Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
21. júl 2021

Kráľ humoru je mŕtvy!

Spomínam na Milana Lasicu.
Kráľ humoru je mŕtvy!

L+S v šesťdesiatych rokoch

Milan Lasica bol súčasťou môjho života, od kedy som bol schopný vnímať jeho a Satinského humor, aj keď som ho nikdá nevidel na živo. Keď v druhej polovici 80. rokov išiel v televízii ich program, bol to pre mňa vždy sviatok. Nikto v živote ma nerozosmial toľko krát a v takej miere ako Milan Lasica. Jeden z najväčších záchvatov smiechu v živote som dostal, keď v relácii Ktosi je za dverami počas inscenovaného literárneho posedenia so sestrami Vášaryovými sa snažil prerušiť trápne ticho hláškou: „A v Juhoslávii vraj zakáľajú bez povolenia.“ Bola to paródia na snobské literárne večierky a bolo to aj o neschopnosti komunikovať. Smial som sa natoľko, nakoľko mi to len moja telesná schránka umožňovala. Viac sa už nedalo.

Túto hlášku počul Lasica od svojho otca, ktorý sa takto mierne nešikovne tiež pokúšal nadviazať stratenú niť nejakého rozhovoru. Bolo to teda zo života, ale Lasica to vedel geniálne použiť. Podobne z reálneho života boli prevzaté niektoré repliky z dialógu o dojení a určite aj iné.

Ideovo nadväzovali L+S na Voskovca a Wericha. Kontinuita humoru bola zachovaná. Už ako šarvanec počúval Lasica doma Voskovcove a Werichove pesničky, ktoré zložil Václav Ježek. Neskôr ako študent mal koncom 50. rokov možnosť vidieť Wericha naživo v Prahe. To už bol Voskovec v SŠA a Werichovým novým hereckým partnerom bol Miroslav Horníček. S ním sa L+S spriatelili a Horníček sa stal akýmsi ich mentorom. Pomohol L+S sa presadiť v Čechách, keď ich pozval do svojho programu Hovory H.

Werich a Voskovec vytvorili nový typ divadla.

L+S zahviezdili v Horníčkovej relácii Hovory H

Humor, ktorý W+V vymysleli, doviedli potom L+S k dokonalosti. Werich chodil v Prahe na ich predstavenia. Keďže už vtedy slabo počul, pýtal sa Stelly Zázvorkovej „Co říkali?“ a potom sa sólovo smial. Werich označil L+S za vierozvestcov humoru.

Neviem, či si to uvedomujete, ale tým, že ste sa smiali na L+S, tak ste sa vlastne smiali sami na sebe. Oni karikovali niektoré naše národné, ale aj všeobecne ľudské slabosti. Obaja predstavovali rôzne ľudské typy, niečo ako Don Quijote a Sancho Panza na slovenský spôsob. Lasica bol taký intelektuálnejší, vychytralejší, krehkejší, kultivovanejší. Satinský stelesňoval ľudovosť, zemitosť, neokrôchanosť, prostoduchosť až prihlúplosť. Tým akoby kriticky odrážali oba póly našej slovenskej národnej duše.

Keď Lasica v jednej z relácií Ktosi je za dverami povedal: „Ja to tak nenechám, ja niekde zatelefonujem, alebo niekde napíšem, alebo... budem držať hubu.“ , tak si robil srandu z našej zbabelosti. Zo zbabelosti tých, ktorí majú silné reči, ale keď príde na lámanie chleba, tak sa stiahnu.

Geniálna bola scénka o zasadaní Medzinárodného výboru pre pomoc postihnutým prievanom. Bola to jednak paródia na socialistickú záľubu v rôznych výboroch a v neplodnom schôdzovaní, ale aj kritika pretvárky a alibizmu, keď Lasica sľúbil Satinskému, že ho podporí ako kandidáta na podpredsedu výboru, ale keď prišlo na hlasovanie, bol proti. Na Satinského výčitku, prečo ho nepodporil, odpovedal: „Veď si videl, neprešlo to.“

Mnohé dialógy L+S boli postavené na tom, že jeden niečo hovorí a druhý mu nerozumie. To je všeobecne ľudská situácia, ktorú poznáme všetci. Je v tom prítomná existencialistická myšlienka osamotenosti a odcudzenia človeka. Každý asi pozná situáciu, keď niekomu niečo hovoril a ten druhý mu nerozumel. Alebo aj naopak. Niekto hovorí niečo nám a my mu nerozumieme. L+S tieto komunikačné nedorozumenia hyperbolizovali a tým z nich urobili humor. Vďaka tomu, že sme sa smiali ich prostredníctvom na našej neschopnosti dorozumieť sa s druhými, sa nám uľavilo.

L+S svojím humorom odrážali aj absurditu moderného postkresťanského sveta, ktorá bola u nás ešte umocnená určitou ideológiou a tým nám pomáhali sa nad absurditu sa povzniesť, oslobodiť sa od nej. Absurdita bola zrazu smiešna a už nás neohrozovala.

Humor L+S mal svetovú úroveň. Len preto, že bol viazaný na jazyk, boli známi a obľúbení len na Slovensku a v Čechách.

S Milošom Formanom. 

Miloš Forman raz L+S povedal, že keby sa narodili v SŠA, tak by boli veľmi bohatí a slávni. Bývalý český minister kultúry Pavel Dostál povedal, že Slovákom závidí najmä Lúčnicu a L+S.

V najlepšej forme boli so Satinským v 70. a 80. rokoch. Vtedy vytvorili svoje najlepšie dialógy a divadelné hry. V tomto období nahrali aj legendárnu dosku Bolo nás jedenásť. Netreba zabudnúť ani na ich dvorného skladateľa Jara Filipa, o ktorom Satinský povedal, že dokázal zhudobniť slovenskú dušu.

Sledoval som aj tie relácie v 90. rokoch na Markíze, ale už to nebolo ono. Esprit hravosti a hĺbky vyprchal. Asi aj preto, že doba sa zmenila.

V 90. rokoch vydal K. Bagala ich zobrané spisy aj trialóg s Horníčkom. Pri čítaní tých kníh som sa nenasmial až tak, ako pri sledovaní ich dialógov v tv, ale stále ma to bavilo. Ono je to napísané tak, aby to sedelo L+S a keby to chcel zinscenovať nikto iný, tak by to nemuselo dopadnúť až tak dobre. Podobný zážitok som mal aj pri čítaní hier W+V. Tí si to tiež písali priamo na telo a preto sa ich hry tak často nehrávajú.

Kvalitu Lasicovho humoru si naplno uvedomíme možno až vtedy, keď sa budeme musieť zmieriť s tým, že nás budú baviť naši vulgárni standupisti. Kým Lasica dokázal z trápnej situácie urobiť humor a tým ju odľahčiť, naši standupisti dokážu humornú situáciu zmeniť na trápnu.

Lasica sa v knižnom rozhovore s dcérou Hanou priznal, že je ateista. Jeho obľúbeným autorom bol Paul Johnson. V relácii s Pavlom Danišovičom Dvojbodky sa však vyjadril, že sa zaujíma o Ježiša a ja si myslím, že to bolo hlavne vďaka Johnsonovej knihe o Ježišovi. Povedal aj, že na druhom svete musí byť dobre, lebo sa odtiaľ nikto nevrátil (Tento výrok som počul aj od B. Polívku), ale to bol skôr len taký bonmot, z ktorého by som nerobil ďalekosiahle závery.

Jeho umenie nebolo kresťanské, ale v tom smere, v ktorom bolo všeľudské, sa dotýka aj kresťanov a vôbec všetkých ľudí. Lasicov ateizmus sa občas prejavil aj v L+S dialógoch. V roku 1977 v silvestrovskom programe mali scénku s Janou Kociánovou, kde na otázku, čo hovorí Slovák vo chvíľach najväčšej rozkoše, odpovedali: „Boha mu!“ Neskôr to ale Lasica ľutoval.

Fotografia zo silvestrovského programu 1977 s Janou Kociánovou

Teraz má možnosť sa Milan Lasica presvedčiť osobne, z prvej ruky, či existuje nejaký život aj na tej druhej strane. Možno by nám chcel aj niečo povedať, ale my už to nedokážeme vnímať, lebo naše čidlá nie sú na to dosť jemné. Naše zmysly dokážu vnímať len hmotný svet.

Niektorí Lasicovi vyčítajú, že nemal rád Slovensko, ale nemyslím si to. Aj preto, lebo v jednej z posledných relácií Dvojbodky s P. Danišovičom sa veľmi pochvalne vyjadril o Stodolovej hre Jožko Púčik a jeho kariéra. Povedal, že Púčik je svetová postava. Z jeho vyjadrenia bolo cítiť hrdého Člováka, pardon, Slováka. Keď sa ho Danišovič pýtal na politickú korektnosť a cancel cultur, tak povedal, že je to nešťastné a že to neskončí dobre. Lasica si Púčika zahral aj vo vydarenej televíznej inscenácii.

Inzercia

Mne sa mimoriadne páčil výkon L+S v inscenácii Dve frašky, kde M. Lasica geniálne stvárnil nečestného židovského podnikateľa Árona Gaceka

Lasica bol voči Slovákom vždy kritický. To je do istej miery oprávnené, lebo máme svoje chyby. Ale zase to netreba brať tak, že sme v tomto smere nejako výnimoční. Chyby majú aj iné národy. Povedal napr. že sme nikomu neublížili len preto, lebo: „Skúste niekoho kopnúť do zadku, keď máte len jednu nohu.“ Napriek kritike, zostal vždy Slovákom. Aj keď sa mi zdá, že trpel určitou malosťou slovenských pomerov, akoby Slovensko bolo pre neho malé. Možno sa cítil aj nedocenený. Napriek tomu sa neodsťahoval do Čiech.

Ja som mal iné politické názory ako Lasica, ale na to, že herci a speváci sú orientovaní viac progresívne, liberálne, svetoobčiansky či čechoslovakisticky, si musíme my konzervatívci zvyknúť. Človek sa musí naučiť abstrahovať politické názory od umeleckých výtvorov. Inak by sme nemohli sledovať žiadne filmy a divadelné predstavenia.

Pri hercovi je toto vždy komplikované, ak sa politicky vyhraňuje, pretože ak hrá divadlo, tak to divadlo je väčšinou apolitické a keď sa herec pridá na stranu liberálov a progresívcov, ako je to väčšinou u nás, tak potom riskuje, že stratí priazeň divákov, ktorí sú viac konzervatívnejší alebo národne cítiaci. Na môj vkus sa u nás herci angažujú v politike a v rôznych formách aktivizmu až až.

Na Lasicove politické názory mala okrem hereckého prostredia nepochybne vplyv aj manželka Magda. Magda vraj najšťastnejší deň prežila, keď sme vstúpili do NATO a keď Čaputovú zvolili za prezidentku, tak plakala. V českej televízii povedala, že politici by mali ísť proti väčšine svojho národa (elitárstvo). To hovorí samo za seba.

Politologicky a teologicky by som sa ním nezhodol. Áno, herci majú svoje politické a teologické názory, ale Lasicovo dielo je apolitické (nadstranícke), je nadčasové a do istej miery všeľudské. Bol to génius.

V posledných rokoch som ho vnímal najmä ako vtipného a pohotového glosátora v Zlatých časoch alebo v Dvojbodkách v slovenskom rozhlase, ktorý sype pointy z rukáva. Naposledy v relácii Citronáda s hokejistami R. Lintnerom a P. Eliášom. Jeho reláciu s P. Danišovičom som počúval najmä preto, lebo bol hlbokou studnicou znalostí o slovenskej kultúre zhruba od konca 50. rokov, kedy sa stal jej dôležitou súčasťou.

Diskutuje sa aj o štátnom smútku. Sú tu za aj proti. Na jednej strane je Lasica veľká osobnosť našej kultúry, na druhej strane ani on ani jeho manželka tento štát nechceli. Ich vzťah k Slovensku a Slovákom bol vnútorne rozporuplný.

Záver

Vzhľadom na to, že jeho mama sa dožila deväťdesiatky, som dúfal, že rovnako dlhoveký bude aj jej syn. Ak by sa Milan Lasica rozhodol, že bude sedieť doma v papučiach, tak by si možno ešte požil pár rokov. On chcel ale dokonca robiť to, kvôli čomu sa narodil, a síce baviť ľudí. Zomrieť na javisku, to je pre divadelníka asi najkrajšia smrť.

Ak by ďalej žil, mohol napriek svojej deklarovanej lenivosti ešte niečo vytvoriť, ale jeho život bol naplnený. Nejde tu o úmrtie mladého, nádejného 25 ročného komika, ktorý toho mohol veľa vytvoriť, je to úmrtie starca, ktorý toho mnoho vytvoril.

Schopnosť rozosmiať ľudí je veľký dar a najmä ak sa to robí na vysokej kultúrnej úrovni, ako to robili géniovia L+S. Je vedecky dokázané, že smiech lieči. Okrem toho prináša aj oslobodenie, o čom som hovoril vyššie. Pomáha znášať život, prináša nádej atď. Vzhľadom na to, že Milan Lasica rozosmieval ľudí viac ako 60 rokov, a vlastne stále aj bude, jeho zásluhy v tomto smere sú veľké.

Ich humor nám nielen pomáhal vyrovnať sa s absurditou života a nemožnosťou sa dorozumieť, ale nás aj kultivoval a robil kultúrnejšími ľuďmi. Tým, že sme sa smiali na našich vlastných chybách, ktoré nám L+S ukazovali akoby v krivom zrkadle, sme sa stávali lepšími.

Lasica sa prehol a klesol k zemi ako klas obťažkaný úrodou.

Úroda, ktorá tu po ňom zostala, je prehojná. Je toho toľko, že to vyzerá, ako keby nás opustil jeden celý umelecký kolektív pozostávajúci z piatich alebo šiestich ľudí. Alebo ako by povedal Werich: „Zámok plný spisovateľov!“

Kráľ humoru opúšťa toto divadlo sveta (Veľký režisér ho stiahol z javiska.), ale ako klasik a ako jeden z pilierov našej modernej kultúry tu s nami zostáva prostredníctvom svojho diela, ktoré je nadčasové a teda nesmrteľné. Myslím, že nie je dôvod na slzy, ani na pátos, skôr na vďačnosť, že sme sa mohli tešiť z jeho génia.    

Zdroj obrázkov:

sme.sk

bybarnabas.com

youtube.com

memoryofnations.eu

topky.sk

csfd.cz

fdb.cz

Vyštudoval som dejiny filozofie a históriu. Pôsobil som ako učiteľ na základnej, strednej aj vysokej škole, kde som vyučoval filozofické a etické disciplíny. Po skončení štúdia som začal byť publikačne aktívny. Napísal som viacero odborných publikácií, novinových článkov aj blogov. Som autorom kníh Omyly konšpiračných teórií alebo Základné otázky filozofie, kde som sa snažil dať odpoveď na 7 základných otázok: Kto som ja? Odkiaľ prichádzam? Kam smerujem? Čo je pravda? Čo je dobro? Čo je krása? Čo je bytie?, z pohľadu Philosophiae perennis, teda Večnej filozofie. V súčasnosti mám rozpísanú knihu o kultúrnej revolúcii, ktorá prebieha v rámci Západnej civilizácie zhruba od konca 60. rokov minulého storočia.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Manželia Perignáthovci: Najlepšie bolo tráviť čo najviac času s deťmi

Manželia Perignáthovci: Najlepšie bolo tráviť čo najviac času s deťmi

Neviem si predstaviť krajšiu odmenu za dobre zvládnuté rodičovstvo ako to, keď dá vďačná dcéra redakcii zastolom.sk tip na svojich skromných rodičov. Je presvedčená, že práve oni vedia, ako dobre vychovať veľkú rodinu. Presne toto je príbeh Marty (59) a Miroslava (61) Perignáthovcov z Kežmarku, ktorých dnes už dospelé štyri deti cítia veľkú vďaku za výchovu. Pozývame vás prečítať si rozhovor o tom, čo považujú manželia vo výchove za dôležité, do čoho by investovali spätne viac času a čo by možno urobili trochu inak.

Blog
Viedeň je nové mesto s Havanským syndrómom bolesti hlavy diplomatov z Ožiarenia.

Viedeň je nové mesto s Havanským syndrómom bolesti hlavy diplomatov z Ožiarenia.

Od nástupu Joea Bidena do funkcie približne 20 amerických spravodajských dôstojníkov, diplomatov vo Viedni hlásili, že majú záhadné ťažkosti podobné havanskému syndrómu. Americkí predstavitelia tvrdia, že počet možných nových prípadov v rakúskom hlavnom meste, ktoré je už dlho miestom americkej a ruskej špionáže, je v súčasnosti vyšší ako počet prípadov hlásených predstaviteľmi v ktoromkoľvek meste okrem samotnej Havany, kde boli hlásené prvé prípady.