Starí Slováci používali rôzne symboly pre Slnko, Mesiac a život ako taký.

Dumka prvá, časť piata:

Akí starí boli starí Slováci a staré Slovenky?

Keď hovoríme o formovaní slovenskej identity, tak nesmieme zabudnúť aj na mnoho národnostných sporov v slovenských mestách. Vzorovým príkladom môže byť mesto Banská Bystrica, kde sa desaťročia v 17. a ešte aj v 18. storočí tiahli spory medzi mešťanmi slovenskej a nemeckej národnosti. Z dnešného pohľadu sa môže javiť ako prekvapujúce aj to, že v týchto sporoch sa často spájali Slováci s Maďarmi proti moci bažným Nemcom. Ide o pekný príklad slovensko-maďarskej spolupráce.

Jazykospytec Prof. Ján Doruľa napísal o slovensko-nemeckých vzťahoch v novoveku samostatnú knihu. 

Prvý národnostný zákon v Uhorsku bol prijatý na sneme v Bratislave v roku 1608. Tento zákon zrovnoprávňoval Slovákov a Maďarov s Nemcami v mestách.

Objavujú sa názory, že národy vznikli až v čase francúzskej revolúcie a napoleonských vojen. Nie je to pravda. Národy existovali už v staroveku napr. Sumeri, Egypťania, Gréci, Židia atď. Tak isto národy existovali aj v novoveku a aj v stredoveku, len národné vedomie v tých dobách malo inú kvalitu ako dnes a národná otázka bola skôr v úzadí, aj keď nebola úplne nepodstatná, čo nakoniec ukazujú spomínané národnostné spory.

V predchádzajúcej časti som uviedol, že ešte spomeniem dve významné slovenské osobnosti zo začiatku 17. storočia.

K najvýznamnejším slovenským vzdelancom tohto obdobia patrí Vavrinec Benedikt z Nedožier (1555-1615). Bol absolventom vyššej strednej školy v Prievidzi, ktorá bola známa a uznávaná pre svoju úroveň aj za hranicami Uhorska. Neskôr pôsobil v Čechách, kde na Karlovej univerzite v Prahe zastával funkciu dekana a prorektora. Prednášal matematiku, logiku, fyziku a jazyky. Vynikal najmä ako jazykovedec.

Je autorom prvej systematickej českej gramatiky Grammaticae bohemicae z roku 1603. Ide o pekný príklad slovensko-českej spolupráce.

Napísal aj jedinú vtedajšiu českú učebnicu logiky, tá sa však nezachovala. Viaceré jeho diela sa stratili. Medzi nimi aj knihy, v ktorých zhrnul svoje astronomické pozorovania.

V úvode k svojej českej gramatike po latinsky píše:

„Osobitne musím pokarhať svojich krajanov Slovákov, ktorí o povýšenie svojej vlastnej reči nedbajú, takže niektorí (okrem tých, čo o nich nehovorím) nielenže nečítajú české knihy, ale sa i pýšia tým, že také ani nemajú vo svojej knižnici. A tak sa stáva, že keď sa hovorí o ich veciach domácim jazykom, oni pololatinsky musia hovoriť... Ale ani ja ich nenútim, aby prijali českú reč, len ich napomínam, aby pestovali svoju vlastnú najmä preto, že majú množstvo škôl nielen v mestách a mestečkách, ale i po dedinách.“ (Doruľa, J., (2015), str. 168)

Vavrinec Benedikt rozlišoval medzi Bohemus-Čech, Moravus- Moravan a Slavus- Slovák.

Vypracoval aj návrh na rozsiahlu reformu Karlovej univerzity, zomrel však skôr než sa mu ho podarilo zrealizovať.

Napísal oslavnú báseň na počesť Mateja II. pri príležitosti jeho korunovácie za českého kráľa. Báseň mu odovzdal osobne 23.5. 1611 na pražskom hrade v sprievode Petra Fradelia (1580-1621), humanistu z Banskej Štiavnice, ktorý tiež pôsobil ako učiteľ na Karlovej univerzite a Mikuláša Troila. 

Tu je krátky úryvok z básne:

"Tebou sú v pokoji spojení Panónci (Slováci-J.B.) s Čechmi,

 v oboch národoch vzájomná je z toho láska.

 Odváž sa potom niekto odtrhnúť Panóncov od Čechov,

 odváž sa výhražne pohnúť Aganippiným sídlom !" (Kollárik, O. (1967), str. 284)

Vavrinec Benedikt z Nedožier.

Benediktova učebnica aritmetiky.

A jeho česká gramatika.

Slovenské korene mal aj Ján Amos Komenský. Jeho rodina pochádzala z Pobedima pri Trenčíne a Komenský, pôvodným menom Segeš, sa narodil v regióne moravského Slovenska.

Nie je mi však známe, že by sa nejako hlásil k svojim slovenským koreňom.

Viem, že jazykovo sa identifikoval ako Bohemus, národnostne ako Moravus a profesijne ako theologus teda teológ.

Nakoniec by som spomenul ešte pomerne známeho Jána Jesenského (Jesenia) (1566-1621). Je známy najmä vďaka románu Ľuda Zúbka Doktor Jesenius a vydarenému československému seriálu Lekár umierajúceho času. V tomto seriáli hrali slovenských vzdelancov Jána Jesenského a Vavrinca Benedikta českí herci Peter Čepek a František Řehák.

Petr Čepek ako Ján Jesenský a Martin Huba ako Ján Kepler v seriáli Lekár umierajúceho času. Seriál je dostupný celý na youtube. Ak ste nevideli, odporúčam pozrieť. 

O tom, že Ján Jesenský je v širšej verejnosti pomerne známy, svedčí aj jeho umiestnenie v prvej stovke v ankete o najväčšieho Slováka.

Jesenský sa narodil v sliezskej Vratislavi, ale jeho otec pochádzal z Veľkej Jasenovej v Turci.

Mylne sa mu pripisuje, že vykonal prvú verejnú pitvu, hoci Vesalius robil verejné pitvy niekoľko desaťročí pred ním. (Tu sa mi opäť podarilo vyhnúť neuváženému použitiu slova mýtus.) Jesenský urobil len prvú verejnú pitvu v Čechách.

Študoval na univerzitách v Lipsku a v Padove. Ako pedagóg pôsobil aj v Lutherovom meste, vo Wittenbergu, kde získal doktorát. Bol osobným lekárom cisárov Rudolfa II. a Mateja. Neskôr sa stal rektorom Karlovej univerzity a pre svoju angažovanosť na strane českých stavov bol po bitke na Bielej hore v roku 1621 krutým spôsobom popravený. Keď pre svoje spoločenské aktivity nemal čas na plnenie rektorských povinností, zastupoval ho Vavrinec Benedikt.

Ako vyslanec českých stavov sa zúčastnil na politických rokovaniach v Bratislave, kde bol zajatý a niekoľko mesiacov strávil vo viedenskom väzení.

Ján Jesenský pri prepustení z viedenského väzenia. 

Svoj spis O krvi z roku 1602 venoval grófovi Jurajovi Turzovi, neskoršiemu uhorskému palatínovi, o ktorom som hovoril v predchádzajúcej časti.

Vo svojich politicko-filozofických spisoch obhajoval právo poddaných na odpor proti tyranovi. Filozoficky tým podporil aj vzburu českých stavov proti Habsburgovcom Matejovi a Ferdinandovi II.

Podľa historika Josefa Polišenského si bol svojich koreňov v Turci vedomý.

Jesenský na dobovom portréte.

Na záver tejto podkapitoly dodávam, že aj v 17. storočí sa mi podarilo preukázať prejavy slovenskej identity a to je dôkaz, že Slováci ako národ existovali už v tomto období.

V predchádzajúcej časti som písal o tom, ako si rôzni naši vzdelanci v 17. storočí predstavovali pôvod Slovákov a Slovanov. Všetci sa prikláňali k tomu, že Slováci sú pôvodnými obyvateľmi Karpatského bazéna, že sú tu od nepamäti a teda sa sem neprisťahovali. Ak ste čítali tieto názory, tak ste sa možno čudovali, čo to tí naši renesanční a barokoví vzdelanci mali za názory, lebo v škole ste sa učili, že naši slovanskí predkovia sa na naše územie prisťahovali v čase Sťahovania národov v 5. alebo 6. storočí.

Táto migračná teória pôvodu Slovanov vznikla až koncom 19. storočia, kedy ju do vedy zaviedol český slavista Ľubor Niederle. Podľa tejto, dnes prevládajúcej teórie, sa Slovania prisťahovali do strednej Európy v spomínanom 5. a 6. storočí.

Okrem tejto migračnej existuje ešte autochtonistická teória pôvodu Slovanov, a podľa nej tu (aj na území Slovenska) boli od najstarších čias, vlastne od praveku. Táto teória vychádza z najstaršej písomnej tradície Slovanov, ktorú zaznamenal kyjevský mních, dnes známy pod menom Nestor, okolo roku 1100. Nezávisle od Nestora považovali stredný Dunaj (dnes východné (dolné) Rakúsko, južná Morava, Maďarsko a Slovensko) za kolísku Slovanov aj najstarší český kronikár Kosmas (začiatok 12. storočia) a najstarší poľský kronikár Galllus Anonymus (12. storočie). V súlade s touto teóriou preto aj naši vzdelanci boli presvedčení, že kolíska Slovanov a Slovákov je pod Tatrami.

Nestorov letopis vznikol okolo 1100 v Kyjeve. Predstavuje najstaršiu písomne zaznamenanú tradíciu o pôvode Slovanov, podľa ktorej bola "pravlasť" Slovanov na Dunaji.

Teraz si asi kladiete otázku: „Ktorá z tých teórií je pravdivá?“ Nateraz poviem len toľko, že obe tieto teórie majú svoje silné aj slabé stránky, pretože tejto otázke chcem venovať samostatnú dumku v horizonte možno troch štyroch mesiacov.

Prejdem teraz do 16. storočia a budem uvádzať dôkazy o existencii slovenskej identity aj v tomto storočí, kedy sa u nás končí stredovek.

K zaujímavým dokumentom konca 16. storočia u nás patrí list poľského jezuitu Teofila Kristeka svojmu nadriadenému španielovi Alfonsovi Carillovi pôsobiacemu v Šali. List je datovaný v Turci 27.9. 1599. Odcitujem krátky úryvok, ktorý súvisí s našou témou:

„A hoci s východnými Slovanmi, pokiaľ si pamätám, som sa nikdy nezhováral, predsa nakoľko môžem súdiť podľa češtiny a poľštiny, ktoré ovládam dosť dobre a tiež podľa tohto nášho jazyka, ktorý teraz používam, teda uhroslovanského (slovenského)... Aby naši Slovania, čiže Česi, Poliaci a Uhroslovania, ľahko porozumeli jednotlivé písmená hlaholského spôsobu písania, použili sme pero (prepísali sme ho). (Homza, M., Rácová, N. (2010), str. 128-129)

Z ukážky vyplýva, že poľský jezuita Kristek hovorí slovenským jazykom, ktorý odlišuje od češtiny a poľštiny, tak isto odlišuje aj Slovákov ako národ od Čechov a Poliakov. Síce hovorí o uhroslovanskom jazyku a Uhroslovanoch, ale z kontextu je zrejmé, že sa to vzťahuje na slovenčinu a Slovákov.

Takéto rozlišovanie nebolo samozrejmosťou, lebo napr. chorvátsky jezuita Ján Zanič, tiež pôsobiaci v Turci, nazval v liste z júla roku 1603 slovenčinu lingua bohemica, teda česká reč.

V rukopisnej práci zvolenského evanjelického farára z roku 1591 sa píše: „Lidé obecní mezi našimi Slováky hlubokým českým slovúm nerozumějí a z té příčiny mnohí Slováci raději čtú latinsky, nežli česky.“ (Ďurica, M.S. (2013), str. 128)

1590 vydali cechy v Trenčíne nariadenie, že na ich rokovaniach sa môže hovoriť len po slovensky.

Tomáš Velnarius (Velnar) do ordinačného protokolu na univerzite vo Wittenbergu v roku 1587 uviedol, že je poslaný na Slovensko (profectus sum in Slavoniam). V tom istom dokumente sa zmieňuje aj o Prievidzskej škole, ktorú navštevoval. Píše, že ju viedol mimoriadne vzdelaný rektor Hussel a pod jeho vedením sa táto škola stala na našom území najslávnejšou. „Interea Prividiensi schola, cui praefuit doctissimus vir Husselius, in nostra Slavonia tum celeberrima facta.“ (Mrva, I. (2017), str. 99)

Husselovým žiakom bol pravdepodobne aj Vavrinec Benedikt z Nedožier, ktorý na prievidzskej škole študoval. Už tu sa zrejme formovalo jeho národné povedomie.

V Prahe v roku 1586 bol u vydavateľa Jičínskeho vydaný nemecký leták, alebo by sa dalo hovoriť o akýchsi protonovinách, v ktorom sa píše „In Liptau, bei der Stadt Sankt Nicolaus in der Slovakia“ a „in Liptauer Comitat in Slovakia (v Liptovskej stolici na Slovensku-J.B.)“.  V letáku je uvedené, že v Liptove v blízkosti Liptovského svätého Mikuláša padala nebeská manna. Keďže autor letáku nemal potrebu čitateľom bližšie vysvetliť, čo znamená pomenovanie Slovakia, znamená to, že v Čechách a nemecky hovoriacich krajinách bolo toto pomenovanie už známe a používané. (Mrva, I. (2017), str. 99)

1581 vyšla v Bardejove prvá kniha v národnom jazyku (slovakizovanej češtine) Katechysmus D.M. Luthera z nemeckého yaziku na Slowensky preloženy.

Novodobé vydanie najstaršej slovenskej knihy.

Pôvodné vydanie Lutherovho Katechysmu z roku 1581.

V omšovej knihe z Trnavy je k roku 1577 venovanie: „Keby si ju daroval kostolu, musel by si sa modliť; ale pretože si ju daroval národu, ten sa bude modliť.“ (Si ei dedisses, orare debuisses; sed quia nationi, illa orabit). Potom je tam ešte dopísané „slovenského národa trnavského.“ (Ďurica, M.S. (2013), str. 126)

Označenie Slovenska Sclavonia je známe z českého prostredia z roku 1574, kedy Jan Netolický sprostredkoval kontakt medzi Rožmberkom, moravským šľachticom Kavkom a Poliakmi a do Poľska šiel okľukou cez slovenské hory a Považie. „Cum ego per tam ardua itinera tantosque coles et silvas per Sclavoniam cogebatur transire.“ (Mrva, I. (2017), str. 99)

Jan Blahoslav vo svojej českej gramatike z roku 1572 píše:

„Nebo Slowáci sau v krajině Slowenské, Charwati v Charwatské, Čechowé v České, Poláci v Polské etc. A kteříkoli z těch do jiných krajin se dostanou jméno swé vlastní, speciale, non generale uti Germani, mají, buďto oni we Wlaších, w Uhřích, v Němcích, předce Čechowé zústávají a slowau Čechowé, a Poláci též Poláci, a nebo Slowáci sau. Ježto Němec, buď on z kterékoli země, neslowe než Němec, byť se s druhým Němcem z jiné krajiny přišlým newelmi dobře smlauwati mohl.“ (Doruľa, J. (2015), str. 24-25)

A ďalej Blahoslav píše o jazykových rozdieloch:

„Kdež Čechowé mají ř, tu Slowáci r. Jako Wařiti, kořiti, koření, kořeniti: oni říkají Wariti repu s korením etc... Slowáci a někteří i Morawci škodnau zplétež w těch literách z, s činí, říkajíce i píšíce: z Janem, z Pawlem, z domem, ze psem, z oštípem, z otcem. Ač Slowákúm není se co diwiti, že v tom chybují, poněwadž některé wěci w řeči své práwě proti zpúsobúm řeči České postawené mají... A i toto znáti sluší, že i na Morawě velmi nejednostejně mluwí...Nebo jakž kteří bližší sau Slezákúm, jiní Slowákúm a jiní Čechúm, tak se také w nekterých slowích a zpúsobích k nim připodobňují, často i mnoho s nimi jako se sausedy činiti mívajíce.... a nekdě tak gesstě mluwj, zwlassť na Morawě a w Slowácých.“ (Doruľa, J. (2015), str. 25)

Slovensko nazýva Blahoslav Slováky.

Blahoslav si však uvedomoval, že slovo slovenský malo v tej dobe aj širší význam vzťahujúci sa na všetkých Slovanov:

„Někteří za to mají, že to slowo Slowenská řeč est generale, summowní wšecky rozdíly a dialekty již jmenowané w sobě obsahující, a podlé toho Slowenský jazyk dělí na Čechy, Poláky, Charwáti a Rusi etc.“ (Doruľa, J. (2015), str. 25)

Ten istý autor v roku 1564 polemizuje v diele Akta Jednoty Bratské s Martinom Žateckým, ktorý napísal:

„Nebo slovo Boží nám slovensky oznamuje Pána Boha býti v Božské podstatě.“ Odpovedá mu: „Rozumí sa odtud, že sy y znamenitý Historicus když nemáš rozdíli mezi slovenskými, českými, polskými atd. slovy, než za to mám, že se nejeden Čech tomu zasměje a podivý, proč ty český jazyk slovenským nazýváš, snad se tobě zdají Slováci dústojnější býti nežli Čechové...“ (Doruľa, J. (2015), str. 25)

Blahoslavovo svedectvo z rokov 1564 a 1572 je mimoriadne cenné a to hneď zo štyroch dôvodov:

1. Ide o svedectvo z mimo slovenského prostredia. Je to výpoveď o nás mimo nás.

2. Blahoslav potvrdzuje už v tomto období existenciu Slovákov ako samostatného národa odlišného od Čechov a Moravanov.

3. Zároveň je dôkazom svojbytnosti slovenčiny ako jazyka odlišného od češtiny.

4. Napokon je tu prítomné aj chápanie Slovenska ako špecifického geografického celku.

V roku 1571 sa rektor školy v Banskej Bystrici Abrahám Schremmel sťažoval na Slovákov:

„Ani desiatkový halier mi nechcú dávať. Kričia na mňa: „Prečo nemá rektor pre nás slovenského kantora?“ Akoby toto odo mňa záviselo.“

Žiadosti Slovákov boli vypočuté, lebo Schremmelov nástupca Pavel Haluepapius vo svojom Schulordnungu venuje osobitnú pozornosť slovenskému kantorovi, ktorý okrem spevu mal aj učiteľské povinnosti v najnižšej triede, pravdepodobne v osobitnom oddelení pre slovensky hovoriace deti. (Vajcik, P. (1967), str. 126)

V moravských prameňoch sa v roku 1570 píše, že „Václav Hnát z Lipníka nad Bečvou se v Slovácích oženil.“ (Mrva, I. (2019), str. 99)

Modus et ordo regendae scholae Tyrnaviensis  z roku 1558 stanovuje, aby na trnavskej škole boli okrem rektora „dvaja učení učitelia, jeden Slovák, druhý Nemec, ale tým lepšie, aby každý vedel obidva jazyky.“ (Vajcik, P. (1967), str. 126)

Keď Turci obliehali v roku 1552 Jágerský hrad, obrancom hádzali dovnútra aj letáky v slovenčine, aby sa vzdali. Hoci Maďari dnes prezentujú obranu hradu ako čisto maďarskú záležitosť, medzi obrancami bolo aj dosť Slovákov. 

1551 Ferdinand I. nariadil, aby v trnavskej mestskej rade, mali paritné zastúpenie Nemci, Slováci aj Maďari, podľa počtu obyvateľov.

Kantor Stanislav z Banskej Štiavnice v roku 1549 žiada mestskú radu v Trnave, aby ho znovu prijala za rektora na trnavskú školu. Vo svojej žiadosti píše aj:

„Hoci nemecký jazyk neovládam tak dobre ako slovenský, predsa, aby sa bral ohľad aj na iných chlapcov a nielen na nemeckých, postaral som sa podľa svojich síl a schopností, aby sa vysvetľovalo v obidvoch jazykoch.“ (Vajcik, P. (1967). str. 126)

V roku 1546 vydal vo Wittenbergu Vaško Záleský luteránsky modlitebník, v úvode ktorého píše „ano y w nás Slovakuo.“ (Ďurica, M.S. (2013), str. 120) O autorovi toho veľa nevieme, ale podľa jazyka možno predpokladať, že pochádzal zo stredného Slovenska. Potom pôsobil v Čechách, kde v roku 1561 sa opätovne prihlásil k slovenskej identite. V knihe Kníjžka prísah hovorí o Čechoch, Moravanoch a i o „nás Slowakuo.“ (Ďurica, M.S. (2013), str. 124)

1534 nemecký vzdelanec Sebastian Franck vo svojom diele Cosmographia (Opis sveta) napísal, že uhorskí šľachtici hovoria svojím vlastným jazykom podobným češtine. Ako vieme, maďarčina sa na češtinu nepodobá, takže mohol myslieť len slovenčinu.

V roku 1531 sa v Trnave, v rodine zámožného richtára, narodil jeden z najvýznamnejších slovenských vzdelancov 16. storočia Ján Sambucus (Sambocký, Samboky). Od detstva vynikal nadaním, a preto začal študovať na univerzite vo Viedni už ako 12 ročný. Neskôr študoval a vedecky pôsobil na viacerých univerzitách, v Lipsku, vo Wittenbergu, kde ho učil aj Filip Melanchton, v Paríži a v Padove. V Padove je jeho podoba namaľovaná v aule tamojšej univerzity, spolu s inými významnými osobnosťami, ktoré tu pôsobili.

Neskôr pôsobil najmä na cisárskom dvore vo Viedni. Bol dvorným historikom, riaditeľom cisárskej knižnice a osobným lekárom cisára. Mal vedomosti polyhistora (teológia, botanika, zoológia, veterinárstvo, matematika, medicína, knižničná veda, história) a ovládal 11 jazykov. Korešpondoval s významnými humanistickými vzdelancami vtedajšej Európy (P. Vettori, F. Orsini a iní).

Za verné služby mu cisár udelil titul ríšskeho grófa.

Do povedomia európskych vzdelancov sa zapísal najmä dielom Poemata quaendam, ktorá obsahuje latinské epigramy, básne a filozofické úvahy.

Podnikol viaceré študijné cesty po Európe. Ako riaditeľ cisárskej knižnice sa venoval zbieraniu vzácnych rukopisov, kníh a starožitností. V roku 1564 mu v Antverpách vyšlo dielo Emblemata. Nachádza sa tu aj oslavná báseň na Trnavu. Toto dielo vyšlo do konca 16. storočia štyri krát. Naposledy v roku 1590.

„Samotné „emblematá“ predstavujú osobitný literárny žáner s didaktickým filozofickým obsahom, doplnený emblémom – znakom mesta, rodiny, krajiny alebo alegorickým symbolom. Tieto emblémy – znaky boli osobitne výtvarne riešené a reprodukované drevorezom či drevorytom. Jeho Emblematá boli uznávané veľkými humanistami, vzdelancami a umelcami.“ (Horváth, P. (2009), str. 66)

Sambucovo najznámejšie dielo.

Anglický literárny vedec Henry Green (Shakespeare and the Emblem writers) zistil, že zo Sambucovho diela čerpal William Shakespeare v niektorých svojich hrách.

„Ide o priame texty alebo citáty, obrazové vnemy alebo vizuálne citáty-rekvizity. Zo zaujímavejších drám možno uviesť tieto: Henrich VIII., Cymbeline, Kráľ Ján, Henrich IV., Hamlet (3. dejstvo, 4. scéna), Večer trojkráľový, Titus Andronicus, Rómeo a Júlia (2. dejstvo, 4. scéna). Čiastočný vplyv v geografických pasážach je v hrách Komédia plná omylov, Július Caesar, Antonius a Kleopatra, Veselé panie Windsorské, Kráľ Lear, Macbeth (2. dejstvo, 3. scéna) a iné. Ako sa preukázalo v diele Williama Shakespeara  je nateraz identifikované použitie 11 Sambukových emblémov, ktoré sa uplatnili v 23 jeho dielach.“ (Horváth, P. (2009), str. 66)

Sambucus sa podpisoval Ioannes Sambucus Pannonius Tyrnaviensis, teda Ján Sambucus Panónec Trnavský. K značke Panónci sa často hlásili Slováci tej doby. Maďari si písali Hungarus. Sambucus sa do svojej rodnej Trnavy vracal, napokon z Viedne to nemal ďaleko a udržiaval priateľské kontakty s predstaviteľmi mesta. Aj jeho manželka pochádzala z Trnavy.

„Jeho vzťah k rodnej Trnave je pozoruhodný. Udržiaval intenzívne vzťahy s magistrátom mesta. Ich problémy tlmočil na cisárskom dvore. Mnohých trnavských študentov odporučil na zahraničné univerzity. Napísal desiatky odporúčajúcich listov pre známych a prosebníkov, ktorí potrebovali riešiť ťažkosti každodenného života. Spolupracoval s trnavskou tlačiarňou Mikuláša Telegdiho, kde vydal aj dve svoje diela.“ (Horváth, P. (2009), str. 66)

Tlačou vydal 75 prekladov antických autorov s komentárom.

V sporoch medzi katolíkmi a protestantami zastával umiernenú pozíciu.

Ku koncu života mal finančné problémy, pretože cisár mu nevyplácal mzdu, na ktorú mal nárok. Zomrel 1584 vo Viedni.

Sambucus patril k najvýznamnejším vzdelancom v stredoeurópskom priestore svojej doby.

Z osobností slovenskej kultúry v 16. storočí by som spomenul ešte básnika Jána Silvána (1493-1573), autora duchovnej poézie, potom rodáka z Banskej Štiavnice Pavla Kyrmezera (1530-1589) (Najznámejšie dielo Komedie česká o bohatci a Lazarovi), ktorý je považovaný za najvýznamnejšieho dramatika 16. storočia nielen na Slovensku, ale aj v Čechách.

Za pozornosť stojí aj turčiansky zeman Martin Rakovský (1535-1579), básnik a filozof (Diela Knižka o rozvrstvení obyvateľstva a o príčinách prevratov, O svetskej vrchnosti...) a maďarský šľachtic Valentín Balaša (1554-1594), básnik, ktorý svoje ľúbostné básne písal aj po slovensky. Preto je súčasťou ako slovenskej, tak aj maďarskej literatúry.

Súborné vydanie diela Martina Rakovského.

Maďarský básnik Valentín Balaša, ktorý písal aj po slovensky. 

Dvojjazyčné osobnosti ako Balaša sú dôsledkom toho, že maďarská šľachta z Dolnej zeme sa pod tureckým tlakom sťahovala na Hornú zem (Felvídék) a tu potom vznikali národnostne zmiešané manželstvá.

Medzi Balašových obdivovateľov patril Ján Rimaj (1570-1631), ktorý tiež písal básne po maďarsky aj po slovensky, ale modlil sa len po slovensky.

V liste nemeckého geografa Jakuba Zieglera z roku 1511 sa píše, že z Moravy možno prísť do Sliezska a Poľska, ale i na Slovensko a odtiaľ do Uhorska „et in Slavoniam ad Carpatum montem quam etiam in Hungariam. (Mrva, I. (2019), 99)

Pozoruhodné je to, že hoci Slovensko nemalo v tejto dobe v rámci uhorského kráľovstva žiadnu samosprávu, ani nebolo nejako administratívne vyčlenené, aj v Nemecku bolo vnímané ako špecifická časť Uhorska, ktorá mala aj svoje latinské pomenovanie Slavonia alebo Sclavonia.

V 16. storočí nachádzame pomerne dosť dokladov o tom, že Slovensko bolo chápané ako špecifická geograficko-etnicko-kultúrna jednotka. V dobových prameňoch sa uvádza v rôznych jazykových mutáciách ako Slavonia, Sclavonia, Slovaken, Slováky, Slowiaky, Slovakia, Slowakei.

Napr. keď písal J.A. Komenský (po roku 1621) svojím spolu vercom-exulantom, ktorí boli rozptýlení v okolí Púchova a Lednice, tak písal ľuďom „sedícím v Slovácích“.

Turci v 16. storočí označovali Slovensko Tót vilájet- slovenská krajina. V maďarských textoch z tohto obdobia sa Slovensko spomína ako Tóth orságh.

1510 v preklade českej kroniky od Piccolominiho Konrád z Hodištkova píše: "Protož jie sobie neobtiežuj čiesti... Čechu, Slovaku, Moravče, Polaku chvíli všelijakú." (Ratkoš, P. (1967), str. 32)

V roku 1508 prijal obuvnícky cech v Liptovskom Mikuláši po slovensky písané stanovy.

Koncom 15. a na začiatku 16. storočia pôsobil v katolíckom Plzni ako tlačiar, vydavateľ a prekladateľ Slovák Mikuláš Bakalár (raz je zapísaný aj s priezviskom Štetina) pôvodom z Trenčína. Bol absolventom Krakovskej univerzity. Kedy na narodil, nevieme. Zomrel pred rokom 1520. Svoju činnosť v Plzni začal v roku 1488. 1495 sa tu oženil. Preto možno predpokladať, že sa narodil okolo roku 1460.

Bakalár patril k prvým predstaviteľom humanizmu na Slovensku a v Čechách.

K svojmu slovenskému pôvodu sa prihlásil v predhovore k dielu Život Mohamedov, kde upozornil na turecké nebezpečenstvo (bolo to ešte pred bitkou pri Moháči 29.8. 1526) a v diele Vocabularium Lactifer z roku 1511 napísal „...Čechové a tudiež Slováci“.

Od roku 1507 používal ako firemnú značku (logo) trojvršie s troma stromami.

V roku 1498 vydal dielo Tomáša Kempenského O nasledovaní Krista Pána.

Za pozornosť stojí vydanie knihy Jána Zlatoústeho O napravení zblúdilého z roku 1495, v ktorej predhovore prekladateľ Viktorín Kornel zo Všehrd napísal, že dielo bolo preložené, „aby netoliko Řekové a Latiníci, ale také i Čechové a Slováci řecké učitele k vzdělání viery křesťanské mohli čísti.“ (Ďurica, M.S. (2013), str. 112)

Mikuláš Bakalár oboznámil českú verejnosť s tureckým nebezpečenstvom a novo objaveným kontinentom v spise Spis o nových zemiech a o novém světe, o nemž ti jsme prvě žádné známosti neměli, ani kdy co slýchali. Nachádza sa tu výťah z dopisov Ameriga Vespucciho Lorenzovi Medicimu a opis jeho tretej cesty do Ameriky. V tejto dobe sa ešte novoobjavený kontinent však nenazýval Amerikou. V spise sa opisuje počínajúca kolonizácia nového kontinentu, na ktorej majú podiel mešťania, kupci a remeselníci. Hovorí sa tu aj o christianizácii.

Z jeho dielne sa dodnes zachovalo 28 inkunábulí (prvotlačí).

Po Prahe boli Bakalárove tlačiareň a vydavateľstvo druhé najvýznamnejšie v Čechách. Jeho slovenskosť sa prejavovala tým, že do vydávaných kníh vnášal mnoho slovakizmov.

Český historik Josef Polišenský jeho činnosť zhodnotil takto:

„Jeho veľmi samostatná upravovateľská, ba priamo publicistická činnosť v západočeskom Plzni nielen naše krajiny zaradila na popredné miesto, pokiaľ ide o výrazný záujem o „Nový svet“, ale stojí podľa môjho názoru pri kolíske českej publicistiky predbielohorskej.“ (Polišenský, J. (1966), str. 324)

V tom istom čase ako Bakalár v Plzni pôsobil ako tlačiar v Benátkach Peter z Bardejova. V Krakove zas pôsobil tlačiar a zostavovateľ kalendárov, ktorý si dával prídomok Slovacius. (Kučera, M. (2002), str. 206)

Doklady o existencii slovenskej identity na konci 15. storočia máme aj z Poľska.

Keď Matúš Kučera robil výskum v Krakovskom archíve, objavil tam zápisy zo soľných baní vo Vieličke, kde nakupovali soľ aj zo severného Uhorska, predovšetkým z Oravy a Liptova. Keďže cesta z Vieličky na Slovensko viedla členitým terénom, museli mať balvany soli pre slovenských odberateľov špeciálnu veľkosť. Preto boli nazývané ako „sal sclavonicalis“ alebo „balwany slowacke“. Ide o zápis z roku 1499.

Teda poľskí obchodníci so soľou si boli vedomí, že nepredávajú soľ jednoducho Uhrom- Wengrom, ale Slovákom. Ide opäť o cenný doklad existencie slovenskej identity z mimoslovenského prostredia.

Zároveň vidíme, že zaujímavé informácie vzťahujúce sa k naším dejinám môžeme objaviť aj v archívoch okolitých štátov.

Existujú aj iné písomnosti poľského pôvodu z konca 15. storočia, v ktorých sa vyskytuje pomenovanie Slovák.

Keď poľský kráľ Albrecht pripravoval vojenskú výpravu proti Turkom, do vojska prijal aj niekoľko desiatok slovenských žoldnierov. V zoznamoch vojakov z rokov 1496 až 1500 sú traja z nich zapísaní s prezývkou Slovák. Ostatní majú za krstným menom napísané odkiaľ pochádzajú, napr. z Trenčína, Turca atď. Je pravdepodobné, že prezývku Slovák dostali tí traja až v Poľsku. (Uličný, F. (2012), str. 321)

Za jeden z dôkazov existencie slovenského národa môžeme považovať aj existenciu slovenského jazyka- slovenčiny. Preto uvediem aspoň tri krátke ukážky dobovej slovenčiny:

1. Hlásenie o škodách obyvateľov z Hornej a Dolnej Mičinej z roku 1621:

„Yančzo Sebensky tež z/Horneg Mičzineg, na/ten čas richtar mičzinsky; pokapalo my w/Bystricy u/Hanesa u/debnara w/noweg ulycy žitta dwe čtwrtne, owsa ssenacat čtwrtien; u/druhyho u Kalmar Martina tež w/noweg ulicy skapalo mi 14 čtwrtien yačmena...“ (Kačala, J.; Krajčovič, R. (2006), str. 56)

2. V prvej vinohradníckej knihe mesta Trnava z roku 1565 sa píše:

„Na den svatého Valentína kúpil Antre Palovič od Jána Sysla osminu vinohradu na Ružiené hore za f 43; susedi tomu vinohradu z horné strany Mikloš z Savara, z dolné sám Ján Sysol; ten vinohrad vzdal za slobodne i take zaslúbil od všeliké prekážky i od jeho prítelov aneb potomkov pred peregom Balthasara Obrsta, neb jemu na ten čias k tej zdávce bylo poručeno – pred jeho fierari...“ (Kačala, J.; Krajčovič, J. (2006), str. 46)

3. Úryvok z testamentu Jána Parížovského z Liptova v roku 1564:

„Item nebossticzkey sukne nowa kytaykowa, to panne Julianne poruczem. Item nebosstyczkey czambatowy suknu czernu panne Zoffygy. Item letnyk brunatny sstamietowy gey nebossticzkey a dwe krawy, dwe perine, dwe hlawnycze a cztyry obrusy a dwa rucznyky, to aby dala panna Juliana Katussy...“ (Kačala, J.; Krajčovič, R. (2006), str. 56)

Kde je slovenský jazyk, tam musia byť aj jeho nositelia- Slováci.

Čo povedať na záver?

Napriek tomu, že podľa niektorých našich politických či mediálnych „expertov“ slovenský národ vznikol v 19. storočí, alebo dokonca len v 20. storočí po vzniku ČSR, podarilo sa mi, myslím celkom presvedčivo, dokázať, že Slováci existovali už na konci 15. storočia.

Nedávno mi jeden diskutér pod článkom Fedora Gála tvrdil, že pojem Slovák má len dvesto rokov. Máme však doklady o jeho použití prinajmenšom z roku 1495 a ak ovládate vyššiu matematiku, tak si môžete vypočítať, o koľko rokov je to viac ako dvesto. Aj mylný názor tohto diskutéra ukazuje, ako málo vedia Slováci (hoci tento diskutér môže byť aj maďarskej národnosti) o svojich dejinách a zároveň ma utvrdzuje v presvedčení, aké dôležité je písať takéto články, aby sa v tomto smere niečo zmenilo.

Ak vás zaujíma, kedy a kde vzniklo označenie Slovák a ďalšie zaujímavé informácie o Žilinskej mestskej knihe, o Spišských modlitbách a iné, tak si prečítajte nasledujúce pokračovanie prvej dumky. Budeme pátrať po prejavoch slovenskej identity vo vrcholnom stredoveku, v 15. a 14. storočí. Vzhľadom na to, že táto časť sa mi pomerne rozrástla, rozhodol som sa, že jazykospytné okienko vynechám, ale o to viac sa mu budem venovať na budúce.

Literatúra:

Doruľa, J. (2015): Slováci medzi svojimi susedmi (Môžu byť aj Slováci starí?). Slavistický ústav Jána Stanislava SAV.

Ďurica, M.S. (2013): Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. Lúč.

Habaj, M.; Lukačka, J.; Segeš, V.; Mrva, I.; Petranský; I.A.; Hrnko, A. (2015): Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť. Perfekt.

Homza, M.; Rácová, N. (2010): K vývinu slovenskej myšlienky do polovice 18. storočia. Univerzita Komenského. 

Horváth, P. (2009): Učenec, ktorý oslnil Európu. Volal sa Ioannes Sambucus. In: Národný kalendár 2010. str. 64-66. Matica slovenská.

Hrubeš, J. (1967): K otázce Mikuláše Bakaláře a jeho činnosti. In: Humanizmus a renesancia na Slovensku v 15.-16. storočí. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied. Str. 296-301.

Kačala, J.; Krajčovič, J. (2006): Prehľad dejín spisovnej slovenčiny. Matica slovenská.

Kollárik, O. (1967): Zástoj Vavrinca Benedikta Nedožerského v epoche nášho humanizmu. In: Humanizmus a renesancia na Slovensku v 15.-16. storočí. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied. 

Kučera, M. (2002): Stredoveké Slovensko. Perfekt.

Markuš, J. (2017): Slovenské osudy. Post scriptum.

Mrva, I. (2017): Regnum Sclavorum, Sclavonia, Windenland, Slovakia, Slovák-ország, Tot vilajet, Tót ország, Zem slovenská, Slowakei, Slovácko, uhorské Slovensko – od etnicko-geografického pojmu po geograficko-politické označenie. In: Slovenské územie v historickom kontexte. Matica slovenská. Str. 93-112.

Ratkoš, P. (1967): Postavenie slovenskej národnosti v stredovekom Uhorsku. In: Slováci a ich národný vývin. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied.

Uličný, F. (2012): Etnonymi Sclávoi, Sclavi, Slovieni, Slováci, Slovania. In: Historický časopis. č. 2. str. 301-326.

Vajcik, P. (1967): Nižšie školstvo na Slovensku v 15.-16. storočí. In: Humanizmus a renesancia na Slovensku v 15.-16. storočí. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied. Str. 118-127.