Starí Slováci mali hlboký vzťah k prírode

Dumka prvá, časť druhá:

Akí starí boli starí Slováci a staré Slovenky? 2

Jazykospytné okienko som chcel uverejniť už v predchádzajúcej časti článku, ale keďže tá časť sa mi dosť rozrástla, rozhodol som sa ho presunúť na ďalšiu časť.

Jazykospytné okienko:

Ako som avizoval, ku každej dumke bude pripojená aj časť, v ktorej sa budem zaoberať pôvodom niektorých dôležitých slov.

Hovorí sa, že človek by si mal najprv pozametať pred vlastným prahom. Preto začnem od seba. Na úvod sa budem venovať výkladu svojho priezviska.

Viackrát sa mi stalo, že ma niekto zahriakol, vraj ako sa môže človek s takým (rozumej maďarským) priezviskom vyjadrovať k slovenským dejinám. Podľa týchto kritikov by som mal sedieť niekde v kúte, cudne klopiť zrak a skromne šúchať nohami. Keď som býval ešte v Nitre, tak sa ma často pýtali rôzni ľudia, či nie som príbuzný Bélu Bugára. Na jednom úrade by mi vraj nedali potvrdenie, keby som bol. V kabínke na rontgene sa ma jeden dedko opýtali, či som Bugárov syn. A ja, keďže som toho už mal dosť, som odpovedal: „Som jeho syn.“ Vydával som sa teda nejaký čas za syna Bélu Bugára, ale hádam som tým nič neporušil, lebo som z toho nemal žiadne benefity. Išlo mi len o to, aby som odbil zvedavých a drzých ľudí. Chcel som mať jednoducho pokoj. Priznám sa, mal som kvôli svojmu priezvisku určitú traumu. Vedel som, aké to je, byť na Slovensku Maďarom, presnejšie povedané, aké to je, keď vás za Maďara považujú.

Pomohla mi až kniha Šimona Ondruša Odtajnené trezory slov. V nej som sa na svoju veľkú úľavu dočítal, že meno Bugár má slovenský (slovanský) pôvod. Bolo že to radosti. Nielenže som Slovák ako Brno, ale ešte aj priezvisko mám slovenské.

V jazyku existuje taký zvláštny fenomén, že nejaké slovo vznikne v jednom jazyku (napr. v slovenčine), prijmú ho používatelia iného jazyka (napr. maďarčiny), ktorí ho pozmenia podľa pravidiel tohto jazyka a takto pozmenené sa potom vráti do pôvodného jazyka, v ktorom medzičasom zaniklo. Je to aj prípad slova bugár.

V staroslovanskom jazyku malo slovo buk dva významy. Jednak označovalo strom, ale aj dotieravý hmyz - ovada. Popri tejto základnej forme boli u Slovanov známe aj odvodeniny bukač, bukal, bukavec, v ruských nárečiach aj bučeň. V bieloruštine bugau, bugaj. Tieto slová označovali sršňa, komára, ovada, čmeliaka. Vplyvom slova komár vznikli ďalšie odvodeniny bukar, bukara, bukarica. Bukarki sú muchy, ovady, chrobáky. Na Slovensku jeden druh hmyzu označujeme ako bukoláš, bukoviarik je kôrovník. Podľa komár odvodené bukár prešlo od Slovanov do maďarčiny. Podoba bukár nadobudla v nej podobu bugár.

Vôbec najstarší doklad o mene Bugár je zo začiatku 14. storočia. Ide o Martina Bugára, ktorý bol kastelánom v službách Matúša Čáka.

Neskôr došlo v maďarčine k zmene bugár na bogár. Profesor Šimon Ondruš hovorí:

„ Maďarské bukár – bugár - bogár je nepochybne zo slovanského bukár. Slovanské buk, bukár čiže ovad, sršeň, komár... je dovodené od slovesa bukati, bučati vo význame bzučať. Od bučať vzniklo aj naše bzučať, a to asi pod tlakom slovesa bzikať, t.j.. strečkovať, plašiť sa pred dotieravým hmyzom... Skrížením slovies bučať a bzikať vznikla forma bzučať. Tá je iba slovenská. Maďarské bugár - bogár patrí do tej skupiny slov, ktoré Maďari prevzali od Slovanov. Niektoré z nich prešli z maďarčiny späť do susedných slovanských jazykov. Také sú slová gazda, gate, dengľavý, išpán zo slovanského špán... Maďarské bugár - bogár zo slovanského bukár prešlo aj do slovenských nárečí ako bogár, bongár, bugár. Známe je najmä v Gemeri a na východnom Slovensku. Označuje nielen ovada, ale aj sršňa a čmeliaka.“ (Ondruš, Š. (2002), str. 179-180)

Dúfam, že teraz mi už nikto, kto si toto prečítal, nebude hovoriť, aby som sa s takým menom nevyjadroval k slovenským dejinám. Meno Bugár je slovanského pôvodu. Ide o maďarskú verziu slovanského slova bukár. Teda aj najväčší slovenský Maďar, a môj fiktívny otec, Béla Bugár je nositeľom pôvodne slovanského priezviska. Už menej povzbudivé je to, že moje priezvisko sa vzťahuje na hmyz (Teraz mi zase nejakí zlomyseľníci môžu nadávať, že som hmyz). Pokiaľ ide o ovady, tie nemám rád a pri kosení ich kántrim. Keby som si mal niečo vybrať, tak by som sa asi najradšej stotožnil s čmeliakom. Ten je mi taký najsympatickejší.

Pozrime sa teraz na priezvisko iného veľkého slovenského Maďara Pála Čákyho. Už v recenzii Chmelárovej knihy Rekonštrukcia slovenských dejín som napísal, že Čák je meno slovensko-slovanského pôvodu. Tu to ešte rozvediem.

Čák je staroslovanské označenie pre horu. Slovo Čáky resp. Čáki zodpovedá dnešnému Horský. Pál Csáky je vlastne Pavol Horský.

V dejinách maďarčiny je skôr doložené osobné a miestne meno Čák - Csák ako všeobecné podstatné meno. Obec Čák je doložená pri Temešvári v 14. storočí.

Šimon Ondruš píše:

„Maďarské csák má slovanský pôvod. Slovanské čak malo staršiu podobu ček. Erudovaný slavista vie, že forma ček vznikla v 5. až 6. storočí palatalizáciou z formy kek. Tá siaha hlboko až do 2. -3. tisícročia pre Kristom, do čias indoeurópskeho jazyka. Slovanskému čak - ček zo staršieho kek zodpovedá litovské keke, kekulas, kekutas vo význame kopec, kopa, hrča.“ (Ondruš, Š. (2002), str. 180-181)

Podľa Ondruša je slovo čak západoslovanského pôvodu. Z podobného koreňa je podľa neho odvodené aj pomenovanie Čech. Ondruš interpretuje Čechov ako vrchárov, horniakov, na rozdiel od Dudlebov, dolniakov, ktorí boli slovanský kmeň sídliaci v južných Čechách.

Aby som to vysvetlil:

Dnes Čech označuje obyvateľov Čiech, ale v 9. storočí boli Česi len jeden zo slovanských kmeňov, ktorý obýval stredné Čechy. Okrem Čechov žilo v Čechách, ktoré sa vtedy volali Bohemia, ešte ďalších asi desať slovanských kmeňov.

Aj u východných Slovanov je mnoho (vyše sto) zemepisných názvov so základom Čech: Čach. Sú to staré, prehistorické názvy s motiváciou ako naše vrchy, hory, chlmy. Severne od Nových Zámkov je osada Čechy. Volá sa tak pravdepodobne nie preto, že ju založili Česi, ale pre to, že leží vo vyvýšenom teréne. Pražská časť Čakovice sa v minulosti označovala aj Čachovice. Čák pochádza zo slovanského ček : čak s obmenou čech : čach vo význame vrch, vrchol, končiar, špic. Tento výklad mena Čák je pomerne silný argument v prospech záveru, že Matúš Čák patril k slovenskej nácii.

Pokiaľ ide o Bélu Bugára a Pála Čákyho, tu už by som bol opatrnejší. Vzhľadom na to, že z pôvodných starouhorských kmeňov, ktoré prišli do karpatského bazénu koncom 9. storočia, sa dnes už veľa nezachovalo, tak je pravdepodobné, že obaja sú potomkami pomaďarčených Slovákov (alebo iného uhorského etnika) a hoci istotu v tomto smere nemáme (potrebný by bol rozbor DNA), tak s istotou môžeme povedať, že či už meno Bugár alebo aj Csáky sú západoslovanského (slovenského) pôvodu.

Profesor Šimon Ondruš (1924-2011) mal mimoriadne jazykové znalosti. Počas svojho života bol najvýznamnejším slovenským odborníkom na etymológiu. Z jeho populárno-náučnej knihy Odtajnené trezory slov budem čerpať vo svojich článkoch.

Stručnejšie sa vyjadrím ešte k pôvodu iných slovenských priezvisk.

Hečko (Ide o pomerne známe meno. Máme spisovateľa Františka tohto mena, prekladateľa Blahoslava, hudobníka Maroša, súrodencov Hečkovcov...)-priezvisko je odvodené od hača, hačko. Tieto slová označujú mladú kobylu, ale aj pochabú ženu, žriebä, ale aj mladého žrebca. Vyskytujú sa len v slovenčine.

Pomerne známe meno na Slovensku je Kukura. Vďaka hercovi Jurajovi. Je to asi jediná známa osobnosť s týmto priezviskom. Pri výklade tohto priezviska si nebol Ondruš istý, ale pravdepodobne tu ide o inú verziu mena Kučera. Aj kukurica (kukorica) je odvodená od kučera, pre svoje kučeravé vlasy.

Oboňa-ja som mal spolužiaka tohto mena, ale to vás asi nezaujíma. Jeden minister zdravotníctva za HZDS sa volal Viliam Soboňa, čo je len Oboňa s eskom a ešte si spomínam, že za futbalový Slovan Bratislava hral v prvej polovici 90. rokov obranca Miloš Soboňa.  

Oboňa je označenie drevených súdkovitých nádob, v ktorých sa prenášala na chrbte žinčica, mlieko. Prenesene sa takto označoval aj chlapec, ktorý roznáša žinčicu. Toto slovo sa používalo aj na označovanie guľatých, bubnovitých, baňatých nádob alebo sudov. Zdrobneniny baňka, banka sa používajú na označenie guľovitých laboratórnych nádob.

Kukan-Jediná známa osobnosť s týmto menom je Edo Kukan. Kukan je ruské slovo a označuje palicu, na ktorú rybári napichujú ulovené ryby. To je trochu zvláštne, ak si uvedomíme, že Kukan patril k najprozápadnejším slovenským politikom, akých sme kedy mali. V Rusku je meno Kukan doložené v 15. storočí.

Ročka-Možno poznáte dielko od Timravy Skon Paľa Ročku. Slovo ročka má tieto významy: vedierko, košík olepený hlinou a opálený, riečica.

Košút-Takto sa volal maďarský národný hrdina slovenského pôvodu Ľudovít Košút, jeho syn, ktorý sa angažoval tiež v uhorskej politike, ale aj Ľudovítov strýko Juraj, ktorý naopak podporoval Ľudovíta Štúra. Košút je odvodené od šuta, čo je bezrohý baran.

Historické bez-vedomie progresívcov

Pôvodne som sa už nechcel zaoberať Shootyho karikatúrou, ale zmenil som názor. Shooty kreslí pre Denník N a tieto noviny sa majú k Progresívnemu Slovensku asi ako Postoj ku KDH. Redaktori Denníka N volia tak na 95% Progresívne Slovensko. Preto Shootyho názory môžeme považovať aj za názory progresívcov či liberálov. Napriek tomu, že môj svetonázor a politické presvedčenie sú iné ako Shootyho, považujem ho za dobrého karikaturistu.

Na tomto obrázku vidíme obľúbený spôsob zobrazovania CaM ako imigrantov. Tá karikatúra je však  manipulatívna, lebo nám podsúva analógiu medzi súčasnými imigrantami a CaM. Dnešní migranti väčšinou prichádzajú z chudobných oblastí Afriky alebo Ázie do bohatej Európy. Idú teda z ekonomicky a civilizačne menej vyspelého prostredia do vyspelejšej Európy. Idú za lepším životom, aby sa mali lepšie. Títo imigranti väčšinou neprichádzajú kvôli tomu, že ich niekto do Európy volá, ale z vlastnej iniciatívy. Jediná analógia platná medzi CaM a dnešnými imigrantmi je v tom, že išli z jedného štátu do iného štátu. Všetko ostatné je inak.

CaM prišli na VM na základe pozvania kniežaťa Rastislava. Nešli na VM, aby sa mali lepšie, ale aby plnili kultúrno-civilizačné poslanie. Na rozdiel od dnešných migrantov, išli z lepšieho do horšieho, pretože Byzancia bola na vyššej civilizačnej úrovni ako VM, kde líšky a zubry dávali dobrú noc. Bola to teda z ich pohľadu obeta. Pokiaľ ide o tú tradičnú kultúru, tak tu treba povedať, že každá tradícia, aj tá najstaršia, musí mať niekde svoj začiatok. To, čo nazýva Shooty ako našu tradičnú kultúru, to malo do istej miery pôvod práve v tomto období, ale z časti aj v skoršom období predkresťanskom (napr. taká veľkonočná šibačka je ešte pozostatok z predkresťanského obdobia). Shootyho karikatúra je zavádzajúca aj v tom, že ukazuje obyvateľov VM ako vyznávačov pôvodného polyteistického náboženstva. Lenže Rastislav v liste cisárovi Michalovi píše, že Sloväni na VM pohanstvo odvrhli a držia sa kresťanského zákona. Teda v čase príchodu CaM už bola VM z veľkej časti christianizovaná. Pravdepodobne väčšina ľudí žijúcich na VM už boli kresťania.

Z jedného hľadiska je Shootyho karikatúra vtipná, z iného uhla je hlúpa a manipulatívna. Dobre ukazuje, ako progresívci a liberáli chápu naše dejiny. Aj táto karikatúra je dokumentom svedčiacim o historickom bezvedomí progresívcov.

Do progresívneho tábora patrí aj prezidentka Tejto krajiny. Keď bol vlani sviatok CaM, tak povedala, že nám priniesli vieru, čo nie je pravda a ich odkaz interpretovala ako pozornosť voči ľuďom, ktorí sú na periférii, ktorí nie sú až tak videní, ktorí sa cítia odstrčení a nepochopení kvôli svojej inakosti a je dôležité, aby sme nezabúdali venovať im pozornosť, súcit a pochopenie.

Keď bývalá podpredsedníčka PS hovorí o inakosti, tak my, čo sme trochu viac zorientovaní vo verenom živote, tušíme, koho tým myslí. To jej vyjadrenie bolo v takom náznaku, aby nebolo jednoznačné (ona sa takto vyjadruje bežne), ale vieme si domyslieť. Pre progresívcov sú menšiny novým proletariátom (takto to definoval bývalý predseda PS Štefunko) a obzvlášť na srdci im ležia menšiny sexuálne (homosexuáli, transsexuáli...). To, že Čaputová dokázala na CaM tradíciu napasovať ideológiu Frankfurtskej školy (aj keď len v náznaku), to považujem za interpretačný kumšt. Keby som to nepočul na vlastné uši, tak tomu neuverím.

V júni tohto roka sa prezidentka zúčastnila na slávnostnom otvorení zrekonštruovaného kaštieľa v Borši. Odcitoval by som teraz k tejto udalosti v plnom znení komentár historika Antona Hrnka z jeho facebooku:

"Naša pani prezidentka má zvláštnu vlastnosť. Obyčajne chodí tam, kde by nemala, ale len málokedy ju vidieť tam, kde by prísť mala. Neviem, ale nie je mi známe, žeby navštívila Národný cintorín v Martine, alebo položila kvety pri pamätníku obetí Černovskej tragédie. A samozrejme mnoho iných miest, ktoré pripomínajú ľudí alebo udalosti, vďaka ktorým mohol vzniknúť suverénny, demokratický slovenský štát, teda aj ona sa mohla stať prezidentkou. Ako na potvoru, vždy sa objaví tam, kde by zrovna nemusela byť. Poslednou takouto udalosťou, kde by vzhľadom na okolnosti nemala byť, bolo slávnostné otvorenie rekonštruovaného kaštieľa v Borši v sobotu 19. júna t. r.

Ale poďme trochu do histórie. Renesančný kaštieľ v Borši je určite zaujímavý nielen ako architektúra, ale aj tým, že sa tam narodil František II. Rákoci, sedmohradské knieža a vodca posledného protihabsburského povstania. Toto povstanie malo zaujímavý priebeh. Spočiatku, roku 1703 išlo o vzburu východoslovenských roľníkov, ktoré využila francúzska diplomacia na vytvorenie nového frontu proti Habsburgovcom vo vojne o španielske dedičstvo. Prešlo rozličnými etapami a skončilo viac-menej remízou podpísaním Satmárskeho (Satu Mare v Rumunsku) mieru roku 1711. Rákoci a množstvo jeho spolubojovníkov (aj Slovákov) ušli najskôr do Turecka, neskôr mnohí z nich do Francúzska, kde vytvorili povestný Berčéniho husársky pluk, ktorý sa podieľal na mnohých víťazstvách francúzskeho kráľa. Uhorská šľachta si však zachovala svoje privilégiá, ktorých výsledkom bolo aj následné zaostávanie Uhorského kráľovstva voči západnej časti monarchie. Tam sa habsburským panovníkom podarilo zlomiť výsady šľachty a tak sa otvorila cesta všestrannej modernizácie. Počas povstania sa odohral aj incident na sneme v Ónode, kde rozvášnení stúpenci Rákociho zavraždili vyslancov Turčianskej stolice Okoličániho a Rakovského a ďalších turčianskych zemanov pozatvárali. Turčiansku stolicu snem vymazal zo zoznamu uhorských stolíc, ich zástava a pečať boli zničené. Hoci priamo nešlo o národnostný konflikt, v pozadí už začali tlieť národnostné vášne a táto udalosť sa pokladá za ich prvý prejav. Neviem teda, či práve Rákoci by sa mal na Slovensku oslavovať ako hrdina. Ale budiž.

Ale možno by bolo treba pripomenúť aj najnovšiu históriu. Je pravdou, že obnovu kaštieľa dojednali prezidenti Maďarskej republiky a Slovenskej republiky. Keď však slovenská vláda zistila, čomu má projekt slúžiť (maďarskej iredente), z projektu vycúvala. A odmietla sa aj na ňom spolupodieľať. To je aj dôvod, prečo sa kaštieľ pôvodne plánovaný obnoviť s nákladmi fifty-fifty, opravil len za maďarské peniaze. Ak toto pani prezidentka nevedela, je to zlé. Ak to vedela, a napriek tomu tam išla, je to ešte horšie!

Celkom nenáležite vyznel aj prejav pani prezidentky, keď hovorila o odstraňovaní hraníc. Išlo o až také odstraňovanie, že na výsostnom slovenskom území nebolo potrebné používať slovenčinu? (nebol som tam, avšak prítomní ma informovali, že všetky nápisy boli výlučne maďarské). Alebo tým povzbudzovala maďarskú stranu v jej záujmoch anektovať slovenských občanov, keďže už hranice nie sú dôležité?

Nevedno! Do duše človeka nevidieť, ale viem si predstaviť, čo kolovalo pri prejave pani prezidentky v mysli prezidenta Ádera. Určite to nebolo nič lichotivé na jej adresu." (A. Hrnko)

Jej vysoko blahorodie prezidentka Tejto krajiny so svojím zajačikom ekoteroristom J. Rizmanom na slávnosti v Borši.

Veľa ľudí sa rozplýva nad tým, ako naša prezidentka dobre vyzerá, aké má dobré účesy, ako dobre je oblečená, ako príjemne vystupuje atď. Lenže im akosi unikajú postoje, ktoré táto nepolitická politička vyjadruje. Slováci a Slovenky sú proste naivní a povrchní. Nechajú sa ošáliť pozlátkom.

Napr. ako prezidentka SR sa vyjadrila za zrušenie práva veta na hlasovaní  v RE. To by de facto znamenalo ešte väčšie obmedzenie našej suverenity ako dnes. Teda, prezidentka Tejto krajiny presadzuje obmedzenie našej suverenity. Pri stretnutí s Leyenovou ju pochválila za zvýšené úsilie o ochranu klímy (V týchto postojoch cítiť aj vplyv jej eko zajačika). Treba si usporiadať v hlave, čo to znamená. Teraz bolo na Postoji niekoľko článkov (Potocký, Joch, Krivošík) o uletených plánoch EK v oblasti ochrany klímy, ktoré však budú viesť k zdražovaniu, čo pocítia najmä stredné a nižšie vrstvy, nie boháči ako sú Leyenová alebo Čaputová. Naša prezidentka pri realizácii týchto plánov Leyenovú podporuje. Aby sme zachránili svet, tak budeme na obyčajných ľuďoch aj drevo rúbať. A to všetko sa deje na základe falošnej doktríny klimatické alarmizmu, ktorý nie je vedou, ale ideológiou či chiliastickým sekulárnym pseudonáboženstvom. O tom, čo si myslí elitárka Čaputová o názore obyčajných ľudí, dala najavo svojím postojom k petícii za referendum, ktorú podpísalo skoro 600 000 ľudí a keby si zberatelia podpisov dali väčšiu prácu, tak tých podpisov mohlo byť kľudne aj 1 500 000. Petícia za referendum by sa dala označiť aj ako hlas občianskej spoločnosti. Nedávno sa vyjadrila, že by nepodpísala ako prezidentka maďarský zákon zakazujúci propagovanie homosexuality. Nečítal som ten zákon, ale Vladimír Palko sa vyjadril, že ten zákon čítal a podľa neho je v poriadku. V tomto smere nemám dôvod V. Palkovi nedôverovať.

Na tento obrázok ma upozornili známi. Ide o stretnutie nemeckej dúhovo - zelenej slniečkárky s imperiálnymi sklonmi v rúchu kresťanskej demokratky so slniečkársko - progresívnou nepolitickou političkou havlovského typu tiež pomerne silne dúhovo-zelenou. Myslím, že obe sa vyznačujú elitárstvom a nie práve veľkou úctou k názorom skutočne obyčajných ľudí. Pozoruhodné na tejto fotke je spôsob, akým sa pozdravili s prekríženými dlaňami na hrudi. Niektorí to interpretovali ako slobodomurársky pozdrav (Ak niekto viete, čo to gesto znamená, napíšte dolu do diskusie.). V každom prípade, pôsobí to sprisahanecky. Určite ide o vopred dohodnutý pozdrav, otázka je, čo tým chceli povedať.

Uschi Leyenová používa toto gesto častejšie.

Slováci a Slovenky oceňujú na Čaputovej, že má pekné šaty, pekný účes, príjemne vystupuje, ale ja by som bol rád, keby si všímali trochu viac aj jej postoje, čo hovorí, či práve to je to, čo si oni želajú. Ja neverím, že väčšina Slovákov si želá umenšenie našej suverenity alebo zdražovanie energií a všetkého, čo s tým súvisí. Tak skúste rozmýšľať hlavou priatelia.

Zdá sa mi, že som sa nechal príliš uniesť a príliš veľkú pozornosť venujem prezidentke tejto krajiny. Ak sa rozhodne kandidovať v budúcich prezidentských voľbách, tak ešte bude čas pozrieť sa kriticky na jej názory a pôsobenie. Teraz by som sa vrátil k svojej pôvodnej téme.

Názory, aké vyjadroval Miroslav Kusý a aké vyjadrujú progresívci, nebudem podrobnejšie komentovať, lebo vyvrátením týchto názorov budú vlastne všetky tie články, ktoré budem písať.

V roku 2018 vydalo vydavateľstvo Tatran pozoruhodnú knihu Rozprávky starých Slovákov. Ide o vydanie rukopisu, ktorého autorom je Samuel Reuss z Revúcej. Jeho rukopis však nikdy nebol publikovaný, lebo na vydanie nenašiel peniaze. Reuss začal zapisovať slovenské ľudové rozprávky od roku 1840 po nemecky. V nemčine ich nazval ako rozprávky starých Slovanov, ale on označuje ako Slovanov Slovákov, preto sú v názve knihy starí Slováci. Ich vznik kládol do obdobia medzi rokmi 800 až 1200.

Prvý zberateľ, ktorému sa podarilo vydať slovenské rozprávky bol Ján Francisci v roku 1842. Dobšinský uverejňoval upravené rozprávky od roku 1858.  Rok predtým vydala slovenské pohádky v Prahe aj Božena Němcová.

(Tu by som chcel čitateľov upozorniť na jednu vec. Ak by som používal slovo mýtus tak, ako sa dnes používa, či nadužíva, tak už by som mohol hovoriť o mýte, že Dobšinský bol prvým slovenským rozprávkarom. Ako vidíte, celú záležitosť som dokázal vysvetliť aj bez toho, aby som siahol k slovu mýtus. Možno ste nevedeli, že už pred Dobšinským boli nejakí zberatelia ľudových rozprávok, lebo nie každý človek môže vedieť všetko, nie každý môže študovať dejiny tak podrobne ako ja, alebo vy prostredníctvom týchto článkov. Ak ste túto informáciu nemali, tak ste sa práve niečo nové dozvedeli. Nejde však o vyvracanie žiadneho mýtu.)

Na Slobodnom vysielači som v relácii Trikolóra počul povedať stáleho hosťa z Plzne Vlka (to je „umelecké“ meno), že Slováci nemali žiadnu významnú osobnosť pred Štúrom až Matúša Čáka Trenčianskeho. Nie je to samozrejme pravda. Ukazuje to však, ako Česi vnímajú slovenské dejiny a tento Čech je ešte pomerne vzdelaný a dobre informovaný. Mrzelo ma, že moderátor relácie, Slovák, na tieto slová nezareagoval, lebo slovenské dejiny nepozná. To, že Česi nepoznajú slovenské dejiny, to by sa dalo ešte ospravedlniť, horšie je, že ich nepoznajú ani Slováci. To je hanba.

V ankete o najväčšieho Slováka obsadil Štúr druhé miesto. Podľa mňa mal obsadiť prvé miesto a dôvody pre to, som vysvetlil v článku Dumky o najväčšom Slovákovi. Štúr má najväčšiu zásluhu na tom, že dnes existuje slovenský národ. Niektorí z toho mylne odvodzujú, že Štúr tento národ vytvoril. Ako napríklad Chmelár vo svojej novej knihe, kde píše, že Štúr vytvoril konštrukt slovenského národa. Chmelár ako príslušník kultúrnej ľavice si predstavuje, že národ (rodina, pohlavie atď.) je sociálny konštrukt. Tak ako v mnohých iných veciach, aj v tomto sa Chmelár mýli. Národy vznikajú prirodzeným spôsobom, nie ako výsledok sociálneho inžinierstva. Ani sám Štúr to nechápal takto. Pre neho bol národ samostatnou osobnosťou. Teda okrem tých konkrétnych Slovákov a rôznych ich štátnych a kultúrnych inštitúcií, existuje ešte aj nejaký samostatný duch národa ako metafyzická skutočnosť.

Štúr nevytvoril slovenský národ. To by bol akýmsi bohom-stvoriteľom. Štúr bol „len“ vyvolencom (avatarom) národného ducha, ktorý mal za úlohu prispieť k seba-uvedomeniu tohto národa. Národ tu bol aj pred Štúrom, len jeho povedomie bolo slabé ako plameň sviece a on ho mal rozdúchať, aby bolo ako vatra.

Keďže považujem Štúra za najvýznamnejšiu osobnosť nášho národa, budem mu v budúcnosti venovať aj tomu zodpovedajúcu pozornosť. Kto sa nevie dočkať a už teraz by si chcel prečítať nejakú dumku o ňom ako akýsi predkrm, tak si môže vyhľadať ten môj starší článok.

To, že v Štúrovej dobe existoval slovenský národ, môžeme považovať za isté. Dokonca aj najmenej prajní maďarskí historici uznávajú existenciu Slovákov v polovici 19. storočia., a to je čo povedať. Otázka je, čo bolo pred štúrovcami. Či nemajú pravdu tí maďarskí historici, podľa ktorých Slováci pred 19. storočím neexistovali, alebo Vlk, že sme nemali žiadne osobnosti, až na začiatku 14. storočia, alebo majú pravdu progresívci a Kusý, že naše dejiny sa začínajú až po roku 1918.

Národ môže mať v rôznych obdobiach rôzne charakteristiky, o tom potom, ale ide o to, či sa v týchto rôznych obdobiach hlásili nejakí ľudia k slovenskej identite, lebo to je najspoľahlivejším indikátorom existencie národa.

Alexander Rudnay, ostrihomský arcibiskup

Za takú významnú osobnosť nášho národa pred Štúrom by sme mohli považovať ostrihomského arcibiskupa Alexandra Rudnaya. Rudnay sa k svojmu slovenskému pôvodu hlásil. Povedal dokonca: „Slovák som a Slovákom budem, aj keby som na Petrovom stolci sedel.“ (latinsky: „Slavus sum, et si cathedra Petri forem, Slavus ero“) Hovorí sa o ňom ako jedinom Slovákovi, ktorý mal ako uhorský prímas reálnu šancu stať sa pápežom. To, že sa mohol uvedomelý Slovák stať ostrihomským arcibiskupom a kardinálom, svedčí o tom, že na začiatku 19. storočia maďarizácia nemala až takú intenzitu ako ku koncu storočia.

V roku 1830 korunoval Rudnay v Bratislave (išlo o poslednú bratislavskú korunováciu) za uhorského kráľa Ferdinanda V. 

Aj posledný ostrihomský arcibiskup z uhorských čias Ján Černoch bol Slovák, ale už pomaďarčený.

Vľavo vidíme uhorského prímasa Jána Černocha, rodáka zo Skalice, počas korunovácie posledného uhorského kráľa Karola IV. Habsburgského v roku 1916

Rudnay preniesol sídlo arcibiskupa z Trnavy do Ostrihomu a pričinil sa o obnovu ostrihomskej baziliky, ktorú poškodili tureckí okupanti. Svoju súčasnú podobu získala bazilika práve v čase jeho pôsobenia. Na oprave tohto chrámu sa výrazne podieľali skúsení liptovskí murári. 

Rudnay sa ako Slovák prejavoval aj pri robení personálnej politiky vo svojej arcidiecéze. Bol Bernolákovým spolužiakom z bratislavského generálneho seminára a kde mohol, dosadzoval do funkcií Slovákov - bernolákovcov. Podarilo sa mu Slovákov presadiť aj do biskupských úradov. Konkrétne do Nitry, Banskej Bystrice, Rožňavy a na Spiš „pretlačil“ na biskupské stolce Slovákov- bernolákovcov.

Svoju súčasnú podobu získala ostrihomská bazilika počas pôsobenia Alexandra Rudnaya. 

Pohľad do interiéru baziliky

Tým sa jeho zásluhy nekončia.

Už v roku 1790 chceli bratislavskí bohoslovci- bernolákovci preložiť kompletnú Bibliu do slovenčiny. Svoj zámer nemohli uskutočniť, lebo vtedajší ostrihomský arcibiskup Juraj Baťáň im na to nedal povolenie. Zrejme na to doba ešte nebola zrelá. V roku 1822 to však bol práve vtedajší ostrihomský arcibiskup A. Rudnay, ktorý ako spiritus movens inicioval prvý kompletný preklad Biblie do slovenčiny. Išlo o bernolákovskú slovenčinu. Prekladom poveril svoju pravú ruku, ostrihomského kanonika Juraja (Jura) Palkoviča. Prvá kompletná slovenská biblia vyšla v roku 1829 (Niekde sa uvádza aj rok 1832). Dovtedy boli do slovenčiny preložené len časti Biblie. Evanjelici používali Kralickú Bibliu z konca 16. storočia (1593) (Na preklade Kralickej Biblie sa podieľal aj Slovák Pavol Jesenský).

Aby ma niekto neobvinil, že balamutím čitateľov, tak treba pre upresnenie povedať, že Palkovičov preklad kompletnej Biblie do slovenčiny nebol úplne prvý. Ešte v čase pred rokom 1750 vznikla tzv. Kamaldulská Biblia. Najstarší dochovaný exemplár vznikol medzi rokmi 1756 až 1760. Ide o preklad Biblie do západnej slovenčiny s prvkami češtiny, o ktorý sa pričinil najmä kamaldulský mních Štefan Romuald Hadbavný. Táto Biblia však slúžila len na interné potreby mníchov v Červenom kláštore a tlačou bola vydaná až v roku 2002 zásluhou nemeckého slavistu Hansa Rotheho. Môžeme ju považovať za dôležitý dokument o vývoji slovenčiny.

Moderné vydanie kamaldulskej Biblie

Ešte tri poznámky k téme na doplnenie:

1. Prvý krát sa objavujú časti Biblie preložené do slovenčiny v roku 1692 v knihe Mikuláša Tamášiho Prawa Katolícka Ručny Knyžka.

2. Druhý maďarský preklad Biblie vydal vo Viedni v roku 1626 Slovák Juraj Káldi. Je to pekný príklad slovensko-maďarskej spolupráce. Samozrejme, keby ste sa opýtali Maďarov, oni vám budú tvrdiť, že Káldi bol Maďar.

3. V tomto období pôsobili v slovenskom národnom hnutí dvaja Jurajovia Palkovičovia. Prvý bol už spomínaný ostrihomský kanonik a bernolákovec. Druhý bol profesorom na bratislavskom lýceu a stúpencom češtiny. Svoje meno písal aj ako Jiří. Tohto druhého zastupoval neskôr Ľ. Štúr. Jurajovia Palkovičovia o sebe vedeli a navzájom aj polemizovali. Prvý obhajoval bernolákovčinu ako spisovný jazyk pre Slovákov, druhý češtinu. V rámci polemiky napísal bratislavský Palkovič ostrihomskému: „Avšak sme oba Slováci a literatúry milovníci: to budiž náš svazek...“ (Markuš, J. (2017), str. 184)

Odhaduje sa, že Rudnay podporil rozvoj slovenskej literatúry sumou 40 000 zlatých. 

Alexander Rudnay patrí k zabudnutým a nedoceneným osobnostiam našich národných dejín, o čom svedčí aj to, že v ankete o najväčšieho Slováka sa nedostal ani do prvej stovky.

Spomenul som ho tu preto, lebo jeho osobnosť a dielo je dôkazom toho, že uvedomelí Slováci existovali aj pred Štúrom. Štúr Rudnayove zásluhy poznal a vysoko oceňoval. Ak by bolo Rudnayovo pôsobenie vo funkcii uhorského prímasa posunuté v čase o dvadsať rokov neskôr, štúrovci by v ňom mali vplyvného patróna. Ešte zaujímavejšie by bolo, keby Rudnaya boli zvolili za pápeža. Vieme, ako pomohlo demokratizačnému procesu v Poľsku, zvolenie Wojtylu za pápeža. Národne uvedomelý Slovák na Petrovom stolci by nepochybne znamenal vzpruhu pre slovenské národné hnutie.

Alexander Rudnay (1760-1831), významná postava našich národných dejín.

A. Rudnay na poštovej známke

Pavol Jozef Šafárik, zakladateľ slavistiky

Na záver tejto časti prvej dumky by som odcitoval niekoľko úryvkov z listov Pavla Jozefa Šafárika, zakladateľa slavistiky (slavistika je veda o Slovanoch v najširšom slova zmysle) ako vedy.

18.5. 1827 Jánovi Kollárovi napísal:

„Nářek ten na oddělování slovenského (ne slováckého, pro Boha ne! – to by sme toto slovo na věky vekóv zahladiti mohli – čert ho vyléhnul...) nářečí od českého v mé literatuře jest bezzásadový! Od toho nemohu odstúpiti. V budúcím vydání ještě dále pokročím. Jest mi divno, že Čechové tak na nás naříkají, a sami ruky podati nechtějí... Nynější pospolitý sloh českých spisovatelóv nemóže nikdy národným slohem našich Slovákóv býti. Jest to aspoň dle mého citu jakási potvora, naposledy ani nečeská, ani neslovenská. Pokud si naši Slováci jakýsi svému nářečí přiměřený spisovný sloh, nech třebars na základech české gramatiky, nezarazejí: až potud nebude u nás národné literatury, nebude u lidu chuti ke čtení. My spisovatelé budeme jen Brahminové mezi lidem našim: jako jsme posavad byli, a sloh náš a jazyk knižný to, co Sanskrit a cirkevná slovenčina.“ (Ďurica, M. S. (2019), str. 605)

V roku 1827 mal Ľudovít Štúr 12 rokov a odišiel študovať na gymnázium do Ráby (maď. Gyor). Už tu ho pre slovanskú ideu nadchol jeho učiteľ Leopold Petz.

14.2. 1821 píše Šafárik Kollárovi z Nového Sadu, kde pôsobil ako riaditeľ gymnázia:

„... já z tohoto vyhnanství svého srdce do vlasti navrátiti hotov jsem, jakmile místo nalezeno bude, o nemž by se říci mohlo: tu vstrč húl svou do země, tu se rozzelená.“ (Ďurica, M.S. (2019), str. 607)

U Šafárika sa prejavovala taká typická slovenská Heimweh.

28.4. 1822 píše Šafárik Kollárovi z Nového Sadu:

„Vždyť pak jsem se nikdy nestrhl národu svého – mysl má byla a jest vždycky tam, jen nucené jsem si obral rolí tuto u příbuzných raději, než u Němcú nebo Uhrú. Pročež bylo – li kde u Slovákú našich  pro mně místa (...) neomylně bych zdejší vyhnanství své s oním Jeruzalémem proměnil.“ (Ďurica, M.S. (2019), str. 608)

Aj tu potvrdzuje svoju túžbu pôsobiť na Slovensku.

Pavol Jozef Šafárik je spolu s Čechom Josefom Dobrovským považovaný za zakladateľa slavistiky.

Keď Šafárikov a Kollárov spolužiak k bratislavského lýcea, otec českého národa, František Palacký spochybnil samostatnosť slovenského národa a slovenčiny ako jazyka, čo Česi z času na čas zvykli robiť, Šafárik mu 10.1. 1831 napísal, že by sa „prostí praví čeští a slovenští sedláci tomu smát museli, kterak my o tom jen pochybovati múžeme, že české a slovenské jsou docela dvě rozdílné nářečí... nejde zde o tu věc, co českému a slovenskému nářečí spolné jest, ale o to, co každému z nich vlastní... Rozdíl nářečí se zakládá na mluvě národu, na řeči a slohu spisovatelú. Právem teda 1 ½ mil. Slovákú co do nářečí oddeliti múžeme i musíme. I zde pravda nadevšecko.“ (Ďurica, M.S. (2019), str. 606)

Neskôr Šafárik z existenčných dôvodov hovoril niečo iné, ale to je už iná kapitola našich dejín.

Niekto by sa mohol opýtať:

Ak Šafárik tak horlil za slovenčinu, prečo potom písal po česky, resp. slovakizovanou češtinou?

Bolo to tak preto, lebo čeština v tomto období tvorila bohoslužobný a literárny jazyk slovenských evanjelikov. V osobných rozhovoroch sa používala slovenčina, resp. nejaké jej nárečie, ale listy sa písali po česky. Ešte aj Štúr písal svoje listy až do roku 1843 slovakizovanou češtinou. Slováci mali už aj v tomto období svoj spisovný jazyk-bernolákovčinu, ale tá bola obmedzená len na katolícke prostredie.

Myslím, že tieto ukážky zo Šafárikových listov Kollárovi a Palackému sú dostatočným dôkazom toho, že aj pred Štúrom existovali významné osobnosti, ktoré sa hlásili k slovenskému národu. Týmto považujem tézu, že slovenský národ existoval aj pred Štúrom, za dokázanú. (Quod erat demonstrandum)

Sú Rudnay, Palkovičovia, Šafárik a Kollár tí hľadaní starí Slováci? Uvidíme. V ďalšom pokračovaní článku sa pokúsim nájsť stopy slovenskej identity ešte v skoršom období.

Literatúra:

Ďurica, M.S. (2019): Scripsi vobis I. Post scriptum.

Markuš, J. (2017): Slovenské osudy. Post scriptum. 

Ondruš, Š. (2002): Odtajnené trezory slov II. Matica slovenská.