Spoločenská vláda Ježiša Krista a vzbura ľudu

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločenská vláda Ježiša Krista a vzbura ľudu

Skutočná, tradičná a nemenná katolícka náuka prijatá do vlastného života chráni človeka pred bludnými náukami falošných prorokov. Títo ľudia ohrozujú svojimi mylnými postojmi k pravému Bohu svoj vlastný budúci vstup do pravého večného Božieho kráľovstva. Rovnaké tragické dôsledky to môže mať pre všetky obete falošných duchovných ciest, keďže cesty rôznymi smermi nevedú nikdy k rovnakému cieľu. Náš Spasiteľ a Pán Ježiš Kristus vymedzil jediný spoľahlivý smer vedúci do Jeho Kráľovstva, ktorý Jeho Cirkev musí strážiť. Významné miesto v tomto katolíckom učení má nemenná náuka o kráľovskej vláde Pána Ježiša Krista. Súčasný stav modernej kresťanskej civilizácie a Cirkvi je príkladom tragických dôsledkov šialeného povstania človeka proti Božskému Kráľovi, ktorý stále vládne celému vesmíru, a človek Ho nemôže zvrhnúť nikdy z Jeho trónu. Ľudská snaha o zbavovanie Spasiteľa Jeho kráľovských práv vo vzťahu k pozemskému svetu je proces trvajúci posledné desaťročia, a zasahujúci negatívne nie len spoločnosť, ale aj Cirkev. Súčasné časté prejavy návratu človeka do bahna hriešneho pohanstva vedú tohto človeka nevyhnutne aj k strácaniu posledných zvyškov zdravého rozumu, ktorému pravá viera v pravého Boha nikdy neodporuje. Tieto smutné obrazy sú prirodzeným dôsledkom všeobecného povstania ľudstva proti Ježišovi Kristovi Kráľovi, a proti Jeho stvoreným zákonom pre život ľudí.

Ježiš Kristus je Kráľ a vládne kráľovskou mocou

Pápež Pius XI. vo svojej encyklike Quas primas, zo dňa 11. decembra 1925, ponúka vynikajúci prameň katolíckej náuky pre správne pochopenie významu kráľovskej vlády Spasiteľa. (1).

Predmetným dokumentom bol v Cirkvi zavedený aj sviatok Ježiša Krista Kráľa do liturgického roka, ktorý sa mal sláviť každoročne poslednú nedeľu v mesiaci október, a mal predchádzať sviatku Všetkých svätých. Čas sviatku bol stanovený so zreteľom zvýrazniť zakončenie cirkevného roka, a týmto spôsobom slávnostne korunovať všetky tajomstvá života Spasiteľa slávené počas liturgického roka. Súčasne mal predchádzať sviatku Všetkých svätých, aby sa najprv vyzdvihla sláva Spasiteľa ako víťaza vo všetkých Jeho svätých a vyvolených ľuďoch. Po Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965) bola táto liturgická slávnosť presunutá až na poslednú nedeľu cirkevného roka, t. j. na nedeľu konca sveta a posledného súdu. Zmienený presun je predmetom kritiky zo strany katolíckych tradicionalistov najmä z dôvodu, že vnímanie Spasiteľovho aktívneho kraľovania je týmto spôsobom akoby presunuté až na neurčitý čas Jeho druhého príchodu. Je potrebné uviesť, že v zmysle encykliky tento sviatok bol zavedený ako aktuálny a účinný liek v zápase proti šíreniu laicizmu, resp. antiklerikalizmu, t. j. tendenciám vylučujúcim vplyv Spasiteľa, Cirkvi a náboženstva na verejný život. (2).

Súčasnosť zasiahnutá desaťročiami trvajúceho prenikania heréz a bludov do katolíckeho sveta a Cirkvi sa prejavuje narastajúcim spochybňovaním reálnych právomocí Spasiteľa vo vzťahu k životu človeka a spoločnosti. Šírenie všeobecného rozvratu v tzv. kresťanskej civilizácii súčasnosti a aj v Cirkvi má svoj pôvod práve v tejto skutočnosti. Je potrebné poukázať aspoň na niektoré kľúčové skutočnosti zmienené v predmetnej encyklike.

Ježiš Kristus je nazývaný Kráľom v prenesenom zmysle na základe všeobecnej a dávnej tradície vyplývajúcej zo skutočnosti, že len On má najvyššiu dokonalosť, ktorou vyniká nad svoje stvorenie.

Ježiš Kristus je kráľom ľudského rozumu. A to nie len pre rozsah Svojho vedenia, ale skôr preto, že On je Pravda sama, a preto každý smrteľník ľudského rodu musí od Neho pravdu čerpať a poslušne prijímať.

Ježiš Kristus je kráľom ľudskej vôle. A to nie len preto, že ľudská vôľa je v Ňom dokonale podrobená Jeho najsvätejšej Božskej vôli, ale najmä preto, že Ježiš Kristus Sebou Samým inšpiruje a opanúva našu slobodnú vôľu, a tým nás všetkých podnecuje k najušľachtilejším skutkom.

Ježiš Kristus je kráľom ľudských sŕdc. Vďaka svojej láske presahujúcej každé poznanie a pre svoju miernosť a láskavosť, ktorými priťahuje duše k sebe.

Anjeli a ľudia majú sa klaňať Ježišovi Kristovi nie len ako Bohu, ale majú Ho tiež poslúchať ako Človeka, a podriadiť sa aj Jeho zvrchovanému pozemskému panstvu, pretože z hypostatického spojenia má moc nad všetkým tvorstvom.

Povaha a význam kráľovskej moci Ježiša Krista

Pápež Pius XI. v predmetnej encyklike poukazuje na existenciu kráľovstva Ježiša Krista aj z hľadiska Svätého písma a katolíckej liturgie. Pre súčasnosť má však nesmierny význam najmä učenie o povahe a význame kráľovskej moci Ježiša Krista. Sväté písmo poukazuje na všeobecné zvrchované kráľovské panstvo Ježiša Krista ako Vykupiteľa, a v zmysle katolíckej viery Ježiš Kristus bol daný ľuďom ako Vykupiteľ, v ktorého veriť je všeobecnou povinnosťou. Kráľovská moc Ježiša Krista je zložená z 3 zložiek moci.

Ježiš Kristus je zákonodarca. Ježiš Kristus bol daný ľuďom nie len ako Vykupiteľ, v ktorého veriť je všeobecnou povinnosťou, ale zároveň aj ako zákonodarca, ktorého poslúchať je všeobecnou povinnosťou. On je výsostným pôvodcom Zákona, ktorého zachovávanie je dôkazom lásky človeka k Nemu, a je dôkazom zotrvania človeka v Jeho láske.

Ježiš Kristus má sudcovskú moc. Ježiš Kristus v odpovedi Židom jednoznačne hovoril, že Boh Otec všetok súd odovzdal Synovi, (Jn 5,22). V tejto moci je obsiahnuté aj právo odmeňovať a trestať ľudí aj počas pozemského života.

Ježiš Kristus má výkonnú moc. Všetci ľudia sú povinní byť poslušní Jeho zvrchovanému kráľovskému panstvu. Ježiš Kristus hrozí trestami neposlušným ľuďom, pred ktorými niet úniku.

Spasiteľovo kráľovstvo je hlavne duchovného pôvodu, a stojí ako jediné kráľovstvo proti Satanovmu kráľovstvu a silám temnoty. Človek nesmie upierať Spasiteľovi zvrchované panstvo nad akýmikoľvek občianskymi záležitosťami, pretože On obdržal od Boha Otca úplnú právnu moc nad stvorením, a všetko podlieha Jeho súdu.

Pápež Pius XI. konštatuje: „Avšak zvrchovanej kráľovskej moci nášho Vykupiteľa podliehajú všetci ľudia. S radosťou o tejto veci uvádzame slová Nášho nesmrteľného predchodcu pápeža Leva XIII.: „Jeho zvrchované panstvo sa nevzťahuje len na národy vyslovene katolícke, ani nie len na tých, ktorí prijali krst, a tým právne spadajú do Cirkvi, alebo by boli zvedení z cesty bludnými názormi, alebo by boli odlúčení od spoločenstva s ňou schizmou, ale Jeho kráľovská moc sa vzťahuje bez výnimky tiež na všetkých tých, ktorí kresťanskú vieru nemajú, takže vskutku celé ľudské pokolenie podlieha moci Ježiša Krista.“.

Satanská revolúcia proti Cirkvi a boj dvoch svetov proti sebe

Renomovaný taliansky cirkevný historik a profesor Roberto de Mattei konštatuje v jednej zo svojich prednášok, že  Boží štát predstavuje Cirkev Ježiša Krista, a proti tomuto štátu bojuje neustále štát nasledovníkov Satana, čo je vyjadrením myšlienky svätého Augustína, a predstavuje kľúč k interpretácii tajomstva neprávosti (2 Sol 2,7). (3). 

Je potrebné poukázať na pápeža Leva XIII. a na jeho encykliku Humanum genus, zo dňa 20. apríla 1884, proti slobodomurárstvu. Tento pápež jednoznačne konštatoval, že ľudské pokolenie je rozdelené na dva tábory bojujúce proti sebe. Prvý tábor predstavuje Božie kráľovstvo na zemi, do ktorého patrí pravá Cirkev Ježiša Krista, a všetci tí, ktorí túžia zo svojho srdca, aby s Ním boli zjednotení a získali spásu, a musia nevyhnutne slúžiť Bohu a Jeho jednorodenému Synovi celou svojou mysľou a celou svojou silou. Druhý tábor predstavuje Satanovo kráľovstvo, do ktorého patria všetci jeho poddaní, ktorí sa odmietajú podriadiť božskému a večnému zákonu, Bohom opovrhujú, a robia mnoho vecí proti Bohu.

Pápež Lev XIII. pri vysvetľovaní tajomstva zla poukazuje na dva štáty, ktoré svätý Augustín zmienil v diele Boží štát. Dva predmetné štáty sú postavené na láske. V pozemskom štáte láska k sebe samému vyúsťuje do opovrhnutia Bohom. V nebeskom štáte láska k Bohu vyúsťuje do opovrhnutia sebou. Boží štát predstavuje Cirkev v 3 stavoch, a to v stave bojujúcom (veriaci bojujúci na Zemi), trpiacom (duše trpiace v Očistci) a víťaznom (blahoslavení radujúci sa v Nebi).

Deti temnoty majú taktiež solidaritu medzi sebou a spojovateľom je nenávisť. Navzájom sa nenávidia a neznášajú, ale spájajú sa v boji proti Bohu. Otec Sebastian Tromp, jezuitský teológ spolupracujúci pri vypracovaní encykliky pápeža Pia XII., Mystici Corporis, zo dňa 29. júna 1943, demonštroval na základe biblických a patristických citácií, že Satanovo mesto je druhom Diablovho mystického tela.

Civitas diaboli neznamená len nejaké poklesky a zvrhlosti, ale je to organizovaná štruktúra. Má dogmy, práva a hierarchie, ktoré sú imitáciou pravej Cirkvi. Je to Anti - Cirkev označená v knihe Zjavenia ako „Satanova synagóga“ (Zjv. 2,9; 3,9). Tertulián popisujúci rituály praktizované v 2. storočí dokazuje, že už v tej dobe existovala diabolská paródia kresťanských tajomstiev. Svätý Irenej hovorí o kainitoch, ktorí oslavovali veľkých rebelov proti Bohu, Kaina, Ezaua a Judáša, ako osloboditeľov. Sedem stredovekých gnostikov považovalo Kaina, staviteľov Babylonskej veže, obyvateľov mesta Sodoma, za svojich predchodcov, podobne ako katari. Slobodomurárstvo, ktoré je dedičom viery a zvykov gnosticizmu, je hnacím motorom civitas diaboli od 18. storočia do súčasnosti.

Žiadna iná sekta nebola v posledných troch storočiach tak často a tak prísne odsudzovaná Cirkvou ako slobodomurári. Encyklika pápeža Leva XIII., Humanum genus, je syntézou tohto odsúdenia.

Slobodomurári rozvracajú Cirkev

Pápež Lev XIII. v encyklike Humanum genus konštatuje, že jeho predchodcovia rozpoznali veľmi rýchlo slobodomurárstvo ako úhlavného nepriateľa, ktorý sa vynára na denné svetlo z temnôt tajného sprisahania, a so zreteľom na budúcnosť varovali vládcov a národy pred nástrahami, ktoré slobodomurárstvo pripravilo. Apoštolský stolec pozdvihol svoj hlas po odhalení organizácie a ducha slobodomurárstva, a verejne vyhlásil, že slobodomurárstvo bolo zriadené proti Božskému právu a proti ľudskému právu, a vyvíjalo zhubnú činnosť proti kresťanstvu a proti štátu. Apoštolský stolec zakázal s najväčším dôrazom, aby katolík vstúpil do slobodomurárstva, a stanovil prísne tresty pre previnilcov. Podľa pápeža Leva XIII. vývoj potvrdil obavy pápežov týkajúce sa postupného zväčšovania vplyvu a moci slobodomurárstva, a jeho preniknutie do všetkých oblastí štátneho života, v dôsledku čoho mnohé štáty sú takmer celkom ovládané slobodomurárstvom. Slobodomurárstvo zasiahlo aj Cirkev. (4).

Príkladom reálneho prenikania slobodomurárstva do Cirkvi je pôsobenie najvyššej slobodomurárskej lóže talianskych karbonárov prostredníctvom jej programu Alta Vendita, zameraného na podrobovanie si cirkevnej hierarchie.

Mariano Rampolla bol vymenovaný za kardinála v roku 1887. Prostredníctvom svojich kontaktov s predstaviteľmi Cirkvi spojenými so slobodomurárstvom dosiahol veľký vplyv. Na konkláve v roku 1903 získal vysoký počet hlasov. Ak by vtedy rakúsky cisár František Jozef I. nebol vetoval jeho voľbu, bol by zvolený za pápeža. Mariano Rampolla zomrel náhle v roku 1913. Dokumenty, ktoré sa našli v zásuvke jeho písacieho stola, preukázali jeho členstvo v satanistickom slobodomurárskom ráde Ordo Templi Orientis (O. T. O.). (5). 

Slobodomurári rozvracajú pozemské kráľovstvá

Veľká francúzska revolúcia začatá v roku 1789 predstavovala vládu najmä sadistických zločincov, ktorá bola vytvorená na základe slobodomurárskej inšpirácie. Typickým výjavom tejto krvavej drámy je obraz popravy francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. zo strany revolučnej lúzy. Je potrebné uviesť, že obeťami vraždenia sa stalo aj mnoho slobodomurárov. Parížska katedrála Notre Dame bola vyplienená, a na jej oltár bola postavená žena nízkych mravov, ktorá predstavovala „bohyňu rozumu“. Počas krutovlády jakobínov bolo popravených približne 6 000 ľudí gilotínou v Paríži v rokoch 1793 - 1794. Viac než polovicu týchto obetí tvorili katolíci, ktorí odmietli zradiť svoju katolícku vieru. Ďalších približne 200 000 katolíkov, vrátane starcov, žien a detí, bolo zastrelených a hodených do jám z dôvodu, že odmietli prijať satanskú modloslužbu rozumu. Celkový počet katolíckych obetí tejto krvavej revolúcie dosahuje vyššie hodnoty. Takto vyzerala v skutočnosti  slobodomurárska predstava „slobôd a ľudských práv“ a voľnosti bez Boha, bez Ježiša Krista Kráľa a bez Jeho Cirkvi.

Slobodomurárskym dielom bola aj talianska revolúcia z rokov 1848 - 1849. Slobodomurárski karbonári Giuseppe Mazzini, Giuseppe Garibaldi, a ďalší, majú na svedomí mnoho zločinov, a pápež Pius IX. musel zachrániť svoj život pred týmito zločincami útekom z Ríma v roku 1848, kedy mali najväčšiu moc. Katolícke chrámy boli zatvárané, mnoho kňazov a rehoľníkov bolo zavraždených, alebo nútených k podpisu prehlásenia, že odmietajú poslušnosť pápežovi.

Najväčším previnením slobodomurárstva voči katolíkom je krvavé prenasledovanie katolíkov v Mexiku a v Španielsku v medzivojnovom období 20. storočia. Mexický vládca a generál Plutarco Calles bol členom slobodomurárskej lóže Helios v štáte Sonora. Za jeho vlády sa zrušili rehole, zatvorili sa cirkevné školy, prísne sa zakazovala výuka náboženstva, a to aj v súkromných domoch, kostoly sa stali štátnym majetkom. Polícia a lúza beztrestne zabíjali katolíkov na uliciach. Celkový počet obetí predstavuje niekoľko stoviek tisíc. Franklin Delano Roosevelt, americký prezident a slobodomurár, nereagoval žiadnym spôsobom na žiadosť skupiny 242 kongresmanov, aby USA zasiahli proti tomuto neslýchanému vraždeniu v Mexiku. Spoločnosť národov so sídlom v Ženeve sa taktiež odmietla zaoberať touto veľkou mexickou tragédiou. Možno práve preto, že slobodomurári zastávali v tejto organizácii riadiace pozície.

Boľševická a slobodomurárska ideológia v Španielsku v pripravila o život tisíce katolíkov, ktorí trpeli neslýchanými prejavmi sadistickej zvrátenosti v rokoch 1934 - 1939. Bolo zavraždených 11 biskupov, 12 % všetkých rehoľníkov, 13 % všetkých kňazov a približne 60 000 veriacich laikov, vrátane žien a detí.

Gabriel Garcia Moreno bol prezidentom Ekvádoru a vzorným katolíkom, ktorý bol zavraždený slobodomurármi v roku 1875 pri východe z katedrály po rannej liturgii. (6).

Všetka moc nepochádza z ľudu

Skutočný kresťan nemôže spochybňovať, že ako jednotlivci sa musíme podriadiť vláde Ježiša Krista Kráľa. Jeho spoločenské kraľovanie môže byť realizované v plnej miere len vtedy, ak Cirkev a štát sú jednotní. Pravá katolícka náuka vyžaduje, aby štát mal povinnosť preukazovať Bohu verejne úctu, v súlade s liturgiou pravej Cirkvi, podporovať jej učenie a pomáhať Cirkvi v plnení jej úloh. Štát nemá právo na náboženskú ľahostajnosť, alebo na presadzovanie svetských zásad v politike. Svetský postoj je vo svojej podstate bezbožnícky a nekresťanský.

Krvavá francúzska revolúcia pýšiaca sa Deklaráciou práv človeka a občana z roku 1789 priniesla jednoznačné zavrhnutie spoločenského kraľovania nášho Pána Ježiša Krista. Tento revolučný útok proti Bohu a človeku je založený na jednom z najväčších satanských bludov modernej doby, ktorý tvrdí, že všetka moc pochádza z ľudu (Omnis potestas a populo). Pápeži učili pravý opak, t. j. že všetka moc pochádza od Boha (Omnis potestas a Deo).  

Štát je zložený z dvoch prvkov, a to z vlády, ktorej je zverená autorita, a z tých, ktorým sa vládne. Vládna autorita a aj spoločnosť, ktorej vládne, majú svoj pôvod v Bohu a v prirodzenosti. Autorita vládcov pochádza od Boha a vládcovia vykonávajú svoj úrad ako Jeho zástupcovia, a preto svoju autoritu nečerpajú z ľudu. Cirkev nepresadzuje žiadnu konkrétnu formu spravovania vlády, a neodmietala ani demokraciu v tom zmysle, že vládcovia môžu byť vyberaní demokratickou voľbou na základe všeobecného alebo obmedzeného volebného práva. Bez ohľadu na ústavu štátu vláda musí nevyhnutne vzhliadať na Boha, ktorý je zvrchovaným zachovávateľom  a riaditeľom sveta, a považovať Ho za svoj vzor. Žiadna vláda nemá právo zavádzať akékoľvek zákony odporujúce Božiemu zákonu, a to aj keby boli prejavom vôle väčšiny občanov.

P. Francis J. Connell vysvetľoval, že základná otázka vo vzťahu súladu medzi Katolíckou cirkvou a štátom v katolíckych štátoch nespočíva v povinnosti štátov poslúchať zákony Katolíckej cirkvi, ale v povinnosti svetských vládcov byť poslušným pri spravovaní úradu pozitívnemu Božiemu zákonu Ježiša Krista. Skutočnou podstatou problému nie je vzťah medzi Katolíckou cirkvou a štátom, ale skôr vzťah medzi Ježišom Kristom Kráľom a štátom. Je potrebné pochopiť, že povinnosti štátu voči Bohu vyplývajú z práv Ježiša Krista Kráľa, a nezávisia na žiadnych dejinných okolnostiach. (7).

Tragédia víťazstva progresivizmu v Cirkvi

Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) predstavuje víťazstvo progresívnych síl v Cirkvi, ktoré pôsobili v Cirkvi desaťročia pred konaním tohto koncilu, a boli hlboko ovplyvnené revolučnou zmenou v chápaní vzťahu medzi Bohom a človekom. Zmienené myšlienkové prúdy v Cirkvi pohybujúce sa na hranici, alebo často až za hranicou oddeľujúcou pápežmi odsúdené bludy od pravdy, programovo odmietli nadviazať najmä na učenie pápeža Pia XI. a jeho predchodcov. Títo pápeži dôrazne učili, že štáty a jednotlivci sa musia podriadiť vláde Ježiša Krista Kráľa. Katastrofálne dôsledky zavŕšenia súčasného duchovného a morálneho rozvratu v spoločnosti a v Cirkvi majú svoj hlboký koreň najmä v tejto príčine.

Možno poukázať aspoň na niektoré skutočnosti, ktoré pripomínajú smutnú cestu Cirkvi posledných desaťročí, kráčajúcu spoločne s duchom pozemského sveta po temnom chodníku kompromisov s nepriateľmi kráľovskej vlády nášho Spasiteľa. Predmetné skutočnosti sú prejavom tendencie, ktoré zvýrazňujú v rôznej miere postupnú rezignáciu na chápanie Cirkvi v pozemskom svete ako viditeľného kráľovstva nasledujúceho nekompromisne a všade svojho Kráľa.

Pápež Pius IX. v encyklike Quanta cura, zo dňa 8. decembra 1864, odsúdil odluku Cirkvi od štátu ako blud, ktorý škodí spoločnosti a Cirkvi. Prílohou tejto encykliky je Syllabus errorum, t. j. sylabus, resp. zoznam, 80. hlavných bludov, resp. omylov, škodiacich spoločnosti a Cirkvi., v ktorom zmienený blud je uvedený pod číslom 55:  „Cirkev má byť odlúčená od štátu a štát má byť odlúčený od Cirkvi.“. Jedným z prejavov prenikania progresivistickej revolúcie do Cirkvi je všeobecná súčasná akceptácia odluky Cirkvi od štátu, čo je v zjavnom rozpore s učením všetkých pápežov z obdobia pred posledným koncilom.

Pápež Pavol VI. verejne odložil pápežskú tiaru, t. j. pokrývku pápežovej hlavy existujúcu dlhé stáročia, a symbolizujúcu trojitú kráľovskú korunu pápežskej moci, a viditeľnej autority voči svetu. Stalo sa to v roku 1964. Nasledujúci pápeži sa už nevrátili k pápežskej tiare. Je zjavné, že aj toto gesto prinieslo postupnú premenu vo všeobecnom vnímaní pápežskej autority vyjadrujúcej nekompromisné postoje Spasiteľa ako Kráľa voči „svetu v moci zlého“, t. j. aj voči svetu v moci falošných náboženstiev a falošných prorokov. Pápež prestal byť všeobecne vnímaný ako nekompromisný nositeľ vyhraneného postoja Spasiteľa a Cirkvi voči Pravde o ceste k spáse človeka. Tento prístup chápe pápeža len ako predstaviteľa podporujúceho znižovanie napätia medzi ľuďmi a hľadanie rôznych kompromisov medzi nimi. Vyhranený a jednoznačný postoj Spasiteľa nemôže nikdy popierať existenciu vzájomného nepriateľstva a napätia medzi ľuďmi, ktoré je nevyhnutne spojené s bojom dobra a zla. Snaha nerešpektovať nemennosť tejto reality bolestného zápasu predpovedaného Spasiteľom, a tendencia vyhýbať sa konfliktom pri šírení Pravdy o ceste k spáse človeka, je jedným zo smutných dôsledkov zmeny v myslení mnohých katolíkov po poslednom koncile. Rezignácia na zápas o pravosť náboženskej viery sa zbabelo a falošne označuje za snahu budovať pokoj medzi ľuďmi. Pravý Boží pokoj bez Božej pravdy nemožno budovať nikde a nikdy.  

Progresívne liturgické zmeny po poslednom koncile zdôrazňujúce „aktívne prejavy Božieho ľudu“ na úkor nepretržitého liturgického mystéria takmer dvoch tisícročí predstavujú ďalší z prejavov nerešpektovania prirodzenej dominancie Boha a Kráľa v prostredí chrámu. Dôsledkom sú rôzne deformácie v chápaní katolíckej liturgie vyplývajúce z potláčania obetného charakteru katolíckej liturgie. Programové zavádzanie dominancie ľudu do katolíckej liturgie v spojení s prenikaním antropocentrizmu do myslenia katolíkov prinieslo časté tragikomické obrazy, v ktorých „Boží ľud“ sa považuje za zvrchovaného pôvodcu všetkých liturgických dejov. Zmienená liturgická ľudová dominancia posledných desaťročí má prirodzenú tendenciu premieňať katolícku liturgiu na divadelné predstavenie produkujúce len premenlivý zážitok, čo je typickým prejavom duchovného života mnohých protestantských siekt. Pokoncilná tendencia vytlačiť a potlačiť tradičnú katolícku liturgiu v latinskom jazyku bola a je zjavná. Je to pochopiteľné. Pôvodná a tradičná katolícka liturgia je veľkým a rušivým kontrastom odhaľujúcim realitu revolučnej deštrukcie spôsobenej progresivistickým hnutím v Cirkvi, spolupracujúcim s mocnou podporou síl pozemského sveta. Tento deštrukčný proces možno pozorovať nie len v myslení mnohých súčasných katolíkov, ale aj v liturgickom živote, ktorý s myslením človeka súvisí vždy veľmi hlboko.

Yves Marie Marsaudon (1895 - 1985), vysoko postavený slobodomurár, ponúka vlastné svedectvo o význame Druhého vatikánskeho koncilu (1962 - 1965) pre slobodomurárov. Svoju knihu Ekumenizmus z pohľadu tradičného slobodomurára, vydanú v roku 1965, venoval pápežovi Jánovi XXIII., s cieľom budovať most medzi Cirkvou a slobodomurárstvom. Yves Marie Marsaudon konštatuje v tejto knihe:

„V tieto dni náš brát Franklin Roosevelt požadoval, aby všetci ľudia mali možnosť klaňať sa Bohu podľa svojich zásad a svojich presvedčení. Toto je tolerancia a zároveň ekumenizmus. My, tradiční slobodomurári, dovoľujeme si parafrázovať a transponovať túto radu slávneho štátnika, prispôsobiac ju súčasným okolnostiam: katolíci, pravoslávni, protestanti, izraeliti, moslimovia, hinduisti, budhisti, voľnomyšlienkári, sú pre nás len dané krstné mená, slobodomurár je spoločné priezvisko. Nemyslíme si, že by sa našiel slobodomurár hodný tohto mena, usilujúci sa praktizovať toleranciu, ktorý by sa nevedel úprimne tešiť z nezvratných výsledkov koncilu, nech momentálne závery budú akékoľvek.“. (8).

Ponižovanie Ježiša Krista Kráľa je ponižovanie Cirkvi

V súvislosti so šírením zmienených revolučných názorov v Cirkvi je potrebné poukázať na pápeža Pia XI., a na jeho encykliku Mortalium animos, zo dňa 6. januára 1928. Predmetná encyklika obsahuje nasledovný text, ktorý je veľmi potrebný aj pre súčasnú dobu, zasiahnutú chaosom v oblasti prezentácie skutočného katolíckeho stanoviska na postavenie Ježiša Krista Kráľa.

„Mnohí sa snažia uskutočniť túto jednotu, aj pokiaľ ide o novozákonný poriadok, stanovený naším Pánom Ježišom Kristom. Vychádzajú z predpokladu, že takzvaný nenáboženský človek je výnimočný zjav, a zdá sa, že na tom zakladajú nádej, že národy s rôznymi náboženskými názormi sa zhodnú bez ťažkostí vo vyznávaní niekoľkých málo náuk, ako na spoločnej základni náboženského života. Za týmto účelom organizujú kongresy, zhromaždenia, konferencie, a pozývajú na ne bez výberu osoby z najširších kruhov na diskusiu: pohanov všetkých odtieňov, kresťanov, a dokonca aj nešťastných odpadlíkov, a zatvrdených popieračov božstva Ježiša Krista, a jeho božského poslania. Katolíci rozhodne nemôžu schvaľovať také pokusy, ktoré vychádzajú z bludnej náuky, podľa ktorej všetky náboženstvá sú viac alebo menej rovnako chvályhodné a dobré, pretože vraj vyjadrujú len rôznymi spôsobmi spoločné cítenie všetkých, ktoré nás povznáša k Bohu, a vedie k uznaniu jeho najvyššej zvrchovanosti. Prívrženci takej teórie nie sú len obeťami klamu a omylu, ale odmietajú aj pravé náboženstvo, falšujú jeho pojem, a podliehajú postupne naturalizmu a ateizmu. Z toho zrejme vyplýva, že všetci, ktorí bezvýhradne schvaľujú také teórie a pokusy, zriekajú sa celkom Bohom zjaveného náboženstva.“. (9).

Mnohé tragické obrazy a nesprávne postoje v Cirkvi posledných desaťročí vyplývajú najmä z nerešpektovania vyššie uvedeného nemenného katolíckeho stanoviska k významu kráľovskej vlády Spasiteľa. Rezignácia pastierov Cirkvi na potláčanie heréz a zavádzajúce verejné prejavy rešpektu k nositeľom postojov radikálne odporujúcich stanovisku Ježiša Krista Kráľa, pripravujú svet postupne na pravdepodobné prejavy Božieho hnevu a spravodlivosti. Je potrebné konštatovať, že k niektorým nevhodným postojom v tejto súvislosti došlo aj zo strany pápežov, ktorí boli zasiahnutí šírením progresivizmu počas svojej formácie v búrlivom období posledného koncilu, a v nasledujúcom období.

Možno poukázať stručne aspoň na pápeža Jána Pavla II., ktorý zvolal  medzináboženské stretnutie v Taliansku v Assisi v roku 1986, na ktorom predstavitelia rôznych náboženstiev sa modlili k svojim božstvám za mier vo svete. Priestory katolíckych chrámov boli poskytnuté predstaviteľom nekresťanských kultov, čo zo strany katolíckych tradicionalistov bolo vnímané ako znesväcovanie. Podobné stretnutia sa konali aj v nasledujúcich rokoch. (10).  

Súčasný pápež František a Veľký imám mešity Al Azhar, Ahmad Al Tayyeb, počas návštevy hlavného mesta Spojených arabských emirátov Abú Zabí, podpísali deklaráciu v roku 2019, v zmysle ktorej rozmanitosť náboženstiev je prejavom múdrej Božej vôle. (11).     

Nedávne udalosti vo Vatikáne spojené s konaním biskupskej synody o Amazónii priniesli znepokojenie mnohým katolíkom. Najviac posvätné miesta katolíckeho sveta sa stali miestom pozoruhodných scén. Najvyšší predstavitelia Cirkvi prejavovali svoj rešpekt predstaviteľom temných pohanských démonických kultov, a predmetom slúžiacim na pohanskú modloslužbu. Akékoľvek pohanské kulty realizujú modloslužbu, ktorú Boh zakazuje človeku v prvom prikázaní. Satan vnukol človeku rôzne spôsoby modloslužby, aby zabránil svojim obetiam v prijatí Svetla od Ježiša Krista Kráľa. 

Pozemský svet je miestom života hriešnych ľudí, avšak Cirkev musí byť prostriedkom pre návrat človeka k Pravde zvestovanej Božím Kráľom. Skutočného katolíka v súčasnosti by nemohla prekvapiť akákoľvek prísna reakcia zo strany Ježiša Krista Kráľa voči pozemskému svetu z dôvodu všeobecne rozšírenej vzbury ľudu proti Jeho kráľovskej vláde.

 

ZDROJ:

 

(1). Pápež Pius XI., Encyklika Quas primas.

(2). O sviatku Krista Kráľa. 29.10.2016. In: Inštitút Summorum Pontificum Slovensko. [online]. [citované: 08.02.2020]. Dostupné na internete:
http://missa.sk/o-sviatku-krista-krala/.

(3). MATTEI, Roberto de: Satanská revolúcia proti Cirkvi. (1). In: Christianitas. 29.05.2019. [online]. [citované: 08.02.2020]. Dostupné na internete:
https://www.christianitas.sk/satanska-revolucia-proti-cirkvi-i/.

(4). Pápež Lev XIII., Encyklika Humanum genus.

(5). KOCIAN, Václav: Storočnica Fatimy a jej odkaz. 1917 - 2017. Zvolen: Združenie Jas, Prvé vydanie, 2017, s. 19 - 20. ISBN: 978-80-89219-34-6.

(6). MALÝ, Radomír: Humanisté nebo satanisté? In: Protiproud. 30.03.2013. [online]. [citované: 08.02.2020]. Dostupné na internete:
https://www.protiproud.cz/knihovna/48-phdr-radomir-maly-humaniste-nebo-sataniste.htm.

(7). DAVIES, Michael: Vzpoura proti vládě Krista Krále. (1). In: Te Deum, č. 4/2015. [online]. [citované: 08.02.2020]. Dostupné na internete:
https://www.tedeum.cz/2015/10/25/davies-vzpoura-proti-vlade-krista-krale-1/.

(8). MATTEI, Roberto de: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny. Bratislava: Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s. 288 - 289. ISBN: 978-80-972597-6-1.

(9). Pápež Pius XI., Encyklika Mortalium animos.

(10). Mezináboženská setkání v Assisi. Wikipedie. [online]. [citované: 08.02.2020]. Dostupné na internete:
https://cs.wikipedia.org/wiki/Mezináboženská_setkání_v_Assisi.

(11). KRATIUK, Kristian: Aktuálne zo synody: Cirkev reformovaná, či deformovaná? In: Christianistas. [online]. [citované: 08.02.2020]. Dostupné na internete:
https://www.christianitas.sk/aktualne-zo-synody-cirkev-reformovana-ci-deformovana/.

 

SNÍMKY: www.heritage-history.com, www.dioknox.org.

 

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo