Civilizácia nie je reality show

Na Slovensku máme zvláštny luxus: môžeme sa seriózne rozčuľovať nad tým, kto sa s kým rozišiel, kto koho „odhalil“, kto má aký outfit a kto sa tvári dôležitejšie než elektrická sieť. A popritom nám uniká, že v susedstve Európy ľudia riešia úplne iný level reality.

Na Ukrajine je „zima“ často synonymom pre režim prežitia. Výpadky elektriny často hodinové, často nepredvídateľné, miestami aj po celé dni — nie „že vypadol internet“, ale „či sa dnes vôbec rozsvieti“. Veľa ľudí si na rakety a drony „zvyklo“ v zmysle psychologického prežitia: keď neviete ovplyvniť, či niečo priletí, sústredíte sa na to, čo ovplyvniť viete — teplo, jedlo, rodinu, bezpečný presun, fungovanie dňa.

Teraz k nám — do bezpečia, tepla a… do nekonečnej série „dôležitých“ tém, ktoré by sa dali zhrnúť do vety: „Niekto povedal niečo o niekom a my to musíme prežiť.“ Máme skupiny profesií, ktoré si domýšľajú svoju dôležitosť, hoci reálne robia najmä jedno: zabávajú, rozptyľujú a infantilizujú publikum. A my im ochotne tlieskame, lebo je to pohodlné. Je oveľa jednoduchšie riešiť „hviezdičky“, ich neveru a rozchody, než si priznať, že svet je vážny a od nás sa občas čaká dospelosť.

Lenže tu je ten háčik: keď ide naozaj do tuhého, spoločnosť neudrží pokope človek s veľkým egom a malým prínosom. Udrží ju infraštruktúra, technici, energetici, zdravotníci, záchranári, učitelia, ľudia v službách a komunite — tí, ktorých si často všimneme až vtedy, keď nefunguje zásuvka, nemocnica alebo škola.

Začnime si vážiť skutočnú užitočnosť. Nie mediálnu viditeľnosť.
Trénujme vďačnosť ako návyk. Nie instagramovú frázu, ale všimnutie si toho, že sa u nás zatiaľ dá plánovať deň.

Lebo ak náš najväčší problém bude aj naďalej „kto sa s kým rozišiel“ a „kto je dôležitý“, kým inde ľudia riešia, či dnes bude svetlo a teplo, tak sme nielen mimo — ale aj nebezpečne rozmaznaní.

Možno by sme si mali priznať jednoduchú vec:
Ak sa chceme dožiť lepšej budúcnosti, musíme dospieť.