Slovenský štát ruskými očami

Slovenský štát ruskými očami

V Moskve vyšla nová kniha o vzťahoch medzi Sovietskym zväzom a vojnovým Slovenským štátom pod názvom „ZSSR-Slovensko 1939-1945: vojensko-politické aspekty“.

Autorkou je vedecká pracovníčka Slovanského ústavu Ruskej akadémie vied (Institut slavjanovedenia RAN) Valentina Vladimírovna Marjina. Knihu vydal Inštitút, Russian Academy of Sciences, Institute of Slavic Studies, 2017 (В. В. Марьина: СССР – Словакия 1939 – 1945 гг. Военно-политические аспекты, Москва 2017).  Kniha sa stane dôležitým článkom v poznaní vojnového Slovenského štátu.

Autorka čerpala slovenskú literatúru a archívne zdroje aj ruské zdroje z diplomatických a vojnových archívov. Slovenský štát udržiaval diplomatické styky so Sovietskym zväzom až do nemeckého prepadu na Sovietsky zväz v júni 1941. Za toto obdobie sú v knihe citáty z hlásení vyslanca Puškina z Bratislavy do Moskvy. Po vypuknutí vojny sú v knihe záznamy z diplomatických rokovaní najmä medzi československou vládou v Londýne a sovietskym vedením a úryvky z vojenskej komunikácie medzi sovietskym velením a partizánmi, komunistickými funkcionármi v Moskve aj veliteľmi povstaleckého vojska. Kniha sa vyznačuje vedeckou serióznosťou a dôkladným podopretím všetkých uzáverov o pramenné zdroje.

Nemecko malo pôvodne v úmysle vyvolať na Slovensku nepokoje a primäť niektorých slovenských politikov, aby požiadali o pomoc nemeckú armádu a zároveň vyhlásili samostatnosť Slovenska. Taký scenár by poskytol Nemecku zámienku vyvliecť sa zo záväzkov Mníchovskej dohody na rešpektovanie pomníchovského Česko-Slovenska. Paradoxne Nemecku pomohla pražská vláda prevedením Homolovho puču. Nepokoje pochádzajúce od nemeckých agentov však zvládlo Slovensko samé do 12. marca 1939. Hitler musel modifikovať plán. Pozval slovenských politikov do Berlína, aby odtiaľ vyhlásili Slovenský štát. Najskôr to mal byť Karol Sidor, ale ten odmietol. Potom pozval Jozefa Tisu. Jemu povedal o pláne rozdelenia Slovenska medzi Maďarsko a Poľsko, ak Slovensko nevyhlási samostatnosť „očeň bystro“. Tiso požiadal z Berlína Háchu o zvolanie slovenského snemu. Ten 14. marca vyhlásil samostatnosť Slovenska.

Sovietsky veľvyslanec Puškin v hlásení do Moskvy označil Tisa za najväčšiu politickú autoritu na Slovensku, ktorý brzdí nemecký vplyv, ale nie je schopný ráznejšieho kroku. Zdieľať

Sovietsky zväz najskôr váhal s uznaním Slovenska, aj keď minister zahraničných vecí Ferdinand Ďurčanský vyzval desiatky štátov, medzi nimi aj ZSSR na uznanie. Molotov dal súhlas na uznanie až 15. septembra 1939. Sovietske uznanie Slovenska je nepriamym dôsledkom paktu Molotov-Ribbentrop. Nemecká interná štúdia už z októbra 1938 poukázala, že samostatné Slovensko bude slabým štátom a preto bude nositeľom nemeckého politického vplyvu a naopak České krajiny bez Slovenska budú odkázané na milosť a nemilosť Nemecka. Autorka cituje z materiálu z archívu ruského MZV, pochádzajúceho pravdepodobne z rozhovoru sovietskeho diplomata s Gustávom Husákom. Prezident Tiso sa charakterizuje ako schopný politický taktik. Podarilo sa mu posilniť vo vláde umiernených politikov a vytesniť pronemeckých radikálov. Podľa materiálu Husák žiadal od sovietskeho diplomata, aby sovietske rádio vo svojom vysielaní prestalo používať názov „Československo“, v slovenskej verejnej mienke mu to škodí. Sovietsky veľvyslanec Grigorij Maximovič Puškin neskôr v hlásení do Moskvy označil Tisa za najväčšiu politickú autoritu na Slovensku, ktorý brzdí nemecký vplyv, ale nie je schopný ráznejšieho kroku.

Nemecký diplomat Bernard sa usmieval nad slovenskou snahou o suverenitu. Cítil sa na Slovensku pánom a vyjadril sa, že Nemecko potrebuje Slovensko len ako bránu na Balkán.

Slovenskí politici vždy zaviedli reč na ZSSR ako oporu proti Maďarsku. Puškin si zapísal do denníka ako sa ho minister zahraničných vecí Ďurčanský pýtal,  kedy Sovietsky zväz zaujme Podkarpatskú Rus (vtedy patrila k Maďarsku), pretože Slovensko chce mať spoločnú hranicu so Sovietskym zväzom. Tieto svoje názory Ďurčanský neutajil pred Nemcami a viedli k jeho odstráneniu v júli 1940 v Salzburgu.

Nemecký veľvyslanec Killinger sa pred Puškinom tiež vyjadroval, že Slovensko je v nemeckej sfére vplyvu a Sovietsky zväz sa na Slovensku nemá veľmi aktivizovať. Za najreakčnejšiu osobu v slovenskej politike označil Puškin predsedu vlády Vojtecha Tuku. Úplne sa zapredal Nemcom a vo svojich prejavoch ide ďalej ako nemecké noviny na Slovensku Grenzbote. Po rokovaniach v Salzburgu stredoeurópske oddelenie sovietskeho MZV označilo Slovensko ako bábkový štát, plniaci úlohu nemeckého predvoja na juho-východnú Európu. Naproti tomu obyvatelia Slovenska preukazovali voči sovietskym diplomatom priam viditeľnú priazeň. Pri ktoromsi diplomatickom podujatí boli pred budovou zaparkované diplomatické vozidlá so zástavkami štátov. Mladá žena pristúpila k vozidlu sovietskeho veľvyslanca a pobozkala zástavku na vozidle.

Beneš v Moskve v decembri 1943 žiadal, aby sovietske letectvo bombardovalo vojenský priemysel najmä na Slovensku. V sovietskom zápise o rokovaní táto žiadosť je zachytená, v českom zápise nie je. Zdieľať

Pred vypuknutím nemecko-sovietskej vojny bolo Slovensko plné nemeckých vojenských transportov smerujúcich na východ. 21. júna 1941 nemecký veľvyslanec v Bratislave Ludin navštívil prezidenta Tisu v prítomnosti ministra obrany Čatloša. Ludin žiadal prezidenta, aby sa Slovensko bez odkladu pripojilo k Nemecku. Tiso sa okúňal a vtedy Ludin povedal, že ak Hitler v ten istý deň nedostane odpoveď, Slovensko pocíti dôsledky. Tiso sa potom vyjadril nie za vypovedanie vojny ZSSR, ale za pripojenie sa slovenskej armády k nemeckej, aby dal najavo, že Slovensko bolo k tomu donútené. Slovensko si zároveň chcelo účasťou vo vojne získať na svoju stranu Nemecko proti Maďarsku. Slovenská armáda potom bojovala po boku wehrmachtu v Sovietskom zväze. Autorka uvádza aj prípad, keď sa slovenskí vojaci zúčastnili na poprave civilných obyvateľov.

Po vypuknutí vojny na východe a najmä po obrate pod Stalingradom sa ťažisko diplomatických rozhovorov prenieslo na rokovania s Eduardom Benešom a londýnskou vládou. Pri návšteve Beneša v Moskve v decembri 1943 pri rokovaní s Molotovom Beneš žiadal, aby sovietske vojenské letectvo bombardovalo vojenský priemysel najmä na Slovensku. V sovietskom zápise o rokovaní táto žiadosť je zachytená, v českom zápise nie je. Stalin povedal pri rokovaní, že Slováci sú dobrí ako vojaci, ale sú nástrojom svojho vedenia. Doma ich treba pevne držať a nedopustiť separatizmus vzhľadom na ich málopočetnosť.

Chaotické správanie partizánov pokračovalo aj počas Povstania. Odmietali sa podrobiť vojenskému veleniu a na povstaleckých frontoch fakticky nebojovali. Zdieľať

V lete 1944 začali Sovieti vysádzať na Slovensku organizátorské skupiny na vytváranie partizánskych oddielov, ktoré podliehali Ukrajinskému štábu partizánskeho hnutia v Kyjeve. Zároveň prichádzali do Moskvy prehnane optimistické správy z Londýna ako sa slovenská armáda pripravuje na povstanie. V Moskve sú v Ústrednom archíve FSB tri zväzky vyšetrovacieho spisu proti Ferdinandovi Čatlošovi. Z Čatlošových výpovedí vyplýva, že armáda poskytovala zbrane vznikajúcim partizánskym oddielom, ale výsledok bol chaotický, ktorý sa podpísal na celom priebehu Povstania. Povstalecké oddiely viedli prevažne sovietski velitelia, ktorí podliehali Kyjevu a mali snahu uskutočňovať čo najviac vojenských operácií. Londýnska vláda tiež vyzývala k intenzifikácii partizánskych akcií. Slovenská národná rada a vojenské velenie vydali príkaz zdržať sa partizánskych akcií, aby nevyprovokovali Nemcov k obsadeniu Slovenska.

Do tretice miešal sa do hry Londýn, ktorý zakázal zapojiť do príprav Povstania niektorých generálov (napr. Gustáva Malára), ktorí ukázali prílišnú lojalitu voči Slovenskému štátu. Ukázalo sa to hneď na začiatku Povstania. Partizáni pokračovali v diverzných akciách a vyprovokovali Nemcov na obsadzovanie Slovenska. Nato veliteľ vojenskej časti plukovník Golian vyhlásil Povstanie. Jediné bojaschopné jednotky boli dve divízie na východe Slovenska. Ich veliteľom bol generál Malár, ale jeho povolal do Bratislavy prezident Tiso. Malár poveril velením počas svojej neprítomnosti plukovníka Talského. Plukovník Talský ponechal divízie bez velenia a odletel za sovietske línie žiadať podporu. Zatiaľ ďaleko menšie nemecké jednotky odzbrojili bez boja obe divízie.

Sovietske velenie však stále dostávalo správy, že dve divízie držia karpatské priesmyky a otvoria ich Červenej armáde. Stalin nariadil urýchlene pripraviť útok cez priesmyky, velením poveril maršala Koneva. Konev za týždeň pripravil útočné zoskupenie. Dukelská operácia sa začala 8. septembra, kedy už celý priesmyk bránili Nemci. Pre chaotické správy zo Slovenska a z Londýna a pre nekoordinovanosť vojenského povstaleckého velenia sa začala najkrvavejšia vojenská operácia na Slovensku a jeho predpolí. V dukelskej operácii sa zúčastnil aj československý armádny zbor najskôr pod velením generála Kratochvíla, ale v priebehu operácie ho pre neschopnosť vymenili a za veliteľa vymenovali generála Ludvíka Svobodu.

V priebehu bojov nasadil armádny zbor aj tzv. „zagradnyj otriad,“ čiže zadný voj, ktorý mal rozkaz strieľať do vlastných vojakov, ktorí by bez rozkazu ustúpili. Útočné zoskupenie sa nakoniec prebilo cez Duklu a vstúpilo na slovenské územie a pokračovalo ďalej až do 28. októbra, keď SNR na Donovaloch vyhlásila Povstanie za skončené. Útočná operácia Červenej armády tým stratila dôvod a zastavili ju. Dukelská operácia stála život a zdravie 86 tisíc vojakov Červenej armády a 6 500 vojakov Čsl. armádneho zboru (údaje o obetiach operácie sa rôznia). Dukelská operácia však viazala nemecké divízie, ktoré by inak vrhli na potlačenie Povstania.

Molotov Benešovi povedal, že by bolo nepochopiteľné, keby Sovieti Slovákov postavili na jednu úroveň s Nemcami a Maďarmi. Zdieľať

Chaotické správanie partizánov pokračovalo aj počas Povstania. Odmietali sa podrobiť vojenskému veleniu a na povstaleckých frontoch fakticky nebojovali. Spor medzi vojakmi a partizánmi sa dostal až k maršalovi Konevovi. Ten vydal príkaz, že partizáni budú mať dvojakú podriadenosť: operačne budú podliehať vojenskému veliteľovi, čiže generálovi  Viestovi a organizačne a politicky štábu partizánskeho hnutia 1. Ukrajinského frontu. Karol Šmidke, Rudolf Slánsky a Ján Šverma nesúhlasili s Konevovým príkazom a dotlačili vec až do Moskvy najskôr k Jurajovi Dimitrovovi a ten až k Stalinovi. Stalin vydal akýsi akože kompromisný text, ale autorka sa odvoláva na Gustáva Husáka, ktorý napísal, že nič sa nezmenilo.

Krátko pred skončením vojny sa rokovania v Moskve medzi Čechmi a Slovákmi točili najmä o vnútornom usporiadaní republiky. Ale ešte v decembri 1943 pri návšteve v Moskve Beneš požiadal Molotova, aby sovietska vláda „priateľsky“ nástojila na československú vládu, aby potrestala na Slovensku všetkých vinníkov vojny proti ZSSR. Slovákov sa zastal Molotov. Povedal, že by bolo nepochopiteľné, keby Sovieti Slovákov postavili na jednu úroveň s Nemcami a Maďarmi. Beneš pri rokovaniach stále trval na idei jednotného československého národa. Argumentoval, že Česi sú civilizačne orientovaní na Západ, kým Slováci na Východ. Keby sa pripustila existencia dvoch národov, časom to republiku roztrhne, pretože Slováci ju budú ťahať na Východ a Česi na Západ. Nakoniec slovenská delegácia presadila existenciu dvoch národov, ale vnútorné usporiadanie republiky (asymetrický model) ponechal sporné otázky otvorené.

Čitateľ knihy už pozná ďalšie dejiny Československa. Môže si urobiť obraz, či sa historické pozorovania, o ktorých sa v knihe píše, neskôr potvrdili alebo nepotvrdili.

Kniha je pre nás veľmi poučná.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo