Podľa starej slovenskej tradície bol Svätopluk slovenským kráľom, kráľom starých Slovákov. Preto je správne, že mu bola postavená v Bratislave na hrade socha. 

Keď sa stal predsedom Národnej rady R. Sulík, nevedel, čo to má byť za sochu, a preto zostavil komisiu z jednostranne orientovaných expertov, ktorí mali posúdiť, či by Svätoplukova socha nemala byť z hradu odstránená. Na základe odporúčania komisie socha na hrade nakoniec zostala, ale zmiznúť musel nápis Svätopluk - kráľ starých Slovákov, aj napriek stáročnej slovenskej tradícii a odporu mnohých historikov a archeológov. (Kauze Svätoplukovej sochy aj otázke jeho kráľovského titulu sa budem podrobne venovať v samostanej dumke.) 

Dumka prvá, časť šiesta:

Akí starí boli starí Slováci a staré Slovenky?

Možno sa pýtate, prečo túto tému tak naťahujem, prečo na otázku, akí starí boli starí Slováci a staré Slovenky, neodpoviem hneď. Mám na to dobré dôvody. Je síce pravda, že postupujem relatívne pomaly, krok za krokom, storočie za storočím, ale o čo sú moje kroky pomalšie, o to sú pevnejšie a istejšie. Snažil som sa pomerne dôkladne doložiť, že slovenská identita existovala už na začiatku 19. storočia, v 18. storočí, v 17. storočí, minule som písal o prejavoch slovenskej identity v 16. a na konci 15. storočia a v tejto časti prejdem 15. storočím a dostanem sa až do 70. rokov 14. storočia. Zároveň je to príležitosť, aby sme si pripomenuli významné, hoci zabudnuté, osobnosti nášho národa.

Ide mi o to, aby si Slováci (alebo aj slovenskí Maďari a Česi, ak tieto články čítajú) uvedomili, že je tu kontinuita slovenského národného vedomia, slovenskej identity prinajmenšom od vrcholného stredoveku.

Kvôli väčšej prehľadnosti som jednotlivé časti článku očísloval. 

1. V roku 1498 je Slovensko v nemeckých prameňoch označené ako Slowakisches Land (Ďurica, M.S. (2013), str. 112)

2.1490 v inkunábule z Lipska autor Niavius opisuje Slovensko – SCHLABATIA- ako „prekrásnu krajinu oplývajúcu medom a mliekom.“ (Ďurica, M.S. (2013). str. 111)

3. 1488 uhorský kronikár slovenského pôvodu Ján z Turca nazval vo svojej Uhorskej kronike, vydanej prvý krát v Brne, Slovensko, Matejovou zemou (quas nos terram Mathiae vocamus). Je to dôkaz, že ešte po viac ako 150 rokoch bola na Slovensku živá spomienka na panstvo Matúša Čáka. V Jánovej kronike sa objavuje aj prvý krát v tlačenej podobe priezvisko Zlowachko- Slovačko. Ján z Turca pochádzal zo starej slovenskej šľachtickej rodiny, ktorej pôvod siaha do prvej polovice 13. storočia v Turci.

4. 1488 v mierovej zmluve medzi Matejom Korvínom a kniežatami Hanušom Zaganským a Henrichom Minsterberským sa územie v okolí Hlohovca označuje ako ležiace v Slowenskej zemi. Sám Hanuš Zaganský sa tituloval ako knieže Slowenské, Liptovské a Oravské.  (Ďurica, M.S. (2013), str. 110)

5. Podľa cechových pravidiel mäsiarov v Banskej Štiavnici z roku 1487 nesmie byť prijatý „žiaden Slovák (Wende) ani Maďar (Ungar) do cechu alebo za spolumešťana.“ (Varsik, B. (1966), str. 70) Napriek týmto opatreniam Nemcov Slováci do mesta postupne prenikali až získali početnú prevahu.

6. Dekrétom z 21.5. 1486 riešil Matej Korvín spory medzi slovenským a nemeckým obyvateľstvom v Trnave. (Ďurica, M.S. (2013), str. 110)

7. V roku 1483 písal Matej Korvín mestu Trnava list po česky, to znamená, že predpokladal, že sú tam ľudia, ktorí budú tomu listu schopní rozumieť. Tak isto palatín Štefan Zápolský Bratislave.

8. Šľachtici Ladislav Podmanický z Podmaníc a Viliam Tetauer z Tetova uzavreli svoj spor v spísanej dohode v slovakizovanej češtine v roku 1482.

9. 25.2. 1480 vznikol text dnes známy pod názvom Spišské kázne alebo Spišské modlitby. Autorom bol pôvodom spišský nemec, ktorý vytvoril zmes slovenčiny, češtiny a poľštiny.

Krátka ukážka:

„Otecz syn duch swaty wse geden hospodyn racz s namy biti a raczy nam dati swe swate pozehnane mne ku wimolweny a wam ku posluchany. Bratrzy mily nebo sestrzy kterzi ste sie wtekly k teyto swatey msy, slusno wam zwedeti dnessnye swathe cztene, kterez popsal g(es)t swaty J. v patym polozeny swich knech, a tak sie wikľada slowensky(m) yazyka(m) wedle tekstu: w ten czass etc.

Naymileyssi ted mate sprostny wiklath dneseysseho swatheho cztena, na kteress bich wam rad malo czo povedel, czo bi bilo k wassem dussam polepsseny a wassym hrzechom odpustzenu, ale ja sam thoho hrzeny nemozem mety bez daru ducha swatheho, protoz naymileyssy vteczmy sie k mylostiwey pane marie, aza by ona raczela vprosty dar ducha swatheho mne k molweny a wam ku vslysseny, protoz posdrowmy ju pozdrowenym angelskym rkucz: zdrowa maria-az do koncza. Naymileyssy X-ane znamenugte sie znamenem swatheho krzicza, ze bi wam dyabel neprzekazil posluchaty slova bozeho.“(Stanislav, J. (1997), str. 27)

Pozoruhodné je, že autor nazýva svoj jazyk slovenským.

10. V Benátkach je k roku 1477 doložené pôsobenie Slováka Petra z Bardejova (Petrus de Bartua).

11. 1467 člen šľachtického rodu Podmanických poslal mestu Bratislava list v slovakizovanej češtine, v ktorom sa podpísal po slovensky Blažek a nie po maďarsky Balázs.

12. 1463 bohatý mešťan Egýd z Trnavy poručil svoj majetok kostolu sv. Mikuláša, aby popri nemeckom kňazovi, mohli mať aj kňaza slovenskej národnosti.

13. 1459 je v zápise zmienený slovenský charakter maďarského mesta Tata (Tata oppidum sclavonicale et Hungaricale – Tata, mesto slovenské a maďarské). (Ďurica, M.S. (2013), str. 106)

14. V roku 1458 Latinsko-český slovník Parvum latino-Bohemicum vulgo Welessini dictum (Velešínov slovník) prekladá latinské pomenovanie Sclauus ako Slowak.

15. 1457 v Novohradskom daňovom registri bardejovský mestský notár Leonard z Uničova zapísal slovenské verše:

„O Myla panna czo thy mas quod my das neves ras.“

16. Od roku 1451 sa v Žiline začínajú v mestskej knihe robiť zápisy v slovakizovanej češtine. Jej právna terminológia je prevažne slovenská.

Prvé vydanie žilinskej právnej knihy urobil v roku 1934 český, na Slovensku pôsobiaci, historik čechoslovakistickej orientácie Václav Chaloupecký, ktorý text z 15. storočia prepísal takým spôsobom, že ho urobil viac českým než pôvodne bol. Preto, ak vás jazyk tejto knihy zaujíma, odporúčam vám na štúdium moderné vydanie Rudolfa Kuchara, ktoré je verné originálu.

Moderné vydanie Žilinskej knihy pripravil Rudolf Kuchar.

Originál z 15. storočia.

Malá ukážka:

„Milí páni, prišli sme od svéj nevesty, malženky brata mého Hannuss Frolycha o neaké veci, což Hannes Frelich činiti s Polakem Niklossem o nekteraký tyss, o braky; a ona jest nám dala v ruce našu moc, což kolvek my zjednáme s zvrchupsaným Niklossem, to má zjednané býti a ona má pri tém zóstati a na tém dosti meti...“ (Stanislav, J. (1997), str. 27)

Náš najvýznamnejší jazykospytec Ján Stanislav sa vyjadril:

„Slovenských aktov (spisov-J.B.) z tohto storočia je veľa a je v nich mnoho krásnych slovenských jazykových prvkov.“ (Stanislav, J. (1997), str. 27)

Do tejto doby sa zápisy robili prevažne latinsky a nemecky. To, že sa zápisy začali robiť slovakizovanou češtinou, je prejavom vzrastajúceho vplyvu slovenských mešťanov na úkor Nemcov. V tejto knihe je prvý krát doložené aj dnes tak ťažko skúšané prechyľovanie ženských priezvisk (Týmto by som chcel pozdraviť Romanu Tabak (ovú), Máriu Šofranko (vú), Miriam Lexmann (ovú) a iné Slovenky, ktoré nerozumne lámu tú našu slovenčinu z nejakého rozmaru, ktorý nadraďujú nad stáročnú tradíciu a zákonitosti jazyka.). Ide teda prinajmenšom o 600 ročnú tradíciu.

Žilinská právna kniha je síce písaná zmesou češtiny a slovenčiny, ale napriek tomu nám umožňuje urobiť si pomerne dobrú predstavu o tom, ako vyzerala dobová slovenčina.

17. Medzi zemanmi z Nacinej Novej Vsi v Zemplínskej stolici sa v druhej polovici 15. storočia spomínajú dvaja zemania s priezviskom Slovák (Zloak,... Petrum Zloak). (Uličný, F. (2012), str. 320)

18. 1448 sa bratrícky veliteľ menom Slovačko zmocnil hradiska Vyšehrad na hranici hornej Nitry a Turca.

19. V roku 1444 napísal notár v Bardejove list, v ktorom sa ako jeden z troch veliteľov žoldnierov, ktorí mali zaručiť do mesta bezpečný príchod veliteľovi hradu Mušina v Poľsku, spomína nejaký vojak s priezviskom Slovák (Nicolaus Czech et Slowak, stipendarii supremi). Toto priezvisko alebo prezývku dostal pravdepodobne v medzinárodnom zbore žoldnierov. (Uličný, F. (2012), str. 320)

20. V roku 1441 si v Kremnici na námestí kúpil dom Slovák Stanislav, syn Vilhelma, zvaný ako Stanko Vilhelmovič. Stanko sa stal kremnickým mešťanom. Obchodoval s drevom a prepravoval ho po Hrone a Dunaji až do Budína. Obchodoval aj so súknom a s meďou. Na obchode sa mu podarilo zbohatnúť. Kvôli tomu sa ho chceli kremnickí mešťania nemeckej národnosti ako človeka slovenského pôvodu (Sclavus) zbaviť. Kým Kremnicu ovládal Ján Jiskra z Brandýsa, netrúfli si proti nemu zasiahnuť. Urobili tak až po korunovácii Ladislava Jagelonského, ale kráľ sa postavil na jeho stranu a nariadil mestskej rade, aby ho kvôli tomu, že je Slovák neznepokojovali a nenútili ho vysťahovať. Keď sa ho nedokázali zbaviť takto, začali na neho uvaľovať rôzne dávky a dane, ktoré nemeckí mešťania nemuseli platiť. Stanko sa obrátil na kráľa, ktorý 11.12 1456 Kremničanom nariadil, aby mu vyrubovali len také dávky a dane, ako platia ostatní nemeckí mešťania. Keď kráľ Ladislav zomrel, obrátil sa na nového kráľa Mateja Korvína a ten mu privilégiá vydané svojím predchodcom potvrdil. (Varsik, B. (1966), str. 68-69) Je to pekný príklad toho, že národnostné spory a tým pádom aj národnosti, existovali už v 15.storočí.

21. Vo vzťahu k udalostiam roku 1440 kronika Jána z Turca (prvé vydanie 1488) jasne rozlišuje medzi Čechmi, Poliakmi a Slovákmi (Bohemi, Poloni et Sclavi). Kronikár Ján z Turca vo svojej Uhorskej kronike zaznamenal, že jedným z veliteľov vojska Jána Jiskru z Brandýsa v prvej polovici 15. storočia bol nejaký Slovačko. Kronika Jána z Turca bola napísaná pred rokom 1488.

22. V Jiskrovom vojsku pôsobili najmä českí, slovenskí a poľskí velitelia. Zdrobnený tvar Slovačko naznačuje, že túto prezývku dostal od českých žoldnierov. (Uličný, F. (2012), str. 320)

23. V roku 1437 napísal kremnický kapitán Valentín Noffri z Bojníc list Mikulášovi z Malého Varadína, v ktorom územie dnešného Slovenska označuje Sklavínia (Sclavoniam).

24. V zápisnici mesta Tábor z rokov 1432-1450 je zápis o nejakom človekovi s priezviskom Slovák.

25. V archíve mesta Bratislavy je uložená listina z roku 1439, v ktorej sa hovorí, že medzi služobníkov šľachtica z Lichtensteinu patril aj istý Hynko Slovák (Slowack). (Uličný, F. (2012), str. 320)

26. V 1432 vznikol rukopis Calendarium, ktorého autorom bol Slovák Ján z Lefantoviec (Olifandus). Ide o prvý obrázkový uhorský kalendár. Na jeho konci je humorný veršík: „Amen, zabil babu kamen.“ Rukopis je uložený v Mníchove.

„Elifandus sa ukázal aj ako bystrý jazykovedec. Vidno to najmä pri slovenských zápisoch, ktoré prezrádzajú nielen znalosť češtiny, ale rešpektujú i slovenskú výslovnosť a zdá sa, že aj jazykový úzus západoslovenčiny. Tak napr. zapísal: Daj se... namiesto českého dej se; milej... namiesto milé; západoslovenský nárečový výraz súžba vo význame služby a pod... Treba len pripomenúť, že Elifandus nepochybne prežil dlhý čas v niektorom benediktínskom kláštore na Slovensku, lebo len tak sa mohol bližšie zoznámiť s ľudom a jeho rečou.“ (Kučera, M. (2002), str. 73)

„Kalendár z roku 1432 je najstarším známym dochovaným kalendárom s ikonografiou mesačných pracovných či zamestnaneckých motívov nielen na Slovensku, ale v celom Uhorsku. Patrí teda k jedinečným prameňom z oblasti hospodárskych a kultúrnych dejín Slovenska. Pritom ho možno oprávnene nazvať „slovenským kalendárom“. Svedčí o tom nielen jeho nepochybná domáca proveniencia, ale i cenné slovenské jazykové glosy. Takto sa teda jedinečný prameň právom radí k pokladom kultúrnej minulosti slovenského národa.“  (Kučera, M. (2002), str. 75)

Kalendár je písaný z väčšej časti po latinsky, v menšej časti sa objavuje slovakizovaná čeština.

Faksimilie kalendára s komentárom Matúša Kučeru vydala v roku 2002 Matica slovenská. V kalendári dáva autor čitateľom aj rôzne rady, ako sa v jednotlivých mesiacoch stravovať a ako podporiť svoje zdravie. 

Ukážka z rukopisu, ktorý je uložený v Mníchove.

Krátka ukážka:

"Dayse panu bohu k suzbye y jeho mylej materzy... Myla matyczko, ruoze nebeska, racz nam pomocz.

O matyczko, swata panno, Marie czista. Racz za nas sweho myleho syna prosyti nebeskeho pana.“ (Kučera, M. (2002), str. 24)

27. Z roku 1429 sa nám zachoval list napísaný na Moravskom Slovensku v archíve mesta Bratislavy. Autorom je Peter Roman z Uherského Hradišťa:

„Já Petr Roman z Witowicz, hauptman na Hradissczi, vyznávám tímto listom obecně předo všemi, ktož jej čísci neb slyšeti budú, že Gira Kucharz, ukazatel tohto listu, jest sě zachoval dobře a nikdy k táborskéj straně přichylen nebiel; protož vás všech vóbec prosím aneb každého zvláščia, aby ste jemu radni i pomocni bieli pro mú službu, jest li že bie jemu toho potřěbě bielo.“ (Stanislav, J. (1997), str. 25)

Náš najvýznamnejší jazykospytec Ján Stanislav analyzoval tento list takto:

„Uherské Hradiště na Morave leží na území západoslovenského nárečia. Tak je tu skupina šč miesto českého a stredoslovenského šť: Hradišči, zvláščia miesto Hradišti, zvlášťa. V slove zvláščia sa nám zachovala veľmi stará forma. Vtedy už čeština používala zvláště.  Niet tu teda známej českej prehlásky a v ě, čo je na moravskom Slovensku úkaz dosť známy. Je tu aj tvar listom miesto českého listem. Nachádzame aj zmenu ť na c ako v okolí Bratislavy a inde v slove čísci, teda ako v našom dzeci a pod. V predložke předo, vyslovovanej zrejme predo, nie je na konci české e: přede, ale je tu slovenské o: predo. Zaujímavý je aj tvar bielo namiesto slovenského bolo a západoslovenského i českého bylo. Vidíme teda, že v tomto krátkom liste je dosť veľa charakteristických zvláštností západoslovenského nárečia. Inak sú tu pravdaže, aj úkazy podobné vtedajšej češtine a dnešnej slovenčine, napríklad vóbec oproti dnešnému českému vúbec a slovenskému vôbec.“ (Stanislav, J. (1997), str. 25-26)

28. V latinskom origináli kroniky Vavrinca z Brezovej je text o bitke na Vítkove v roku 1420, v ktorej bojovali aj Slavi. V preklade kroniky do češtiny z konca 15. storočia sa namiesto Slavov spomínajú Slováci.

29. 1414-1418 sa konal v Kostnici koncil, ktorý mal vyriešiť cirkevnú schizmu, keď v katolíckej cirkvi popri sebe existovali najprv dvaja a nakoniec až traja pápeži. V našich zemepisných šírkach je známy najmä vďaka odsúdeniu a upáleniu pražského univerzitného „profesora“ Jána Husa. Jednu z kroník, ktoré opisujú priebeh koncilu, spísal bohatý kostnický mešťan Ulrich z Richentalu a z nášho pohľadu je zaujímavé, že sa tam štyrikrát zmieňuje aj o Slovensku pod názvom Windischelanden alebo Windenland.

Koncil navštívilo viacero popredných osobností Uhorska, medzi nimi aj ostrihomský arcibiskup Ján z Kaniže. Richental o ňom uvádza, že jeho diecéza sa nachádza v Uhorskom kráľovstve. „Ďalej spresňuje, že takmer celé diecézne územie a jeho sufragáni sídlia v slovenských krajoch: An sant Blasius tag nach der vesper, do rait in gen Constentz der hochwrdig ertzbischoff von Granensis usser Ungerland, und sin bistum und suffragani ligent in Windeschen lenden.“ (Lukačka, J. (2017), str. 89)

Na prelome rokov 1414/1415 bol v Kostnici aj vojvoda Ctibor mladší so svojím početným sprievodom. "Jeho majetky sa podľa Richentala nachádzali v slovenských krajoch medzi Moravou a Poľskom na rieke, ktorá sa volá Váh a tu mu patrilo päť miest: Trenčín, Beckov, Uhorský Brod, Holíč so Skalicou a Hlohovec...Och zoch der gross herr Strobor usser Boland und herr in Windeshen landen zwuschen Merhern und Boland an dem wasser, das nempt Wag.“ (Lukačka, J. (2017), str. 89-90)

„Ďalšia osobnosť, ktorá prišla do Kostnice z Uhorska, bol šľachtic Peter Čech z Levíc, ktorý tiež sídlil v slovenských krajoch...Es zoch in ain Ungerscher her, her Stech Peter von Schora, und ist gessesen in Windeschen landen, und ist herr ze Brisnitz, zu Coppelstein mit achtzig pfäritten“ (Lukačka, J. (2017), str. 90)

Napokon sa kronikár zmieňuje aj o kráľovi Žigmundovi, ktorý odišiel z Nemecka do Čiech a na Moravu. „Odtiaľ pokračoval na Slovensko (in Windenland) do Bratislavy. Und zoch do gen Beham und Mernher und darnach in Windenland.“ (Lukačka, J. (2017), str. 90)

Profesor Ján Lukačka z Katedry slovenských dejín na FF UK hodnotí tento prameň nasledovne:

„Richentalova kronika je cenným svedectvom nezaujatého pozorovateľa, ktorý vďaka svojej zvedavosti zanechal už začiatkom 15. storočia veľmi cenné údaje o „slovenskej krajine“, resp. o Slovensku, ktoré sa rozprestieralo v naddunajskom priestore medzi Moravou na západe a Poľskom na severe. Ťažko možno predpokladať, že tento názov vznikol až začiatkom 15. storočia. Povedomie o polohe a rozlohe „slovenskej krajiny“ sa muselo utvárať dlhší čas, pretože všetci Richentalom oslovení účastníci koncilu z Uhorského kráľovstva ho považovali za všeobecne známy a zaužívaný. Celkom jednoznačne označoval naddunajský priestor obývaný prevažne Slovákmi. (Lukačka, J. (2017), str. 90)

Na záver k Richentalovej kronike dodám, že tento cenný prameň potvrdzujúci to, že Slovensko malo svoju územnú identitu už na prelome 14. a 15. storočia, objavila pre naše dejiny historička Daniela Dvořáková len asi pred 20 rokmi. Dovtedy bol pre našu historiografiu v plnom znení neznámy.

30. Na začiatku 15. storočia bol v Čechách publikovaný Traktát o slávě Čechuov, Boemuov a Slovákuo. Kronikár zo 16. storočia Václav Hájek pripisoval autorstvo husitskému kronikárovi Vavrincovi z Brezovej (1370-1437)

31. K cenným dokladom o existencii slovenskej identity v 15. a na konci 14. storočia patria zápisy z matriky Viedenskej univerzity. Objavujú sa tu mená:

„Nicolaus Zuolenski Sclauus Helmesriensis - z Halmeša; Benedictus Lubenyak alias Vrboczinus Sclauus – z Vrbového; Joannes Stannyak Slavus trenciniensis – z Trenčína; Joannes Tillia Slauus ex comitatu Posoniensi Stemphensis – zo Stupavy; Gregorius Kupecz Somoliensis Sclauus – zo Smoleníc; Joannes Babczany Trinchiniensis Sclauus – z Trenčína; Georgius Sclauus de Schinta – zo Šintavy (Tento študent bol na univerzite vo Viedni zapísaný v roku 1438-J.B.); Paulus de Nowak Sclauonus – z Novák; zo šľachtickej rodiny Barošovcov – Joannes Barosz, nobilis Sclauus Bestergiensis – z Považskej Bystrice.“ (Kučera, M. (1967), str. 182)

Matúš Kučera k tomu dodáva:

„Doklady tohto druhu, kde sú slovenskí študenti odlíšení označením „Sclauus“ od národnostného označenia „Hungarus, Bohemus, Morauus, Silesita“ a pod. , bolo by možné rozšíriť. Avšak už tu podané doklady ukazujú, že nejde o náhodný zápis, ale o prax zaužívanú v určitých rokoch. To zároveň jasne hovorí nielen o tom, že uvedení študenti boli Slovákmi, ale že sa za Slovákov hlásili aj pri zápise do matriky.“ (Kučera, M. (1967), str. 182)

Pomery v Uhorsku, pokiaľ ide o vysoké školstvo boli také, že v druhej polovici 14. storočia u nás vznikla najprv univerzita v Pésci (Päťkostolí) (1367) a potom aj univerzita v Budíne, ale obe tieto univerzity po krátkom čase zanikli. Podobný osud mala aj Bratislavská Academia Histropolitana v rokoch 1465 až 1490. Preto mladí túžiaci po vzdelaní museli študovať na zahraničných univerzitách. Vzhľadom na geografickú blízkosť to boli predovšetkým univerzity vo Viedni, v Prahe (Na pražskej univerzite sú prví študenti zo Slovenska doložení od roku 1367, to neznamená, že tam nemohli študovať aj skôr.) a v Krakove. Aj Krakovská univerzita krátko po svojom vzniku zanikla, ale bola obnovená. V prospech Prahy hrala aj jazyková blízkosť slovenčiny a češtiny.

Študenti sa v matrikách univerzít zapisovali aj podľa národností. Slováci si písali k menu Slavus, Sclavus alebo od 15. storočia aj Pannonus, čím sa odlišovali od Maďarov, ktorí si zapisovali Hungarus. Na Viedenskej univerzite študovali od konca 14. storočia študenti z celého územia Slovenska a ako ukazujú zápisy v univerzitnej matrike, títo študenti si boli vedomí toho, že patria k jednému ľudu, jednej slovenskej nácii. Teda už koncom 14. storočia, to jest asi 650 rokov dozadu, mali slovenské národné povedomie.

Ešte by som dodal, že medzi spomenutými menami bol aj jeden šľachtic, ktorý sa hlásil k slovenskej národnosti. Spochybňuje to obraz Slovákov ako plebejského národa a tak isto rozšírený omyl (nie mýtus), že šľachta sa hlásila len k svojmu stavu, ale bez národnej príslušnosti.

Štúdium na talianskych univerzitách alebo na parížskej Sorbone si mohli dovoliť len bohatší študenti alebo tí, ktorí mali bohatých mecenášov. Milan S. Ďurica, ktorý pôsobil ako profesor na prestížnej Padovskej univerzite, zistil, že študenti zo Slovenska na nej študovali už okolo roku 1350. Konkrétne išlo o Viliama Starohradského, farára z Cífera.

32. V roku 1397 zomrel kráľovský notár a kronikár slovenského pôvodu, ktorý pôsobil na dvore uhorského kráľa Ľudovíta Veľkého z Anjou, Ján zo Šariša (alebo aj zo Šarišských Sokoloviec). Je autorom diela Životopis kráľa Ľudovíta I. Veľkého (vznikal v rokoch 1342-1352 a 1364-1382) podľa vzorov dvorskej rytierskej kultúry. Pre svoj slovenský pôvod dostal od súčasníkov pomenovanie Tóth, pre svoju vzdelanosť Litteratus. Je považovaný za najvýznamnejšieho uhorského kronikára 14. storočia. Pochádzal zo šľachtickej rodiny.

33. V posledných desaťročiach 14. storočia prebieha Valašská kolonizácia, ktorá priniesla na Slovensko typickú pastiersku kultúru.

34. Ak som spomínal veršík "Amen zabil babu kamen", tak na doplnenie uvediem, že najstarší takýto veršík z územia Slovenska je veršík písára z roku 1386: 

"Jam, scriptor, cessa - Pojdem na huby do lesa."

35. V jednej listine z roku 1384 sa nachádza najstaršie označenie západnej a strednej časti Slovenska ako Matúšovej zeme (quedam terra Mathei circa fluvium Vag). (Tihányiová, M. (2017), str. 67) Označenie slovenského územia Zem Matúšova bolo obľúbené najmä v 15. a 16. storočí.

36. V roku 1381 navštívil kráľ Ľudovít Žilinu, kde 3.mája vydal listinu s názvom Privilegium pro Slavis. Touto listinou riešil národnostný spor medzi mešťanmi slovenskej a nemeckej národnosti. Slovenskí mešťania, napriek tomu, že v meste tvorili väčšinu, boli Nemcami vytláčaní z mestskej rady. Preto sa obrátili so sťažnosťou na panovníka, ktorý ustanovil, že v mestskej rade majú mať Slováci a nemeckí hostia paritné zastúpenie 6:6.

Zdá sa, že kráľ Ľudovít mal k Slovensku pozitívny vzťah, lebo rád trávil čas na poľovačkách v slovenských lesoch a aj smrť ho zastihla v Trnave. Dom, v ktorom 1382 zomrel, sa zachoval až do 20. storočia, ale pred rokom 1989 bol zbúraný.

Keď sa maďarský šovinistický historik Gyorgy Gyorffy (1917-2000), ktorý tvrdil, že Slováci ako národ vznikli až v 15. storočí, zmiešaním z Čechov, Chorvátov, Rusínov, Poliakov a Valachov, dozvedel o existencii tejto listiny, bol ochotný posunúť vznik nášho národa do 14. storočia. Slovenskí historici chceli Gyorffymu popierajúcemu stredovekú existenciu Slovákov oponovať, ale z vedenia strany im to bolo zakázané, aby nerozbíjali jednotu socialistického tábora. Opäť sa potvrdilo, že zo všetkých nacionalizmov je najhorší ten slovenský.

Ján Stanislav považoval túto listinu za prejav renesancie slovenského národného povedomia.

Historik staršej generácie Branislav Varsik zhodnotil Privilegium pro Slavis nasledovne:

„Treba ešte poukázať na to, že fakt, že v Žiline Slováci získavajú paritné zastúpenie v mestskej rade už v r. 1381, má aj širší európsky význam, lebo je to najstarší známy prípad, keď pôvodný domorodý živel na území zasiahnutom stredovekou nemeckou kolonizáciou získal od panovníka privilégium paritného zastúpenia popri Nemcoch v mestskej rade. Na území stredovekého Uhorska došlo síce aj mimo územia dnešného Slovenska k národnostným bojom a k získaniu podobného paritného zastúpenia, ale stalo sa tak až v 15. storočí. V Budíne získavajú Maďari paritné zastúpenie s Nemcami až po vzbure maďarského obyvateľstva r. 1438. Od týchto čias môžeme sledovať, že aj spomedzi Maďarov sú už volení richtári mesta a že Maďari tvoria aj polovicu členov mestskej rady. V Kluži v Sedmohradsku zasa až r. 1458 došlo k „dohode“ medzi Sasmi a Maďarmi, ktorou sa zaisťovala Maďarom polovica miest v mestskej rade. Tento ústupok urobili klužskí Sasi bezpochyby pod vplyvom nastúpenia Mateja Korvína na uhorský trón, keďže sa narodil v Kluži... Podobne aj v českých zemiach Václav IV. iba r. 1413 vydáva listinu, na základe ktorej sa v Starom Meste Pražskom má voliť polovica Čechov a polovica Nemcov za prísažných.“ (Varsik, B. (1966), str. 71-72)

Vidíme, že Nemci sa už v stredoveku prejavovali ako pomerne súdržný a dominantný národ, ktorý sa pri spravovaní miest nechcel deliť o moc ani so Slovákmi, ani s Maďarmi, ani s Čechmi (Asi to nie je náhoda, že to bol v 19. storočí práve nemecký filozof Nýče, ktorý ako určujúci princíp ľudského konania definoval vôľu k moci).

Tí, ktorí tvrdia, že národy v 14. storočí ešte neexistovali, by mali vysvetliť, prečo potom dochádzalo k národnostným sporom.

37. Kedy vlastne vzniklo meno Slovák? Najstaršie doklady na jeho použitie máme v súdnych spisoch z Prahy, konkrétne z roku 1375 v tvare Slawaczka, Szlowaczka alebo z roku 1385 ako cliens de Rakonicz dictus Slawaczki. (Marek, M. (2011), str.67)

Záver

Pri pátraní po počiatkoch slovenskej identity sme sa dostali až do 70. rokov 14. storočia. Opäť sa mi podarilo preukázať nielen existenciu slovenského národa v 15. a v poslednej štvrtine 14. storočia, ale aj existenciu slovenčiny ako samostatného jazyka (hoci z tohto obdobia sa nám zachovala len s prímesami češtiny) ako aj to, že Slovensko malo stále aj určitú územnú identitu postavenú na etnickej, jazykovej a kultúrnej báze, čo je o to pozoruhodnejšie, že nemalo žiadnu politickú autonómiu v rámci Uhorska, od kedy na začiatku 12. storočia zaniklo Nitrianske údelné vojvodstvo.

Dostali sme sa už pomerne ďaleko do minulosti, ale ešte len teraz, ako sa približujeme k odpovedi na otázku, akí starí boli starí Slováci a staré Slovenky, to bude zaujímavé. Preto budem rád, keď si prečítate o pár týždňov aj ďalšie pokračovanie prvej dumky.

Jazykospytné okienko:

1. Jedna z vecí, ktoré mi liberálno ateistická skupina diskutérov na Postoji nevie odpustiť je to, že som vraj nerešpektoval výklad pôvodu slova veda od Ľubora Králika. Chcel by som teraz túto kauzu vysvetliť, aby som sa konečne zbavil tohto ťaživého problému, a dúfam, že sa mi to podarí tak, aby to pochopili aj Romulan, Alexander, Jalenže a iní príslušníci spomínanej skupiny.

Pre istotu mám Králikov etymologický slovník po ruke. Píše tam: „Praslovanské vědě, viem je z hľadiska pôvodu tvarom perfekta od indoeurópskeho u(e)id (vidieť), v ktorom nastal významový vývin videl som- mám poznatky (získané zrakom), viem. Z odvodenín veda (pôvodné vedenie, poznanie, vedomosť).“ (Králik, Ľ. (2015), str. 652)

Ak si dobre spomínam, tak celá kauza môjho domnelého popierania Králikovho výkladu pôvodu slova veda začala tak, že som pod jedným článkom Erika Dujavu napísal, že slovo veda sa pôvodne vzťahovalo na duchovné vedenie, o čom svedčia staroindické Védy obsahujúce práve duchovné vedenie, poznanie a až v neskoršom období sa slovo veda stalo synonymom skúmania materiálneho sveta. Možno som spomenul aj naše slovenské tradičné vedomectvo, ktoré predstavuje našu národnú verziu toho, čo inde poznáme pod názvom šamanizmus.

Celé nedorozumenie alebo skôr, hlboké nedorozumenie, vzniklo v súvislosti s použitím slova vidieť, videnie.

Materialisticky založený človek je presvedčený o tom, že vnímať môžeme iba zmyslami, teda zmyslovo vnímateľný hmotný svet. Nič iné. Lenže ten, kto vie niečo o javoch ako sú mystika, ezoterika alebo šamanizmus, vie, že v rámci určitých duchovných skúseností majú mystici, šamani, ezoterici aj rôzne vízie, ktoré oni chápu ako vízie vyššieho duchovného sveta. Či sa jedná o vízie niečoho skutočného, alebo len o subjektívne predstavy či halucinácie, je v tomto ohľade vedľajšie. Dôležitá je existencia týchto vízií a tá je nesporná. Je popísaná v náboženských tradíciách celého sveta. Stačí spomenúť zjavenie vo Fatime, keď desaťtisíce ľudí videlo, ako sa po oblohe pohybuje Slnko.

Ak som použil slovo veda ako označenie pôvodne duchovnej vedy, tak som mal na mysli práve takéto duchovné videnie. Základom náboženstva je vždy nejaký duchovný zážitok, ktorý môže mať aj vizuálnu podobu. Existujú aj príklady ľudí, ktorí vnímali dianie, vrátane zvukov, kým ležali v bezvedomí v stave klinickej smrti na operačnom stole. Ak mali títo ľudia zatvorené oči, čím potom vnímali, čo sa okolo nich deje?

Kolegovia liberáli a ateisti si neuvedomili dvojakú možnosť použitia slova vidieť, a to v duchovnom ale aj v materiálnom slova zmysle. Tieto dva významy sa však nevylučujú. Ak som ja hovoril o duchovnom videní a od neho odvodenom vedení, tak som tým vôbec nechcel poprieť fyzické videnie a to, že dnešná veda je založená, na rozdiel od indickej duchovnej vedy, práve na materiálnom videní. Indické Védy, ale aj naše slovenské vedomectvo sú však staršie ako naša moderná materialistická veda, ktorá vznikla až v 17. storočí. Ešte Kepler sa venoval astrológii a vkladal do svojich úvah platónske prvky a Newton sa intenzívne zaoberal alchýmiou a teológiou.

Ešte raz: vôbec nepopieram Králikov výklad pojmu veda od vidieť. Len treba zobrať do úvahy, že videnie môže mať rôzne podoby. Za svojím pôvodným tvrdením si stojím. Moja kritika bola založená na nedostatočnom pochopení môjho stanoviska zo strany ateistov.

Starí Slováci udržiavali duchovnú tradíciu vedomectva, ktorú reprezentovali vedmy (vedomkyne) a vedomci. Táto tradícia sa niekde zachovala až do 20. storočia. V súčasnosti sa ju snaží oživiť bývalý novinár Miroslav Žiarislav Švický. 

Pokračujem vo výklade známych priezvisk.

2. Veľmi známe je na Slovensku priezvisko Soros. Vyslovuje sa to rôzne ako Soros alebo aj Sereš. Pri druhom spôsobe výslovnosti nielen mňa, ale asi aj vás napadla asociácia s vykonávaním veľkej potreby. Ja som túto asociáciu hneď zapudil, lebo veď ide o maďarské meno a v maďarskom jazyku môže mať to slovo úplne iný význam ako v slovenčine. Nie je to celkom tak, ako to nie je tak ani pri takých „maďarských“ priezviskách ako sú Bugár alebo Čáky. Na slovenský pôvod týchto priezvisk som poukázal v prvej časti tejto dumky, preto sa k nim už teraz nebudem vracať.

Aj priezvisko Soros je slovenského či slovanského pôvodu. Slovenský alebo slovanský pôvod mnohých maďarských slov a zemepisných názvov neprekvapí, lebo starí Maďari (Uhri) prevzali od Slovanov asi 1360 slov (čo bola tretina jadrovej slovnej zásoby v 10. storočí), z nich väčšinu zo slovenčiny. Maďari to ale neradi priznávajú, lebo jednak Slováci, podľa nich, v 10. storočí neexistovali a keby aj náhodou existovali, tak v ich tureckej pýche by bolo pre nich ťažké akceptovať, že ich v niečom mohli obohatiť aj takí podradní ľudia, ako boli starí Slováci.

Indoeurópsky koreň ser-, resp. derivát seru/sreu sa používal nielen ako pohybové sloveso, ale aj vo význame spôsobovať pohyb, tečenie, tlačiť, posielať.

V staroindičtine saráti znamená tečie, uteká, ponáhľa sa. Giri srava je v tomto jazyku horský prúd.

Nedávno bol na Postoji rozhovor s jedným našim jazykospytcom, ktorý pôvod názvu slovenskej rieky Srava vysvetlil, že rieka ho dostala podľa toho, že bola špinavá, akoby zasraná. Lenže pravdepodobnejšie je, že ten názov znamená proste tiecť, plynúť, prúdiť. Ukazuje to aj indické pomenovanie.

Z týchto podobností medzi slovenským jazykom a indickými jazykmi Cyril Hromník mylne dospel k záveru, že pred niekoľkými tisíckami rokov pôsobili na Slovensku nejakí Indovia. Dôvod, prečo sa napr. na Slovensku a v Indii môžeme stretnúť s podobnými pomenovaniami riek či vodných tokov (Srava a Giri srava) je však ten, že slovenčina a staroindický jazyk vychádzajú zo spoločného indoeurópskeho základu.

Pokiaľ ide o priezvisko filantropa Sorosa a jeho výklad, môžeme tu uplatniť dva prístupy. Tí, ktorí považujú Sorosa za hrdinu, budú ho skôr interpretovať vo význame tiecť, plynúť, uvádzať do pohybu, tlačiť a tí, pre ktorých je antihrdinom asi uprednostnia výklad vo význame srať.

Slovo srať je veľmi staré. Keďže sa s ním môžeme stretnúť aj v Indii, musí mať pôvod v čase ešte pred príchodom Indoeurópanov do Indie, to jest, je staré prinajmenšom 3500 rokov alebo aj viac. Dnes u nás toto slovo stratilo svoj pôvodný význam napr. na označenie vodných tokov a používa sa len na označenie vykonávania veľkej potreby.

3. Pamätníci si ešte spomenú, že kedysi pôsobil ako redaktor na Postoji Jaroslav Daniška. Ten, z nie celkom jasných dôvodov, odišiel a založil si vlastné médium Denník Štandard, čo je vlastne Postoj len v bledo modrom. Uprázdnené miesto po Daniškovi zaplnil Dag Daniš. Daniš nahradil Danišku. V tomto zmysle si Postoj vlastne polepšil, lebo Daniška je zdrobnenina od Daniš. Aký je pôvod týchto priezvisk? Obe tieto priezviská, vrátane Dianišku, sú odvodené od gréckeho mena Dionýz, resp. Dionýzko. 

Literatúra:

Ďurica, M.S. (2013): Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. Lúč.

Králik, Ľ. (2015): Stručný etymologický slovník slovenčiny. Veda.

Kučera, M. (1967): Študenti zo Slovenska na Viedenskej univerzite do r. 1530. In: Humanizmus a renesancia na Slovensku v 15.-16. storočí. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied.

Kučera, M. (2002): Kalendár Jána z Lefantoviec. Vydavateľstvo Matice slovenskej.

Marek, M. (2011): Národnosti Uhorska. Filozofická fakulta Trnavskej univerzity.

Lukačka, J. (2017): Hranice a etnické pomery na stredovekom Slovensku v zrkadle kroniky kostnického koncilu od Ulricha von Richentala. In: Slovenské územie v historickom kontexte. Matica slovenská.

Ondruš, Š. (2002): Odtajnené trezory slov. Matica slovenská.

Stanislav, J. (1997): Kultúra starých Slovákov. Kubko Goral.

Tihányiová, M. (2017): Terra Mathei. Označenie územia Slovenska v 14. až 16. storočí. In: Slovenské územie v historickom kontexte. Matica slovenská.

Uličný, F. (2012): Etnonymy Sklávoi, Sclavi, Slovieni, Slováci, Slovania. In: Historický časopis. č. 2. str. 301.

Varsik, B. (1966): K sociálnym a národnostným bojom v mestách na Slovensku v stredoveku. In: Slováci a ich národný vývin. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied.