Viera je o prijímaní, ale aj o dávaní.

Z evanjeliového Posledného súdu/ Mt 25/ jasne vyznieva,

že ten najdôležitejší Súd súdov bude z toho

ako sme dávali v medziľudských vzťahoch,

ako sme si uvedomovali Kristovu prítomnosť v blížnych.

Čo je zaujímavé, že nie z toho, ako, kde a koľkokrát

sme prijímali rôznorodú podobu duchovnej stravy.

Jasličkové kresťanstvo patrí k detskému veku.

Každý dospelý sa zamýšľa aj ako dávať.

A nie iba materiálne veci. Ale aj seba,

ako nám to pripomenul Benedikt XVI v Deus caritas est.

Posledný súd neznie takto:

v pravej biblii som bol, a čítali ste ma

iba v platných sviatostiach som, a prijímali ste ma

iba v pravovernom kostole som vás čakal a prišli ste ku mne

Iba vo svojich svätých som pôsobil

a počúvali ste ma.

Iba v tej a tej modlitbe som bol a modlili ste sa iba tak,

či iba na kríži som trpel

a prišli ste si ma uctiť.

Ani sa nepíše: iba vo vašich srdciach zostanem prítomný

a iba tu ma naisto nájdete.

To by bolo sice pravdivé, ale IBA ČIASTOČNÉ,

potom odľudštené, až nakoniec neľudské

a nekompletné, čiže nekatolícke kresťanstvo.

JE POVEDANÉ KRISTOM KRÁĽOM:

aj v blížnom som bol a pomohol si mi.

Čiže zmiloval si sa.

Nie v každom darebákovi, lotrovi či Judášovi,

ale v každom, aj tom najposlednejšom človeku dobrej vôle.

Vtedy keď som bol hladný, smädný, chorý, pocestný, vo väzení.

A to nie iba na tej materiálnej úrovni.

Pravá viera musí byť aj o pekných medziľudských vzťahoch.

O vzájomnej pomoci / tzv.subsidiarite/ a spolupatričnosti.

Je to aj antiindividualizmus aj antičudáctvo.

Prijímanie sviatostí, prijímanie milostí v modlitbe,

čítanie biblie, pápežských usmernení či životov

a spisov svätých, celú našu tzv.prácu na sebe

nevyhnutne potrebujeme preto, aby sme sa naučili rozlišovať,

čo je z Božej milosti a čo pochádza z hriechu.

Účasť na živote v spoločenstve potrebujeme veru tiež.

Nebo iba pre seba nie je nebom pre kresťanov.

Pri bohoslužbách, v rôznych spiritualitách, prednáškach,

akciách, púťach a brigádach nás Duch Sv.pozýva.

A keď sa nás špeciálne niekde v niečom dotkne,

tam si hlbšie uvedomíme

aká je naša konkrétna úloha v Božom Pláne

a ako máme slúžiť Kristovi v iných.

Niekedy nás Duch sv.osloví v necirkevnom či nedôstojnom prostredí.

Možno chce, aby sme ho práve tam priniesli.

Ak si niekto predstavuje duchovný život ako stále sa

vykrmovanie až prepchávanie sv. vecami a na službu

iným či charakter sa pozabudne, tak jeho viera je

nedôstojne nezrelá. Potrebuje vykúpenie od infantility.

V tomto musí mať adept neba jasno.

PS: Aj napr.v tom, že nie v každej prosbe od iného je prosiaci Kristus.

Neraz totiž ide o alkoholický, láskoholický či peňazomilovný smäd.