Čo ma naučili Rómovia alebo čím ma dostali. Časť 1.

„Prečo ste sedeli?“, pýtam sa so záujmom.

„Dopichal som policajta.“ Zrak mi padol na jeho nôž, čo mal položený pri sebe. Zovrelo mi hrdlo a rýchlo som sa poobzerala, kam ujdem, keby náhodou zas zoskratoval. On však v príbehu pokračoval: „Mal som 18, pobili sme sa v osade, prišli nás riešiť policajti... ale to bolo hlavne preto, lebo vtedy som ešte nepoznal Boha,“ dodal jedným dychom.

„A teraz už poznáte Boha?“, zalial ma pokoj.

„Áno, poznám. Potom prišiel do našej dediny perfektný farár, ohlasoval nám Ježiša Krista, žil s nami, všetko s nami robil. Uveril som v Boha. Dal som sa pokrstiť. Potom ma otec biskup pobirmoval. Volám sa Jozef, ale v Kristovi som Lukáš!“, vyhlásil hrdo a presvedčivo. „Keď som uveril v Ježiša, začal som nosiť na krku krížik, na takejto šnúrke“,  a ukázal mi šnúrku z topánok.  „Ale jedna od nás, čo už 14 rokov žila s mužom a nemali deti, sa mi posmievala. Ja som jej na to povedal, že preto nemá deti, lebo si nectí kríž Ježiša Krista. Vtedy sme sa rozhodli – my, čo sme v uverili v Ježiša, že sa budeme za ňu modliť a ona uvidí, kto je pravý Boh!“, pokračoval Jozef. „Nič sme nejedli, len sme pili vodu.“

„Postili ste sa,“ dodala som.

„Áno, postili.“

„A veľa sme boli za ňu na kolenách.“

„Činili ste pokánie,“ dodala som dojatá.

„Áno. A modlili sme sa za ňu,“ hovorí Jozef. „O tri mesiace nám prišla ukázať bruško. Taký je náš Boh.“

Vrátila som sa domov, k nášmu spoločenstvu. Porozprávala som im príbeh Jozefa. O pár dní sme sa začali postiť na istý úmysel...

........

„... ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných...“ 1 Kor 27

Článok vyšiel aj v časopise Rómska Samária.