Rekonštrukcia hradiska starých Slovákov z 9. storočia vo Zvolene.

Dumka prvá, časť štvrtá:

Akí starí boli starí Slováci a staré Slovenky? 

Skôr než sa prehupnem do 17. storočia, zastavil by som sa krátko pri Alexandrovi Máčajovi (dátum narodenia nie je známy, zomrel 1722). Svoje dielo Panes primitiarum aneb chleby prvotín z roku 1718 venoval Bohu a národu. Usiloval sa vedome, a výraznejšie než to bolo v tej dobe zvyčajné, slovakizovať češtinu. Za svoju reč považoval slovenčinu, nie češtinu. V predhovore k spomínanej knihe píše:

„Toľké iné národy, menovite Maďari, Nemci, Chorváti, Česi, Poliaci, Moravania atď. majú rozmanité kazateľské knihy vo svojej reči ako vhodnú pomoc pre kázne mladých, ale jedine slovenský národ (ktorý sa inak podľa svojho mena pokladá za slávny. (V tej dobe vzdelanci odvodzovali pôvod názvu Slovákov- Slávov od slova sláva-J.B.)), nemá vydanú vo svojej vlastnej domácej reči ani jednu. Preto právom som bol pohnutý, aby som svoje dielo vydal vo vlastnej slovenskej reči.“ (Markuš, J. (2017), str.132)

Český jazykovedec Josef Dobrovský považoval Máčaja za prvého slovenského "separatistu". Milan S. Ďurica o ňom napísal: „Máčajovým dielom sa inšpiroval aj Anton Bernolák pri úplnom osamostatnení slovenského literárneho jazyka.“ (Ďurica, M.S. (2013), str. 162)

Ako prvý príklad slovenskosti v 17. storočí by som spomenul Martina Sentivániho (Svätojánskeho).

V tomto momente by sa mohol niekto pohoršene opýtať, ako som si z tohto zoznamu dovolil vynechať takú ozdobu, akou bol Matej Bel. Áno, Bel bol veľkou ozdobou a nepochybne bol aj Slovákom (slovenčina bola jeho materinská reč a väčšinu života strávil v Banskej Bystrici a Bratislave), ibaže on mal aj silnú maďarskú a českú strunku. Identifikoval sa najmä ako Uhor. Slovenčinu považoval za ľudovú reč. Viacej si cenil češtinu a latinčinu. Matej Bel až takým uvedomelým Slovákom, akým by sme ho my dnes chceli vidieť, nebol. Napriek tomu patril spolu s A.F. Kollárom k najvzdelanejším Slovákom 18. storočia.

Aj M. Bel, Veľká ozdoba Uhorska, nosil parochňu, ako to bolo v tej dobe bežné. Táto móda vznikla na dvore francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., ktorý keď začal strácať vlasy, tak sa to snažil zakryť parochňou. No a keďže francúzsky kráľ bol určovateľom vkusu, začali ho napodobňovať aj ľudia, ktorí to nepotrebovali a parochne začali nosiť aj ženy.

V 17. a 18. storočí existovali medzi slovenskými vzdelancami, pokiaľ ide o jazyk, dva prúdy. Jeden prúd sa snažil češtinu, ktorá sa na Slovensku, s presahom na územie dnešného Maďarska a Sedmohradska, používala ako kultúrny jazyk, slovakizovať. To boli, zjednodušene povedané, katolícki vzdelanci. Druhý prúd zastával názor, že Slováci by sa mali držať dôsledne češtiny. K týmto slovenským vzdelancom patrili prevažne evanjelici Samuel Hruškovic, Daniel Krman ml., Bohuslav Tablic, Ján Hrdlička, Ondrej Plachý, Juraj Ribay, Matej Bel a Ján Kollár. Aj títo evanjelickí vzdelanci boli väčšinou národne cítiaci, ale boli presvedčení o tom, že pre Slovákov bude lepšie, keď budú písať po česky. Až prišiel v roku 1787 Bernolák so svojím „Slováci, píšte po slovensky.“ Prvý krát to bolo takto jednoznačne zadefinované. Evanjelici sa ešte aj potom držali češtiny, až kým evanjelickí vzdelanci Štúr, Hurban a Hodža nekodifikovali ako spisovný jazyk Slovákov stredoslovenské nárečie a podarilo sa im získať podporu aj u katolíckych vzdelancov, ktorí používali bernolákovčinu. Kollár sa ešte aj vtedy postavil proti štúrovcom, nie však preto, lebo by bol protislovenský, ale preto, lebo bol presvedčený, že postavenie Slovákov v Uhorsku bude silnejšie, ak sa budú držať Čechov a odmietol sa vzdať takmer 300 ročnej tradície používania češtiny evanjelikmi. Čas však ukázal, že pravdu mali štúrovci a Kollár sa mýlil.

Odcitoval by som teraz krátky úryvok z básne B. Tablica (v preklade Š. Moravčíka), aby sme videli, že aj on, hoci presadzoval češtinu, mal slovenské cítenie:

„Nech si sveták rozpustilý,

 hľadá kde chce panenku,

 mňa však veru nepomýli,

 ja chcem zas len Slovenku.“

 (Markuš (2017), str. 152)

Ale až Ján Hollý jednoznačne napísal:

„Zbuď synov odradených, aby ráz už opustili Češku,

 a spolu zjednotení k svéj sa navrátili matce.“

 (Markuš (2017), str. 152)

Po krátkej odbočke by som sa vrátil k M. Sentivánimu. M. Sentiváni sa narodil v roku 1633 v Liptovskom  svätom Jáne, v slovenskej šľachtickej rodine. Jeho šľachtický pôvod tu nespomínam preto, že by som bol nejaký snob, ktorý si zakladá na tom, kto je z akej rodiny (Veď ja sám som potomok horehronských pastierov), ale preto, aby som polemizoval s tou mináčovskou predstavou Slovákov ako plebejského národa. Ako vidíte, mali sme aj národne uvedomelú šľachtu.

Jezuita Sentiváni pôsobil ako správca na Pázmáneu vo Viedni a učil na univerzite v Mníchove. Neskôr pôsobil na jezuitskej Trnavskej univerzite. 22 rokov bol správcom univerzitnej tlačiarne a univerzitnej knižnice. Táto tlačiareň bola najvýznamnejšia v Uhorsku. Tlačili sa tu knihy v latinčine, maďarčine, chorvátčine..., ale aj v dobovej slovenčine, ktorá bola takou zmesou slovenčiny a češtiny. Sentiváni dohliadol aj na to, aby sa tu tlačili aj knihy v cyrilike. Podobne tak univerzitná knižnica bola najlepšie vybavenou knižnicou v Uhorsku (Obsahovala vyše 15 000 zväzkov).

Sentiváni mal vrúcny vzťah ku knihám. Vyjadril sa, že najhorším trestom pre neho by bolo, keby bol uväznený v tej najlepšie vybavenej knižnici a nemohol by sa žiadnej z tých kníh dotknúť.

Okrem spomínaných funkcií pôsobil na univerzite aj ako učiteľ. Vyučoval logiku, matematiku, hebrejčinu, metafyziku.

Zoznam jeho diel obsahuje 56 titulov. Písal vedecké práce z rôznych odborov a práce náboženské. Bol typickým barokovým autorom, ktorý reagoval na problémy a polemiky svojej doby. Polemizoval napr. s názormi Giordana Bruna. Spomenul by som aspoň dve jeho diela. Je autorom prvej uhorskej encyklopédie Curiosiora et selectiora variarum scientiarum miscellanea (Vzácnejšie rozmanitosti vybrané z rôznych vedných odborov), zv. I. – III. Prvý zväzok vyšiel v roku 1689.

Titulný list Sentivániho encyklopédie. Ide o najstaršiu uhorskú encyklopédiu. 

Svetový ohlas malo jeho apologetické dielo 50 dôvodov, prečo je katolícka viera tá pravá. Bolo vydané v Ľvove, Varšave, Madride a iných európskych mestách. Používali ho írski katolíci vo svojich polemikách s anglikánmi. Známe bolo aj v severnom Taliansku. Jedno nemecké knieža udelilo za tento spis Sentivánimu medailu a ponúklo mu vydanie súborného diela. V 19. storočí sa dielo dostalo aj do Severnej a Južnej Ameriky. Dva krát bolo vydané v Mexiku a raz v Buenos Aires (Keď k nám príde na návštevu pápež, tak by sa ho mal niekto opýtať, či Sentivániho knihu nečítal. Ja by som sa ho na to opýtal, ale mňa k nemu nepustia, lebo nie som zaočkovaný. Blahoslavení očkovaní, lebo oni uvidia Svätého otca (Naživo)). Dielo vyšlo dokonca v Libanone, v Bejrúte. Posledné vydania sú zo začiatku 20. storočia.

V našich dejinách je mnoho takých Slovákov, ktorí sa nehlásili k svojmu slovenskému pôvodu, alebo sa zaň dokonca hanbili. Nebol to však Sentivániho prípad. On sa nielenže považoval za Slováka, ale bol presvedčený, že Slováci (Panónci) sú pôvodnými obyvateľmi tohto územia.

O Slovákoch napísal:

„Prví obyvatelia Panónie boli Panónci (Slováci sa v stredoveku a novoveku označovali aj ako Panónci.- J.B). Ich jazyk, čo je úplne jasné, bol slovenský.“ (Markuš (2017), str. 135)

Považoval v súlade s vtedajším chápaním Slovákov za autochtónnych obyvateľov medzi Tisou a Karpatami.

Pôvod Slovákov odvodzoval od starovekých Jazygov.

Z dnešného pohľadu môžu tieto názory o autochtónnosti Slovákov na strednom Dunaji pôsobiť zvláštne, ale treba si uvedomiť, že teória o sťahovaní Slovanov z východu, z pravlasti niekde v Poľsku, Bielorusku alebo na Ukrajine vznikla len koncom 19. storočia. Podľa najstaršej slovenskej tradície boli Slováci pôvodnými obyvateľmi severnej časti karpatského bazéna už od doby pred narodením Krista.

Martin Sentiváni bol nepochybne najvýznamnejším slovenským vzdelancom svojej doby. Napriek tomu dnes patrí medzi zabudnuté osobnosti nášho národa.

O tom, že Slovensko malo nejakú územnú identitu už v 17. st., svedčí korešpondencia anglického fyzikusa a alchymistu Izáka Newtona. Newton svojmu priateľovi sirovi Astonovi, ktorý sa chystal v roku 1666 navštíviť naše Uhorsko, napísal:

„Zistite, či v Kremnici v Uhorsku železo na meď rozpúšťaním v skalicovej vode pretvárajú...Zistite tiež, či v Uhorsku, na Slovensku (in Sclavonia) a v Čechách nie sú zlatonosné rieky.“ (Homza, M. (2020), str. 12)

Nemožno sa čudovať, že Newton sa ako prírodospytec zaujímal o Slovensko, lebo naše územie bolo od dávna známe svojím nerastným bohatstvom a množstvom minerálnych prameňov. Z tohto dôvodu navštívil Slovensko aj iný významný alchymista T.B. Paracelsus v roku 1527.

Ak ideme do minulosti, za ďalšieho výrazného predstaviteľa slovenskosti môžeme považovať Daniela Sinapia- Horčičku (1640-1688). V roku 1678 vydal dielo Neo Forum latino-slavonicum (Nový trh latinsko-slovenský). Obsah diela tvoria slovenské a latinské porekadlá a príslovia ako aj obrana slovenského národa a jazyka. V diele okrem iného píše:

„Neviem, ako by som to nazval, akým závratom hlúposti alebo pýchy trpia tí vrtichvosti, ktorí, hoci rodom, jazykom, menom Slováci, sa odtŕhajú od tohto národa jedine a zväčša pre pominuteľný a dočasný osoh a svoj pôvod prenášajú na iný národ, a čo je najohavnejšie, matku, od ktorej a z ktorej pochádzajú, zahŕňajú rôznymi urážkami a preklínajú. Akoby napokon nebolo dosť počestné menovať sa podľa toho národa, ktorý už predtým si toľkými zásluhami pripravil cestu k nesmrteľnosti!"

Svoje dielo venoval Horčička mladšej generácií popredných šľachtických rodín horného Uhorska z Oravskej, Turčianskej, Zvolenskej, Liptovskej a Spišskej stolice- Kubíniovcom, Horvát-Stančičovcom, Rakovským, Benickým, Justovcom, Zátureckým, Rakšániovcom, Revickým, Bulovským, aby ich podnietil k pestovaniu slovenského jazyka.

Jeho venovanie je dôkaz, že v tomto období sa aj veľká časť strednej šľachty ešte hlásila k slovenskej identite a hovorila slovenským jazykom. Horčička sa hlásil nielen k svojej slovenskej, ale aj k slovanskej identite. Za kolísku slovanstva považoval územie pod Tatrami. Slovanský pôvod pripisoval aj niektorým rímskym cisárom.

Literárny vedec Rudolf Brtáň o ňom napísal:

„Ukázal cestu od češtiny a bibličtiny k dnešnej slovenčine.“ (Markuš, J. (2017), str. 131)

Dôležité Horčičkovo dielo Nový trh latinsko-slovenský

V cirkevnej a politickej sfére patril k najvýznamnejším slovenským osobnostiam v 17. st. ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni-Pohronec (1595-1685). V druhej časti tejto dumky som už hovoril o dvoch ostrihomských arcibiskupoch slovenského pôvodu Alexandrovi Rudnayovi a Jánovi Černochovi. Selepčéni je teda tretí, ktorého zmienim.

Ostrihomský arcibiskup bol hlavou (primasom) uhorskej cirkvi, išlo teda o najvyššiu cirkevnú funkciu v Uhorsku.

Tento Slovák bol výraznou postavou na tomto stolci. Narodil sa v zemianskej rodine v Slepčanoch. Arcibiskup Peter Pázmaň ho ako nadaného mladíka poslal na štúdiá do Ríma. Pred tým než sa stal uhorským prímasom (Pripomínam, že ich úlohou bolo aj korunovanie uhorských kráľov, ktoré sa v tomto období konalo v Bratislave. Bratislava bola korunovačným mestom, pretože dovtedajšie korunovačné mesto Stoličný Belehrad bolo okupované Turkami.), pôsobil ako nitriansky biskup a neskôr ako kaločský arcibiskup. Výrazne sa pričinil o zvrat v protitureckých vojnách. Podieľal sa na viacerých diplomatických misiách, ale asi najdôležitejšia bola tá do Poľska, kde vyjednal vojenskú podporu poľského kráľa Jána Sobieskeho a tým výraznou mierou prispel k porážke armády vedenej veľkovezírom Karom Mustafom pri Viedni v roku 1683. Selepčéni podporil obrancov Viedne aj finančne.

V roku 1665 vysvätil ešte ako Nitriansky biskup základy pevnosti Leopoldov (pomenovanej podľa cisára Leopolda), ktorá mala brániť postupu Turkov, po tom, ako Turci dobili dovtedy najdôležitejšiu protitureckú pevnosť na našom území, Nové Zámky.

Ako ostrihomský arcibiskup sídliaci v Trnave (Ostrihom v tom čase okupovali Turci.) podporoval činnosť Trnavskej univerzity a stavbu kostolov.

Ako dôverník cisára a člen kráľovskej rady patril medzi najvplyvnejších ľudí v Habsburskej monarchii.

Selepčéni sa venoval aj maľovaniu a rezbárstvu. Zachoval sa jeho autoportrét. Historik umenia Jozef Cincík o ňom napísal, že vynikal vlastnosťami ako sporivosť, štedrosť, umiernenosť, životná vyváženosť, „korenitosť (t. j. sebavedomie, jasná a rozvážna hlava sedliaka)... jeho slovenskú povahu prezrádza aj poznámka pochádzajúca z tých čias, že mal prísny, ale vľúdny spôsob hovoru... svojimi vľúdnymi spôsobmi, srdečnosťou, ľudským tónom reči, láskavosťou, skôr a trvalejšie vedel získavať ľudí ako formálnymi prostriedkami.“ (Markuš (2017), str.124-125)

Juraj Selepčéni Pohronec

Selepčéni pochádzal z chudobných pomerov. Bol self mademanom, ktorý sa vypracoval vďaka svojmu nadaniu a usilovnosti. V 17. storočí patril medzi najvyššie postavených a najvplyvnejších Slovákov. Z pohľadu našej témy je dôležité, že sa k svojmu slovenskému pôvodu aj hlásil.

Pri výpočte slovenských osobností zo 17. storočia nemožno vynechať ani jezuitu Benedikta Seléšiho (1609-1656). Jeho najvýznamnejšie dielo je Canthus Catholici z roku 1655. Zostavil ho v Trnave a vydal v Levoči na podnet ostrihomského arcibiskupa Juraja Lipaja, tiež slovenského pôvodu. Podtitul diela znel Pysne katolicke, latinské y slowenské, nowé y starodawné, z kterými krestiané v Pannonygi na wyročné swátky, slawnosti pri službe Boží a w ginem obzvláštnem času z pobožnosti swé krestianske ozýwagí (g treba čítať ako j-J.B.) Spevník obsahuje 280 náboženských piesní, z toho 40 je slovenského pôvodu. V latinsky písanom úvode Seléši poukazuje na slávnu minulosť Slovákov za kráľa Svätopluka. Ako jeden z prvých slovenských autorov píše o živej cyrilo-metodskej tradícii.

Najstarší slovenský katolícky spevník B. Selešiho s odkazmi na Cyrilometodskú a Svätoplukovskú tradíciu.

V roku 1644 vydal nemecký jezuita Melchior Inchofer v Ríme Dejiny uhorskej cirkvi. Na obálke knihy, v strede vpravo vedľa uhorskej koruny, je ako patrón Uhorska zobrazený svätý Metod. Ide o jeden z najstarších dokladov Cyrilometodskej tradície v Uhorsku. 

Podobný význam pre evanjelikov, ako Cantus catholici pre katolíkov, malo dielo rodáka z Českého Tešína Juraja Tranovského Cithara sanctorum- Písne duchovní staré i nové. Podľa mena autora sa kniha ľudovo nazývala aj Tranoscius. Prvý krát bola vydaná v Levoči v roku 1636. Ide o najčastejšie vydávanú knihu na Slovensku. Doteraz vyšla vo viac ako 40 vydaniach.

Juraj Tranovský, autor evanjelického spevníka.

Keď som hovoril v predchádzajúcej časti o Papánkových dejinách slovenského národa, tak som spomenul, že ide o prvé dochované dejiny Slovákov. Vôbec najstaršie dejiny Slovákov, o ktorých existencii vieme, ale ktoré sa nám dodnes nezachovali, sú dejiny Jakuba Jakobea (1591-1645) s názvom Viva gentis Slavonicae delineatio. Kniha vyšla v Levoči v roku 1642, kde bola po Trnave druhá najdôležitejšia tlačiareň v Uhorsku. Posledný exemplár Jakobeových dejín sa stratil koncom 19. storočia v knižnici Maďarského národného múzea.

Jakobeus sa narodil v Kutnej Hore. Po bitke na Bielej hore, keď sa začalo v Čechách prenasledovanie protestantov, sa presídlil na Slovensko.

Jeho najznámejším dielom je po latinsky napísaná báseň Slzy, vzdychy a prosby slovenského národa.

Aj keď sa nám jeho slovenské dejiny nezachovali, vieme o nich zo zmienok iných autorov, ktorí ešte k nim mali prístup. Autor odvodzuje pôvod Slovákov od biblického Noemovho syna Jafeta. Hovorí (v roku 1642) o Slovákoch ako o starobylom národe. 

Jakobeus napísal prvé doteraz známe dejiny Slovákov na spoločenskú objednávku, ktorá vyšla zo slovenského intelektuálneho prostredia. V tomto období sa začali aktivizovať aj slovenskí Nemci a krátko pred vydaním Jakobeovej knihy vyšla kniha jedného nemeckého autora, ktorý sa snažil dokazovať pôvodnosť nemeckého obyvateľstva v Karpatskej kotline ešte z čias sťahovania národov. Od starobylosti nemeckého osídlenia sa mal odvíjať nárok Nemcov na dominanciu, na vedúce postavenie v Uhorsku. Preto bolo dôležité, aby niekto na tieto myšlienky zareagoval. Aj keď sa nám tieto najstaršie dejiny nezachovali, možno predpokladať, že autor označil, v súlade s najstaršou slovenskou tradíciou, za pôvodných obyvateľov Karpatskej kotliny Slovákov.

Svoje dielo venoval Ježišovi Kristovi a najslávnejším právnikom svojej doby Martinovi Záborskému, Martinovi Fejerpatakymu a Martinovi Rotaridesovi. Išlo o národne uvedomelých slovenských právnikov, ktorí pokryli finančné náklady spojené s vydaním knihy.

Dostali sme sa už do roku 1642, ale príklady slovenskosti môžeme nájsť aj v skoršom období.

Z hľadiska kultúrneho slohu sa pohybujeme na hranici medzi renesanciou a barokom. Renesancia na našom území končí zhruba v polovici 17. storočia. Ak teda ideme na začiatok tohto storočia, prehupli sme sa do renesancie. Z tohto obdobia by som spomenul ešte tri významné slovenské osobnosti a jednu inštitúciu.

Najprv niečo o tej inštitúcii, keďže je najmladšia.

Vôbec prvá univerzita na území dnešného Slovenska bola Academia Istropolitana v Bratislave. Tá však pomerne rýchlo, asi po 20 rokoch fungovania, zanikla (1467- asi 1490). Druhá „slovenská“ univerzita bola jezuitská univerzita v Trnave, ktorú založil ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň (Podľa mena by mohla mať jeho rodina aj slovanský pôvod) v roku 1635. Pázmaňova životná dráha bola spätá so slovenským prostredím už skôr, lebo ako mladý jezuita pôsobil v Kláštore pod Znievom. Okrem Trnavskej univerzity založil aj vo Viedni jezuitskú elitnú školu, podľa neho pomenovanú Pázmaneum, na ktorej študovali aj viaceré významné osobnosti nášho národa ako napr. J.I. Bajza, M. Chrástek alebo J. Tiso.

Postava Petra Pázmaňa sa objavila aj vo vydarenom seriáli Adam Šangala, ktorý bol natočený podľa románu L.N. Jégeho. Pázmaňa hral v seriáli L. Chudík.

Univerzita mala byť nástrojom rekatolizácie. Vo svojej dobe bola najvýznamnejšou uhorskou vzdelávacou inštitúciou (Ešte v roku 1657 vznikla univerzita aj v Košicoch.). V pedagogickom zbore a medzi študentstvom boli zastúpení príslušníci všetkých uhorských národov. Vzhľadom na geografickú polohu školy mali medzi nimi výrazné zastúpenie aj Slováci. V predchádzajúcej časti som ako vynikajúcich absolventov spomínal J.B. Magina a S. Timona.

Trnavská univerzita bola jedným z miest deja filmu Posledná bosorka z roku 1957.

Na Trnavskej univerzite sa už uvažovalo aj o vytvorení katedry slovenskej reči, k tomuto zámeru však nakoniec nedošlo. Pozoruhodná bola jej vydavateľská činnosť. Vydávali sa tu aj knihy v slovenčine resp. v slovakizovanej češtine. Tým Trnavská univerzita prispela k formovaniu jazyka dnes nazývaného kultúrna západoslovenčina, ktorý potom kodifikoval ako spisovný jazyk Slovákov Anton Bernolák. V roku 1777 bola univerzita na príkaz Márie Terézie prenesená do Budína.

Historik Jozef Šimončič o Trnavskej univerzite napísal:

„Trnavská univerzita vznikla a pôsobila v slovenskom prostredí a ovplyvňovala ho, ale doteraz nebol jej význam pre slovenské kultúrne dejiny úplne docenený. Dokonca ani jej podiel na uvádzaní domáceho jazyka do kultúrneho milieu, ktorý sa prejavoval už v roku 1634, keď na obecnú slovenčinu preložil Pázmaňovho Hodegusa jeden kňaz Tovarišstva Ježišovho a potom po roku 1648, keď tu vyšiel Latinsko-maďarsko-slovenský slovník, keď sa tu pred rokom 1655 pripravoval Solosiho Canthus catholici a keď tu v 60. rokoch vydal Mikuláš Miris z Domaniže latinskú prácu Zaujímavý spis o slovenskej reči. V spoločenských a právnických vedách sa v Trnave formovali vedci Sentiváni, Revický, Ivančič, Jaslinský, Adámi, ktorým neboli cudzie moderné myšlienkové systémy. Trnavská univerzita nijako nezaostávala v aplikácii najnovších Newtonových poznatkov. Gestor observatória Trnavskej univerzity Maximilián Hell dosiahol svetové uznanie a za podpory dánskeho kráľa pozoroval zatmenie Venuše na ostrove Vardo. Na univerzite vytváral Samuel Timon koncepciu dejín slovenského národa. Z jeho myšlienok o Slovákoch vychádzalo potom naše národné obrodenie. Známe sú pokusy založiť aj katedru slovenského jazyka i náväznosť Bernolákovho Slowára na slovníkovú tvorbu Trnavskej univerzity.“ (Šimončič, J. (2009), str. 75-76) 

Okrem toho, že táto univerzita vychovala viacero slovenských vzdelancov, výrazne prispela k formovaniu slovenského národného povedomia.

Na záver by som spomenul troch významných Slovákov zo začiatku 17. storočia, teda už z obdobia renesancie. Začnem Jurajom Turzom.

Gróf J. Turzo dosiahol najvyššiu možnú svetskú funkciu, akú mohol v tej dobe Slovák zastávať. Stal sa uhorským palatínom, čo bola po kráľovi druhá najvyššia funkcia. Mohli by sme ju prirovnať k dnešnému premiérovi, plus palatín mal aj súdne právomoci.

Turzo bol ako renesančný veľmož všestranným podporovateľom kultúry. Zvolaním Žilinskej synody v roku 1610 položil organizačné základy uhorskej evanjelickej cirkvi, ktorá mala prevažne slovenský charakter. Maďari patrili väčšinou ku kalvínskemu vierovyznaniu.

Svoje sídlo v Bytči dal prestavať na moderný renesančný kaštieľ. Tento kaštieľ sa do našich dejín zapísal, okrem iného aj tým, že sa tu v roku 1710 odohralo stretnutie medzi väzneným zbojníkom Tomášom Uhorčíkom a vojakom v cisárskych službách, Jurajom Jánošíkom, ktoré bolo zrejme rozhodujúcim impulzom v tom, že sa Jánošík dal na zbojnícky chodníček.

Takto by mal vyzerať Turzov kaštieľ v Bytči po rekonštrukcii. 

Juraj Turzo zaviedol do oficiálnych dokumentov uhorského snemu slovné spojenie "slovenská národnosť". Slovné spojenie "naša slovenská národnosť" používal vo svojich listoch.

So svojou manželkou Alžbetou Coborovou si písal po slovensky.

V mladšom veku sa Turzo vyznamenal aj v bojoch s Turkami.

Obdobie začiatku 17. storočia je aj časom národnostných sporov v slovenských mestách najmä medzi mešťanmi slovenskej a nemeckej národnosti. Turzo svoju slovenskosť preukázal aj tým, že sa v týchto sporoch, v Krupine a Banskej Bystrici, postavil na stranu Slovákov.

Počas jeho pôsobenia vo vysokej uhorskej politike bol v roku 1608 prijatý aj prvý uhorský národnostný zákon, ktorý zrovnoprávňoval Slovákov a Maďarov v mestách s Nemcami.

Juraj Turzo, najvýznamnejší slovenský šľachtic prelomu 16. a 17. storočia.

S J. Turzom sme sa mohli stretnúť aj v Jakubiskovom filme Bátory. Jakubisko z neho urobil poriadneho zloducha. Nerozumiem tomu, prečo mal Jakubisko potrebu takto ho spotvoriť. Zrejme historická pravda musela ustúpiť autorskej myšlienke.

J. Turza hral v Jakubiskovom filme Karel Roden. Jeho manželku A. Coborovú Monika Hilmerová.

(V Jakubiskovom prípade došlo pravdepodobne v poslednom období k nejakému názorovému obratu. Dnes vystupuje ako národne uvedomelý umelec, čo je v tom silne slniečkárskom filmársko-hereckom prostredí raritné.)

Na druhej strane je Alžbeta Bátoryová zobrazená až príliš zhovievavo ako emancipovaná žena, ktorá sa stala obeťou komplotu na čele s Turzom. V skutočnosti Turzo Bátoryovú chránil.

Kráľ Matej (vo filme ho hrá František Nero) chcel, aby bola Bátoryová za svoje zločiny popravená, a len Turzovej ochrane môže vďačiť za to, že nemusela položiť hlavu na klát. Turzo ju pravdepodobne chránil kvôli starému priateľstvu s jej manželom Františkom Nádašdym, s ktorým bojovali spoločne proti Turkom.

Myslím, že tento Jakubiskov film patrí medzi jeho menej vydarené. Obsahuje záblesky Jakubiskovej geniality, ale aj viacero slabých miest (zle natočené bojové scény, postavy dvoch mníchov (Polívka, Mádl) sú vo filme nadbytočné...) a celkovo pôsobí nesúrodo. Napriek tomu, že mám voči tomuto filmu viaceré výhrady, tak si ho predsa len v televízii pozriem, lebo podobných historických filmov nemáme veľa.

Osobnosť Juraja Turza by si určite zaslúžila filmové spracovanie v oveľa priaznivejšom svetle než ako je to vo filme Bátory.

Dnes vystupuje Jakubisko ako národne uvedomelý režisér. Vypracoval dokonca projekt slovanskej epopeje, ale možno práve kvôli drahej a nie celkom vydarenej Bátoryovej sa mu nedarí na tento projekt zohnať peniaze. Možno už prečerpal svoj finančný limit. Ja by som mu ale doprial, keby sa mu podarilo natočiť tie veľkofilmy o ranno stredovekom období našich dejín, lebo niečo také v našej kinematografii chýba. Len si uvedomte, že my nemáme poriadny film o Svätoplukovi. Pokiaľ viem, tak Svätopluk sa mihne ako postava len v dvojdielnej inscenácii Solúnski bratia (hrá ho Jožko Vajda) a to je asi tak všetko. Vzhľadom na to, o akú dôležitú postavu našich dejín ide, je to strašne málo.

Jakubisko by chcel do roly Svätopluka obsadiť Ewana Mc Gregora. Zatiaľ však nemá ne realizáciu Slovanskej epopeje dosť peňazí.

Nejaké historické veľkofilmy sa chystali už v 80. rokoch. Po vydaní knihy Postavy veľkomoravskej histórie od Matúša Kučeru, sa režisér Martin Hollý vyjadril, že je tam obsiahnutých niekoľko filmových scenárov. Režisér Martin Ťapák bol na študijnom pobyte aj v SŠA, aby sa naučil, ako točiť bojové scény, ale z projektu nakoniec nič nebolo, lebo súdruhovia v Prahe sa obávali, že tie historické veľkofilmy o Samovi,  Pribinovi a Svätoplukovi by prispeli k povzbudeniu povestného slovenského buržoázneho nacionalizmu.

Historické veľkofilmy o slávnom období svojich dejín sú súčasťou kultúrneho bohatstva väčšiny národov. V prípade Čechov ide asi o husitskú trilógiu Otakara Vávru. Nám takéto filmy chýbajú a momentálne to ani nevyzerá s ich realizáciou veľmi nádejne, jednak vzhľadom na to, akú máme servilne prozápadnú a národne nesebavedomú politickú reprezentáciu, ale aj vzhľadom na finančné možnosti. Momentálne je na Slovensku prioritnejšie zbieranie medvedieho trusu za 6 miliónov, monitorovanie sysľov za 5 miliónov alebo podpora Teplej vlny za státisíce eur. Niet dostatok peňazí na opravu Spišského hradu, Krásnej Hôrky, o historických veľkofilmoch ani nehovoriac. A tak isto si nie som istý, či by Peter Bebjak alebo Tereza Nvotová vedeli takéto filmy natočiť. Režisérov ako boli Martin Ťapák alebo Martin Hollý dnes nemáme. Seriál Slovania by mohol byť takým varovaním, ako to môže dopadnúť, keď sa to nevie, keď sa pustí do realizácie témy niekto, kto ju nemá do hĺbky pochopenú a precítenú.

Zostal len Jakubisko, ale jeho projekt troch historických veľkofilmov je momentálne príliš drahý. Natočiť tieto historické filmy tak zostáva ako úloha pre našu kinematografiu a celú našu kultúru ako úloha do budúcnosti.

Spolu so svojou manželkou je Turzo pochovaný na oravskom hrade. Na ich pozostatkoch bol vykonaný antropologický výskum, z ktorého vyplynulo, že manželia trpeli rôznymi zdravotnými neduhmi. Turzo bol vysoký 169 cm, jeho manželka Alžbeta mala útlu, 150 cm vysokú postavu. V tej dobe boli ľudia v priemere nižší ako dnes.

Juraj Turzo je dôležitou, hoci nedocenenou a zabudnutou osobnosťou našich dejín, o čom svedčí aj to, že v ankete o najväčšieho Slováka sa nedostal do prvej stovky. Na doplnenie uvádzam, že nebol jediným Slovákom na poste uhorského palatína.

V nasledujúcej časti sa budem zaoberať stopami slovenskej identity  na začiatku 17. a v priebehu 16. storočia. 

Jazykospytné okienko:

Pokračujem vo vysvetľovaní významov niektorých dôležitých slov, mien a názvov.

Priezvisko Grznár má význam kožušník. Ide o jeden z mnohých prípadov, keď bolo priezvisko vytvorené podľa názvu určitej profesie.

S priezviskom Kuka som sa stretol len raz. V prípade českého futbalistu Pavla Kuku, ktorý hrával v Bundeslige za Kaiserslautern. Kuka znamená ohnutie, zakrivenie.

S postavou nazývanou Kykymora som sa prvý krát stretol v tv programe Zlatá brána. Išlo o nejakú strašidelnú rozprávkovú bytosť. Myslel som si, že slovo Kykymora je len produktom fantázie autora a nemá nejaký význam. Slovník slovenského jazyka charakterizuje Kykymoru ako bohyňu utrpenia u starých Slovanov. V poľštine je kikimora prízrak. V ruských nárečiach predstavuje strašidlo, potvoru, ale aj škaredú ženu. Slovo sa da rozložiť na základ kyk a mora. Mora ako nočná mora. Kyk označuje do špirály zahnutý vrkoč, zohnutý drôt na úpravu ženského účesu alebo viazanicu slamy.

Priezvisko Sabol môže označovať krajčíra alebo obuvníka. Formy prevzaté z maďarčiny ako Sabo, Szabó, Sabovčík majú podobný význam.

Nemecké meno Schuster je zložené z dvoch častí. Prvá je nemecké Schuh teda obuv, druhá je latinské sutor vo význame zošívač, švec.

Veľa ľudí u nás si myslí, že názov Devín je odvodený od deva, dievča. Takto je to aj zaznamenané v prameňoch z 9. storočia. Šimon Ondruš má na to iný názor. Ako príklad uvádza názov urugyajského hlavného mesta Monte-video. V preklade je to vrch, z ktorého sa dobre díva. Podobnú motiváciu má nemecký Wartburg. Warten znamená strážiť a burg/berg je vrch. Teda Wartburg je pozorovací, strážny vrch.

Aj pomenovania našich vrchov Devín a Divín vznikli analogicky. Sú odvodené od indoeurópskeho základu deiv-, doiv- vo význame svetlý, svetlo. Z významu svietiť, svetlý vznikol význam hľadieť, pozerať, dívať sa. Slovo diviť sa má význam s počudovaním sa pozerať.

Označenia vrchov Divín, Devín nie sú len na Slovensku, ale aj u iných slovanských národov. Dyvin je napr. aj pri Kyjeve.

Praslovanské däva (dievča) je odvodené od dojiti.

Devín je teda vrch, z ktorého sa dobre pozerá, díva. V širšom význame to môže byť aj obdivuhodný alebo božský vrch, lebo z podobného základu ako Devín je odvodené aj Zeus, Deus alebo latinské označenie dňa Dies. V indickom sanskrte sa božské bytosti-anjeli označujú ako dévovia, dévas. Je tu ten istý slovný základ ako v našom Devíne. 

Možno aj tento Ondrušov výklad inšpiroval Antona Hrnka k tomu, aby svoju knihu o Devíne nazval Devín- božská perla Slovenska. To, v akom zmysle je Devín božský, by mohlo byť témou na samostatnú rozpravu.

Aj  slovo Prievidza pôvodne označovalo hrad, vyvýšeninu, teda miesto, z ktorého je dobre vidieť. Meno tohto mesta je odvodené od praslovanského Prävid-ja vo význame priezor. Prvý záznam o Prievidzi je z roku 1276.

Názov pohoria Fatra pochádza podľa Ondruša od slov patriť-pozerať, od čoho je odvodené patrija-pozorovateľna, rozhľadňa na vrchu. Názov Patrija má aj jeden vrch vo Vysokých Tatrách pri Popradskom plese. Fatra sa pôvodne nazývala Patra vo význame rozhľadňový vrch. Neskôr došlo k zmene na Fatra. Ide o podobnú zmenu ako pri slovách pčela na fčela alebo Ptáčnik a na Ftáčnik.

Literatúra:

Ďurica, M.S. (2013): Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. Lúč.

Habaj, M., Lukačka, J., Segeš, V., Mrva, I., Petranský, I., Hrnko, A. (2015): Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť. Perfekt.

Homza, M. (2020): Ideové a materiálne predpoklady pre prijatie, etablovanie a šírenie alchýmie medzi vzdelanými Slovákmi v novoveku. In: Alchýmia magistra Frederika od Železných Vrát zo 17. storočia. Univerzita Komenského. 

Markuš, J. (2017): Slovenské osudy. Post scriptum.

Ondruš, Š. (2002): Odtajnené trezory slov 2. Matica slovenská.

Šimončič, J. (2009): Európska už v 17. storočí. K 375. výročiu založenia Trnavskej univerzity. In: Národný Kalendár. Str. 74-77.

Zdroj obrázkov:

hradiska.sk

wikipedia

wikipedia

magyar nemzeti digitalis archívum

Wikipedia

Wikimedia

europeana.eu

rtvs.sk

my.sme.sk

wikipedia

idnes.cz

dennikn.sk

martinus.sk