Nový život

Môj dobrý kamarát prišiel o dieťa, o syna. Ešte sa poriadne ani nenarodil, ale bol aspoň stvorený. Má problém pochopiť, čo sa to vlastne stalo a v podstate je taký utrápený, že sa ani nepýta prečo. A teraz je medzi mlynskými kameňmi. Má byť silnou oporou pre svoju manželku, matku, čo stratila ich syna, má byť pevným otcom, ktorý dodáva nádej ich ostatným deťom, má fungovať vo svete, ktorý akosi nepotrebuje rozumieť tomu, prečo si stále veľa ľudí ctí život ešte pred narodením. Jednoducho nestíha to všetko spracovať, vstrebať, v tichu premodliť, no nie je kedy.

V jeho živote sa však ukázal jeden paradox, a síce, že chýba mu syn, ktorý nie je, ale je s Pánom v nebi na základe krstu túžby v podobe mučeníckej smrti, ale chápe, že sa musí vyrovnať s realitou smrti. Tým paradoxom je, že hoci toto prežíva, najviac sa zaoberá vetou, ktorú počula jeho manželka od jednej ich príbuznej, ktorá sa ju snažila povzbudiť a povedala jej: "Neboj sa, bude dobre, takto to malo byť."

Ale takto to nemalo byť, to posledné, čo potrebuje počuť "novoosirená" matka je, že v podstate je jedno, čo sa deje a ako sa snažíš. Bolo naplánované, že takto to malo byť a tvoj syn mal zomrieť.

Naozaj? Toto chce ten milosrdný a všetko milujúci Boh? On chce, aby tá matka a otec prišli o svoje dieťa? Chcel vpustiť do ich života moment utrpenia a straty?

Tiež sa mi nechce veriť, že takto to malo byť a určite pochybujem o tom, že práve toto sú slová, ktoré potrebovala počuť. Prečo? Lebo v povzbudení sa má nechať počuť láska a nie potvrdenie, že sa to deje, lebo sa to má diať. Pravdupovediac, keď sme sa spolu zamýšľali, čo povedať, ako poradiť, ako to pochopiť, neprišli sme na nič. Jedine na to, že v tej chvíli pomôže iba povzbudenie pohnutím života. To znamená, že vyzerá pravdepodobne, že ja sa dožijem zajtrajška, čo je nádej pre moju rodinu, v ktorej živím som ešte nablízku, zároveň som o deň bližšie ku vlastnej smrti, po ktorej sa s mojím synom stretnem.

Tvrdé? Pre jemné ženské ucho srdca určite áno, ale zároveň by to mohlo byť jasné chlapovi. Len pozor, bez viery to nepôjde, bez viery je to len fatálna narážka a úmorné čakanie. Ale my predsa veríme v nebo.

Keď sme skončili náš rozhovor a nakoniec sme sa pomodlili, tak sme zhodnotlili, že sme sa motali stále v línii všetkých božských čností, viery, nádeje a lásky.

Ešte mu nie je lepšie, ani jeho manželke a najlepšie zdá sa bude, keď každá dobre mienená rada zostane v rovine modlitby. Za nich, za ich dieťa, za seba.