Kňazi robotníci a kňazi manekýni II.

Mladšej generácii treba o tom hovoriť, ale aj tej strednej a staršej pripomenúť, ako žila

Sv.Cirkev v relatívne nedávnej dobe pred r.1989. Máme totiž sklony k zabúdaniu.

Tí, čo boli vtedy pri moci sa nazývali komunisti. Ich postojom k životu bol ateizmus.

Cirkevný život, ktorý tu bol vyše tisíc rokov, mali v pláne postupne vygumovať.

Nešlo to tak hneď, ako by to chceli. A tak išli na to postupne. Založili kňazské hnutie,

dali mu názov „Pacem in terris“ /Pokoj na zemi/, a nalákali na rôzne spoločenské

výhody časť katolíckych kňazov, ktorí do tohto ochotníckeho amatérskeho divadla

ochotne a nadšením prijali fatálne profesionálne angažmán.

Dostali výhodné fary a nik ich neprenasledoval. Museli však chodiť na zasadania tohto

schizoidného spolku, ktoré končievali standing ovation a oslavným skandovaním :

„Nech žije KSČ! Hurá, hurá, hurá.“ Strane, ktorá otrasným spôsobom valcovala

mnohých statočných ľudí. A zabila blahoslavených biskupa Gojdiča i sestru Zdenku.

Tieto zvrhlosti absolvovali s úsmevom, lebo vedeli, že ich čakajú teplé miestečka.

Tak to išlo roky a málokto predpokladal, že tomu bude náhly neslávny koniec. Prišla

nežná revolúcia, a akoby mávnutím čarovného prútika sa z týchto borcov stali zbabelci

na spoločenskom smetisku dejín. Z výslnia sa dostali do tieňa hanby, a na čelné

cirkevné miesta sa začali dostávať tí, čo výslnie desaťročia nepoznali, ale rôzne druhy

búrok, vetrov, zím a dažďov.

Šofér električky sa stal košickým arcibiskupom, kurič Prešovským biskupom, šofér avie

biskupom v Banskej Bystrici a dlhoročný robotník a aj väzeň kardinálom v Nitre.

Prišla veľká zmena a vďaka Bohu i Márii za ňu.

Jedného z dekanov, ktorí boli na výslní čakal zdrvujúci zvyšok života na spoločenskom

okraji, na ktorý absolútne nebol pripravený. Navonok patril medzi víťazov, ale vo vnútri

ho tie roky úspechov menili na stále kvalitnejšieho farizeja. Navonok budoval mnohé

cirkevné diela, lenže vo vnútri sa mu odohrávalo systematické cirkevníčenie, čiže cirkev

ničenie. Kňazská osobnostná sebadeštrukcia. Hlasno kričal v kostole po ľuďoch, keď

toho bolo na neho už moc, tak sa opil, občas zastrašil svojich bohoslovcov, aby sa

zbavil svojich strachov, ktoré hrozivo narastali. Chudák, uvedomoval si, že sadol čertovi

na lep, a nemal už síl sa odtiaľ odlepiť. Roky kariéry zmizli ako hmla, a prišlo pretrpké

vytriezvenie. Zistil, že je vnútri ako Jób na smetisku, a tak aj umrel. Roky sa navonok

prezentoval ako niekto, ako veľmi dôležitý, ako mierový pracovník a evanjelium roky

ohlasoval , ale v jeho podstate ho nepochopil. Tí kňazi robotníci , ktorí neboli zbabelci,

ale zvolili si za údel dlhoročný životný boj, zachovali si aj vieru aj charakter. Tí boli

obdarovaní stále väčším pokojom a radostnou iskrou v očiach. Rôznorodí kariéristickí

manekýni ešte dlho nadávali na komunizmus, tým viac, čím mali z neho viac vonkajších

výhod a zároveň vnútorných devastácií, kým kňazi robotníci videli aj jeho čiastočný

prínos k vybudovaniu spoločnosti. Vedeli si aj vážiť prorockú vetu sv.Vincenta :

„ Aj prenasledovania sú milosťou.“

Jeden z kňazov, ktorý je dnes na dôchodku, a bol hospitalizovaný pred pár mesiacmi

v Rooseveltovej nemocnici, ktorý bol vtedy za socializmu škaredo vyhodený

z oficiálnej pastorácie, a robil desať rokov manuálne ako robotník, volá sa Martin Čabák,

mi prekvapivo povedal: „ Boli to najkrajšie roky môjho kňazského života“.