitriansky rodák, arcidiakon Mikuláš jedným z rektorov univerzity v Bologni.

15. V roku 1317 Matúš Čák posledný krát zaútočil na Nitru. Pri tomto útoku zhorel aj vzácny nitriansky biskupský archív, ktorý bol uložený v katedrále. Zničenie tohto archívu predstavuje veľkú stratu pre našu národnú pamäť. 

16. V roku 1311 došlo k sporu medzi Matúšom Čákom a nitrianskym biskupom, lebo Čák protiprávne zaberal cirkevné majetky. V rámci tohto sporu Čákove vojsko dobylo a vyplienilo Nitriansky hrad. Pri tom boli zničené aj relikvie patrónov Nitrianskeho biskupstva sv. Andreja a sv. Benedikta. V kostole sv. Svorada zhoreli všetky dôležité listiny a knihy, ktoré sem pred rabovaním ukryli. Zničenie týchto písomností predstavuje veľkú stratu pre našu národnú pamäť.

17. Prvý výskyt adjektíva „slovenský“ z nášho územia pochádza z listiny prepošta premonštrátskeho kláštora v Kláštore pod Znievom Ivanku z roku 1294, kde sa spomína v tvare „slovensky breza“.

„Je to doteraz najstarší známy doklad prídavného mena slovenský aj príslovky slovensky zo slovenského prostredia. Z kontextu uvedenej listiny je zrejmé, že adverbium slovensky vyjadrilo jazykovú príslušnosť slova breza k slovenskej reči. Z toho tiež vyplýva, že v prostredí Liptova a Turca jestvovalo povedomie o jestvovaní slovenčiny, Slovenov a Sloveniek v 13. storočí. Začiatky slovienskeho povedomia na základe trvania dovtedajšieho osídlenia a politického vývoja sa tu rozvíjalo od 2. polovice 9. storočia.“ (Uličný, F. (2014), str. 171)

18. V rokoch 1282-1285 napísal magister Šimon z Kézy dielo Gesta Hunnorum et Hungarorum (Skutky Hunov a Uhrov), ktoré patrí k základným pilierom ideológie stredovekej uhorskej šľachty- Natio Hungarica. Šimon bol absolventom niektorej západoeurópskej univerzity a pôsobil ako kancelár a spovedník uhorského kráľa Ladislava IV. Kumánskeho. Zaujímavé je, že bol slovenského pôvodu (z východného Slovenska), pričom jeho rodina mala dávne korene na Morave. V jeho diele sa zachovala skomolená spomienka na kráľa Svätopluka.

19. V roku 1273 vojská Premysla Otakara II. dobyli Nitru a vypálili katedrálu, kde bol uložený vzácny biskupský archív. V archíve sa nachádzali možno aj písomnosti, ktoré by nám lepšie osvetlili dianie v Nitriansku od najstarších čias do 13. storočia.

Nitriansky biskup Vincent sa zachránil len útekom. Českí vojaci ešte predtým ako podpálili katedrálu, zabili 50 žien a detí, ktoré sa tam ukrývali.

Mesto Nitra bolo zničené českým vojskom. Už nikdy sa z tohto pustošenia nepozviechalo a nasledoval jeho úpadok.

V októbri toho istého roku Česi rozbúrali hrad Devín. V Bratislave zničili časť vzácnej zbierky rukopisných kódexov, ktoré uchovávala knižnica Bratislavskej kapituly v Dóme sv. Martina. Zničili aj väčšinu dokumentov bratislavského magistrátu.

Po vyčíňaní českého vojska zostala na západnom Slovensku poriadna spúšť. Pre Čechov je kráľ Premysel Otakar II. „Král železný a zlatý“, ale pre nás Slovákov až taký zlatý nebol.

Do 13. storočia patrila Nitra medzi najvýznamnejšie centrá Uhorska. Po viacerých devastačných útokoch v 13. a 14. storočí nastal úpadok mesta. 

20. V roku 1271 vojsko Premysla Otakara II. vypálilo Nitru. V hradnom kostole zhorel vzácny kapitulský archív aj zbierka kníh.

Dúfam, že teraz už netreba nikomu vysvetľovať, prečo máme o rannom stredoveku na našom území tak málo vedomostí. Viacnásobné zničenie, spolu s Bratislavou, najdôležitejšieho centra na Slovensku, vyzerá ako keby sám osud rozhodol, že naša národná pamäť musí byť zakrytá nepreniknuteľným závojom zabudnutia a tak len veľmi ťažko rekonštruujeme naše najstaršie dejiny.

Spomínané vojenské operácie boli súčasťou vojny o Rakúske dedičstvo medzi českým a uhorským kráľom.

21. V roku 1241 zničili Mongoli kláštor sv. Hypolita na Zobore. Pritom zhoreli všetky vzácne knihy a písomnosti, ktoré boli v kláštore uložené.

Ako zaznamenal koncom 11. storočia český kronikár Kosmas, v tomto kláštore sa udržiavala pamiatka na kráľa Svätopluka, preto tu mohli byť uložené aj písomnosti viažuce sa k jeho vláde v 9. storočí.

22. Vzhľadom na latinský charakter stredovekých listín sa v nich na označenia národností používajú označenia v latinčine a nie v národných jazykoch. Preto sa Česi neoznačujú ako „Česi“, ale ako „Bohemi“, Maďari nie ako „Maďari“, ale "(H)ungari“, Nemci nie ako „Nemci“, ale ako „Teutones“ alebo ako „Saxones“ a ani Slováci sa neoznačujú ako Slováci, ale ako „Sclavi“ alebo „Slavi“, v neskorom stredoveku a novoveku aj ako „Pannoni“.

Označenie „Sclavi“ sa však v stredoveku používalo aj na značenie Slovanov vo všeobecnosti. To, či sa pod týmto označením myslia Slováci alebo Slovania všeobecne, musíme určovať podľa kontextu. Podobne aj označenie „(H)ungari“ sa v niektorých kontextoch vzťahuje len na Maďarov a v iných kontextoch označuje všetkých obyvateľov Uhorska, teda aj Slovákov, Chorvátov, Rumunov, Nemcov, Srbov, Rusínov atď. Stotožňovať Uhorsko s Maďarskom je chyba, lebo ako poukazuje Martin Homza, Uhorsko (Najprv pod názvom "Panónia" alebo "Panónske kráľovstvo". Názov "Uhorsko- ((H) ungaria) sa začal používať až za vlády kráľa Kolomana Knihomoľa okolo roku 1100.)) bolo od začiatku až do konca svojej existencie väčšinovo slovanským štátom a takto bolo vnímané aj v zahraničí. (Homza, M. (2021) Z tohto dôvodu doboví autori, domáci aj zo zahraničia, na označenie Uhorska používali meno "Sclavinia", čo by sme mohli preložiť aj ako Slovansko/Slovensko.

Pre úplnosť dodávam, že od 12. storočia máme doložené na označenie Slovákov, a Slovanov vo všeobecnoti, v Uhorsku aj pomenovanie "Tot". Pravdepodobne sa však používalo oveľa skôr, zrejme už od 10. storočia. 

23. Uvediem teraz aspoň niekoľko príkladov na listiny alebo diela, v ktorých sa v 13. storočí hovorí o Slovákoch.

V roku 1280 vydala kráľovná Alžbeta Kumánska listinu, ktorou zrovnoprávňovala na Spiši v platení desiatkov všetkých miestnych obyvateľov, teda sťažujúcich sa Maďarov a Slovákov (Hungari et Sclavi)  a na druhej strane hostí, teda nemecky hovoriacich Sasov a románskym jazykom hovoriacich Latinov (Saxones et Latines). (Homza, M. (2021), str. 37)

Niekedy medzi rokmi 1244 až 1270 vznikla listina benediktínskeho opátstva v Hronskom Beňadiku, v ktorej sa hovorilo o doplnení početného stavu poddaných tohto kláštora. Preto kráľ povoľuje hľadať si nových ľudí, nech sú už „akéhokoľvek národa, Sasi, Maďari, Slováci alebo iní.“ Noví hostia majú mať potom rovnaké práva, ako tí už usadení v Pešti, Stoličnom Belehrade a Budíne. (Homza, M. (2021), str. 37)

V roku 1233 uhorský kráľ Ondrej II. vydal listinu, podľa ktorej mali mať v Sebechleboch rovnaké meštianske práva všetci obyvatelia bez ohľadu na to, či boli Maďari, Slováci alebo Nemci. (Uličný, F. (2014), str. 169)

24. Niekedy v prvej tretine 13. storočia bolo napísané dielo dnes známe najmä pod názvom Anonymova kronika alebo tiež Gesta Hungarorum čiže Skutky Uhrov (Tradičné označovanie kronika nie je presné, lebo ide skôr o fabuláciu, román.). Ako Anonymova kronika sa označuje toto dielo preto, že totožnosť autora nepoznáme. Vieme len, že bol notárom kráľa Bela (zrejme Bela IV.) a podpisoval sa iniciálou P (P ako Peter).

Anonymova kronika je cenným zdrojom poznania stredovekej uhorskej topografie a z pohľadu slovenských dejín je zaujímavá tým, že nás Slovákov označuje autor ako Nitrienses Slavi teda Nitrianski Slovania. Títo Nitrianski Slovania mali pod vedením vojvodu Zubora spolu s Čechmi (Bohemi) brániť Nitru v trojdňovej bitke proti starým Uhrom.

Profesor Ferdinand Uličný o Anonymovej kronike vo vzťahu k Slovákom píše:

„Sclavov, ktorých opísal v bojových stretoch s Maďarmi v severovýchodnej časti Karpatskej kotliny, nemožno inak prekladať a interpretovať ako Slovákov, ktorí tam žili aj počas života autora, teda koncom 12. a začiatkom 13. storočia...Toto zistenie môže mať pre obdobie druhej polovice 9. a začiatku 10. storočia určitú poznávaciu hodnotu o etnicite obyvateľstva žijúceho v strednej a severnej časti Karpatskej kotliny, ale závažnejšie je pre druhú polovicu 12. a začiatok 13. storočia. Je totiž zrejmé, že vzdelaný magister P. predkov Slovákov z prelomu 12. a 13. storočia časovo posunul do obdobia prelomu 9. a 10. storočia. (Uličný, F. (2014), str. 169)

Z pohľadu našej témy starých Slovákov a Sloveniek je pozoruhodné, že Anonymus, ktorý v žiadnom prípade so Slovanmi ani so Slovákmi nesympatizoval, vidí etnickú kontinuitu medzi obyvateľmi severnej časti Karpatskej kotliny v 9. storočí a na začiatku 13. storočia. Inými slovami, už v 9. storočí tam žilo, podľa Anonyma, to isté etnikum ako na začiatku 13. storočia teda Slováci/Sloveni.

25. „Podľa výskumu profesora Marsinu na prelome 12. a 13. storočia iba v Trenčianskej župe z dvanásť zachovaných mien jobagiónov (príslušníci nižšej šľachty-J.B.) Trenčianskeho hradu je osem nesporne slovenských, tri sú všeobecne kresťanské, jedno neisté a ani jedno nie je maďarské. Z toho možno usudzovať, že sa zachovala, alebo znovu vytvorila šľachta slovenskej národnosti na Slovákmi obývanom území Uhorského kráľovstva.“ (Ďurica, M. S. (2021), str. 76)

V Trenčíne existovalo staroslovenské hradisko už v 9.storočí a aj profesor Trnavskej univerzity Michal Bencsik, ktorý na začiatku 18. storočia spochybnil rovnosť šľachty a mešťanov trenčianskej stolice slovenskej nácie s Maďarmi, to urobil na základe toho, že sú potomkami Svätopluka, ktorý predal svoje kráľovstvo predkom Maďarov (starým Uhrom) za bieleho koňa (Ide o tzv. čiernu svätoplukovskú legendu). Trenčín si aj v Uhorsku udržiaval svoj slovenských charakter. Z tejto oblasti pochádzala aj rodina Ľ. Štúra.

Jazykospytné okienko:

V relevantnej literatúre som sa stretol až s tromi výkladmi významu mena staroslovenského kráľa Svätopluka.

Podľa Šimona Ondruša:

„Z formy s pohyblivým s- čiže zo sveNt-vzniklo osobné meno SveNtoplk s motiváciou osobnosť majúca veľa ľudí, veľa národa, vojvodca veľkého národa. Slovo plk malo totiž pôvodný význam ľud, národ, čo sa zachovalo v chorvátskom puk (s podobnou zmenou ako vlk na vuk). Význam veľká vojenská jednotka je v slove plk druhotný. Praslovanský SveNtoplk (jeho kontinuácia je známa u všetkých Slovanov) nevládol svätému pluku, ale veľkému ľudu, veľkému národu. Starý názor o prevzatí slova plk z nemčiny je pomýlený. Je to odvodenina koreňa pl- , ktorý máme v adjektíve plný. Rovnakým spôsobom odvodili od koreňa pl- (nemecké voll) pomenovanie ľudu aj Germáni, Nemci. Majú ho v slove Volk čiže ľud.“ (Ondruš, Š. (2002), str. 96-97)

Martin Homza vykladá meno Svätopluk nasledovne:

„Ide o klasické zložkové, alebo inak ditematické indoeurópske kniežacie osobné vlastné meno. V najpresnejšom výklade znamená- „Ten, ktorý osvetľuje/svätí pluk, voj, vojsko, (niekedy aj) ľud.“ Meno Svätopluk sa teda skladá z dvoch častí – tém: a) svät= sila, neskôr svetlo, b) pluk= vojsko. Nositeľ mena Svätopluk je v dobovom chápaní nielen ten, ktorý je ozdobou vojska; ten, ktorý má mocné vojsko, ale má vojsku priniesť žiaru, šťastie, zdar a víťazstvo. Jedným slovom nositeľ takéhoto mena je ním predurčený zároveň byť aj nositeľom Fortuny. Druhovo ide o prestížne zložkové kniežacie meno typické pre širokú vrstvu mien kniežacej (vodcovskej) vrstvy Indoeurópanov vôbec, ale Slovanov zvlášť... V pôvodnom indoeurópskom a praslovanskom význame totiž toto slovo (svet-J.B.) znamenalo rast, rozkvet životných substancií, ktoré smerovali k plodu, ako k zavŕšeniu životodarného cyklu, k vyššej, večnej kvalite, nuž a v neposlednom rade aj veľkosť a silu – „veľký medzi bojovníkmi“. Z toho by potom tiež vyplývala etymológia „mocnopluký“, alebo „Ten, ktorý má mocné/silné pluky.“ V odvodenom význame však slovo „svet“ nadobudlo význam svetlo, respektíve všetky jeho významové roviny (nebeské, atmosférické, pozemské svetlo= oheň, ale tiež svetlo ako podstata žiary slávy.). Nie náhodou práve z tohto slova derivovalo nové slovo „svätý“, označujúce novú, vyššiu, duchovnú kvalitu výnimočného človeka – svätca, veci (svätá  koruna), alebo krajiny (Svätá Rus, Svätá Rímska ríša, etc.). Druhá časť mena pluk, je archaické vyjadrenie významu mužského ozbrojeného vojenského spoločenstva, alebo spoločenstva vôbec. Sémanticky najbližšie tomuto slovu je slovo- „voj“. Preto aj iné kniežacie mená blízke menu „Svätopluk“ nesú v sebe toto slovo. Ako príklad uveďme Svätoplukovho príbuzného Bořivoja, ale tiež meno slávneho svätca Vojtecha/Adalberta, ktoré znamená „Ten, ktorý teší voje“, alebo „je ich ozdobou“. (Homza, M. (2014), str. 41-42)

Do tretice autor etymologického slovníka slovenčiny Ľubor Králik:

"Pôvodným významom praslovanského svet bolo  asi oslavovaný, slávny- silný, mocný. Svätopluk: Doslova svätopluký, t.j. asi, majúci sväté=slávne, silné mocné pluky, vojsko.“ (Králik, Ľ. (2015), str. 568)

Ak porovnáme výklady týchto troch odborníkov, tak Ondruš kladie dôraz na to, že Svätopluk je vodca početného ľudu, kým Homza a Králik zdôrazňujú vojenský rozmer – vodca silných plukov. Homza a Králik na rozdiel od Ondruša považujú slovo pluk skôr za slovo germánskeho pôvodu. U Martina Homzu to súvisí aj s tým, že podľa neho sú Svätopluk a vôbec celá dynastia veľkomoravských Mojmírovcov vedľajšou líniou gótskej dynastie Amalovcov z 5. storočia.

Literatúra:

Bobák, J. a kol. (2019): Slovenské štátoprávne snahy v 20.storočí. Matica slovenská.

Ďurica, M.S. (2021): Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. Lúč.

Homza, M. a kol. (2014): Svätopluk v európskom písomníctve. Post scriptum.

Homza, M. (2021): Murices novae alebo Nové ostne. Slovenské dejiny o. z.

Králik, Ľ. (2015): Stručný etymologický slovník slovenčiny. Veda.

Kučera, M. (2011): Slovenské dejiny I. Literárne informačné centrum.

Marek, M. (2011): Národnosti Uhorska. Vysokoškolský učebný text. Filozofická fakulta Trnavskej univerzity.

Mrva, I. (2019): Slovensko-česká spolupráca na prelome 19. a 20. storočia. In: Slovenské štátoprávne vzťahy v dvadsiatom storočí. Matica slovenská. str. 45-62

Ondruš, Š. (2002): Odtajnené trezory slov. Matica slovenská.

Steinhubel, J. (2004): Nitrianske kniežatstvo. Rak.

Uličný, F. (2014): Dejiny Slovenska v 11.až 13. storočí. Veda.

Uličný,F. (2014): Toponymum Slovensko- pôvod a obsah názvu. In: Historický časopis. č. 3. str. 545-554.

Genetika prekvapila. Testy preukázali, aké percento Slovákov má slovanský pôvod. In: www.noviny.sk

Pri pátraní po počiatkoch slovenskej identity sme sa dostali až na začiatok 13. storočia a ešte nie sme na konci. Na nejaký čas som sa však vzhľadom na aktuálne dianie rozhodol vystúpiť z komfortnej zóny dejepisca a napísať článok o tom, ako Slovensko smeruje do otroctva.