Bohovia dnešnej doby

Bohovia dnešnej doby

Niekoľko myšlienok o svete, v ktorom žijeme ...

Na začiatok si dovolím trochu provokovať, ale nemyslím si, že som ďaleko od pravdy keď vyhlásim, že čistá bezbožnosť v skutočnosti neexistuje. Všimnime si taký komunizmus, ktorý mal vedecký ateizmus zakomponovaný vo svojom programe a vo filozofii. Je to zaujímavý paradox, že kým na jednej strane komunisti stavali na ateizme, na strane druhej ich režim bol v istom zmysle pseudonáboženský. Rysy modloslužobnej povahy komunizmu je možné len ťažko prehliadnuť - kult osobnosti vodcu (Lenin, Stalin), sviatky (1. máj), náhradné sviatosti (uvedenie občana ako náhrada krstu) a podobne. 

Podobne aj nacizmus bol pseudonáboženstvom. Vo svojej podstate išlo o protikresťanský režim, ktorý mal všetky vlastnosti náhradného náboženstva - náboženstva krvi, národa a rasy. Obidve ideológie si z kresťanstva niečo uchmatli, prekrútili a zabsolutizovali. Žiaľ, tieto režimy sa zrejme nie-náhodou inšpirovali aj v necnostiach členov Cirkvi. Napríklad taká inkvizícia. Aj komunisti a nacisti si vytvorili vlastný systém ideopolície. Len s tým rozdielom, že zločiny tajných polícii obidvoch režimov ďaleko prevýšili vyššie uvedenú cirkevnú inštitúciu. 

Rovnako aj v dnešnej dobe prebieha zápas medzi kultom k pravému Bohu a modloslužbou čiže zvelebovaním stvorených vecí a ľudí. Zdá sa, že veriaci aj neveriaci majú aspoň jedno spoločné - každý si hľadá nejaký pevný bod vo svojom živote. Paradoxné, je, že aj veriaci môžu vcelku ľahko upadnúť do modloslužby keď ich viera nie je Cestou, ale je len prostriedkom k dosiahnutiu niečoho iného. Veriaci majú takéto pokušenia. Napríklad stáva sa to pri modlitbe. Niekedy sa človek môže modliť aj k sebe samému. Vtedy modlitba nie je rozhovor s milovanou Osobou, ale len monológ alebo plnenie si náboženskej povinnosti. Modlitba je dialóg, nie iba výpočet našich požiadaviek. Takto sa náboženstvo stáva karikatúrou, je len chlácholením vlastného ega. 

Ináč otázka na veriacich (na spytovanie) - kedy ste sa naposledy vyznávali z hriechov proti prvému Božiemu prikázaniu?

Rád sa zamýšľam nad Bohom v Starom zákone. Židovské chápanie Boha mi v poslednej dobe učarovalo. S obľubou meditujem nad slovami v knihe proroka Izaiáša: „Lebo vaše myšlienky nie sú moje myšlienky a moje cesty nie sú vaše cesty, to je Jahveho výrok.  Ako vysoko sa nad zemou klenú nebesia, tak sú moje cesty vysoko nad vašimi cestami a moje myšlienky nad vašimi myšlienkami.“ (Iz 55, 8-9) Boh nie je niečo, čo by sa dalo len tak chytiť do ruky. Nedá sa zmerať ani odvážiť. Je to tajomný a nepreskúmateľný Boh. Mnohí nechápu rozmer tajomstva v biblickom zjavení a vysmievajú sa mu. Je dobré, že mu plne nerozumieme. Je dobré, že Boh (hoci sa nám dáva poznať v osobe Ježiša Krista) je svojim spôsobom neprístupný. Je dobré, že koná častokrát inak, ako si to my ľudia predstavujeme. Biblický Boh je ako slon v porceláne. Nie je to síce chladná figúrka, no nevedno si ho predstaviť. Nezmestí sa do našich merítok, nedá sa rozobrať na súčiastky, nedá sa ľudským rozumom ani vedou preskúmať. Keby bol Boh takýto, bol by iba modlou a ľudským výtvorom. Boh kresťanstva je Bohom paradoxov.

Niekedy je to veľmi ťažké prijať, hlavne v súvislosti s problémom zla a utrpenia. Neraz sa mi v tejto súvislosti natláča otázka - a existuje vlastne ten Boh, keď je tu toto a toto? S istým ohľahčením píšem, že kresťania musia byť naozaj veľmi trpezliví ľudia, keď majú takého Boha za Boha :) Na strane druhej je biblický Boh ľudský a pripodobňuje sa človeku. Stačí, že človek má vnímavosť a uvidí to pri čítaní riadkov Biblie. Zrejme nemôžeme nemať o Bohu predstavy. Lenže tie predstavy sú nedokonalé a treba ich stále očisťovať. 

Anglický filozof Gilbert Keith Chesterton raz povedal: „To, že ľudia prestali veriť v Boha, neznamená, že už neveria ničomu. Naopak, veria všetkému.“ Ináč povedané, čo si dám na prvé miesto, to je môj boh.

Keď sa pozriem na svet okolo seba, uznávam, že Chesterton mal úplnu pravdu. Rovnako Biblia je pravdivá v tom, že popisuje to, čo bolo v úcte kedysi, je v úcte aj dnes. Bohovia dnešnej doby sú peniaze, drogy, alkohol, jedlo, zábava, sex, moc, sláva, kariéra, popularita, veda, rozum, sloboda, medziľudské vzťahy atď. Vymenované veci nie sú samy o sebe zlé. Naopak, sú veľmi dobré, ešte aj alkohol a drogy dokážu v primeranom množstve človeku pomôcť. Oveľa nebezpečnejšie je, keď človek má k nim nesprávny postoj a stanú sa bohom. Takémuto bohu človek bezhranične a nekriticky verí, odovzdáva mu svoj život, svoje plány, vkladá do neho svoju nádej a istotu. De facto vzniká pseudonáboženstvo. Bohovia dnešnej doby vedia v človeku vzbudiť klamlivú ilúziu, že práve oni sú tým naplnením. V skutočnosti ho o silu, pokoj a radosť oberajú. Človek si vyššie vymenované skutočnosti častokrát ani neuvedomuje. 

Rád by som upriamil pozornosť na jeden aspekt, ktorý si všímam a to hlavne u mladých ľudí. Samozrejme nemusí to platiť len u nich. Falošným bohom mladých je častokrát úspech u opačného pohlavia. Je jasné, že túžba po druhom človeku je úplne prirodzená, ale ... Nemusím sa rozpisovať o tom, že láska a sexualita sa v dnešnej dobe nesmierne znehodnocuje. Príčiny sú rôzne a nebudem ich tu detailne rozoberať. Na mladého človeka sa však vytvára podvedomý tlak, ktorý by som mohol zhrnúť do vety - ak nikoho nemáš, si odpísaný. Keby to len to ...  ak nikoho nemáš a nemáš s ním sexuálny pomer, si odpísaný detto. Táto zvrátená mentalita sa často servíruje z populárnych, no pochybných seriálov a filmov, kde je láska znetvorená na číry konzum. Láska v konzumnej spoločnosti nie je darom, ale tovarom. Preto nečudo, že aj hodnota človeka sa devalvuje. Mladý človek sa neraz s týmto ťažko vyrovnáva, neúspech a odmietnutie si často spája s vedomím vlastnej hodnoty. Niet divu, že vznikajú rôzne komplexy, pocity menejcennosti, úzkosti a depresie. Mladí majú často vzťahy, len pre vzťah samotný. Lebo ostatní majú a ja nie, tak ja tiež chcem mať. V nezdravých vzťahoch sa neraz ten druhý stáva určitou modlou na ktorej je človek závislý. 

Ak hodnota mladého človeka nie je zakotvená v niečom skutočnu pevnom, prichádza neistota a nespokojnosť. V konečnom dôsledku je zrejmé, že žiaden vyššie spomenutý boh nedokáže poskytnúť trvalú radosť a nádej. Títo bohovia človeka zotročujú a oberajú ho o slobodu. A práve tu prichádza kresťanstvo s ponukou viery v pevný, záchytný bod, ktorým je Boh. Kresťanstvo ponúka program šťastného života, ktorý síce nie je bez problémov a ťažkostí, ale ktorý má zmysel. Kresťanstvo ponúka pevnú kotvu a tou kotvou je živá Osoba. Keď človek uznáva Boha ako svojho Pána a Spasiteľa, bohovia a modly už nemajú v jeho živote miesto a samé zutekajú.   

TItulný obrázok - wikimedia

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo