Nezabiť odvahu detí.

Nezabiť odvahu detí.

Odvážne deti vďaka pochvale srdcom. Nuž, záleží mi na tom, aby z nich boli ľudia pochopenia a objatia.

Mám rád večerné chvíle, tesne pred tým, keď deti idú spať. Nielen preto, že končí deň a idú na zaslúžený odpočinok  a ja mám vedomie, že moju manželku aj mňa čaká tiež oddych. Ale teším sa najmä preto, lebo pred spaním nás čaká pekná chvíľa. Sebareflexia, čo dobré sa mi dnes stalo, čo dobré som urobil a čo mi až tak nevyšlo. Takto sa pomodlíme, poďakujeme Pánovi za všetko, čo nám dal a ideme spať. Keď už chcem ísť z detskej izby von, zastaví ma otázka môjho staršieho syna: "Tato a čo pochvala?"

Totižto zvykli sme si na to, že po celej modlitbe, prosbách a vďakách, ich pochválim špeciálne za možno jednu-dve veci, ktoré si zaslúžia väčšiu pozornosť. Skúšal som ich takto chváliť zopár krát a ten účinok je neuveriteľný. Na jednej strane preto, že deti si uvedomujú, že ich rodičia "vidia" srdcom a "sledujú", čo robia počas dňa. Na druhej strane je to škola aj pre mňa, lebo keď viem, že ich mám a chcem večer za niečo pochváliť, tak potrebujem byť s nimi, sledovať ich správanie. Nie príliš psychologicky hodnotiť, ale skôr sa snažiť pozerať tak ako to robí Boh voči nám. Berie do úvahy naše limity a predsa nás požehnáva.

Môj mladší syn to zbožňuje. Pýta sa: "Tato, čo bolo dobé?" (r ešte troška hľadáme, preto to "dobé" a nie "dobré"). A už uvažujem: dobré bolo, že si dnes požičal hračky, dobré bolo, že si počkal na prechode. Dobré bolo, že si sa s bratom nebil, ale hral. Takto si vlastne uvedomujem, že hoci dni bývajú náročné, tie deti predsa len spravia veľa dobrého počas dňa, čo veľa krát prevýši ich vymýšľanie. A priznám sa, som rád, že ich môžem takto "vnútorne špehovať", pretože nie stále viem byť pokojný a to, čo ma vytáča niekedy na ich správaní, nie je spúšťač nervozity, ktorý je aj tak vo mne. Nie v deťoch. 

Preto keď príde večer, je ticho a ja len počujem, keď sa ešte šepotom rozprávajú v izbe, že rodičia ich majú radi, že ich ľúbia. A to mi stačí. 

Chváliť deti neznamená litánie, neznamená povedať im, že si super už len preto, že si. Ale treba nájsť niečo konkrétne, konkrétnu vec, ktorá si zaslúži obdiv a to, aby o tom počula celá rodina. Mama, súrodenci. A je dobré, keď to večer robí otec. Lebo to znamená, že je doma, že je blízko a že svojou otcovskou autoritou udeľuje požehnanie vďaky za to dobré, čo spravili. A tak, každý večer, keď chválim naše deti, chválim hlavne Pána a Matku Božiu, že sme sa mohli stať s mojou manželkou účastnými daru rodičovstva. Ich život to ovplyvní, pretože keď sa dostanú do nejakej situácie, kedy potrebujú počuť, že ju zvládnu, že na to majú, ale ešte si tak celkom neveria, ale my im áno, z rukáva vytiahneme eso. Spomenieme si, že v niektorý večer sme ich za podobnú situáciu pochválili a keď im ju pripomenieme, určite zvládnu aj tú novú situáciu. Tým sú odvážnejšie a predsa rozumné. Rozhodujúce však je, že sa nevzdajú.

Okrem toho, v miere manželskej lásky, patrí táto pochvala aj manželke. Pravdupovediac, to nerobím každý deň a treba to zmeniť, pretože aj ona si zaslúži ocenenie aspoň v podobe chvály. Je dobré jej povedať, že ďakujem ti za dnešný deň, že si sa postarala o deti, domácnosť, mňa samého, ale opäť treba niečo konkrétne ako napríklad, láska, ďakujem, že okrem náročných denných starostí si sa dokázala ešte postarať o svoju pleť, si krásna. 

Vieme, akú silu a moc majú slová. Prečo si nevybrať aspoň chvíľu na konci dňa a hovoriť len slová života?

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo