Musia na ústavnom súde sedieť iba liberáli alebo Fico?

Musia na ústavnom súde sedieť iba liberáli alebo Fico?

Všimli ste si ten mediálny rozruch, keď tento týždeň rokoval slovenský parlament o tom, kto má vyberať ústavných sudcov? Spôsob výberu ústavných sudcov je v dnešnej liberálnej dobe veľmi citlivá záležitosť. Videli sme to pri poslednej voľbe ústavného sudcu v USA, kde sa liberálne elity neštítili ničoho, aby zabránili zvoleniu konzervatívneho sudcu na Najvyšší súd. Boli by sme na omyle, ak by sme si mysleli, že diskusia o spôsobe výberu sudcov slovenského ústavného súdu nemá aj ideologický podtext.

Liberálne elity už roky obchádzajú väčšinový názor ľudí na kultúrno-etické otázky tým, že ľudí z rozhodovania o týchto otázkach „vyblokujú“. Podstatou nedemokratického liberalizmu je, že LGBTI agenda alebo gender agenda sú presadzované napriek vôli väčšiny ľudí súdnym aktivizmom, mediálnym tlakom a nátlakovými akciami politických lobistov prezlečených za občiansky sektor. Liberálni demokrati – v skutočnosti neomarxisti - majú naprieč politickým spektrom svojich favoritov, ktorých podporujú práve preto, lebo sú si istí ich lojalitou v presadzovaní LGBTI a gender ideológie. Medzi obľúbencov slovenských neomarxistov preto patria napríklad Lucia Žitňanská, Miroslav Lajčák (medzinárodne preferovaný samotným Georgeom Sorosom – kauza uniknuté maily), a súčasný prezident Andrej Kiska.

Ústavný súd je pre neomarxistov najdôležitejší ústavný orgán, pretože môže „prepisovať“ zákony, pravidlá hry a hodnoty v spoločnosti bez ohľadu na vôľu ľudí vyjadrenú vo voľbách. Slovenskí neomarxisti boli preto pri rokovaní o výbere ústavných sudcov v parlamente pokojní iba dovtedy, kým zrazu neprišiel relevantný návrh, že prezident Kiska príde o veto v prípade, ak ústavného sudcu zvolí 90 poslancov parlamentu. Vtedy nastala panika. Je totiž úplne zrejmé, že ak by sa v súčasnom parlamente 90 hlasov na voľbu ústavných sudcov našlo, nebola by to „liberálna“ väčšina.  Pravdepodobnosť, že by sa ústavnými sudcami za súčasného parlamentu stali deväťdesiatimi hlasmi stal nejakí liberálni aktivisti, je nulová.

Ľudí na Slovensku vôbec netrápi, že by Andrej Kiska mohol byť vynechaný v prípade voľby ústavných sudcov 90 hlasmi v parlamente. Tak začal počas rokovania parlamentu o spôsobe voľby ústavných sudcov v médiách a na sociálnych sieťach kolovať hoax, že v parlamente práve rozhodujeme o tom, aby sa Robert Fico stal sudcom ústavného súdu. Dokonca aj mňa osobne kontaktovali ľudia z liberálneho prostredia, ktorí mi doteraz nevedeli prísť na meno, aby som toho Fica za ústavného sudcu nezvolil. Podlosť takéhoto hoaxu je samozrejme v tom, že ani ja osobne, ani ďalší slovenskí konzervatívci nechceme, aby sa stal Robert Fico sudcom ústavného súdu. Ale o Fica v tomto prípade vôbec nešlo, bola to len mediálna zámienka, ako zachrániť prezidenta Kisku „v hre.“

Realita je totiž taká, že bývalý premiér Robert Fico nemá žiadnu šancu dostať v súčasnom parlamente 90 hlasov. Nielen preto, že by za neho musela hlasovať opozícia – hlasy Sme rodina nikdy nedostane a ak by aj za neho hlasovali poslanci ĽS-NS - čo je otázne, museli by ho podporiť SaS, alebo Oľano alebo poslanci okolo Beblavého. Považujete to za reálne?

Situácia Roberta Fica je v skutočnosti ešte horšia, nedostal by ani všetky hlasy poslancov vládnej koalície, čo viacerí poslanci vládnej koalície v parlamentných kuloároch aj jasne dávali najavo. Navyše, vládna koalícia  sa z mesiaca na mesiac zmenšuje, momentálne má už iba 76 poslancov. Fico bol pri parlamentnej debate o spôsobe voľby ústavných sudcov iba zámienka. Reálnou vecou, ktorá mohla nastať, a za ktorú som aj ja osobne hlasoval, bola možnosť vynechať prezidenta pri menovaní ústavného sudcu, ktorý by získal ústavnú väčšinu poslancov. O každom inom navrhovanom kandidátovi by v konečnom dôsledku stále rozhodoval prezident.

Napriek týmto faktom poslanci SaS, Oľano, Spolu a Progresívneho Slovenska vykrikovali v parlamente, že to má Robert Fico isté a ide na ústavný súd. Čo z toho logicky vyplýva? Že naši liberálni opoziční poslanci buď nevedia počítať, alebo viac cítia ako myslia, alebo vedome klamali. Čo je podľa vás horšie?

Rokovanie parlamentu o spôsobe výberu ústavných sudcov bolo pre mňa veľmi poučné. Osobne nezdieľam vieru slovenských liberálov a neomarxistov v Andreja Kisku ako záruku ústavnosti – minimálne od jeho postoja k referendu o rodine nemám o jeho ideologickej „nadstraníckosti“ žiadne ilúzie. Ale slovenskí liberáli a neomarxisti nás poslancov za Sme rodina urážali v parlamente iba preto, lebo nezdieľame ich vieru v takú demokraciu, ktorá musí byť iba liberálna, podľa ich gusta a podľa ich pravidiel.

Keď si u slovenských liberálov a neomarxistov odmyslím osobné útoky a ideologickú zášť, potom nám zostane takáto realita: Ústavný sudca zvolený 90 hlasmi poslancov parlamentu bez prezidenta je pre mňa viac legitímny, ako súčasný stav, teda 39 poslancov a súhlas prezidenta. Navyše, v dobe neustáleho neomarxistického tlaku z Bruselu je možnosť  parlamentu odolávať takýmto tlakom jedinou zárukou spätnej väzby, že keď sa aj niečo pokazí, bude sa to dať ešte opraviť. V demokracii by mali v konečnom dôsledku rozhodovať ľudia a nimi zvolení poslanci parlamentu a nie nikým nevolené elity, nech sa tieto elity schovávajú pod akokoľvek vznešene nazvaný pláštik.

Čo sa mňa týka, vždy budem presadzovať takú politiku, ktorú považujem za správnu, a ktorá podľa mňa pomáha ľuďom na Slovensku. Zodpovedám sa ľuďom, nie liberálnym kolegom v parlamente, ktorí cítia potrebu všetkých naokolo kádrovať, či som aktuálne obstál v ich audite liberálno-demokratickosti alebo nie. Nenechám sa zmanipulovať a nebudem hrať hru podľa ich troch pravidiel: 1. demokrat = liberál, 2. čím viac liberál, tým viac demokrat, 3. čím menej liberál, tým viac fašista.

Mám iné hodnoty, ktoré v politike presadzujem a hrám inú hru: 1. Rozhodovať majú ľudia vo voľbách a nie nikým nevolené elity alebo nátlakové skupiny, 2. Nie všetko nové a populárne musí byť aj dobré, a preto si vždy budem slobodne vyberať, čo ľuďom na Slovensku pomáha a čo nie, 3. Ak sa liberálni neomarxisti hádajú a urážajú s Ficovcami a Dankovcami, vôbec to neznamená, že jedna z týchto radikálnych menšín musí mať aj pravdu.

Nevidím dôvod, prečo by ľudia na Slovensku mali byť rukojemníkmi neustálej konfrontácie dvoch nezmieriteľných menšín, ktoré majú svoje vlastné záujmy. A vlastné osobné spory, ktoré už nedokážu prekonať. Ľudia na Slovensku by mali konečne pocítiť, že im politika v niečom pomáha, že tu nie sú iba štatistami, figúrkami a číslami v hre niekoho iného.

Osobne chcem v slovenskej politike budovať zdravé demokratické jadro, ktoré vytlačí na okraj radikálne ideologické extrémy. Okolo tohto demokratického jadra by sa mohli zoskupiť ľudia, ktorí dokážu vecne a nie ideologicky diskutovať, používať argumenty a neútočiť na oponentov osobnými útokmi. Mohli by sme toto jadro nazvať konzervatívny demokratický politický stred. Dnes už do neho patria v podstate všetci, ktorí si vážia overené hodnoty a používajú zdravý sedliacky rozum. Na tomto základe sa dá prekonať neustála politická konfrontácia. Začnime konečne budovať štát, ktorý bude pomáhať ľuďom, a na ktorý budeme môcť byť hrdí.  

Milan Krajniak, autor je kandidátom na prezidenta a poslancom NR SR za Sme rodina

 

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo