Kampaň končí. A čo ďalej?

Preto sa s vďakou i obdivom obzerám za kampaňou tých eurokandidátov, ktorí napriek tomu, že sa na nich sypali podpasové údery od konzervatívneho elektronického denníka až po printový bulvár, zápas ustáli čestne a v skúške vzťahov obstáli. Hovorím o kandidátoch za KDH.

Škoda, že kresťanskí a konzervatívni kandidáti museli bojovať (na rôznych kandidátkach) medzi sebou namiesto toho, aby zápasili s liberalizmom, extrémizmom a populizmom.

Ale ako píše Kniha kníh, všetko, čo tu je, už raz bolo. A preto sa môžeme v histórii obzrieť i poučiť: malá  paralela dnešného rozdelenia kresťanov sa ponúka v Cirkvi v 14. storočí. Jediný pravý a rímsky pápež zrazu nebol považovaný za pravého (pre svoj život aj povahu – bol energický a autoritársky) a preto si niektorí kardináli zvolili iného pápeža, ktorý sídlil v Avignone. Ten bol síce príjemný,  ale holdoval prepychu. Aj mnohí svätí boli vtedy zmätení: jedni stáli na strane rímskeho pápeža, iní na strane avignonského. Potom dokonca na zdanlivé vyriešenie situácie bol zvolený aj tretí pápež. Toto však iba posilnilo schizmu. Všetci traja pápeži sa tak ťažko vzdávali svojich pozícií, že museli zasadnúť konciloví otcovia a rozhodnúť o ukončení schizmy bez hláv cirkvi. Na návrate pápeža do Ríma a ukončení schizmy mali veľký podiel aj dve sväté ženy: sv. Brigita Švédska a sv. Katarína Sienská. Jedna presvedčila Inocenta VI. a druhá Gregora XI., aby sa vrátili do Ríma. Taliansky básnik Francesco Petrarca hovoril o tomto čase ako o čase babylonského zajatia, pretože pápeži stratili zo zreteľa svoje duchovné poslanie a začali byť priveľmi zaťažení politickými záležitosťami.[1]