November ´89 očami vtedajšej stredoškoláčky na Východe

V našich hlavách sa miešali pocity strachu zo šesťdesiateho ôsmeho (naši o tom rozprávali) s pocitmi nádeje: „žeby predsa prišiel čas konca komunizmu?“.

Keď som prišla v pondelok do školy, v Košiciach to už riadne vrelo. Bol zvolaný prvý míting, na ktorý som s hrčou v krku išla tiež. Tep som cítila všade. Nikto netušil, ako to dopadne. Mohlo to dopadnúť aj zle. Ale túžba po slobode bola strašne silná. Potom bol ďalší míting a ďalší. Havel v Košiciach. Generálny štrajk... Udalosti nabrali rýchly spád. Keď parlament 29. novembra rozhodoval o 4. článku Ústavy – o zrušení o vedúcej úlohy komunistickej strany, dostala som od stresu, či to vyjde, horúčky... Pád komunizmu bol pre našu rodinu, spoločenstvo, i pre mňa osobne strašne silným bodom zlomu, obrovským víťazstvom, úľavou i šťastím.

Už v decembri 1989 prišla na východ výzva na zakladanie kresťanskodemokratických klubov. Môj ocko sa pridal hneď v prvej línii. Spolu s ďalšími priateľmi z tajnej cirkvi – otcami rodín – aj s ich dospelými deťmi založili Kresťanskodemokratický klub - najprv vo Vranove, potom chodili po okolitých dedinách, na fary. Tu sa kládli tvrdo odmakané, preobetované a vymodlené základy pôsobenia kresťanov v politike.

Pred rokom som našla v kronike kresťanskodemokratického klubu vo Vranove zápisky, ktoré urobil v osemdesiatom deviatom môj ocko (+2006). Kresťanskodemokratický klub vzišiel z prvých ponovembrových stretnutí, kde ľudia žiadali odchod komunistov a nápravu spáchaných krívd. Na jednom z týchto stretnutí, po ktorom následne vznikol prvý kresťanskodemokratický klub v tomto okrese, žiadali: zrušenie interrupčného zákona, zrušenie proticirkevných podujatí, náboženskú slobodu do škôl, do nemocníc...