Takto nejako oslavovali staré Slovenky letný slnovrat

Dumka prvá

Akí starí boli starí Slováci a staré Slovenky?

Casus Belli

Začalo sa to 1. januára 2008. Vtedajší premiér Róbert Fico v prejave pri príležitosti oslavy vzniku Slovenskej republiky použil vo všetkej počestnosti označenie starí Slováci. Svätopluka označil za kráľa starých Slovákov. Chcel tým zrejme podnietiť národné a historické povedomie dnešných Slovákov, alebo ak chcete, mlado Slovákov. Táto jeho zmienka však vyvolala búrku slov. Svoje pomyselné kordy tasili niektorí naši historici na čele s Dušanom Kováčom a Jánom Steinhubelom za masívnej mediálnej podpory denníka SME a neskôr aj Denníka N. Nad Tatrou sa opäť raz blýskalo, hromy divo bili.

Väčšina sporov medzi historikmi sa odohráva na stránkach odborných časopisov a vedeckých konferenciách. To, že starí Slováci tak zarezonovali v médiách a v spoločnosti, svedčí o určitom emocionálnom náboji a dôležitosti tejto témy pre naše národné seba porozumenie. V hre je otázka, kto sme a čím chceme alebo môžeme byť.

Ide vlastne o to, kde sú naše korene. Kde je počiatok nášho národa? Od ktorého storočia môžeme hovoriť o Slovákoch? Podľa jednej skupiny existovali Slováci ako etnikum (gens) už v 10. storočí alebo aj skôr, podľa druhej sa vyformovali až po 11. storočí v Uhorskom kráľovstve, najmä vďaka spolužitiu s Maďarmi.

Tento spor rozdelil na dve skupiny nielen historikov, ale aj médiá a verejnosť.

V celej kauze bolo prítomné aj určité politikum, ktoré súviselo s tým, že tento pojem použil Fico, hoci vtedy ešte nebol považovaný za také politické monštrum, horšie ako Hitler, Stalin a Džingischán dohromady, ako dnes. Už vtedy však bol Fico vo vojne s médiami. Ivete Radičovej by sa niečo podobné stať nemohlo, lebo ona by do svojich liberálnych úst taký pojem ako sú starí Slováci nikdy nezobrala. Okrem politika tu bolo prítomné aj určité ideologické alebo filozofické pozadie. O ňom budem hovoriť neskôr.

Starí Slováci pred Ficom

Pojem starí Slováci určite nevymyslel Fico. On ho použil zrejme na podnet historika Prof. Matúša Kučeru. O Slovákoch v preduhorskom období hovorili už naši barokoví dejepisci. Je to teda pomerne stará záležitosť.

Prvý veľký slovenský básnik Ján Hollý, inšpirovaný práve barokovým dejepisectvom, takto začal svoj epos Svätopluk:

„Spívám jak hroznú Svatopluk na Karolmana védel vojnu;

i jak víťaz seba aj svój od jeho vládi oslobodiv národ,

nepodlehlí stal sa panovník;

A zmužilých veľké založil kráľovstvo Slovákov.“

Hollý písal svoj epos v rokoch 1827 až 1830. Korektúry robil v roku 1831 dávno pred Ficovým narodením.

Hollý síce nepoužíva doslova pojem starí Slováci, ale to je len technický detail. Podstatné je, že hovorí o Slovákoch už v preduhorskom období a to je práve to, o čo v spore o starých Slovákov ide.

Skôr než sa Hollý pustil do práce na Svätoplukovi, naštudoval si k téme všetku vtedy dostupnú literatúru. Bol pomerne dobre informovaný, lebo už v tej dobe boli známe takmer všetky pramene k obdobiu Veľkej Moravy, ktoré poznáme aj dnes.

Hollý je označovaný aj ako slovenský bard. Bard je keltské slovo pre básnika. Možno správnejšie by bolo označovať ho slovom igric, čo je staré slovenské slovo pre potulného speváka a básnika, a preto ho môžeme považovať za náš pendant ku keltskému bard.

Ešte pred Hollým v roku 1796, v Trnave vydaných kázňach Príhodné a swátečné kázně, Juraj Fándly píše o velikej slováckej krajine, v ktorej čnostný slovácky národ „prebýval ešte pred narodením vteleného Spasiteľa, národ, na ktorého tvári, ako na čiernej rude zlaté žily, bolo vidieť priateľskú prívetivosť, ostrý dôvtip, umný rozum, k veľkým predsavzatiam veľkú smelosť veľkého ducha.“ (Mulík, P. (2009), str. 45)

Fándlyho slová zachytávajú v tej dobe tradovanú mienku o starobylosti a autochtónnosti Slovákov na strednom Dunaji.

V roku 1923 vydal knihu s názvom Staré Slovensko český, na Slovensku pôsobiaci, historik Václav Chaloupecký. Chaloupecký bol stúpencom ideológie čechoslovakizmu a hovoril o počeštení Slovákov. Proti názvu knihy sa neobjavili žiadne protesty.

Pravdepodobne prvým vedcom, ktorý zaviedol do vedy pojem starí Slováci, bol Ján Stanislav. Ján Stanislav je považovaný za najvýznamnejšieho slovenského jazykovedca. Je autorom prelomového diela Slovenský juh v stredoveku, ktoré si vysoko cenil aj najvýznamnejší ruský jazykovedec druhej polovice 20. storočia O.N. Trubačov.

Tu vidíme na obrázku obálku knihy Kultúra starých Slovákov z roku 1997. Ide o reedíciu knihy z roku 1944. Obsah tvoria Stanislavove prednášky určené pre širšiu verejnosť, ktoré odzneli v Slovenskom rozhlase.

Zástancom pojmu starí Slováci bol minimálne od 70. rokov minulého storočia aj najrešpektovanejší slovenský medievalista (Historik, ktorý sa špecializuje na stredovek. Po latinsky sa povie stredovek medium aevum.) svojej generácie, v marci 2021 zosnulý, prof. Richard Marsina.

Myslím, že tento krátky výpočet stačí na to, aby sme tento problém očistili od aktuálneho politického nánosu, či už sme na strane Fica alebo proti nemu. Akékoľvek asociácie medzi Ficom a starými Slovákmi dajme bokom a pozerajme sa na túto otázku z čisto odborného hľadiska. Fico tu zohral len úlohu spúšťača, hoci jeho permanentný konflikt s denníkom SME mohol byť dôvodom, prečo sa tieto noviny s takou razanciou zaangažovali v tomto spore.

Mýtoborci

Odporcovia používania označenia starí Slováci vnímali tento spor ako spor medzi vedou a mýtom, pričom vedu mali reprezentovať oni, mýtus druhá strana. Na jednej strane mali stáť „seriózni“ historici ako Kováč, Steinhubel, Voros, Krekovič podporovaní mediálnym expertom Petrom Morvayom, na druhej (buržoázni) nacionalisti a tvorcovia národných mýtov ako Marsina, Kučera, Ďurica, Sedlák, Marek, Kolník, Homza, Mrva, Letz, Lukačka, Ruttkay, Vladár, Tibenský, Mulík, Kačala, Ondruš, Doruľa, Žeňuch, Bartl, Hrnko a ďalší.

Toto rozdelenie je však samo osebe mýtom, ktorý by som chcel spochybniť. To, že sa podarilo prvej skupine prezentovať tento odborný spor pred verejnosťou takýmto spôsobom, svedčí o ich mediálnej šikovnosti.

V prvom rade by som chcel upozorniť na nadužívanie, alebo až zneužívanie, pojmu mýtus. Slovo mýtus sa dnes používa ako synonymum nepravdy. Akákoľvek nepravda je hneď označená za mýtus. Pod tento pojem však boli pôvodne zaraďované príbehy, ktorými naši predkovia v predracionálnom štádiu vývoja ľudstva vysvetľovali pôvod a usporiadanie sveta.

Wikipédia definuje mýty takto:

"Ľudia v mýtoch vyjadrujú svoje predstavy o pôvode sveta a vzniku života na Zemi, o prírodných úkazoch (búrka, blesky), o striedaní ročných období, o vychádzaní a zapadaní slnka a podobne. Vo svojich predstavách pripisujú ľudia nevysvetliteľné javy bohom, polobohom a iným nadprirodzeným bytostiam (vílam, škriatkom). Ľud si mýtmi vysvetľuje aj vznik názvov krajín, morí, kvetov. Mýty sa tradovali z pokolenia na pokolenie. Považujú sa za najstaršiu podobu ľudovej prózy. Rozdeľujeme do niekoľkých skupín: 1.Kozmogonická-báje o pôvode neba a zeme, 2.Etiologická- báje o pôvode človeka, zvierat, rastlín, názvov 3.Historicko-Kultúrna-báje o objavoch vecí, remesiel, vied a umení, 4.Hrdinská-báje o predkoch, hrdinoch národných kultúr, obrancoch rodu."

Mýty, napriek rozšírenému osvietenskému predsudku (Keby som používal slovo mýtus tak ako osvietenci a mýtoborci, ktorých kritizujem, tak by som v súvislosti s ich postojom k mýtom mohol hovoriť o mýte. Išlo by o mýtus na druhú, mýtus o mýtoch, meta-mýtus), často vyjadrujú vo forme obrazov, symbolov a príbehov nejaké duchovné, psychologické alebo aj historické skutočnosti. Práve preto Freud (známy Oidipovský komplex...) alebo Jung venovali štúdiu mýtov takú veľkú pozornosť. Na základe štúdia mýtov vytvoril Jung svoju teóriu archetypov kolektívneho nevedomia, keď zistil, že v mýtoch celého sveta sa opakujú určité vzory. Mytologickú zložku nájdeme aj v Biblii.

Preto kategoricky protestujem proti tomu, aby sme akúkoľvek nepravdu, hoci aj banálnu, označovali hneď ako mýtus. Takéto používanie slova mýtus je založené na pred-porozumení, ktoré nezodpovedá pravde. Pôsobí neblaho na myslenie ľudí, lebo vytvára asociáciu medzi mýtom a nepravdou, akoby každý mýtus bol len báchorkou, ľubovoľnou fantáziou bez vzťahu k realite.

V skutočnosti sa za nadužívaním slova mýtus skrýva snaha niektorých intelektuálov (najmä historikov) robiť dojem na svojich oponentov a na verejnosť. Ak označia názor oponenta za mýtus, tak je to určite efektnejšie ako keby jednoducho povedali, že oponent sa mýli. Mýtus je niečo viac než len prostý omyl.

Pri nadužívaní určitého slova (dnes napr. slova fašista) hrozí inflácia významu slova. Slovo tak stráca svoju hodnotu.

Mýty sú často pravdivejšie než sme si ochotní my moderní ľudia vo svojej pyšnej nadradenosti voči našim predkom pripustiť. Preto navrhujem, aby sme radšej namiesto mýtov hovorili o zaužívaných omyloch, nepravdách, pred-sudkoch, dezinterpretáciách a pod. V tom nech nám múza histórie Kleió pomáha.

Spor o starých Slovákov nebol, a nie je, sporom na jednej strane medzi osvietenými, serióznymi a racionálnymi vedcami- mýtoborcami a na druhej strane medzi slovenskými nacionalistami prehnane zaujatými v prospech národa, ktorí tvoria národné mýty. Nebol, a nie je, to spor medzi serióznou, fundovanou vedou a skonštruovaným mýtom, ale spor medzi stúpencami dvoch teoretických konštrukcií, pričom obe strany opierajú svoje závery o určité argumenty.

To, že sa odporcovia pojmu starí Slováci snažili druhú stranu prezentovať ako nacionalistov a mýto tvorcov (mýtomanov) a že časť verejnosti tento naratív prijala, považujem za argumentačný faul, za neférovosť. Ten spor mal byť chápaný ako spor medzi dvoma vedecko-historickými teóriami, a nie ako spor medzi vedou a pavedou. Dôvod, prečo sa jedna strana sporu potrebovala uchýliť k takémuto argumentačnému faulu, svedčí podľa mňa jednak o jej veľkej emocionálnej zaujatosti v tejto veci a možno aj o nedostatku lepších argumentov.

Komu ležia v žalúdku starí Slováci?

Keď som v článku O Slovenskej republike z rokov 1939-1945 Sina ira et studio spomenul, že Slováci v roku 1939 obnovili svoju štátnosť po 1032 rokoch, počastoval ma diskutujúci Gianpietro takýmto príspevkom:

„Dejiny by sa nemali zamieňať s mýtmi. Obnovenie štátnosti po 1032 rokoch je čistý mýtus a historický nezmysel. Veľká Morava trvala príliš krátko na to, aby sa v nej mohol vyvinúť nejaký samostatný národ. Preto sa ani Moravania, ktorí by mali asi väčšie právo považovať sa za dedičov tohto efemerného štátneho celku, nevyvinuli na samostatný moravský národ. Sú z nich Česi, keďže sa po stáročia vyvíjali v rámci Českého kráľovstva. My sme sa stali Slovákmi paradoxne práve vďaka tomu, že sme sa vyvíjali v rámci Uhorska, oddelene od väčších susedných slovanských národov Čechov a Poliakov. Až začiatkom 2. tisícročia, keď sa vytvorila základná štruktúra európskych štátov sa v rámci týchto štátov začali vyvíjať jednotlivé národy. Niektoré skôr ešte v stredoveku niektoré neskôr, až v 18. - 19. storočí.“

Za svoj intelektuálny výkon dostal Gianpietro 6 lajkov a jeden dislajk (odo mňa).

Gianpietrov príspevok pôsobí arogantným (povýšeneckým) dojmom. Jeho arogancia vynikne o to viac, keď si uvedomíme, že názor, ktorý som v článku vyslovil, pôvodne pochádza od prof. Matúša Kučeru. Kučera patrí medzi najvýraznejších historikov svojej generácie. Podľa Gianpietra je Kučerov názor čistý mýtus a historický nezmysel. Gianpietro nehovorí, že ide o nepravdu, že sa s týmto názorom nestotožňuje, ale rovno ho kladie na úroveň mýtu a historického nezmyslu. Keby boli Gianpietrove slová pravdivé, tak by to znamenalo, že jeden z našich najvýznamnejších mediavelistov nerozumie slovenským stredovekým dejinám. Neupieram Gianpietrovi právo mať iný názor, pokiaľ ho dokáže oprieť o nejaké argumenty, považujem len za nekorektné (a to je ešte mierne slovo) označovať názory iných, a v dejinách oveľa viac zorientovaných ľudí ako on, za mýty a nezmysly.

Gianpietro odmietol koncept starých Slovákov. Považuje ho za mýtus.

Profesor Matúš Kučera na obálke knihy rozhovorov so Sergejom Chelemendikom o slovenskej minulosti aj prítomnosti. 

Neviem, akej národnosti je Gianpietro. Na Postoji som diskutoval s viacerými diskutérmi s anonymnými nickmi, ktorí spochybňovali slovenské dejiny. Väčšinou sa po určitom čase ukázalo, že sú maďarskej národnosti. Buď sa k tomu sami nepriamo priznali, alebo som to vydedukoval z ich vyjadrení. Napr. pod článkom Dumky o najväčšom Slovákovi (o Štúrovi) jeden diskutujúci označil štúrovcov za separatistov. Hneď som vedel odkiaľ vietor fúka. Žiadny aspoň trochu národne cítiaci Slovák by neoznačil štúrovcov za separatistov. Jednak je to vecne nesprávne, lebo štúrovci boli autonomisti a označenie separatisti je skôr hanlivé. Priaznivejšie je označenie: bojovníci za samostatnosť, slobodu národa atď. Na moju priamu otázku sa mi dotyčný diskutér nepriamo priznal, že patrí k maďarskej nácii.

To, že Maďari, či už naši slovenskí, alebo tí maďarskí, sú odporcami pojmu starí Slováci, to neprekvapuje. Skrýva sa za tým určitý zámer, o ktorom ešte budem hovoriť. Odporcami tohto pojmu sú však aj mnohí Slováci. Niektorí Slováci akoby mali problém so svojou slovenskosťou. Spoznáte ich okrem iného aj podľa toho, že Slovensko premenovali na Túto krajinu. A podobne ako upierajú meno svojej krajine, upierajú ho aj svojim predkom. Ich predkovia neboli žiadni starí Slováci, boli to len nejakí bližšie neurčení Slovania. Kmeňová alebo etnická identita týchto ľudí je prázdna množina.

Naši predkovia nemali meno

Mnohí Slováci používajú na označenie obyvateľov dnešného územia Slovenska ešte v 12. alebo 13. storočí slovo Slovania. Robia to tak progresívni a liberálni učitelia dejepisu, ale môžeme sa s tým stretnúť aj v rôznych príručkách, ktoré opisujú dejiny obcí alebo miest.

Keby ste išli do Papuy Novej Guinei a v horách by ste vyhľadali ten najprimitívnejší kmeň, ktorý žije mimo civilizácie na úrovni doby kamennej, tak ešte aj ten kmeň má nejaké meno. To iba naši predkovia tu na Slovensku boli takí dejinní lúzri, že oni nemali kmeňové pomenovanie, nie to ešte aby mali nejakú etnickú príslušnosť. Naši predkovia boli No name, a preto ich musíme označovať všeobecným označením pre všetky slovanské národy (Rusi, Bielorusi, Poliaci, Chorváti, Srbi...) ako Slovanov. Slovania to nie je označenie ani kmeňa, ani etnika. Je to všeobecné označenie národov, ktoré majú príbuzné jazyky, kultúru, mentalitu. Niektorí dnešní Slováci tak upierajú svojím predkom etnicitu.

Pritom my vieme, že od najstarších čias sa ľudia organizovali v kmeňoch a každý takýto kmeň mal aj svoje meno. Potom spájaním kmeňov vznikali etniká, ktoré tiež mali svoje mená a z nich sa vyvinuli moderné národy. Je to však záhada hodná Foxa Muldera a Dany Scullyovej, že všade vo svete to bolo takto, len u nás pod Tatrami neboli ani kmene, ani etniká až do takého 14.-15. storočia. Boli tu len Slovania bez bližšieho určenia. Prečo potom nepovedať rovno, že tu žili ľudia? Ľudia ako takí. To by bolo dovedené do dokonalosti. Nič by sme tým nepokazili.

Povedať o našich predkoch, že to boli Slovania je, ako povedať, že v Quebecu v Kanade žili indiáni alebo v Senegale Afričania. Lenže aj tí indiáni (dnes sa hovorí skôr o pôvodných obyvateľoch než o indiánoch) mali svoje kmeňové meno (Irokézovia) a rovnako tak ho mali Afričania v Senegale (Fulani, Bassari...). Zrejme len naši predkovia boli bez mena a v tomto smere ide o svetový unikát.

Prečo sa vracať ku koreňom národa?

Mojím zámerom je nájsť odpoveď na otázku, od kedy môžeme hovoriť o Slovákoch resp. ako nazývať našich predkov. Pri hľadaní odpovede na túto otázku budem postupovať retrospektívne, to znamená, z prítomnosti do minulosti. Prečo takto, keď by som mohol celú vec vybaviť tromi štyrmi vetami? Lebo aj cesta, ktorou dospejeme k tomuto cieľu, je dôležitá. Pre horolezca nie je dôležitý len ten krátky moment, keď sa zdržiava na vrchole Mount Everestu, ale aj samotný výstup. Keby išlo len o to, dostať sa na vrchol, tak by sa tam mohol nechať vyviesť vrtuľníkom. Keďže cieľ môjho hľadania by sa mal nachádzať v čo najvzdialenejšej minulosti, potom je logické, že k nemu budem smerovať z prítomnosti smerom do minulosti.

Tu by sa mohol niekto opýtať:

Je vôbec dôležité zaoberať sa otázkou, kam siahajú korene nášho národa? Aj keby sme vznikli len pred sto rokmi, robí nás to vari nejako menejcenných?

Otázka odkiaľ prichádzame, kde sú naše korene, je kľúčová otázka každého spoločenstva. Ak by sa ukázalo, že my Slováci sme vznikli len pred sto rokmi, tak by nás to nerobilo menejcennými, napriek tomu dlhovekosť je prestížnou záležitosťou. Všimnite si, ako si rôzne firmy zakladajú na svojej tradícii. Ak má nejaký pivovar korene v 15. storočí, tak sa k tomu hrdo hlási.

Alebo ak rodinná firma vyrábajúca syr si môže do loga napísať rok vzniku 1778. Každá firma, pokiaľ má tú možnosť, sa rada pochváli svojou dlhovekosťou. Vypovedá to aj niečo o kvalite. Ak vyrábajú syr už takmer 250 rokov, tak to znamená, že používajú rokmi overené a zrejme aj vylepšené postupy. Ak sa tak dlho dokázali udržať na trhu, tak o ich výrobky musí byť dlhodobý záujem a to znamená, že sú kvalitné. Určite aj firma, ktorá existuje 5 rokov môže mať kvalitné výrobky, ale mať stáročnú tradíciu znamená konkurenčnú výhodu.

Aj šľachtické rody sa zvykli pýšiť tým, kam až siahajú ich korene. Mať 500 alebo viac ročnú rodinnú tradíciu alebo predkov siahajúcich až do 12. alebo dokonca 10. storočia, to zvyšovalo prestíž rodiny. V starom Ríme významné rodiny odvodzovali svoj pôvod až od hrdinov trójskej vojny alebo dokonca od bohov. Mať predkov v dávnej minulosti vám dodáva váhu v prítomnosti.

Predstavte si, čo by to znamenalo, keby ste mohli povedať, že vašim predkom bol Štefánik, Štúr alebo dokonca Svätopluk.

Pokiaľ ide o nás Slovákov, tak otázka našich počiatkov má význam najmä pre náš vzťah k Maďarom, k Čechom a v neposlednom rade pre náš vzťah k sebe samým. To podrobnejšie rozoberiem neskôr.

Kedy sa začínajú naše národné dejiny?

Keď som zaoberal tým, od kedy sa dá hovoriť o Slovákoch, tak som narazil na rôzne odpovede. Asi najextrémnejšie riešenie ponúkol politológ Miroslav Kusý.

Kusý bol marxistický filozof a komunista. Zo strany ho vylúčili v roku 1969. Patril medzi signatárov charty 77. Po roku 1989 pôsobil aj ako rektor Komenského univerzity a politológ. Keďže mal tie „správne“ názory, patril medzi mediálne protežovaných komentátorov.

Vo svojej eseji Skadiaľ som, stadiaľ som, slovenského rodu som z roku 1991 Kusý píše:

„Sme Detvanci, Maguranky a Horehronky, Záhoráci. Ale slovenského rodu? To mohol vymyslieť len nejaký zanietený národovecký intelektuál, štúrovec ovládaný ideou, ktorá je cudzia mentalite Detvanca. Nie sme národ, sme krajania... Dokonca aj Slovák v exile je predovšetkým krajan a až potom aj Slovák: len sa z tohto hľadiska pozrite na amerických Slovákov... Živú slovenskú myšlienku a integračné národné ašpirácie nachádzame ešte aj koncom minulého storočia možno v Gemeri, ale určite nie na Spiši, v Liptove, ale nie v Zemplíne, v Turci, ale nie v Šariši...

Ak nás má teda náš spoločný jazyk definovať ako národ, vychádza mi to tak, že v tomto ohľade sme do značnej miery národom umelým. Viem, spomínané „prirodzené“ jazyka – to sú len krajanské dialekty. Ale dialekty čoho? Spoločného jazyka, spisovnej slovenčiny? To iste nie, záhoráčtina iste nie je dialektom stredoslovenského nárečia.Pôvodnej kmeňovej praslovančiny? Ale ak sa pôvodný jazykovo jednotný kmeň takto porozštiepal, čo potom z neho tvorí jazykovo jednotný národ...

Tento náš krajanský charakter sa ešte vždy plne prejavuje aj v našom jazyku. Spisovná slovenčina je aj po takmer pol druha storočí v prevažnej miere pre našincov reč cudzia, je to pre nich umelý jazyk, ktorému sa musia učiť práve tak, ako by sa museli učiť esperantu.“ (Doruľa, J. (2015), str. 349)

Podľa Kusého slovenského národa nebolo ešte ani v 19. storočí. Začal sa formovať až po vzniku Československa v roku 1918. Píše:

„Kdesi tu je však skrytá prvá národná trauma, symbolizovaná práve štefánikovskou legendou. Táto sa stala integrujúcim prvkom slovenského národného povedomia. Povedomia národa, ktorý sa začal formovať a uvedomovať v hraniciach štátneho útvaru, nahradzujúceho mu národný štát.“ (Doruľa, J. (2015), str. 351)

Kusého vyjadrovanie nie je celkom jednoznačné. Na jednej strane pripúšťa začiatok formovania slovenského národa po roku 1918, na druhej strane považuje tento národ len za umelý konštrukt a tým ho vlastne spochybňuje, lebo nadraďuje krajinské identity nad identitu národnú. Podobne považuje spisovnú slovenčinu za umelý jazyk, kým nárečia považuje za prirodzené. Možným dôsledkom Kusého úvah je aj faktické popretie existencie slovenského národa. To je vôbec najextrémnejší názor, s ktorým sa pri hľadaní počiatkov nášho národa stretol.

Kusý bol marxistom a zostal ním aj po roku 1989, hoci v liberálnom rúchu. Je príkladom intelektuála, ktorý má neprajný vzťah k svojmu národu. Keby sme z Kusého slov odvodili nejaké praktické politické implikácie, znamenali by zánik slovenského národa, ktorý je aj tak len umelým konštruktom a vlastne ani neexistuje.

Na juh od nás by jasali, nalievali by barac pálenku a do zvukov ohňostroja by zneli výkriky: „Éljen Kusý úr! Éljen!“

Ak neexistuje slovenský národ, potom sa nemusíme ani zaoberať otázkou, kedy tento národ vznikol, kde sú jeho korene.

Nemyslím si, že Kusý bol agentom maďarskej iredenty, ale keby ním bol, nehovoril by inak.

Za svoje postoje bol aj ocenený. V roku 2001 získal maďarské štátne vyznamenanie Magyar koztarsasági Erdémrend Kozepkeressije od maďarského prezidenta. V tom istom roku získal cenu Nadácie Šándora Maraího za otvorenú Európu. V roku 2003 získal rad T. G. Masaryka od českého prezidenta Václava Havla. V roku 2012 dostal Petofiho cenu od Public Foundation for the Research of Central and East European History and Society v Budapešti. V roku 2016 dostal pamätnú medailu Karla Kramářa od českého premiéra Sobotku. V roku 2017 sa mu poďakovala ombudsmanka Mária Patakyová za prínos k ochrane základných práv a slobôd.

Človek sa ani nečuduje, že dostal všetky tieto ocenenia, keď mal také „dobré“ názory.

Miroslav Kusý, marxista v rúchu liberála. Tu ho vidíme v družom rozhovore so slovenským politikom maďarskej národnosti Pálom Čákym. Zrejme mal bližšie k Maďarom ako k Slovákom. 

Keď som písal sériu článkov Cesta do hlbín progresívcovej duše, tak som napísal, že historické vedomie progresívcov siaha maximálne do roku 1989 k Nežnej revolúcii a Václavovi Havlovi. Mýlil som sa.

28. 10. 2018 sa na facebooku Progresívneho Slovenska objavil tento status:

„Veľa sa diskutuje o tom, čo to znamená byť Slovák – kto sme ako národ, na aké tradície nadväzujeme, aké je naše miesto v Európe. Naša odpoveď je jasná. Nie sú to bájni starí Slováci či Slovieni. Zdrojom našej štátnosti je Československo Masaryka a Štefánika, demokratické, progresívne a európske. To je odkaz, ku ktorému sa hlásime.“

Musím uznať, že som progresívcom krivdil. Ich historické vedomie siaha až do roku 1918, teda vyše sto rokov dozadu, čo je predsa len o niečo ďalej než je Nežná revolúcia. Je tu teda určitý pokrok. Lenže stále je tu otázka, čo s dejinami pred rokom 1918, čo s Vajanským, čo so Štúrom, čo s Kollárom, Bernolákom atď.? Tieto dejiny progresívci ignorujú. Sú to teda ignoranti. Vyberajú si z dejín len to, čo sa im hodí z pohľadu ich ideologického presvedčenia. Neuvedomujú si, že aj Štúr mohol byť v dobe romantizmu a prebúdzajúceho s nacionalizmu moderný a progresívny, že moderný a progresívny mohol byť aj Bernolák so svojou snahou o kodifikáciu spisovnej slovenčiny na konci 18. st. a progresívni mohli byť na svoju dobu aj podľa nich bájni starí Slováci, či Cyril a Metod so svojou snahou o uznanie slovanského jazyka ako štvrtého bohoslužobného jazyka.

S historickým vedomím progresívcov to nie je také zlé, ako som si myslel, ale stále je to veľmi biedne.

(Ak by ste mali záujem, tak v článku Cesta do hlbín progresívcovej duše II. som sa zaoberal rozborom tohto názoru Michala Šimečku na Cyrila a Metoda:

Rastislav sa nikoho nepýtal, a jednoducho sem pozval migrantov. Hoci vedel, že prinesú cudziu kultúru, cudzie hodnoty, a cudzie náboženstvo. Prišli peši z Turecka, cez nestráženú hranicu do Grécka, a potom ďalej balkánskou trasou. Ich príchod postupne rozvrátil pôvodné hodnoty, spoločenské vzťahy a zvyky, a odvtedy už nič nebolo ako predtým.)

Takto vidia liberáli a progresívci misiu Cyrila a Metoda (Shooty). 

(Pokračovanie nabudúce)

Literatúra:

Doruľa, J. (2015): Slováci medzi starými susedmi (Môžu byť aj Slováci starí?). Slavistický ústav Jána Stanislava SAV.

Mulík, P. (2009): Používanie kľúčových jazykových termínov k počiatkom slovenských dejín. In: Etnogenéza Slovákov. Matica Slovenská.

Video:

Existuje v histórii sloboda bádania? Odpovedá docent Ivan Mrva/ Kulturblog. www.youtube.com