Pozitívnu úlohu v rozvíjaní slovenského národného povedomia zohrala v 18. storočí Trnavská univerzita

Dumka prvá, časť tretia:

Akí starí boli starí Slováci a staré Slovenky? 3

V predchádzajúcej časti sa mi podarilo dokázať, že slovenský národ existoval aj pred Štúrom, už na začiatku 19. storočia. Ako príklady Slovákov tej doby som uviedol Šafárika, Rudnaya, Palkovičov a tiež aj Kollára. To boli zhruba dvadsiate až tridsiate roky 19. storočia. Teraz sa posunieme pri pátraní po existencii slovenskej identity v čase o niečo ďalej do minulosti.

V roku 1804 vyšlo dielo Antona Sirmaja Hungaria in parabolis. Autor uvádza, že v Uhorsku je 140 šľachtických rodín, v ktorých sa hovorí po slovensky. Išlo o rody z vyššej a strednej šľachty, lebo keby sme započítali aj nižšiu šľachtu, ku ktorej patrili hlavne zemania, tak by sme mohli hovoriť o tisíckach slovensko-jazyčných šľachtických rodín. Uvádzam tento údaj preto, aby sme videli, že slovenčina nebola v tomto období len kočištinou, ako o nej hovoril o 40 rokov neskôr Ján Kollár, ale bola aj jazykom vyšších vrstiev. Žiaľ v nasledujúcich desaťročiach sa táto etnicky či jazykovo slovenská šľachta z väčšej časti odnárodnila.

Dôležitým impulzom pre rozvoj slovenského národného povedomia bol dôraz, ktorý kládol cisár Jozef II.(1780-1790) na to, aby sa budúci katolícki kňazi vzdelávali v reči ľudu. Ako reakcia na to vznikla pri bratislavskom seminári (sídlil na hrade) Spoločnosť na pestovanie slovenského jazyka pod vedením profesora Michala Kratochvíla. Združovala slovenských študentov seminára na čele s Antonom Bernolákom. Preto toto hnutie slovenských vzdelancov označujeme ako Bernolákovci.

Prvým krokom hnutia bolo v roku 1787 vydanie diela Filologicko-kritické pojednanie o slovenských písmenách (Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum), ktoré vytvoril Bernolák so svojimi spolupracovníkmi. Takou skúškou kvality jazyka je literárna tvorba. Preto už v nasledujúcom roku vyšla v bernolákovčine aj Fándlyho kniha Dúverná zmlúva mezi mníchom a diáblom. Potom v rokoch 1790 nasledovali Bernolákova Slovenská gramatika (Grammatica Slavica) a o rok neskôr v Trnave vydaná Etymológia (Etymologia vocum slavicarum). Korunou Bernolákovho jazykospytného diela bol Slowár slowenskí, česko-latinsko-nemecko-uherskí, ktorý dokončil v roku 1808 aj s prispením svojich spolupracovníkov. Slovník vyšiel až v Budíne v rokoch 1825 až 1827 vďaka podpore Alexandra Rudnaya a Juraja Palkoviča. Toto dielo bolo unikátne nielen v rámci Uhorska, ale zrejme aj celosvetovo. Slovník obsahoval 30 000 slovenských slov a ich ekvivalentov v menovaných jazykoch. Ide o, medzi jazykospytcami, dodnes cenené dielo. Neskôr vyšla v tomto jazyku aj Biblia, o čom som hovoril v predchádzajúcej časti, a asi najvyššiu úroveň dosiahol v básňach Jána Hollého.

Bernolákova Slovenská gramatika z roku 1790

Unikátny päťjazyčný bernolákovský slovník

Bernolák uzákonil ako spisovnú slovenčinu západoslovenské nárečie z okolia Trnavy. Aj on považoval za najčistejšiu slovenčinu stredoslovenské nárečie, ale doba na kodifikáciu strednej slovenčiny ešte nebola pripravená. Náš popredný súčasný jazykospytec prof. Ján Doruľa vysvetľuje Bernolákove dôvody nasledovne:

„Základom bernolákovčiny je teda jazyk pestovaný vzdelancami západoslovenského kultúrneho okruhu, v ktorom sa odráža prirodzený kontinuitný proces slovenského jazykovo-historického vývinu. Túto zákonitosť slovenského jazykovo-historického a kultúrneho vývinu nemohol Anton Bernolák nijako obísť, prekonať alebo prekročiť. Darmo sám A. Bernolák,..., konštatuje, že tá správna slovenčina je stredná slovenčina, na čo poukazuje už pred ním Matej Bel a po nich Pavol Jozef Šafárik. Stredná slovenčina v Bernolákových časoch a v časoch pred ním zostávala tým zanedbaným, nepestovaným jazykom (nárečím), nespĺňala požiadavky kladené na kultivovanosť jazyka, aké vtedy spĺňala čeština a v Bernolákových časoch už aj slovenčina vzdelancov západoslovenského kultúrneho okruhu. (Dnes už vieme, že kultivácia slovenského jazyka prebiehala aj na báze iných slovenských nárečí, stredných aj východných, ale nikde inde sa neutvorilo také významné a kultúrne i jazykovo zjednocujúce centrum ako na západnom Slovensku (Autor zrejme myslí Trnavskú univerzitu (1635-1777)-J.B.), odkiaľ sa kultivovaný jazyk západoslovenského typu šíril aj do ostatných oblastí Slovenska.) Iné riešenie, ako vziať za základ kodifikácie spisovného jazyka Slovákov vtedajší kultivovaný jazyk slovenských vzdelancov, ktorý bol výsledkom celého predchádzajúceho historického a jazykovo-kultúrneho vývinu, neprichádzalo do úvahy. Bernolákov spisovný jazyk sa stáva spoločným znakom novodobého, moderného slovenského národa, reprezentantom slovenskej osobitosti, identity. Vzniká v tej pravej historickej chvíli, na prahu zlomových čias, keď bolo treba v spoločenstve iných národov takýto reprezentatívny jazyk predstaviť, uplatniť svoj prirodzený nárok. Vznik, kodifikácia slovenského spisovného jazyka je významná udalosť v dejinách slovenského národa a jeho kultúry.“ (Doruľa, J. (2015), str. 169-170)

Bernolákov význam vyzdvihli aj J.M. Hurban:

„Svoje peniaze, hodnosť, úrad, čas a život obetoval na vzkriesenie sa života slovenského... Je to nekonečná radosť pre citlivého a vzdelaného Slováka, vidieť po storočnom mlčaní najväčšej čiastky národa dvíhať sa muža uprostred tých najhroznejších bied a nedostatkov (Bernolák celý život zápasil s chudobou-J.B.), ktorý vyletiac nad ne obživí tisíc zanedbaných duchov, ako to urobil náš nezabudnuteľný Bernolák.“ (Markuš (2017), str. 172)

A Jozef Škultéty, dlhoročný správca Matice slovenskej:

„Celý svoj život strávil v ťažkej práci slovenskej, v práci za povznesenie a zachovanie slovenského národa.“ (Markuš (2017), str. 172)

Za rok uzákonenia spisovnej slovenčiny môžeme považovať 1787. Pre porovnanie, spisovná maďarčina bola uzákonená v roku 1832. Vzhľadom na to, že maďarčina nemala až tak bohatú slovnú zásobu, musel básnik a jazykospytec František Kazinci (pôsobil najmä v Košiciach a iných mestách dnešného Slovenska) pri jej kodifikácii vymyslieť viac ako 10 000 nových maďarských slov.

Anton Bernolák sa narodil 3.10. 1762 v zemianskej rodine v obci Slanica, ktorá bola neskôr zatopená Oravskou priehradou. Zomrel 1813. Spisovnú slovenčinu kodifikoval ako 25 ročný (Štúr mal v čase kodifikácie stredoslovenčiny 28 rokov). Bol špičkovým jazykospytcom svojej doby. Jeho odkaz "Slováci, píšte po slovensky!" dodnes platí.

Medzi výrazných predstaviteľov bernolákovského hnutia patril katolícky kňaz Juraj Fándly (1750-1811). Fándly bol pokladníkom Slovenského učeného tovarišstva a svojimi spismi a aktivitami sa nažil povzniesť slovenský ľud.

Slovenské učené tovarišstvo v rokoch 1792 až 1800 bola spoločnosť prevažne katolíckych vzdelancov. Mala vedecký a osvetový charakter. Môžeme ju považovať za predchodcu neskoršej Matice slovenskej.

Z Fándlyho myšlienok vyberám:

„Milí Slováci, chcete li mať v budúcích stoleťách našého národu chválitebné a pamatlivé méno, pre toto a pre slávu jeho ešče vás jednúc láskave, srdečne napomínám: Podľa možného spúsobu dopomahajte k tlačeňú našinských kních.“

„Usilujme sa z rečú, s písmámi , s vidaníma knižkámi náš národ, naše méno, naších potomkov, keď ne ke zlatému veku, aspoň ponajprv ke stríbernému veku povíšiť...“ Vyzýva Slovákov: „Dodajme jeden druhému chuti, pridajme vúľu, spojme silu a vládu.“

V kázni o CaM Fándly píše:

„Po pazúroch poznať leva, po peru ptáka, po rúchu a po reči krajana. Slováci, moji milí krajani! Pobožnosť k Bohu, prívetivosť k blížnemu sú vaše čnostlivé znameňá. Láska k Bohu a blížnemu, ktorá už ve volakerých národoch ostidla, ve vašich srdcách ešče horí, vernosť, spravedlivosť, která u inších na barlách zavesením krokem kráčá, u vás vždicki čerstvá, spravedlivým čerstvým krokom vistupuje, čerstvo kvitne.“ (Fordinálová (2011), str. 100-101)

Juraj Fándly sa snažil o pozdvihnutie slovenského národa.

S Bernolákovcami polemizoval Jozef Ignác Bajza (1755-1836), podobne ako Bernolák a Fándly tiež katolícky kňaz, ktorý vytvoril svoju vlastnú verziu slovenčiny.

Na jeho svojráznu slovenčinu reagoval Fándly v spise Nečo o epigramatéch:

„Čo len navivádzajú tí našej slávnéj a starodávnej reči novotní podvodníci! Jeden proti druhému bojuje, povstává: a predca jak jeden, tak i druhí za teho najlepšého a najčirejšého Slováka vážením biti chce.“ (Fordinálová (2011), str. 102)

Bajza bol autorom prvého slovenského románu Réne mládenca, príhodi a skúsenosti (1783-1785). Sám o sebe sa vyjadril, že „prvný ke kňihám slováckim led lámal.“ Jeho slovenčina vyzerala takto:

„Padla nekterýho manžela manželka do potoka, i utopila sa v nem. Když manželovi místo, kde padla, ukázané jest, on odtúd ne dole, než hore proti potoku telo hledal. A když mu povedeli: Čo, zdáliš blázní sa, odpovedel:- Pokuď živá byla, vždycky protivno činila, držím tehdy za to, že aj po smrti proti vode ténula.“ 

Prvé vydanie Bajzovho románu Réné mládenca, príhodi a skúsenosti

Tak ako Štúrovská, ani Bernolákovská slovenčina však nespadla len tak z neba. Predchádzalo jej vydanie Gramatiky slovensko-českej (Grammatica Slavo-Bohemica) skalického rodáka Pavla Doležala z roku 1746 a cestu k spisovnej slovenčine ukazovalo aj dielo františkána Hugolína Gavloviča Valašská škola, mravúv stodola (1755) . Táto mravoučná básnická skladba je považovaná za najvýznamnejšie dielo slovenskej barokovej literatúry.

Ani Bernolák však nebol tvorcom slovenskej identity. Už v roku 1786, teda rok pred uzákonením spisovnej slovenčiny, vyšiel v Bratislave spis Michala Semiana Kratičké vypsání knížat a králú uherských. V spise sa autor predstavuje ako kazateľ „z cýrkwe pezinské nácy slowenské“. (Zajac, P. (2019), str. 30)

Aj keď Semian ako evanjelický kazateľ píše po česky, resp. slovakizovanou češtinou, hlási sa k slovenskej nácii, teda k slovenskej národnosti. Je to pomerne presvedčivý doklad existencie Slovákov nielen pred Štúrom, ale ešte aj pred Bernolákom.

V rokoch 1783 až 1787 vychádzali Prešpurské noviny. Ako už z názvu vyplýva, vychádzali v Bratislave. Podľa vydavateľov vychádzali v slovenskom jazyku, pod čím však rozumeli slovakizovanú češtinu. Aj to bol možno dôvod, prečo noviny časom pre nedostatok predplatiteľov zakapali.

Hlavným subjektom dejín je národ. Národ tvorí dejiny a tieto dejiny môžu byť zapísané v podobe dejepisného diela. Slováci mali takéto písané dejiny pomerne skoro, vzhľadom na to, že dnes sa objavujú názory, podľa ktorých sme ako národ vznikli len v polovici 19. storočia alebo dokonca až po roku 1918. Prvé zachované dejiny Slovákov boli publikované v roku 1780 po latinsky pod názvom Historia gentis Slavae, čo by sme mohli preložiť ako Dejiny slovenského národa. Autorom tohto diela bol katolícky kňaz Juraj (Georgius) Papánek zemianskeho pôvodu.

Papánkovu knihu vydalo po viac ako dvesto rokoch v roku 2018 vydavateľstvo Perfekt. Prvú časť tvorí faksimile prvého vydania z roku 1780, druhú preklad Kataríny Karabovej do slovenčiny. Doslov historika napísal Doc. Ivan Mrva.

Papánek vo svojej knihe považuje Slovákov za autochtónnych obyvateľov karpatského bazéna. V jeho ponímaní sú Slováci národ s viac ako dvetisíc ročnou históriou. Veľká Morava bola podľa neho kráľovstvom Slovákov a Svätopluk bol slovenský kráľ. Slovenčinu považoval za základ slovanských jazykov. Najdôležitejšou súčasťou slovenskej kultúry je Cyrilometodská tradícia.

Papánkove dejiny boli dôležité pre bernolákovcov, najmä pre J. Fándlyho, ktorý v nich čerpal inšpiráciu pre svoje popularizačné spisy a J. Hollého, pre ktorého slúžili ako historicko- vedný základ pri písaní historických eposov Svätopluk a Cyrilometodiáda.

Papánek v úvode svojho diela píše:

„Rád by som sa ti láskavý čitateľ v úvode krátko prihovoril. Chcem, aby si to vedel. Nikdy by som si nebol pomyslel, že na nasledujúcich stranách spíšem memoáre všetkého, čo počas predchádzajúcich storočí vykonal slovenský národ. Pretože nikto nebude požadovať od toho, kto je denne zamestnaný povinnosťami farára, aby bolo dielo veľmi obsiahle, môže sa takýto autor zavďačiť historikom len krátkymi časovými úsekmi, hoci budem o nich hovoriť obšírnejšie, zatiaľ čo svetské letopisy prenechám zasvätenej verejnosti. Na tomto mieste sa zmieňujem len o niekoľkých nevyčísliteľných skutkoch Slovákov, ktoré som považoval za nevyhnutné znova uviesť na pamiatku so zreteľom na tých, ktorí o Slovákoch píšu fámy a šíria nepresvedčivé rozprávky. Pretože sa nesnažím zapáčiť sa slovenskému národu, som od takého spôsobu písania veľmi vzdialený. Vôbec nie preto, že by som bol nezdvorilým milovníkom vlasti, veď nie tam, kde som sa narodil, ale tam, kde sa živím, je moja vlasť. Nepopieram, že som sa narodil ako Slovák, ale vedz, že vzdelaním som Germán, vznešenosťou Uhor a súčasným zamestnaním dušpastiera Ilýr. Prečo sa neprestávaš čudovať, šľachetný a láskavý čitateľ?! Vidíš, čo ma podnietilo k zverejneniu činov starobylých Slovanov a čo ma k tomu povzbudilo. Je to láska k historickej pravde a nenávisť k výmyslom, ktoré pod maskou spoľahlivosti sa dokola rozširujú a píšu o Slovákoch. Netrápi ma totiž nijaký iný dôvod, len to, aby vyšla na svetlo pravda, ktorú kedysi potopili v hlbinách... Ak si dejiny nejakého národa alebo epochy zasluhujú byť zaznamenané na pamiatku pre nasledujúce generácie, potom sú to dozaista dejiny slovenského národa, ktorý sa zrodil z biednych počiatkov, ale prerástol do veľmi silného národa...“ (Papánek, J. (2018), str. 397)

Ako vyplýva z Papánkových slov v úvode jeho diela, už koncom 18. storočia sa viedla dezinformačná vojna a šírili sa rôzne hoaxy, aj proti nám Slovákom. Práve tieto dezinformácie a hoaxy podnietili autora k napísaniu, vzhľadom na stav vtedajšieho poznania historickej vedy, pravdivých dejín Slovákov.

Autora najstarších dochovaných slovenských dejín sme si pripomenuli na poštovej známke.

Ivan Mrva zhodnotil význam Papánkovej knihy v doslove takto:

„Na národno-uvedomovací proces niekoľkých generácií Slovákov mala kniha veľký vplyv. Poskytla argumenty pri stále ostrejších sporoch s Maďarmi, ktorí opierajúc sa o dodatočne skonštruované dejepisné fikcie, si nárokovali na základe historického práva politickú supremáciu v Uhorsku. Podobne to bolo aj s nemeckými historikmi, ktorí spochybňovali a snažili sa prekryť živú tradíciu slovanských národov, že ich pradávnou kolískou je stredné Podunajsko. S istým časovým odstupom poslúžila aj pri polemikách s niektorými českými a poľskými historikmi pokladajúcimi Slovákov za akýsi amalgamačný produkt susedných slovanských národov usadených v kotlinách západných Karpát v prvých troch storočiach existencie Uhorska. Z Papánkovho diela slovenskí vzdelanci čerpali poznatky o slávnej a dávnej histórii svojho kmeňa a upevňovali si vedomie samobytnosti a autochtónnosti Slovákov na území, ktoré dodnes obývajú... Papánkove Prvé dejiny slovenského národa patria k zásadným dielam našej historiografie, ktoré približujú takmer dva a pol tisíc rokov trvajúce dejiny našich predkov. Zásluhou vydavateľstva Perfekt  sa s odstupom bezmála 240 rokov dostáva do rúk čitateľov toto dielo v slovenskom preklade. Publikácia patrí do zlatého fondu našej histórie a mala by sa stať pevnou súčasťou knižničných fondov i rodinných knižníc.“ (Mrva, I. (2018), str. 589 a 595)

Aj slová Ivana Mrvu ukazujú, akú dôležitú úlohu zohrali tieto dejiny pri formovaní slovenského národného povedomia na konci 18. a v prvých desaťročiach 19. storočia.

Papánkove dejiny sú svedectvom, že Slováci nie sú národom bez dejín, teda národom nehistorickým. Slováci svoje dejiny majú. Problém je niekde inde. Slováci sú skôr národom bez historického vedomia na rozdiel od Čechov, Poliakov a najmä Maďarov. Dodnes pretrváva na Slovensku v určitých kruhoch priam odpor k slovenským dejinám písaným nie zo stanoviska menovaných národov, ale zo slovenského stanoviska. O tom, aké je historické vedomie Slovákov „podvyživené“, niečo hovorí aj to, že slovenskí čitatelia neovládajúci latinčinu, si mohli svoje prvé zachované národné dejiny prečítať až po 238 rokoch od prvého latinského vydania.(K Papánkovým dejinám sa ešte niekedy v budúcnosti vrátim.)

Medzi najvýznamnejších a najvzdelanejších Slovákov v 18. storočí patril terchovský rodák Adam František Kollár (1717-1783). Kollár bol riaditeľom cisárskej knižnice vo Viedni a poradcom Márie Terézie. Ovládal viacero jazykov a venoval sa mnohostrannej vedeckej (hlavne ako historik práva), vydavateľskej a organizátorskej činnosti. Patril k popredným vzdelancom svoje doby v Uhorsku a jeho diela mali ohlas aj v zahraničí.

V roku 1763 v predhovore k dielu Mikuláša Oláha Hungaria et Attila  A.F. Kollár napísal:

„Ak je niekto rodom Slovák (V latinskom origináli je Slavus-J.B.) ako ja a podľa môjho príkladu vynaloží trochu času na poznanie ostatných nárečí, veľmi ľahko porozumie jazyk a písmo celého slovanského národa, a keď to bude vyžadovať vec alebo osud, môže prejsť od Jadranu cez rozsiahle oblasti severu až k hraniciam čínskym bez sprievodcu alebo tlmočníka. A tu by som spomenul celkom vynikajúcu schopnosť nášho jazyka, že vie úspešne napodobniť zvuky iného jazyka, čo som sám skúsil na svoju veľkú radosť. Toto som chcel zdôrazniť kvôli mojím Slovákom, aby reč a svoj kmeň neprestali milovať preto, ako sa to často stáva, že sú posmievaní takými, ktorí tiež bývajú v Uhorsku, lebo aj vodou, ktorá sa všeobecne užíva, zrejme už opovrhujú iba márnotratníci a prednosť aj tej najlepšej veci nemôžu poznať očami obťaženými opilstvom.“ (Cabadaj, P. (2013), str. 83-84)

A.F. Kollár patrí k najvýznamejším slovenským osobnostiam 18. storočia. O pozitívnom vzťahu medzi ním a cisárovnou svedčí aj to, že sa Mária Terézia  stala krstnou mamou jeho jedinej dcéry, ktorá sa zhodou okolností tiež volala Mária Terézia. 

Dôležitou postavou pre rozvoj slovenského národného povedomia v prvých desaťročiach 18. storočia je dubnický farár Ján Baltazár Magin (1681-1735), autor prvej národnej obrany Slovákov pod názvom Murices sive Apologia... - Ostne alebo Obrana slávnej župy Trenčianskej a mesta tohože mena.

Celé to začalo v roku 1722, keď Mihályi Benscik, inak pomaďarčený Slovák Michal Benčík, profesor historického práva na trnavskej univerzite, napísal spis, v ktorom spochybnil rovné práva šľachty a mešťanov slovenskej nácie trenčianskej stolice. Podľa neho sú slovenskí šľachtici a mešťania pozostatkom Svätoplukovho ľudu a keďže tento ľud bol porazený a podmanený starými Maďarmi, majú tí nárok na vedúce, nadradené postavenie v Uhorsku. V hre však nebolo iba postavenie slovenskej šľachty a mešťanov len v trenčianskej stolici, ale v celom Uhorsku.

Zástupcovia šľachty a mešťanov trenčianskej stolice poverili J.B. Magina, aby na Benčíkov spis odpovedal. Magin obhajoval rovnaké práva Slovákov v Uhorsku. Podstatou jeho argumentácie bola tzv. pohostinská teória, podľa ktorej Slováci Maďarov v 10. storočí prijali ako hostí. V súlade so starou slovenskou tradíciou označil Slovákov za pôvodných obyvateľov karpatskej kotliny.

Nakoniec celý spor dopadol zo slovenského hľadiska celkom dobre. Magin obhájil rovné postavenie Slovákov a Benčíkova kniha bola verejne spálená, lebo vládnuce kruhy v Uhorsku si neželali podnecovanie národnostných rozbrojov.

J.B. Magin, autor prvej národnej obrany Slovákov z roku 1728

Titulný list Maginovej apológie. Pre prípadných záujemcov dodávam, že kniha vyšla v roku 2002 v slovenskom preklade.

Teóriu pohostinského prijatia Maďarov Slovákmi rozvinul Samuel Timon v diele Obraz starého Uhorska. Za pôvodných obyvateľov Panónie označil aj on Slovákov. Timon aj Magin boli absolventmi Trnavskej univerzity.

Samuel Timon je zakladateľom uhorského (tým pádom aj slovenského, maďarského a možno aj chorvátskeho, srbského a rumunského) vedeckého dejepisectva.

Slovenský jezuita Samuel Timon bol zakladateľom uhorského vedeckého dejepisectva

Pri našom pátraní po počiatkoch slovenskej identity sme zistili, že už v 18. storočí existovali ľudia z radov šľachty, kňazov, meštianstva a nepochybne aj z radov pospolitého ľudu, ktorí sa hlásili k slovenskej nácii. Existencia týchto ľudí je najlepším dôkazom existencie slovenského národa.

Slovenský národ nepochybne existoval už v 18. storočí. Kvalita národného vedomia bola však iná ako dnes. Slováci vtedy nemali ako národ nejaký politický program, nejaké politické požiadavky. Boli lojálnymi občanmi svojej uhorskej vlasti. Politicky boli Uhrami, etnicky Slovákmi. Mnohí Slováci vystupovali ako Uhorskí patrioti. Pričom netreba zabúdať ani to, že Uhorsko bolo od roku 1526 súčasťou väčšieho súštátia Habsburskej monarchie, kde vládnucim rodom boli pôvodom nemeckí Habsburgovci.

Od kedy zaniklo v 12. storočí Nitrianske vojvodstvo a v 14. storočí dŕžava Matúša Čáka, prvý politický program, v rámci ktorého sa uvažovalo o nejakom administratívnom vyčlenení Slovenska v rámci Uhorska, bol až program uhorských jakobínov na konci 18. storočia. Uhorsko malo byť federalizované a jednou z častí federácie malo byť Slovensko. Medzi uhorskými jakobínmi mali výrazné zastúpenie aj Slováci.

Aj keď sme sa už dostali v čase pomerne ďaleko, stále to nie je koniec. V ďalšej časti tejto prvej dumky budem pátrať po stopách slovenskej identity už aj v 17. a keď sa zadarí, tak aj v 16. storočí.

Postupne tak prichádzame a budeme stále viac prichádzať na to, aké obmedzené sú názory našich progresívcov alebo M. Kusého, podľa ktorých má náš národ svoje počiatky až v roku 1918 alebo dokonca ani neexistuje.

Zaujímavá otázka je, prečo vôbec niekto takéto názory zastáva. Veď je evidentné, že slovenský národ existoval nielen pred vznikom Československa, ale aj pred Ľ. Štúrom. A možno práve tu je problém. Problémom u Kusého môže byť odmietanie slovenského národa ako takého. Napokon on v istom zmysle spochybňuje aj jeho existenciu v prítomnosti, čím akoby plnil tie najtajnejšie sny maďarských šovinistov. U progresívcov to môže byť zase odmietanie národného princípu ako takého. Preto až Československo, kde bol, aspoň podľa nich, národný princíp v úzadí (v skutočnosti nebol), je pre nich prijateľné ako začiatok slovenských dejín.

Skúste si predstaviť, že by sa novou slovenskou premiérkou stala Irena Biháriová (Dnes je na Slovensku možné všetko). Ako by sa asi stavala k naším dejinám, k naším tradíciám a ako by asi vyzerala jej reč pri príležitosti CaM osláv, pokiaľ by sa vôbec nejakú reč unúvala vysloviť. Kto vie, či by sa na CaM odkaz nesnažila napasovať boj proti útlaku vo všetkých formách alebo boj za práva menšín (hlavne tých sexuálnych), ako to pri rovnakej príležitosti urobila prezidentka tejto krajiny.

Na Slovensku sú politické a ideové sily, ktoré majú problém so slovenským národom (nie s maďarským alebo českým), ktoré sa snažia spochybňovať našu národnú identitu. Národnú identitu chápu ako súbor mýtov, ktoré treba dekonštruovať. Časť našich politických, mediálnych a intelektuálnych elít odmieta národný princíp a riešenie vidí v jeho prekonaní princípom občianskym. Sú to tie sily, ktoré sú nekritickými obdivovateľmi Európskej únie a všetkého, čo prichádza zo Západu. Tieto sily by chceli bez rozlišovania vstrebať všetko, čo prichádza z EÚ akoby ani neboli nositeľmi nejakého národného ja, vlastnej národnej identity. Pre mňa tieto sily zosobňujú politici ako Šimečka alebo Čaputová. V ich ponímaní sme predovšetkým Európania. Slovenskosť, ak nejaká ešte zostala, je pre nich už len regionálna, folklórna záležitosť.

Pretože dnes dochádza k spochybňovaniu našej národnej identity zo strany našich progresívnych a nekriticky prozápadných elít, je potrebné v dnešnej dobe tak, ako kedysi za čias Uhorska, opäť písať obrany národa. Preto Martin Homza napísal svoju knihu Nové ostne a preto aj ja píšem tieto články. Konkrétne, cieľom prvej dumky je ukázať, že náš národ je oveľa starší, ako nám podsúvajú Kusý alebo progresívci.

Ak si uvedomíme svoju starobylosť, ak pochopíme svoje dejiny, svoje tradície, zvláštnosť našej národnej kultúry, cez ktorú sa nám prihovára duch národa, tak budeme vo svojej identite oveľa pevnejší a sebavedomejší a to je práve to, čo tieto protinárodné sily nechcú. Oni chcú, aby sme boli mäkkí ako plastelína, aby nás mohli hniesť a formovať podľa svojich ideologických predstáv. To je, mimochodom, jeden z dôvodov, prečo denníky N a Sme stáli v prvej línii ťaženia proti starým Slovákom a prečo dávali priestor len tej menšine historikov, ktorá tento koncept odmieta.

Naposledy sme zažili útok na ideu národa len pred pár dňami a to priamo na Postoji od Fedora Gála. Ale myslím, že diskutujúci dali pod článkom tomuto zmätenému apoštolovi progresívnej ideológie dostatočne najavo, čo si o ňom myslia. Gál prehral na Slovensku ako politik a prehral aj ako ideológ. Idea národa je v ľuďoch stále pevne zakorenená. Netreba ju zavrhnúť, treba ju kultivovať a pozitívne rozvíjať. K tomu by nám malo pomôcť aj poznanie našich dejín.

My Slováci máme určité spoločné vlastnosti so Židmi. Židia boli v minulosti prenasledovaní kvôli svojmu židovstvu a rovnako tak my sme mali problémy kvôli svojej slovenskosti. Väčšie a dominantnejšie národy, najprv Maďari, neskôr Česi, sa nás snažili pohltiť. Preto podkopávali našu identitu, čoho súčasťou bola aj snaha vymazať nás z dejín. Či už maďarskí šovinistickí historici alebo českí čechoslovakistickí historici upierali nám Slovákom stredovekú existenciu a keď nám už existenciu v 15. storočí horko ťažko priznali, tak len ako akémusi menejcennému zbastardenému národu, ktorý vznikol premiešaním iných etník na Hornej zemi. Zo strany Maďarov a Čechov (samozrejme nie všetkých) sme sa stretávali s neprajnosťou, ponižovaním alebo podceňovaním. Niektorí z nás, Slovákov, si tento zvonka pochádzajúci neprajný postoj voči slovenskému národu osvojili (zvnútornili) a sami majú teraz nepriaznivý postoj k svojmu vlastnému národu.

Teda: časť slovenských elít má neprajný, opovržlivý a podceňujúci postoj k svojmu národu. Pozerajú sa na svoj národ s dešpektom. Onen nepriaznivý postoj zo strany Maďarov a Čechov sa u nich pretransformoval do seba nenávisti. Oni nenávidia to, že sú Slováci, trpia svojou slovenskosťou, a preto je pre nich oveľa prijateľnejšie hovoriť Táto krajina ako Slovensko.

U Fedora Gála je tento odmietavý postoj k národu umocnený tým, že on nie je len Slovák, ale je aj Žid. Má tak problém nielen so svojím židovstvom, ale aj so svojím slovenstvom. Lebo tak Židia, ako aj Slováci boli prenasledovaní, pre svoju identitu, hoci rôznym spôsobom, a Gál si, podľa mňa chybne, myslí, že ten problém sa vyrieši tým, že sa tejto identity vzdáme. Teda Židia a Slováci by sa mali vzdať svojej národnej identity (A kto vie čoho ešte všetkého? Možno aj náboženstva atď.) a zostať jednoducho ľuďmi. Potom už bude dobre, potom sa už budeme mať všetci radi. 

Nečudoval by som sa, keby Fedor Gál dostal za svoj "progresívny" postoj k národnej otázke Rad Ľ. Štúra. Dnes na Slovensku, pardon, v Tejto krajine, nie je nič nemožné. 

Skončil by som židovským vtipom, ktorý vystihuje tento problém:

Ide Červená čiapočka k chorej starej mame s košíkom potravín. Keď príde k nej, v posteli už leží vlk prezlečený za starú mamu s čepcom na hlave, v nočnej košeli a okuliaroch. Červená čiapočka sa ho pýta: „Stará mama, prečo máš také veľké uši? A vlk hovorí: „Aby som ťa lepšie počula.“ Červená čiapočka sa ďalej pýta: „Stará mama, prečo máš také veľké oči?“ Vlk odpovedá: „Aby som ťa lepšie videla, vnučka moja.“ Nakoniec sa Čiapočka opýta: „Stará mama a prečo máš taký veľký nos?“ Vlk odpovie „Lebo som Žid“, a rozplače sa.

Skúste si do tohto vtipu dosadiť namiesto Žid Slovák, čo vám z toho vyjde.

Pokračovanie na budúce. (V tejto časti som vynechal jazykospytné okienko. O to viac sa budem pôvodu niektorých slov venovať v ďalšom pokračovaní.)

Literatúra:

Cabadaj, P. (2013): „Slovenský Sokrates“ z Terchovej. In: Národný kalendár. Str. 82-84. Matica slovenská.

Doruľa, J. (2015): Slováci medzi starými susedmi (Môžu byť aj Slováci starí?). Slavistický ústav Jána Stanislava. SAV.

Habaj, M., Lukačka, J., Segeš, V., Mrva, I., Petranský, I., Hrnko, A. (2015): Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť. Perfekt.

Fordinálová, E. (2011): Zobuďme sa techda piľni tovariši. K 200. výročiu úmrtia Juraja Fándlyho. In: Národný kalendár. Str. 100-102. Matica slovenská.

Markuš, J. (2017): Slovenské osudy. Post scriptum.

Mrva, I. (2018): Slovo historika. In: Papánek, J.: Historia gentis Slavae. Perfekt. Str. 589-595.

Papánek, J. (2018): Historia gentis Slavae. Prvé dejiny slovenského národa. Perfekt.

Zajac, P. a kol. (2019): Slovenský romantizmus. Host.