Tetovanie z pohľadu okultizmu II.

Niektorí kresťania sa dopúšťajú omylu v tom, že v snahe zapáčiť sa svetu, zvýšiť svoju mieru akceptácie ako normálni, moderní ľudia, niekedy opúšťajú svoje prirodzené duchovné intuície a akceptujú aj veci, ktoré sú s ich vierou v rozpore. Niektorí kresťania chodia na dúhové parády (Prostredník, Polcková...), a niektorí sa tvária cool a v pohode ako nejakí hipísáci, ktorým nič nevadí, len aby neboli označení za spiatočníkov, bigotov, katolibancov, fundošov, konzervy, a sú v pohode aj pokiaľ ide o tetovanie. Ako napísal Lukáš Bachleda: „To, že dnes má niekto tetovanie, nerobí z neho ani lepšieho, ani horšieho človeka. Ak sa to niekomu páči, nevidím dôvod, prečo by si ho nemohol dať.“ Tetovanie je skrátka  v poho.

Existuje už aj kresťanské tetovanie. Dokonca existuje kresťanský heavy metal a kresťanský rap. Mňa by neprekvapilo už ani to, keby v snahe o priblíženie sa modernému svetu, vznikol kresťanský black metal alebo by niekto zorganizoval kresťanskú swingers párty.

Aj keď už existuje kresťanské tetovanie, stále by som bol veľmi prekvapený, keby som nejakým nedopatrením zavítal do tetovacieho salónu a tam by som uvidel niekoho z Konferencie biskupov Slovenska, ako si na hruď necháva tetovať Pannu Máriu. Bolo by to zvláštne, lebo od člena KBS by som síce očakával, že bude mať vzťah k Panne Márii, ale skôr vnútorný vzťah, že to bude mať zvnútornené.

Videl som tetovania väzňov z ruských väzníc, ktorí si radi nechávajú tetovať na prsia alebo na chrbát Bohorodičku, ale zrejme to celkom nefunguje tak, že by sa len kvôli tomu stali duchovnejšími a lepšími ľuďmi. Ide teda o to mať vzťah k Panne Márii vo vnútri, v duši, a nie na koži, fyzicky. Pokiaľ máte vzťah k Panne Márii vnútorne, potom si ju nemusíte tetovať na prsia, lebo takéto tetovanie k vášmu duchovnému vzťahu už nič navyše nepridá. Naopak, ak nemáte k Panne Márii vnútorný vzťah, potom vám to, že si ju necháte vytetovať na chrbát v ničom nepomôže. O čo tu teda ide? Prečo sa dnes tak veľa ľudí a v takom masívnom rozsahu necháva tetovať?

Príklad tetovania z ruských väzníc

Ak už patríte medzi liberálnych progresívnych kresťanov a tým pádom aj „tolerantných“, skúste si predstaviť katolíckeho kňaza, ktorý má potetovanú tvár, krk a ruky, ako pozdvihuje hostiu, či takýto obraz neprebudí aspoň trochu vašu duchovnú intuíciu.

Pred časom rozvírila diskusiu v cirkevnom prostredí kauza kňaza Michala Lajchu z Ostrého Grúňa. Tento kňaz bol za zrušenie celibátu a takou zaujímavosťou bolo aj to, že mal na chrbte tetovanie. Keď som videl to tetovanie, tak som svojej kolegyni povedal, že dlho kňazom nezostane a tak sa aj stalo.

Lajcha si nechal vytetovať na chrbát biblický citát v hebrejčine. Liberál by sa opýtal: "A čo je na tom zlé?" Skúsme sa však pýtať inak: "A čo je na tom dobré?" Alebo: "Na čo je to dobré?"

Niektorí ľudia si nechávajú na predlaktia tetovať mená a dátumy narodenia partnerov, detí a pod. Ako keby mali takú krátku pamäť, že si to musia takto pripomínať. Aj keby sme akceptovali tento mnemotechnický význam tetovania, tak predsa tento dôvod odpadá, keď si dá niekto niečo vytetovať na chrbát, lebo tam si nevidí. Potom to znamená, že to tetovanie je určené ako odkaz pre iných ľudí (?). Ak však ide o kňaza, tak treba povedať, že kňaz väčšinou komunikuje so svojimi veriacimi oblečený (Má zahalený chrbát. Iba ak by išlo o kňaza bohyne Venuše. Ten by mohol vykonávať náboženské obrady aj vyzlečený.). Pripusťme ale, že by išiel niekomu pomôcť s pílením dreva a že by zhodil košeľu. Keby potom jeho farníci videli, že má niečo vytetované na chrbte, aj tak by nechápali o čo ide, lebo nevedia hebrejsky (len málo ľudí u nás vie čítať takéto nápisy). Predstava, ako farníci stoja za svojím kňazom a lúštia, čo to má na chrbte vytetované, mi pripadá celkom bizarná.

Michal Lajcha si nechal na chrbát vytetovať biblický citát v hebrejčine. 

Keby chcel mať človek skutočne duchovný úžitok z nejakého biblického verša, tak by sa ho mohol naučiť naspamäť , ale ešte dôležitejšie je, aby ten verš premeditoval. Mal by o ňom uvažovať, rozmieňať jeho význam na drobné, vztiahnuť jeho význam k svojmu životu. Nejde tu o fyzické stvárnenie verša, či už v knihe, na predlaktí alebo na chrbte, ale o jeho zmysel. Ten si treba zvnútorniť takým spôsobom, aby sa nám dostal „pod kožu“ (do duše), aby sa tam zakorenil ako semienko, ktoré nosí úrodu. Ak si niekto nechá verš len vytetovať na kožu, ide len o čisto hmotnú záležitosť a to, čo som uviedol, sa nemusí dostaviť. Biblický citát treba mať v duši (vnútri) a nie na koži (vonku).

Teda načo bolo dobré nechať si na chrbát tetovať biblický citát? Pre Lajchu to nemá žiadny význam, lebo si na chrbát nevidí a ani pre ostatných to ako akési memento nefunguje, lebo tomu nápisu nemôžu rozumieť. Pre koho je ten nápis? Alebo Lajcha veril tomu, že ten nápis bude nejako pôsobiť, aj keď si ho nechá vytetovať na kožu?

V minulosti sa tetovanie vyskytovalo hlavne u kriminálnikov a mafiánov. Neznamená to, že každý človek, ktorý má dnes tetovanie, je zločinec. Ale to že sa dnes nechávajú tetovať aj tzv. slušní ľudia, neznamená ani to, že tetovanie je v poriadku. Stále platí, že ide o módu, ktorá má pôvod u zločincov. Nezločinci si osvojili formu zdobenia zločincov a tým sa svojím výzorom pripodobnili zločincom. Svojím výzorom, nie nevyhnutne svojím konaním. Zločinec môže byť v určitom romantizujúcom podaní vnímaný ako rebel, bojovník proti systému. Tetovanie preto dodáva človeku imidž rebelstva, drsnosti, drzosti, agresivity. Hovorím len o imidži, nie o skutkovom stave. Pre človeka, ktorý má určitý zmysel pre duchovno či krásu, by však malo byť už len to, že táto móda zdobenia kože pochádza od zločincov, varovaním, aby si voči tomuto javu zachovával kritický odstup a aby ho neschvaľoval.

Často sa aj medzi tzv. slušnými ľuďmi môžeme stretnúť s postojom: „Mne sa tetovanie nepáči, ale pokiaľ sa to niekomu páči, tak je to jeho vec. Nič proti tomu nemám.“ Akoby tetovanie bolo z hľadiska etiky a estetiky neutrálny jav, prípadne sa to chápe tak, že otázky krásy a vkusu sú čisto subjektívne, teda neexistujú tu žiadne objektívne kritériá: jednému sa páči to a druhému zase niečo iné. Jediným kritériom je subjekt.

Na jednej prednáške, kde som sa venoval otázke krásy, som spomenul ako príklad nie pekných stvorení pavúky. Na to sa ozvala jedna študentka: „Veď pavúčiky sú také pekné!“ Väčšina ľudí však pociťuje voči pavúkom väčší či menší odpor. Tento odpor sa dá síce vedome nejako potlačiť, ale existujú vedecké výskumy, ktoré tento inštinktívny odpor potvrdzujú. Naše podvedomie akoby vedelo: „Pozor, je tu nejaké nebezpečenstvo!“ Podobným príkladom sú netopiere. Netopiere sú nie veľmi príťažlivé nočné tvory. Veľa krásy nepobrali. Aj tu by sa však našli takí jednotlivci, čo vám budú tvrdiť: „Netopieriky sú také pekné!“ Hm, zvláštny zmysel pre krásu.

Počul som dokonca o kňazoch, ktorí vychádzajúc z predpokladu, že svet stvoril  dobrý Boh, dospeli k záveru: „Všetko je pekné a dobré“, a učili ľudí, že aj pavúky, hady a netopiere sú pekné. To je, a nie je pravda. Na jednej strane je pravda, že všetko, čo existuje, pochádza od Boha, ale to znamená, že od Boha pochádzajú aj bytosti, ktoré označujeme ako padlí anjeli alebo démoni. Tieto bytosti nemajú na starosti len naše pokúšanie, ako si mnohí zjednodušene predstavujú, ale prejavujú sa aj ako svojho druhu tvorivé sily. Napr. keď porovnáme včely a osy, tak osa je taká nepodarená včela. Máme pred sebou príklad ušľachtilého tvora a potom nejakej nepodarenej karikatúry. Pri tvorbe včely a tvorbe osy stoja v pozadí rôzne tvorivé sily. Rozoznáme ich podľa ovocia, podľa kvality, ktorú prinášajú.

Iný príklad: Keď samička nejakého hmyzu odhryzne samčekovi hlavu po tom, ako ju oplodní, tak človek so zmyslom pre duchovno v tom dokáže rozpoznať niečo démonické. Možno ste si všimli, že v pavučinách sa niekedy ako korisť nachádzajú aj zakonzervované iné pavúky.

Skúste si niečo takéto predstaviť vo svete ľudí, aby ste lepšie pochopili, o čo ide. Chlap by oplodnil svoju partnerku. Tá by mu krátko po pohlavnom styku odhryzla hlavu. Z jeho tela by vysala všetky tekutiny, vysušila by ho a v nejakom vaku ho odložila do komory, aby ho neskôr skonzumovala, alebo ním nakŕmila svoje deti. Teda deti by zjedli svojho otca. To je pomerne desivá predstava, že? Nebál by som sa v tomto prípade použiť slovo démonická. Takéto veci sa dejú vo svete hmyzu. Zjavne sa tu prejavujú démonické sily. Niet tu etiky, citov, lásky, vzťahov, je tu len žravosť.

Určité druhy hmyzu, netopiere alebo, aby som bol aktuálny, aj vírusy, nesú pečať démonického pôsobenia. Už v starom Babylone vedeli, že choroby sú manifestácie démonov. Z démonologického hľadiska Coronavírus je telo démona. Keby si dal niekto tú prácu, tak by na základe toho, ako sa táto choroba prejavuje, mohol zistiť niečo o povahe daného démona a možno by nám to aj pomohlo v tom, aby sme tejto chorobe dokázali lepšie čeliť. Vedeli by sme sa brániť aj na duchovnej úrovni.

Tí, ktorí nám nahovárajú, že aj pavúky (a netopiere) sú pekné, sú vlastne zvodcovia. Zvádzajú nás k tomu, aby sme s nadšením hľadeli na niečo, čo je démonické, hoci naše intuície a pocity nám hovoria opak. Podobne je to aj pri tetovaní. Na tetovaní vraj nie je nič zlé. Lenže mnohí z nás majú z tetovania nepríjemný pocit. Cítia voči nemu odpor. Ak ste si prečítali aj prvú časť článku, tak viete prečo, že to nie sú len neodôvodnené predsudky.

Nie my, ktorým je tetovanie odporné, sa mýlime, sme spiatočnícki, netolerantní bigoti, fundoši atď., ale mýlia sa tí, podľa ktorých je tetovanie hodnotovo neutrálne alebo dokonca pekné a je len vecou osobnej voľby (je to len hra subjektívnych pocitov), či si ho niekto nechá urobiť. Títo ľudia stratili zmysel pre krásu, majú pokrivený estetický a duchovný jemnocit.

Ešte jedna dôležitá teologická poznámka k netopierom a pavúkom: 

Tieto tvory môžu niesť pečať niečoho démonického, môžu byť škaredé, ale to teraz neznamená, že ich máme hromadne zabíjať. To by bola chyba. Aj oni sú tu z istého dôvodu.

Ak vo svete existuje zlo, tak existuje z Božieho dopustenia, lebo Boh to tak chcel. Zlo má vo svete svoju funkciu. Je súčasťou celkovej harmónie bytia. Tak, ako na obraze máme rôzne farby a tie potom vytvárajú nejaký harmonický celok. Len z jednej farby by nebolo možné vytvoriť obraz. Je potrebný kontrast. Keby neexistovalo zlo, nepoznali by sme ani dobro. Keby neexistovala škaredosť, nepoznali by sme krásu.

Netopiere a pavúky sú síce škaredé, ale aj oni sú súčasťou celkovej harmónie bytia, sú súčasťou celku, tak ako sú súčasťou bytia tie sily v pozadí, ktoré ich stvorili.

Má zmysel rozlišovať medzi krásou a škaredosťou (a nielen subjektívne, ale aj objektívne). Zároveň si treba byť vedomí, že škaredosť je integrálnou súčasťou bytia rovnako ako krása. Krásu a škaredosť môžeme potom prekonať (transcendovať), keď sa takpovediac povznesieme nad dualitu, nad to, čo je relatívne, keď sa pozerám na svet akoby zo stanoviska Boha.

Kňazi, ktorí hovoria svojím veriacim, že pavúky a netopiere sú pekné, sa mýlia. Sú škaredé. Aj oni sú však súčasťou celkovej harmónie kozmu (kozmos podľa starých Grékov znamená „pekne vymaľovaný“, odtiaľ je odvodené kozmetika) a vesmír, ak sa naň pozeráme ako na celok, môže byť naozaj vnímaný ako pekný. Na svet sa môžeme pozerať buď z relatívneho hľadiska alebo z absolútneho hľadiska ako na celok. Tieto dva pohľady sa nevylučujú. V ideálnom prípade by sa mali dopĺňať.

Aj Jozef Haľko mal na TV Lux reláciu, kde hovoril proti tetovaniu. On neuviedol okultné skutočnosti, ktoré uvádzam v tomto článku, lebo ich s najväčšou pravdepodobnosťou nepoznal, ale duchovná intuícia ho viedla správnym smerom, k odmietnutiu tetovania.

Pred pár mesiacmi som bol niečo vybaviť v bankinghouse. Obsluhovala ma úradníčka, ktorá mala potetované prsty (kto vie čo ešte iné, lebo ak sa niekto nechá raz tetovať, väčšinou to neskončí len pri jednom tetovaní). Bral som to ako zlé znamenie. Ak sa potetovaní dostali už aj do bankovej sféry, tak padla posledná bašta odporu proti tetovaniu. Banky si vždy zakladali na serióznosti a dôveryhodnosti. K tomu patril aj konzervatívny imidž bankových úradníkov. Pokiaľ už môžu byť potetovaní aj bankoví úradníci, tak to znamená bezpodmienečnú spoločenskú akceptáciu tetovania. Tetovanie sa stalo meinstrímovou záležitosťou. Kým pred 40 rokmi by bol človek s výrazným tetovaním považovaný za čudného alebo za chuligána, tak dnes sa to otočilo a čudný som ja so svojím odmietavým postojom voči tetovaniu.

Marii José Cristernovej z Mexika sa podarila extrémna premena. Netopierik na krku nemôže chýbať.

Možno nás raz v banke bude obsluhovať aj takáto úradníčka. Ako sa to môže stať? No lebo sme hrozne, hrozne tolerantní, nemáme žiadne predsudky, človeka nehodnotíme podľa toho, ako vyzerá, ale aký je vo vnútri... Veď, keď sa to niekomu páči, je to len jeho vec... Nakoniec tá pani na obrázku môže byť celkom milá osôbka. Určite to nie je žiadny netvor. Je to matka, ktorá sa stárá o svoje deti... Len mi je jej trochu ľúto, lebo ona je už tak "vylepšená", že už sa nemá veľmi kam ďalej posúvať. To musí byť frustrujúce pre niekoho, kto tak často a tak rád modifikuje svoju podobu. Nájdeme tu všetko: dredy, piercing, tunely, tetovanie. A všetko v extrémnej podobe. (S touto mexičankou existuje aj rozhovor na youtube. V Mexiku je zrejme častým hosťom televíznych šou.)

Tetovanie už spoločnosť akceptovala. Zmysel  mnohých ľudí pre krásu a duchovno bol nalomený. Pýtam sa, čo bude nasledovať ako ďalšie? Tetovaním sa to nekončí, tetovanie je len začiatok. 

Dnes je čoraz ťažšie vyjadriť proti tetovaniu nesúhlasný postoj. Človek sa bojí aj preto, lebo môže byť zahriaknutý a onálepkovaný ako bigot, katolibanec, konzerva, fundoš, netolerantný človek... Ja by som na to tak chestertonovsky povedal: Ak v nejaký omyl uverí veľké množstvo ľudí, tak sa z toho omylu ešte len preto nestane pravda. A platí to ja v estetickej sfére: Pokiaľ sa nevkus alebo ohavnosť stane niečím všeobecným, tak len preto sa nestáva niečím vkusným a pekným. Na to netreba zabudnúť, lebo mnohí podliehajú tlaku množstva. Aj tu platí: „Nepřátel se nelekejte, na množství nehleďte!“

Ak sa vám tetovanie nepáči, nebojte sa vyjadriť (slušne) svoj odmietavý názor. Pravda (a krása) je na vašej strane.

Keby sme strojom času preniesli nejakého priemerného človeka z roku 1981 do roku 2021 a videl by na našich uliciach tých výrazne potetovaných ľudí, tak by si hádam pomyslel, že Slovensko je nejaký mafiánsky štát, že sú tu samí zločinci.

Ak si niekto nechá vytetovať takýto obrázok, tak už nemá inú možnosť ako žiť svätým životom, inak hrozí znesvätenie. Ja by som sa bál si nechať takéto niečo vytetovať, lebo by som mal stále pocit, že nežijem na požadovanej duchovnej úrovni.

Otázka samozrejme je aj, ako to nositeľ takéhoto tetovania berie, či je to preňho len taká módna záležitosť, aby robil dojem na čajočky, alebo to berie aj nejako hlbšie. V každom prípade, či si to už dotyčný uvedomuje, alebo nie, hrozí tu znesvätenie.

Pri sledovaní zápasov na ME vo futbale som si všímal tetovania futbalistov. Zistil som, že naši futbalisti „vynikali“ nielen svojou hrou, ale aj svojimi výraznými tetovaniami. Človek by očakával, že keď majú také frajerské tetovania, tak budú tak frajersky aj hrať, ale oni nie.

To je celkom pozoruhodné, že práve medzi pospolitým slovenským ľudom, ktorý vynikal vždy skromnosťou, zmyslom pre krásu, ale aj určitou zemitosťou a konzervativizmom, sa tak rozmohli tetovania. Určite to súvisí s venušanským charakterom tohto ľudu a tiež aj s ľahkou ovplyvniteľnosťou. Slováci a Slovenky ako venušania sa nechali zviesť, pričom vietor fúka zo západu, tam je miesto prieniku.

Peklo má záujem o tento svet. Náš svet je zónou, kde sa stretávajú záujmy neba a pekla. Tak ako nebo, aj peklo má na zemi „svojich ľudí“ a svoje filiálky či vysunuté pracoviská. Medzi tieto filiálky patria aj tetovacie štúdiá (Zase to netreba chápať tak, že im treba povybíjať okná. Takto sa proti zlu nebojuje. Keď chcete poraziť tmu, netreba sa ňu zaháňať päsťami, ale zažať svetlo. Buďte teda svetlom.).

Nedávajte svoje zarobené peniaze na tetovanie. Je to, akoby ste ich hádzali do pekla. Ak máte nadbytok peňazí, tak ich radšej dajte na charitu alebo podporte nejaký užitočný projekt.

Ešte by som chcel reagovať na článok Lukáša Bachledu o tetovaní. Bachleda nazval svoj článok Tetovanie- symbol Diabla? Na to, aby mohol túto otázku seriózne zodpovedať, na to by musel dobre poznať Diabla. Musel by vedieť, čo si myslí o tetovaní Diabol, či inšpiruje ľudí v tom, aby si nechali urobiť tetovanie a aký má tetovanie na ľudí duchovný vplyv. V skutočnosti Bachleda tieto veci nevie a čo je horšie, ani si nedal prácu, aby sa o týchto súvislostiach niečo dozvedel. Svoju nevedomosť a povrchnosť nám predáva ako modernosť a tolerantnosť.

Vo svojom článku Lukáš Bachleda píše: "Čo je však dôležitejšie, je to, aký je človek a nie, či má tetovanie, alebo nie. V roku 2014 som pracoval a žil v Košiciach. Pri jednej ceste v napchatej električke sa stalo, že pri Dargove nastúpila starenka, určite už mala po osemdesiatke. Tu sa ti zrazu postavilo dajaké monštrum - v ušiach tunely, v nose a obočí pirsing, potetovaný azda všade. Myslel som, že jej chce ukradnúť kabelku, alebo čo. Naklonil sa k nej a povedal "Mladá pani, sadnite si, nech sa páči". Potom sa ešte tri zastávky s ňou prívetivo zhováral a potom zaželal pekný deň a vystúpil. Jasné, že to bol dobrý človek a urobil by to aj bez toho, aby bol potetovaný. Ale chcel som skôr zdôrazniť, že nie sú to tetovania, ktoré robia človeka dobrého, alebo zlého. Ak sa to niekomu naozaj páči a dá na to prachy, nevidím dôvod, prečo by to mal byť hriech. Fakt nevidím." 

To, čo Bachleda píše, neznamená, že tetovanie nie je negatívny jav. Tu sa bavíme o estetickej rovine, nie o etickej rovine, hoci krása a dobro sú v nejakom zmysle prepojené. (Boh je aj tvorcom krásy, ba sám je v pôvodnom slova zmysle Krásou. Preto nielen ten, kto vraždí, kradne, znásilňuje alebo klame, koná proti Bohu, ale aj ten, kto ničí krásu.)

Bachleda nám tým chce povedať, že hodnotiť človeka podľa tetovania je povrchné, ale dalo by sa to otočiť aj proti nemu a povedať, že on hodnotí človeka podľa jedného takéhoto skutku (že uvoľnil babke miesto v električke), pričom človek je komplexná a niekedy aj poriadne zložitá bytosť. Nepoznáme myšlienky toho človeka, aký má vzťah k pravde, dobru (Aký má vzťah ku kráse, to môžeme tušiť.), čím sa zaoberá vo voľnom čase. Je tu príliš veľa otáznikov, na to, aby sme mohli zaujať hodnotiaci postoj (Aj členovia rôznych siekt, ktorí sa snažia nalákať nových členov, sa k nim spočiatku správajú veľmi prívetivo (hovorí sa tomu love bombing-bombardovanie láskou)). Preto aj ja radím zdržanlivosť voči človeku, nie však voči tetovaniu. Je vari v poriadku, že človek spotvorí svoju ľudskú podobu, ktorá pochádza od Boha a zmení sa na monštrum? Nie je toto protivením sa Bohu a teda hriechom?

Keď som čítal rozhovor s dozorcom, ktorý strážil Adolfa Eichmanna a vykonal aj jeho popravu, tak ma zaujala jeho zmienka, že to bol najslušnejší väzeň, akého kedy vo väzení mali. Ak by ste stretli Eichmanna niekde v električke a videli, ako pomáha nejakej babke s taškou, a nevedeli by ste, že ide o vojnového zločinca, tak by ste ho možno považovali za slušného alebo aj dobrého človeka. Jeden z rukojemníkov bratov Kouachiovcov, ktorí vystrieľali redakciu časopisu Charlie Hebdo, sa vyjadril, že sa k nim správali slušne (úctivo), že ho oslovovali pane. Boli títo bratia dobrými ľuďmi? Vzhľadom na to, že zabili deväť ľudí, nie, ale zase mohli mať nejaké iné dobré vlastnosti. Oni spáchali svoj čin preto, lebo chceli potrestať niekoho, kto zneucťoval pre nich sväté veci. Zo svojho pohľadu konali správne. Preto by som aj Lukášovi Bachledovi radil, aby bol v posudzovaní ľudí zdržanlivejší, aby si na základe jedného skutku nerobil komplexný obraz o človeku.

Táto kaľavná divojna z Bratislavy má viacero prvkov, ktoré pochádzajú z temnej strany Venuše: tetovanie, piercing, tunely v ušiach, dredy, (zrejme plastika). Ešte špicaté upírske zuby, zašpicatené uši a dielo bude dokonalé. Môžeme tu vnímať určitú komplexnosť, vnútornú prepletenosť týchto estetických fenoménov.  

Záver

To, čo som v tomto článku napísal o tetovaní, je pomerne jednoznačné. Na pochybnosti už nie je miesto. Hoci sú aj ľudia, ktorí sú schopní zaprieť vám aj nos medzi očami. Komu v zorientovaní nepomôže tento článok, tomu už nepomôže nič. Komu nieto rady, tomu nieto pomoci. Verím, že ľudia s otvorenou mysľou pochopili posolstvo môjho článku.

Na záver cítim potrebu dodať niekoľko slov, lebo viem, že to, čo som napísal, môže byť zle pochopené a následne zneužité.

Aj keď má tetovanie svoj pôvod na temnej strane Venuše, teda v určitej sfére pekla, treba byť pri posudzovaní a odsudzovaní ľudí s tetovaním zdržanlivý. Osobnosť človeka je komplexná, sú v nej prepletené pozitívne aj negatívne vlastnosti, a ako takú ju treba vnímať. Keby bolo niekoho problémom len tetovanie, ešte stále by mohlo ísť o veľmi kvalitného človeka. To ale nemení nič na tom, že tetovanie samo osebe predstavuje úpadkový (inferiórny) spôsob zdobenia tela. Prejavuje sa tu negatívny pól Venuše. To je zrejme dôvod, prečo je tetovanie tak obľúbené medzi zločincami. Oni ako zlo-synovia (synovia zla) prirodzene inklinujú k tomu, čo je temné.

Teda: tetovanie treba odmietnuť, treba vedieť, odkiaľ je inšpirované, treba ho vnímať ako úpadkový (dekadentný) estetický jav, ako prejav straty vkusu, straty duchovného jemnocitu. V tomto prípade sa netreba nechať oklamať rozšírenosťou tetovania. Chybné tvrdenie sa nestane pravdou, ak v neho uverí veľké množstvo ľudí a ani esteticky podradný jav sa nestane ušľachtilým len preto, že sa rozšíri medzi veľké množstvo ľudí. Pokiaľ ide o potetovaných ľudí, tam treba postupovať ľudsky. Väčšina potetovaných ľudí sú vlastne obete masovej módy, ktoré nevedia, čo činia.

Vo svojich článkoch som už sformuloval viacero estetických, filozofických a teologických argumentov proti tetovaniu. Keby som to všetko zhrnul a spísal, už by z toho mohla byť celkom pekná brožúra. Na druhej strane som nepočul žiadne seriózne argumenty v prospech tetovania. Len také tie povrchné reči: "Keď sa to niekomu páči..." Známy postojácky diskutér, ktorý vystupuje pod menom Martin Hajšo, mi pred tromi rokmi oznámil, že napíše článok, v ktorom obháji tetovanie a píše ho doteraz. Aj na SME bol posmešný článok o mojom prvom článku o tetovaní na Postoji (Prečo je tetovanie v móde?). Prečítal som si ho pozorne, ale žiadna uchopiteľná myšlienka v prospech tetovania v ňom nebola. Už len táto neschopnosť zástancov tetovania sformulovať nejaký estetický názor, alebo nebodaj argument, svedčí o tom, že tu máme dočinenia s niečím iracionálnym.

Zdroj obrázkov:

pinterest

russiancriminaltattoo.com

cas.sk

tvlux.sk

nexter.org

pinterest

instagram terinka_a