Ušetrili sme na junioroch. A teraz čo?

V malých firmách a medzi živnostníkmi sa udomácnila nová mantra: „Juniorov netreba. Máme AI.“ Znie to moderne, efektívne a lacno. V skutočnosti je to často len iný názov pre starú túžbu: mať výsledok bez investície – bez času, bez vedenia, bez zodpovednosti za to, kto bude o pár rokov vedieť robiť prácu, ktorú dnes potrebujeme.

AI je dobrý nástroj. Vie zrýchliť rutinu, pomôcť s návrhmi riešení, uľahčiť prvý nástrel. V rukách skúseného človeka je to zosilňovač produktivity. Problém nastáva vtedy, keď sa z nástroja stane alibi: namiesto toho, aby sme investovali do ľudí, nahradíme ich predplatným a tvárime sa, že sme práve objavili budúcnosť.

Lenže junior nie je lacný senior. Junior je človek na začiatku – potrebuje vedenie, spätnú väzbu a čas. A to je presne to, čo mnohí nechcú dať. AI sa tvári, že pozornosť nepotrebuje, no v skutočnosti ju len presúva: namiesto mentoringu riešite kontrolu výstupov, testovanie, opravy a riziko, že firma začne stáť na riešeniach, ktorým nikto poriadne nerozumie.

Pri tejto debate sa zároveň stráca elementárna otázka, na ktorej stojí ekonomika: koľkým ľuďom dávame prácu – a tým aj príjem? Ekonomika nie je len súčet marží. Je to obeh: ľudia pracujú, majú mzdu, míňajú, firmy majú tržby. Ak sa podnikanie scvrkne na „úsporu“ cez zatváranie dverí mladým, výsledkom nebude efektívnejšia krajina. Výsledkom bude krajina, kde sa prax stane luxusom a vstup do profesie sa uzatvorí.

A potom príde známy refrén: „Nie sú ľudia. Seniori sú drahí.“ Lenže to nie je záhada trhu práce. To je dôsledok. Seniori totiž nevznikajú samoploďne. Seniori vznikajú z juniorov. A juniori vznikajú z príležitostí, ktoré im niekto musí dať.

AI používajme. Ale nepoužívajme ju ako výhovorku, prečo sa nám nechce investovať do ľudí. Ak dnes „šetríme“ na junioroch, nešetríme peniaze – šetríme na budúcnosti. A budúcnosť si účet vždy nájde.