Migrácia do Európy: Návrh na riešenie problému

Migrácia do Európy: Návrh na riešenie problému

Rozhovory medzi ľuďmi aj publicistika v médiách signalizujú, že verejnosť pociťuje tému migrácie ako najzávažnejší súčasný problém. Pritom ide o problém, ktorému ľudia celkom nerozumejú.

Ako sa môžu ľudia vydať na cestu cez pol afrického kontinentu a potom na dobrodružnú plavbu v gumených člnoch cez Stredozemné more, aby sa dostali k nám do Európy a u nás žili zo sociálnych dávok alebo vykonávali najmenej platenú prácu? To v lepšom prípade, pretože v horšom cestou zahynú.

Makrospoločenské a prírodné zmeny

Problém migrácie dozrieval celé desaťročia a upozorňovali naň štatistiky aj zorientovaní autori. Štatistiky upozorňovali na rozdielne tempo rastu, resp. poklesu počtu obyvateľov v krajinách na severnom a južnom brehu Stredozemného mora. Na konci druhej svetovej vojny počet obyvateľov regiónov na severe a na juhu Stredozemného mora bol približne rovnaký. Potom však počet obyvateľov na severe Stredozemného mora približne stagnoval, na juhu sa viac než zdvojnásobil.

V publicistike som najskôr tento problém zaregistroval v knihách vtedy poslanca Európskeho parlamentu Otta von Habsburga. Vo svojich knihách od 60. do 90. rokov minulého storočia upozorňoval, že taký rozdiel v počte obyvateľov sa skôr alebo neskôr prejaví v sociálnom až bezpečnostnom napätí medzi Severom a Juhom.

Jeho upozornenia nepochybne čerpali zo stáročnej vladárskej skúsenosti jeho predkov a jeho rodu. Európa aj Severná Amerika však vtedy žili v euforickom nadšení z vlastného úspechu a studená vojna s Východným blokom sa začínala regulovať najskôr čiastkovými zmluvami o obmedzení zbrojenia, neskôr stále širšími.

Na Západe sa rodilo presvedčenie o svojom usporiadaní ako o konci dejín. Optimizmus Západu sa opieral aj o stále dokonalejšie hmotné zabezpečenie vlastnej existencie. Čoraz viac ľudí si mohlo dovoliť vlastné auto vypúšťajúce plyny do ovzdušia, mohli mať chladničky používajúce freón a narúšajúce ozónovú vrstvu nad našimi hlavami, teplárne spaľovali čoraz viac uhlia a dym vypúšťali do ovzdušia. Nastali klimatické zmeny a príčinná súvislosť medzi nimi a technickou vybavenosťou ľudí je veľmi pravdepodobná. Rozširujú sa púšte a vyháňajú ľudí zo svojich okrajov. V kombinácii s občianskymi vojnami najmä v afrických krajinách pre vyhnaných ľudí nebezpečná cesta do Európy je menším rizikom, než zostať na mieste. Pre ľudí v preplnených mestách v celej Afrike je Európa zasľúbenou krajinou, podobne Severná Amerika pre ľudí v Strednej a Južnej Amerike. Prúd migrantov sa postupne zvyšoval a drobné zmeny v ich domácich životných podmienkach ho nedokázali zastaviť.

Bezpečnostné a makroekonomické podmienky

Európa a Severná Amerika sa dopracovali k svojej dnešnej sociálnej úrovni po dlhých stáročiach postupných zmien. Po celý čas sa opierali o židovsko-kresťansko-helenistickú ideovú základňu. Takú základňu nemala Afrika, predkolumbovská Amerika a Ázia mala úplne inú. Naproti tomu vo všetkých týchto svetadieloch mal ľudský život minimálnu hodnotu a vojny sa viedli aj kvôli maličkostiam.

Pri slabých vládach alebo pri vládach bez vlády práva najrýchlejším prostriedkom sociálneho vzostupu môže byť terorizmus. V Strednej a Južnej Amerike aj v Afrike celé oblasti a mestá ovládajú teroristické bandy. Vyberajú vlastné de facto dane a normálne podnikanie sťažujú ešte viac. Čo nezasiahne terorizmus, to dopĺňa korupcia. Štátni úradníci vyžadujú vlastné poplatky a diabolský kruh je uzavretý. Najmä drobní a strední podnikatelia majú výrazne zníženú možnosť zakladať a rozvíjať svoje podniky, pretože nedokážu aj podplatiť štátnych úradníkov, aj sa obrániť proti miestnym teroristickým bandám. Vlády zase nemajú peniaze na veľké projekty.

Odstrašujúci príklad dáva Afrika. Doteraz nemá železničné a priame cestné spojenie východné a západné pobrežie Afriky. Kto chce dopraviť tovar z východu na západ a opačne, musí oboplávať Afriku ako Vasco da Gama koncom 15. storočia.

Možno sa pomaly blýska na lepšie časy. Čína prejavila strategický záujem o Afriku a do Afriky bude smerovať južná trasa Novej hodvábnej cesty. Zatiaľ sa má končiť na východnom pobreží Afriky, ale keď už raz privedie svetové obchodné komunikácie na pobrežie Afriky, tie už vlastnou záujmovou zotrvačnosťou budú pokračovať hlbšie a hlbšie do vnútrozemia. Potom miestne či regionálne bandy ani skorumpovaní úradníci nedokážu odolať sile globálnych financií a s nimi spojených silových zložiek, štátnych či súkromných. Spomeňme si, že zahrnutie Indie do svetového obchodu – a do svetovej politiky – začala súkromná Východoindická spoločnosť. Tá si najskôr organizovala aj svoju súkromnú armádu.

V stredu 22. novembra 2017 v Stredozemnom mori bolo približne 1 100 migrantov zachránených operáciami Talianskej pobrežnej stráže, Talianskeho námorníctva a niekoľkých mimovládnych organizácií, ako napr. nemeckej Sea Watch. Foto: TASR/AP, Johannes Moths/Sea Watch

Geopolitické a ideologické podmienky

Studená vojna mala jeden dôležitý dôsledok, o ktorom sa málo hovorí. Viedla k zániku koloniálnej sústavy a vytrhla celú Afriku, Oceániu a nepriamo aj Strednú a Južnú Ameriku z rúk niekoľkých západných krajín. Skúste si predstaviť, ako by prebiehal súčasný geopolitický zápas medzi Západom a – pre zjednodušenie – krajinami BRICS, keby Západ hoci nepriamo ovládal svoje bývalé kolónie. Teraz by už boli samostatné, ale ich prírodné bohatstvo a pracovnú silu by ovládal Západ sústavou komplikovaných pravidiel vnútorného usporiadania aj medzinárodného obchodu (typu washingtonský konsenzus).

Samozrejme, rozpad koloniálnej sústavy v podmienkach studenej vojny medzi Východom a Západom mal svoje klady aj zápory. Medzi klady patrí, že celý proces sa urýchlil a osamostatnenie založilo aj ságu o vlastnom oslobodení. Ale k moci často nepriviedlo optimálne vlády. Zhodou okolností nedávno sa nám vrátil na obrazovky príbeh oslobodenia Zimbabwe (Rhodézia). K moci sa vtedy dostal hrdina oslobodzovacieho zápasu, z ktorého sa časom stal diktátor a korupčník.

Po konci studenej vojny začala globalizácia, ktorá sa pokúsila nastoliť jednotné pravidlá, určené hegemónom jednopolárneho sveta, Spojenými štátmi. Vojensky začali prijatím bývalých krajín Varšavskej zmluvy do NATO, rozšírením NATO na východ, vojenskými akciami NATO, resp. USA bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN, ako bolo bombardovanie Juhoslávie, útok na Irak, Líbyu, Sýriu. Ekonomicky udržiavaním globálneho finančného systému opretého o nekrytý dolár. Systém vedie k rozdeleniu svetového bohatstva tak, že 1 percento obyvateľov zemegule vlastní – podľa rôznych údajov – tretinu až polovicu svetového bohatstva.

V súčasnosti nastúpila pokročilá fáza zrútenia tohto systému. Nemecký minister zahraničných vecí minulý týždeň povedal, že svetové pomery sa menia a Spojené štáty už nedokážu vystupovať v úlohe svetového hegemóna. Okrem mocenských a ekonomických nástrojov Západ stále ešte uplatňuje aj svoje ideové a kultúrne kritériá. Núti jednotlivé krajiny nahradzovať vlastné kultúrne a etické hodnoty hodnotami západnej liberálnej kaviarne. Vo výchove aj v spoločenskom živote tradičnú sústavu hodnôt nahradzuje ideológiou gender. Štáty uviaznuté v pavučine nastolených medzinárodných a ekonomických vzťahov sa už ťažko dokážu vzoprieť jednotlivým požiadavkám. Výnimky z týchto pravidiel dokazujú, že rozhodujúca je geopolitika. Saudská Arábia nerešpektuje kultúrne pravidlá, ktoré sa vyžadujú od nás (napr. uznávanie homosexuálnych manželstiev), ale Saudská Arábia je spojencom Západu a nemá kvôli tomu problémy.

Americké a európske vojny na Blízkom východe

Kombinácia globálnych podmienok, o ktorých som hovoril vyššie, vytvorila možnosti využívať vnútorné podmienky v jednotlivých krajinách vo svoj prospech. V decembri 2010 sa v Tunisku upálil Mohamed Bouazizi zo zúfalstva nad nemožnosťou uživiť svoju rodinu. Jeho zúfalý čin vyvolal v Tunisku masové hnutie proti vláde. Vláda padla, nastúpila nová vláda, ale životné podmienky ľudí sa zásadne nezlepšili. Nakoniec v decembri 2014 boli v Tunisku nové voľby, vytvorila sa nová vláda a oprášený starý systém pokračuje ďalej. Tunisko nevyvolalo záujem zahraničných mocností a udalosti tam prebehli vcelku podľa nálad obyvateľstva.

Udalosti v Tunisku vyvolali vlnu protivládnych demonštrácií aj v ďalších arabských krajinách. Protivládne demonštrácie v arabských krajinách dostali publicistický názov Arabská jar. V Egypte zvrhli prezidenta Hosni Mubaraka, vo voľbách vyhrala strana radikálneho hnutia Moslimské bratstvo, ale jej prezidenta čoskoro zvrhla armáda a nastolila vládu, ktorá tam vládne doteraz, čiže tiež podobnú, ako bola vláda Mubarakova.

V Líbyi vládol diktátor Muammar Kaddáfí. Dlho potláčaná opozícia začala proti Kaddáfímu ozbrojený boj, ale nemohla sa na bojisku presadiť. Bezpečnostná rada OSN prijala rezolúciu č. 1973 o bezletovej zóne. Lietadlá armády mohli zasiahnuť do bojov, len ak by vládna armáda masovo strieľala do civilistov. Taká situácia nenastala, ale francúzske, britské a americké lietadlá zaútočili na vládnu armádu a zvrátili situáciu na bojisku. Povstalci Kaddáfiho zvrhli a zabili.

Odvtedy sa Líbya rozpadla ako jednotný štát, bojujú proti sebe viaceré ozbrojené zoskupenia. Jedno z nich uznáva Západ ako legitímnu vládu, ale toto zoskupenie nemá reálnu moc v krajine. V Líbyi zahynulo od zvrhnutia Kaddáfího množstvo ľudí. Dôležitý dôsledok pre Európu spočíva v tom, že Kaddáfí nepúšťal migrantov z Afriky cez Líbyu do Európy. Teraz migrantov v Líbyi zadržiavajú len teroristické zoskupenia, samozrejme, nie dôsledne. Zvrhnutie Kaddáfího otvorilo bránu do Európy viac než stotisíc migrantom ročne. Za chybnú politiku Francúzska voči Líbyi vyslovil poľutovanie až prezident Macron.

Ďalšou krajinou, kde so zahraničnou pomocou mala byť zvrhnutá vláda zákonného prezidenta Assada, bola Sýria. V roku 2011 sa tam začalo povstanie opozičných skupín, ale armáda sa dokázala celkom úspešne brániť. Na severe krajiny vyhlásil svoju teroristickú vládu tzv. Islamský štát (kalifát). Neskôr sa preukázali prípady, keď protivládne povstalecké skupiny dostali zbrane od USA, ale rýchlo ich odovzdali Islamskému štátu. Letectvo USA dva roky bombardovalo akože IS, ale IS celý čas postupoval proti vládnej armáde.

Až v septembri 2015 nasadilo v Sýrii Rusko svoje letectvo na žiadosť prezidenta Assada. V týchto dňoch oznámilo Rusko a Sýria rozbitie IS, čiže víťazstvo nad týmto teroristickým zoskupením. EÚ a USA však vyhlásili proti Sýrii hospodárske sankcie. Sankcie vyháňajú zo Sýrie ľudí, pretože sa nemajú ako uživiť. Nemecká kancelárka Angela Merkelová vyhlásila, že Sýrčanov bude Nemecko prijímať ako utečencov. Odvtedy sa viacerí utečenci označili za Sýrčanov (všetci Arabi hovoria po arabsky), aby dostali v EÚ azyl. Všetci kresťanskí hodnostári zo Sýrie podporili prezidenta Assada.

Migranti po príchode do prístavu Trapani v južnom Taliansku dňa 25. novembra 2017 po tom, čo ich zachránila nemecká nezisková organizácia Sea Watch. Foto: TASR/AP, Johannes Moths/Sea Watch

Návrhy riešenia

Prúd utečencov do Európy vyvolali čiastočne objektívne podmienky a čiastočne geopolitické záujmy najmä západných krajín. Objektívne podmienky sa snažia zlepšiť medzinárodné zmluvy, naposledy Parížska zmluva proti globálnemu otepľovaniu (jej obsah neprijímajú všetci).

Pre diskusiu o geopolitických záujmoch za prúdom utečencov je potrebné vytvoriť slobodný priestor. Vidíme, že Francúzsku trvalo šesť rokov, kým priznalo chybnosť svojej politiky v roku 2011 voči Líbyi. V Líbyi zatiaľ asi nemožno s dostatočnou určitosťou predvídať dĺžku bojov medzi jednotlivými zoskupeniami, ale najsilnejšiu pozíciu – zdá sa – má zoskupenie generála Hafnera. Rokovanie s ním o zablokovaní prúdu utečencov a naopak o prijatí utečencov aj z Európy by mohlo zúžiť tento teraz najväčší otvor pre príchod utečencov do Európy.

V Sýrii sa vojna končí víťazstvom prezidenta Assada. Európa si želala jeho porážku, ale sa prepočítala. To by nemalo prekážať v prvom rade odvolať sankcie proti Sýrii. Európska únia by mala vstúpiť do rokovaní so sýrskou vládou o prijatí sýrskych utečencov, ktorí sa nachádzajú v Európe. V kombinácii s určitými ekonomickými výhodami by dohoda mohla výrazne znížiť počet utečencov už v Európe a zastaviť prijímanie všetkých ďalších Sýrčanov. Návrhy na vytvorenie akýchsi chránených území v severnej Afrike na umiestňovanie utečencov možno považovať za iluzórne. Európska únia nemá ozbrojené sily na ochranu takých území a nevedno ako by sa prípadný konflikt okolo nich rozšíril. Čo by v nich migranti robili? Taktiež nemožno realisticky požadovať, aby migrantov nepúšťali na svoje územie už pohraničné štáty ako Taliansko, Grécko, Španielsko. Vyjadril to grécky minister otázkou: Máme do ich gumových člnov strieľať?

Jediným riešením pre Európsku úniu je uznať svoju politickú porážku v otázke migrácie do Európy, vyvodiť z toho dôsledky a rokovať s víťaznými hráčmi v jednotlivých krajinách. O Iraku prichádza málo správ, čiže situácia nie je dramatická. Možno vysloviť len všeobecnú požiadavku, že v Iraku je potrebné podporiť efektívnu vládu, aj keď v tejto chvíli nevedno, čo to znamená. S Tureckom je potrebné dodržiavať dosiahnutú dohodu. Keby sa podarilo dosiahnuť dohodu so Sýriou, terajšia dohoda by sa stala pre Európu výhodnejšou, pretože zo Sýrie by žiadni migranti neprichádzali a sýrskych migrantov z Turecka by bolo možné vrátiť do Sýrie.

Migrácia a vnútorné problémy Európskej únie

Terajší model riešenia problému migrantov vnútorné rozpory v EÚ len prehlbuje. Model predložili veľké štáty EÚ, ale problém migrantov sa objavil v existujúcej podobe aj vďaka riešeniu ich geopolitického problému, s ktorým malé štáty nemajú nič spoločné. Ako obyčajne, svoj zásah odôvodňovali ochranou ľudských práv obyvateľov Líbye. Ale svojím zásahom znemožnili budovanie ekonomickej infraštruktúry (čerpanie pitnej vody do púštnych oblastí), ktoré Kaddáfí započal. Vytvorili terajší stav, keď hynú v Líbyi tisíce civilných obyvateľov. Malo Slovensko, Poľsko alebo Maďarsko problém s odstránením Kaddáfího? Terajší model otvára dvere tlaku, aby sme prijímali neohraničený počet migrantov, o ktorom teraz nevieme, koľko ich bude a ako bude ročne stúpať. Bez vyriešenia principiálnej otázky, ako zamedziť stúpaniu počtu migrantov, klopajúcich na európske dvere, nemožno riešiť počty, ktoré majú prijímať jednotlivé štáty.

Do riešenia tejto otázky treba zapojiť čo najväčší počet štátov, ktoré môžu vo veci pomôcť. Už teraz je jasné, že ťažko dosiahnuť riešenie bez účasti Ruska. Rusko dopomohlo k víťazstvu v Sýrii prezidentovi Assadovi, ale EÚ si želala jeho porážku. Rusko spolu s Tureckom a Iránom predstavuje terajšiu silnú trojku na Blízkom východe. Rusko – zdá sa – podporuje v Líbyi generála Hafnera. Zároveň práve s Ruskom sa EÚ z uvedenej trojky najskôr dohodne.

Pravda, ťažko je na jednej strane žiadať od Ruska politickú a diplomatickú pomoc a zároveň prehlbovať proti nemu ekonomické a iné sankcie. Európska únia musí ukončiť svoje politické vazalstvo voči Spojeným štátom a začať presadzovať vlastné záujmy. Ak by sa tak stalo, bol by to dobrý začiatok.

 

Titulná fotografia: Africkí migranti plávajú k záchrannej lodi španielskej organizácie Proactiva Open Arms od prepichnutého gumeného člna v Stredozemnom mori, približne 12 km od mesta Sabratha v Líbyi, 23. júla 2017. Zdroj: AP Photo/Santi Palacios

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo