Čo nás Fukuyama učí o úpadku Bratislavy

Máme tendenciu vnímať históriu ako priamku, ktorá smeruje k neustálemu zlepšovaniu. Veríme, že ak sme raz dosiahli demokraciu a vybudovali moderné inštitúcie, sú tu už navždy. Francis Fukuyama vo svojom monumentálnom diele Politický poriadok a politický úpadok nás však vyvádza z omylu. Štát nie je stroj, ktorý stačí raz naštartovať. Je to živý organizmus, ktorý môže ochorieť, zostarnúť a rozložiť sa zvnútra.

Práve som túto knihu dočítal a musím povedať: je to mrazivé zrkadlo nastavenej slovenskej realite, od veľkej politiky až po bratislavský magistrát.

Tri nohy stability: Ak jedna chýba, padáme všetci

Fukuyama definuje moderný, prosperujúci štát cez tri piliere, ktoré musia byť v rovnováhe. Akonáhle začne jeden dominovať na úkor ostatných, alebo ak sa jeden zrúti, systém smeruje k úpadku.

Silný a efektívny štát: Schopnosť inštitúcií vymáhať právo, spravovať majetok a poskytovať služby (napr. fungujúca doprava, odpadové hospodárstvo, bezpečnosť).

Právny štát (Rule of Law): Súbor pravidiel, ktoré platia pre každého rovnako –aj pre kráľa, aj pre primátora, aj pre „našich ľudí“.

Demokratická zodpovednosť: Mechanizmy, ktorými verejnosť kontroluje moc a môže ju v prípade zlyhania vymeniť.

U nás sme svedkami nebezpečného javu: fasádnej modernizácie. Máme inštitúcie, ktoré sa navonok tvária profesionálne, majú krásne logá a PR tímy, ale vo vnútri hnijú. Silný štát bez právneho rámca sa mení na diktatúru úradníkov. Právny štát bez efektivity je len kopa papiera. A demokracia bez skutočnej kontroly? To je len marketingová súťaž o to, kto hlasnejšie prekričí realitu. Hádajte ktorý je náš prípad.

Klientelizmus: Tichý zabijak v rukavičkách

Fukuyama rozlišuje medzi „vulgárnou“ korupciou (obálka pod stolom) a klientelizmom. Ten druhý je oveľa nebezpečnejší, pretože sa tvári legálne. Je to systém, kde sa verejné zdroje a pozície nevyužívajú na budovanie spoločného blaha, ale na odmeňovanie lojality.

Vidíme to dnes a denne. Namiesto odbornosti v Mestskej polícii, Dopravnom podniku či v Metropolitnom inštitúte Bratislavy (MIB) vidíme dosadzovanie figúrok prepojených na mocenské kliky, či už ide o „klan Štaselovcov“ alebo „Kratochvílovcov“. Keď sa mestské podniky ako OLO či BVS stanú sponzormi pre „priateľské“ občianske združenia typu Bratislavský majáles, alebo keď sa lukratívne priestory v Starej tržnici prenajímajú za symbolické 1 euro vyvoleným, nejde o „podporu kultúry“. Ide o učebnicový príklad neopatrimonializmu, privatizácie verejného záujmu úzkou skupinou ľudí.

Tento proces má ničivý dopad na meritokraciu. Ak mladý, šikovný odborník vidí, že na magistráte nepohne s vecami, lebo nemá správne politické krytie, odíde. Zostanú len lojálni pritakávači. A takto umiera mesto. Nie len pre Fica, ale aj pre Valla odišli stovky Bratislavčanov zo svojho rodné mesto do zahraničia.

Mediálny štít a ohýbanie reality

Fukuyama zdôrazňuje, že kontrola moci je nemožná bez prístupu k pravdivým informáciám. Tu narážame na špecifický slovenský problém: skrytú mediálnu korupciu.

Dnes už nepotrebujete cenzora v každej redakcii. Stačí „spriaznené“ nastavenie mysle. Ak médiá selektívne zamlčiavajú prešľapy svojich favoritov (napr. ignorovanie pochybných dotácií či zlyhaní v doprave) a agresívne útočia len na ich oponentov, prestávajú byť strážnymi psami demokracie. Stávajú sa jej hrobármi. Tento mediálny aktivizmus vytvára falošnú bublinu, v ktorej sa aj z priemerného či dokonca škodlivého politika stáva „osvietený vodca“. Pontifikus Maximus Matúš Vallo 1 z boží vúle král a z vúle denníka N a denníka SME.

Skutočná demokracia končí tam, kde sa redaktor prestane pýtať „Prečo ste to urobili?“ a začne sa pýtať „Ako vám môžeme pomôcť to vysvetliť?“.

Politický úpadok nie je výbuch, je to hrdza

Úpadok, o ktorom Fukuyama píše, nie je náhly kolaps. Je to pomalý proces. Začína malými kompromismi, ignorovaním pravidiel „pre vyššie dobro“ a normalizáciou klientelizmu. Zo sviežeho, reformného politika sa postupne stáva de facto skorumovaná obluda, ktorá verí, že pravidlá platia len pre tých druhých.

Čo s tým môžeme urobiť? (Krátky manuál odolnosti)

Ak nechceme len pasívne sledovať, ako sa naše mesto a štát menia na léno vyvolených skupín, musíme zmeniť pravidlá hry my sami:

Sledujte toky peňazí, nie príspevky na Instagrame: Nenechajte sa opiť vizualizáciami a kvetnatými statusmi. Sledujte reálne rozpočty, faktúry a zmluvy. Pýtajte sa: Komu to reálne prospieva? Prečo zmeny a doplnky v územnom pláne sú len pre developerov? Prečo sa zvičil počet zamestnancov z 500 na 1000 plus založili dalších 5 meských organizácii kde je dalších 400 zamestnancov? Prečo všetci riaditelia verejne deklarujú na FB príslušnosť len ku "koaličným stranám mesta"?

Odmietnite „našich ľudí“: Ak je niečo nefér, je to nefér, aj keď to robí „váš“ kandidát. 1-eurové nájmy pre kamošov sú rovnaké zlo, či ich robí pravica, ľavica alebo progresívci, konzervatívci, Fico či Vallo. Jeden meter pre všetkých.

Hľadajte fakty v mori PR: Ak médium nekriticky oslavuje jeden projekt a ignoruje fakty o jeho predražení či nefunkčnosti ako karloveská radiála, hľadajte alternatívne zdroje. Porovnávajte, buďte skeptickí k emóciám.

Žiadajte výsledky, nie procesy: Magistrát môže mať tisíc workshopov a procesov, ale ak sú cesty rozbité a mesto sa stáva pre bežného obyvateľa nedostupným, inštitúcia zlyháva.

Fukuyama nás varuje: Inštitúcie sú krehké. Ak dovolíme, aby sa meritokracia nahradila známosťami a pravda mediálnym spinom, politický úpadok nebude len teóriou z knihy. Bude to naša adresa.

Zaujímajú vás konkrétne príklady, ako sa teórie o politickom úpadku prejavujú v praxi nášho mesta? Dajte mi vedieť v komentároch, môžem sa v ďalšom texte pozrieť na konkrétne čísla a zmluvy.

Lukáš Reich OZ Zjednotená Bratislava