Dráma pred rokom spravodlivosti

Dráma pred rokom spravodlivosti

Nevieme kedy príde posledná kapitola súčasnej podoby sveta a ani to, ako dlho bude trvať. Kresťania vedia, že s týmto obdobím bude spojená veľká skúška a veľké súženie. Až po tejto kapitole dejín nastane Boží rozsudok nad svetom, t. j. posledný súd, a nastane nový svet. Potom bude nové nebo a nová zem. Sudcom sveta a aj každého z nás bude ten, ktorý po prvý krát prišiel na náš svet v betlehemskej chudobe, teda Pán Ježiš Kristus. Druhý krát príde navštíviť svet vo veľkej moci a vo veľkej sláve, aby súdil živých a mŕtvych. Je potrebné nie len pamätať na túto správu od Spasiteľa o jeho druhom príchode, ale aj uvažovať nad tým, v čom možno bude spočívať sila zvádzania zo strany posledných nepriateľov Spasiteľa a Cirkvi, ktorých vodcom bude ten najväčší a najsilnejší nepriateľ, ktorý sa zvyčajne označuje slovom antikrist. Základy domu, ktorý raz bude zasiahnutý touto poslednou silnou búrkou, môžeme aj v súčasnosti spevňovať, alebo narúšať. Po stanovenom čase, poskytnutom milosrdným Bohom ľudstvu na využívanie prostriedkov spásy, a tým aj na spevňovanie základov tohto domu, nastane skúška, v ktorej človek a Cirkev budú musieť znášať to najsilnejšie vlnobitie v dejinách.

Pseudomesianizmus a otrasená viera mnohých veriacich

Podľa učenia Katolíckej cirkvi: „Pred Kristovým príchodom Cirkev musí prejsť poslednou skúškou, ktorá otrasie vierou mnohých veriacich. Prenasledovanie, ktoré sprevádza jej putovanie tu na zemi, odhalí „tajomstvo neprávosti“ v podobe náboženského podvodu, ktorý prináša ľuďom zdanlivé riešenie ich problémov za cenu odpadnutia od pravdy. Najväčším náboženským podvodom je podvod antikrista, to znamená určitého pseudomesianizmu, v ktorom človek oslavuje sám seba namiesto Boha a jeho Mesiáša, ktorý prišiel v tele.“ (1).

Vo Svätom písme sa na niektorých miestach priamo vyskytuje pojem antikrist. Možno uviesť niektoré vety: „Deti moje, je posledná hodina. A ako ste počuli, že príde antikrist, tak teraz vystúpilo mnoho antikristov. Z toho poznávame, že je tu posledná hodina.“ (1 Jn, 2, 18). „Kto je luhár, ak nie ten, kto popiera, že Ježiš je Kristus!? To je antikrist, kto popiera Otca i Syna.“ (1 Jn 2, 22). „Duch, ktorý nevyznáva Ježiša, nie je z Boha. To je duch antikrista, o ktorom ste počuli, že príde, a už teraz je na svete.“ (1 Jn 4, 3). „Lebo vyšlo do sveta mnoho zvodcov, ktorí nevyznávajú, že Ježiš Kristus prišiel v tele. To je zvodca a antikrist.“ (2 Jn 1, 7).

Z histórie poznáme mnohé príklady verejne známych nositeľov moci, ktorí bojovali proti kresťanom, a ktorí sa snažili zničiť Cirkev. V posledných obdobiach dejín pápeži museli kriticky reagovať na niektoré protikresťanské ideológie. Možno spomenúť pápeža Pia XI. a jeho encykliku Divini Redemptoris z roku 1937, o bezbožníckom komunizme, a encykliku Mit brennender Sorge, z roku 1937, reagujúcu na prenasledovanie Cirkvi v nacistickom Nemecku. Možno poukázať aj na skrytých nepriateľov Spasiteľa a Cirkvi, na ktorých pôsobenie v slobodomurárskych štruktúrach reagovali viacerí pápeži, napríklad pápež Lev XIII. v encyklike Humanum Genus z roku 1884. Žial, toto nebezpečenstvo pre každého nasledovníka Spasiteľa je v súčasnom katolíckom povedomí často posúvané do roviny konšpiračných teórií, keďže zvyčajná „filantropická angažovanosť“ mocných stúpencov slobodomurárstva dokáže zastrieť mnohé protikatolícke zámery slobodomurárskych štruktúr.

Je zrejmé, že predstavitelia protikresťanských ideológií pôsobili v každom období dejín rôznym spôsobom po celom svete a s rôznou intenzitou. Zvyčajne sa uvádza, že najdôslednejší ničitelia kresťanstva a Cirkvi vystupovali v pozícii antikristov, a tak sa postavili do dlhého radu predchodcov toho posledného nepriateľa kresťanstva a Cirkvi. Tento posledný nepriateľ kríža bude zrejme najviac nebezpečný práve v tom, akým spôsobom nadobudne svoj pozemský vplyv, keďže okrem schopnosti zaujať svojich sympatizantov bude mať aj podporu duchovných síl temnoty.

Z hľadiska dejinného vývoja sveta je dôležité uviesť, že podľa učenia Katolíckej cirkvi bude život tejto Cirkvi veľmi podobný životu jej Zakladateľa. Do tohto života patrí nie len jeho oslava zo strany zachránených a uzdravených, ale aj jeho bičovanie a napokon ukrižovanie. Nasledujúca citácia je veľmi podstatná: „Cirkev vojde do slávy Kráľovstva len cez túto poslednú Veľkú noc, v ktorej bude nasledovať svojho Pána v jeho smrti a v jeho zmŕtvychvstaní. Kráľovstvo sa teda neuskutoční dejinným triumfom Cirkvi na spôsob vzostupného pokroku, ale víťazstvom Boha nad posledným náporom zla, po ktorom zostúpi z neba Kristova nevesta. Božie víťazstvo nad vzburou zla bude mať podobu posledného súdu po poslednom kozmickom otrase tohto sveta, ktorý sa pomíňa.“ (2).

Aj posledný najväčší nositeľ pozemskej moci nepriateľskej pravému Bohu napokon padne. Takto to uvádza Sväté písmo: „Lebo tajomstvo neprávosti už pôsobí; ale len dotiaľ, kým nebude odstránený ten, čo ho teraz zadŕža. Potom sa zjaví ten zločinec, ktorého Pán Ježiš zabije dychom svojich úst a zničí jasom svojho príchodu; toho, ktorý príde pôsobením satana so všetkou mocou, znameniami a klamnými zázrakmi a s každým zvodom do neprávosti pre tých, čo idú do záhuby, lebo neprijali lásku k pravde, aby mohli byť spasení.“ (2 Sol 2, 7-10).

Keď uvidíte ohavnosť spustošenia na svätom mieste

Spasiteľ odpovedal svojim poslucháčom aj na otázku, aké znamenia budú spojené s koncom sveta, a s jeho druhým príchodom. Je dôležité zapamätať si formuláciu tejto veľmi dôležitej otázky. Text zo Svätého písma znie: „Keď potom sedel na Olivovej hore a boli sami, pristúpili k nemu učeníci a spýtali sa ho: "Povedz nám, kedy to bude a aké bude znamenie tvojho príchodu a konca sveta?" (Mt 24, 3).

Okrem znamení, ktoré sa občas vyskytujú v každej dejinnej epoche, ako napríklad vojny, nemravnosť, zmätok, a prírodné katastrofy, je vhodné zamerať pozornosť na jedno výnimočné znamenie, ktoré má veľký význam práve pre svoju nezameniteľnosť. Je to „ohavnosť spustošenia na svätom mieste“.    

Slová Spasiteľa zneli: „Toto evanjelium o kráľovstve sa bude hlásať po celom svete na svedectvo všetkým národom. A potom príde koniec. Keď uvidíte ohavnosť spustošenia na svätom mieste, ako predpovedal prorok Daniel - kto číta, nech pochopí: vtedy tí, čo budú v Judei, nech utečú do hôr, kto bude na streche, nech nezostupuje vziať si niečo z domu, a kto bude na poli, nech sa nevracia vziať si plášť.“ (Mt 24, 14-18).

Katolícke komentáre k tejto pasáži Svätého písma poukazujú na spustošenie jeruzalemského chrámu, o ktorom hovorí prorok Daniel, (Dan 9, 27; 11, 31; 12, 11). Vtedy kráľ Antiochus IV. Epifanes postavil v jeruzalemskom chráme Diovu sochu v roku 168 pred Kr.. K ďalšiemu podobnému spustošeniu jeruzalemského chrámu došlo až po Spasiteľových slovách, a to v roku 70 po Kr. zo strany Rimanov.

Je zrejmé, že po spustošení jeruzalemského chrámu nedošlo ku koncu sveta a ani k poslednému súdu. Možno predpokladať, že Božie slová vo svojej veľkosti odpovedali súčasne na viac otázok. Tá prvá odpoveď pre rok 70 po Kr. sa týkala nadchádzajúcej skazy Jeruzalema, a bola určená pokoleniu, ktoré mohlo priamo počuť reč Božieho Syna. Tým sa však ešte viac zvýraznila závažnosť všeobecnej platnosti tohto výroku pre celé ľudstvo vo veci druhého príchodu Spasiteľa. Spasiteľ odpovedal na položenú otázku v zmysle Mt 24, 3, teda na otázku týkajúcu sa konca sveta a jeho druhého príchodu, a nie len na otázku týkajúcu sa najbližšieho vývoja jeruzalemskej lokality.

Sväté miesto v Cirkvi

Sixtínska kaplnka. Vatikán. Michelangelo Buonarroti: Posledný súd.

 

Súčasná ľudská predstavivosť by mohla priniesť rôzne interpretácie pre to, čo v Cirkvi založenej Spasiteľom predstavuje slovné označenie spustošenie svätého miesta. Fyzické zlikvidovanie jeruzalemského chrámu z roku 70 po Kr. by mohlo privodiť predstavu, že aj v prípade Cirkvi bude posledné ohavné spustošenie spojené s nejakou „materiálnou likvidáciou centrálneho chrámu“. Nemožno to vylúčiť, ale nezabúdajme, že dejiny už poskytli aj dramatické obrazy podobnej materiálnej likvidácie, avšak tie neboli spojené s poslednými udalosťami sveta. Možno príkladom uviesť násilné pustošenie Ríma v roku 1527 zo strany protikatolíckych vojsk. V tomto období Cirkev prežívala zmätok a neporiadok, a to aj v súvislosti s vystúpením Martina Luthera, a s neschopnosťou účinne reagovať na nastolené kritické otázky, a na vznik heréz. Pápež Klement VII. sa musel zachrániť únikom na Anjelský hrad, z ktorého počas niekoľkých mesiacov musel sledovať otrasné scény násilia, vraždenia kňazov, znásilňovania reholníčok, znesväcovania konsekrovaných svätých hostií, a pod.. Mnohí svedkovia vnímali tieto udalosti ako Boží trest. Protikatolícke hordy napokon opustili spustošený Rím, a silne poznačený pápež Klement VII. poveril Michelangela Buonarrotiho zobrazením posledného súdu v Sixtínskej kaplnke. Táto „lekcia Prozreteľnosti“ mala nesporný vplyv na neskorší rozvoj katolicizmu, a na povedomie o Božom záujme o Cirkev, ktorý sa prejavuje aj v dopustení trestov a skúšok, ale najmä pomocou v pravej chvíli. Ako zjavne pozitívny dejinný následok tejto drámy v živote Cirkvi je potrebné spomenúť Tridentský koncil (1545-1563), ktorý priniesol riešenie mnohých otázok spojených s katolíckou vieroukou, dogmami a sviatosťami.

 

 

Podľa učenia Katolíckej cirkvi: „Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna jediná obeta: „Lebo jediná a tá istá je obeť, ten istý obetuje teraz službou kňazov, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži; rozdielny je iba spôsob obetovania.“ „A keďže v tejto božskej obete, ktorá sa koná vo svätej omši, je prítomný a nekrvavým spôsobom sa obetuje ten istý Kristus, ktorý na oltári kríža ,raz navždy obetoval seba samého krvavým spôsobom…‘, táto obeta [je] skutočne zmierna.“ (3).

Napriek stáročiam vzájomného ovplyvňovania ľudí zo strany duchovných mocností z tábora Spasiteľovho nepriateľa satana, teda napriek stáročiam hrozných prejavov satanom vnuknutých krvavých ľudských obetí pohanských kultov, heréz, a všetkých foriem deformácie pravdy o večnom Zdroji života človeka, stále k nám môžu zaznievať slová Autora, ktoré možno považovať za odpoveď na otázku, čo je tým „najsvätejším miestom v Cirkvi“.

Možno poukázať na kľúčové slová Spasiteľa o zdroji večného života: „Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta." Židia sa hádali medzi sebou a hovorili: "Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!" Ježiš im povedal: "Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky." (Jn 6, 50-58).

Spoločne so Spasiteľom aj na kríž

Je vhodné venovať pozornosť dvom zmieneným skutočnostiam, ktoré majú byť spojené s poslednými udalosťami súčasnej podoby sveta podľa učenia Katolíckej cirkvi. Prvou skutočnosťou je posledná skúška, ktorá otrasie vierou mnohých veriacich. Druhou skutočnosťou je nasledovanie Spasiteľa zo strany Cirkvi aj v jeho smrti a v jeho zmŕtvychvstaní.

Podľa Centrálneho úradu cirkevnej štatistiky počet katolíkov rastie rýchlejšie ako priemer svetovej populácie. V roku 2014 počet katolíkov na svete dosiahol 1 272 miliónov, čo je o 14,1 % viac ako v roku 2005. Svetová populácia za to isté deväťročné obdobie zaznamenala nárast o 10,8 %. Najväčší nárast sa udial v Afrike, nasleduje Ázia a po nej Amerika. V Európe bol nárast len niečo okolo 2 %, ale stále na tomto kontinente žije skoro štvrtina celkového počtu katolíkov. Demografickým ťažiskom Cirkvi zostáva stále Amerika, kde žije takmer 50 % katolíckej populácie. (4).

Na základe skúseností z histórie možno konštatovať, že mnohí predchodcovia posledného antikrista rôznym spôsobom útočili na Cirkev a na veriacich. Vzhľadom na zmienené štatistické údaje o náraste počtu veriacich v Cirkvi, a aj vzhľadom na historické skúsenosti s antikristovskými silami vo svete, je pomerne komplikované si predstaviť, že akýkoľvek útok na Cirkev, ktorý bude tým posledným a najťažším útokom v dejinách, by mal byť realizovaný v podobe, ako všetky doterajšie, t. j. v rozhodujúcej miere zo strany niektorých „vonkajších mocností sveta“ nepriateľských Cirkvi. Ak akceptujeme skutočnosť, že život Cirkvi je a bude nasledovaním života Spasiteľa aj vo veľkonočnej dráme, možno predpokladať, že táto dráma bude drámou zrady, drámou otrasenej viery človeka sprevádzanej vnútorným zápasom, a drámou ukrižovania. Až potom môže nastať príchod Záchrancu v moci a v sláve.

Táto posledná kapitola zápasu Cirkvi by teda mohla byť najťažšou skúškou viery práve pre vnútorný zápas vo vnútri Cirkvi, a tým aj vo vnútri veriaceho kresťana. Spasiteľ varoval pred nepriateľmi spásy viac, než pred nepriateľmi hroziacimi mečom. Zabrániť človeku na ceste k spáse možno aj zamedzením šírenia pravdy o spáse, ktorú Spasiteľ zjavil, pričom v takom prípade existuje zodpovednosť na nositeľoch poznania o tejto pravde, ktorým je zo strany Spasiteľa zverené šírenie tohto poznania vo svete. Zodpovednosť „poslucháča“ závisí od miery, v akej sa s touto pravdou mohol oboznámiť, a aký postoj k nej zaujal vo svojom živote. Nikto sa však nemôže vyhnúť duchovnému zápasu so silami zla odporujúcimi Spasiteľovi, a to aj so zreteľom na prirodzený zákon, ktorý Stvoriteľ vpísal do srdca každého človeka, aby rozlišoval dobro a zlo, pravdu a lož.

Najťažší vnútorný boj pre apoštolov nastal práve v čase po ukrižovaní Spasiteľa, nakoľko sa zdalo, že svet ho porazil, a že jeho odporcovia mali pravdu. Bol to ten najťažší vnútorný boj prvých nasledovníkov Spasiteľa. Možno, že aj ten najťažší vnútorný boj posledných nasledovníkov Spasiteľa pred koncom súčasnej podoby sveta bude veľmi podobný. Svet bude aj vtedy odporovať slovám Spasiteľa a prenasledovať jeho nasledovníkov, avšak to nie je nič nezvyčajné aj v súčasnosti. Náročnosť poslednej skúšky veriacich môže spočívať v tom, že mnohí nasledovníci Spasiteľa ho v skutočnosti už nebudú nasledovať, pretože v skutočnosti prijmú učenie jeho nepriateľa. Vonkajší výzor nasledovania Spasiteľa a jeho učenia bude v mnohých prípadoch len klamlivou maskou zakrývajúcou zlý obsah. Poukazuje na to aj Sväté písmo: „Vedz, že v posledných dňoch nastanú nebezpečné časy. Ľudia budú totiž sebeckí, chamtiví, chvastaví, pyšní, rúhaví, neposlušní voči rodičom, nevďační, bezbožní, bezcitní, nezmierliví, ohovárační, nezdržanliví, suroví, bez lásky k dobru, zradní, bezhlaví, nadutí, milujúci viac rozkoše ako Boha; budú mať výzor nábožnosti, ale jej silu budú popierať. A týchto sa chráň!“. (2 Tim 3, 1-5).

Antikrist a šelma podobná baránkovi v poslednej dráme

Sväté písmo v knihe Zjavenie apoštola Jána poukazuje vo svojej 13. kapitole na postavu antikrista, ktorá vystupuje v podobe šelmy s trónom a s veľkou mocou, pričom túto silu nadobudla od postavy draka, teda od satana. Možno predpokladať, že aj v prípade, ak tento obraz predstavuje všetkých nepriateľov Cirkvi a Spasiteľa, zahŕňa aj toho posledného antikrista. Vo vývoji sveta sa síce menia spôsoby realizácie svetskej moci, ale duchovná podstata boja medzi silami Boha a silami satana sa nemení. Je preto zbytočné obávať sa materiálnej sily cudzích vodcov vo svete, pokiaľ sa človek slobodne rozhodne slúžiť nepriateľom Spasiteľa v duchovnom svete. Samotná svetská moc nemôže obstáť bez ideologického zdôvodnenia svojej existencie, hoci sa opiera aj o prostriedky vynucujúce poslušnosť. Preto možno vysloviť predpoklad, že aj ten posledný antikrist bez ohľadu na svoje vlastné „démonické kúzlo“, bude potrebovať spoluprácu so svetom ideí, resp. aj so svetom náboženstva.

Je zjavné, že mnohí doterajší antikristi majú v súčasnosti mnohých stúpencov, a to aj napriek obrovským počtom svojich obetí. V tom spočíva dôležitý poznatok o nemennosti ľudskej podstaty zaťaženej dedičným hriechom. Človek sa bez pomoci Spasiteľa po prístupe k moci nad ľuďmi často mení na monštrum, ktoré chce panovať nad životom a smrťou. Toto monštrum potrebuje svojich lokajov na rôznych stupňoch moci, ktorí za vykonanú prácu dostávajú odmenu, pričom postupne prestávajú rozlišovať dobro a zlo, pravdu a lož, pretože človek nemôže slúžiť dvom pánom. Keďže žiaden antikrist by nemohol existovať bez lokajov, antikrist potrebuje disponovať ideológiou likvidujúcou Bohom stvorené prejavy svedomia v srdci každého človeka. Potláčanie prejavov ľudského svedomia je zjednodušené aj ľudskou bolesťou pri pohľade do zrkadla vlastného svedomia. Ten najsilnejší antikrist bude potrebovať tú najsilnejšiu ideológiu. Zabíjanie prvých kresťanov v Ríme, alebo zabíjanie mexických katolíckych kňazov a mexických katolíkov v 20. rokoch 20. storočia zo strany mexickej slobodomurárskej diktatúry, predstavujú stále tú istú scénu. Je to scéna statočného zápasu nasledovníka Spasiteľa so svetskou silou antikrista. Tu mohol zvíťaziť len človek, ktorý predtým zvíťazil s pomocou Spasiteľa aj nad vlastnou slabosťou, a po vlastnom páde dokázal vstať. Pochopil, že zrkadlo svedomia je oknom do večnosti, ktoré nesmie byť znečistené kompromisom s antikristom.

Spasiteľove slová o ohavnosti spustošenia na svätom mieste, na ktoré poukazoval prorok Daniel, vo svojej podstate súvisia aj s postavou šelmy, ktorá sa zjavom podobá na baránka. Táto postava sa objavuje podobne ako postava antikrista v 13. kapitole knihy Zjavenie apoštola Jána, a predstavuje nepravých prorokov, resp. duchovných poslov nepravých božstiev. Na rozdiel od antikrista a jeho moci založenej na pozemskej sile trónu, falošní proroci predstavujú ideologickú základňu pre všetkých antikristov. Principiálnym predobrazom dejstva poslednej drámy súčasnej podoby sveta môže byť vzťah bezbožného predstaviteľa pozemskej moci k predstaviteľom jeruzalemského chrámu, ktorý je zobrazený v Svätom písme v knihách Machabejcov. Nábožný veľkňaz Oniáš zápasil o zachovanie pravej viery s predstaviteľmi jeruzalemského chrámu, ktorí postupne zavádzali pohanský helenizmus a trpeli nemravnosti. Pre jeho neoblomný postoj ho náboženskí predstavitelia kolaborujúci s pohanstvom nechali zavraždiť. Tragická postava veľkňaza Jasona vystupuje v pozícii, v ktorej slávnostne víta v Jeruzaleme pri jednej príležitosti pohanského kráľa Antiocha IV. Epifana. Slabí židovskí vodcovia postupne podliehajú nie len bezbožnosti, ale aj cudziemu mocenskému nátlaku. Veľkňaz Jason napokon zahynul na úteku v cudzine bez pohrebu a bez uznania. Antiochus IV. Epifanes vtrhol do Jeruzalema v roku 168 pred Kr., vraždil Židov, a drancoval chrám. To nebolo všetko. Spasiteľ vo svojich slovách možno poukazoval najmä na ďalší obraz tejto tragédie, ktorý je kľúčový, a ktorý sa vôbec netýka materiálneho ničenia. Je to neslýchané znesvätenie jeruzalemského chrámu ľudskými nemravnosťami, sprevádzané násilným donucovaním Židov obetovať pohanskému kultu. Došlo k zákazu chrámovej obety podľa židovskej posvätnej tradície. Spasiteľ výslovne poukazoval práve na túto drámu ohavnosti spustošenia na svätom mieste, a to v súvislosti s drámou konca nášho sveta, pričom poukazoval na slová Svätého písma zachytené v Knihe proroka Daniela, v ktorej sa používa v tejto súvislosti slovné spojenie ohavnosť spustošenia na svätom mieste.

Posledné ohavné spustošenie na svätom mieste a strata viery

Katolík nemôže existovať bez Najsvätejšej sviatosti Eucharistie, a preto ani bez liturgie, v ktorej sa sprítomňuje svätá obeta Spasiteľa. Hlboký obsah pojmu Eucharistia človek postupne objavuje spôsobom, ako keď žiak postupne spoznáva svojho učiteľa, a postupne otvára okná svojho poznania. Tento proces sa nemôže ničím nahradiť, a bez stretnutia sa s učiteľom nemôže nastať skutočná výchova. Podľa zmienených slov Spasiteľa v zmysle Jn 6, 50-58, je zrejmé, že práve liturgia vytvára tento výlučný výchovný priestor na tomto svete, a preto nie je jedno, ako liturgia prebieha, ako pôsobí na človeka, a čo vyžaduje od človeka. Čím viac sa chrámové priestory podobajú na objekty, ktoré viažu človeka k pozemským veciam, tým ťažšie sa človek môže stretnúť s nebeskou dimenziou iného sveta, ktorý už nie je v moci zlého. Tento vonkajší kontrast dvoch svetov je veľmi potrebný, podobne ako je potrebné osobné stíšenie po príchode z hluku sveta do výnimočného priestoru chrámu pred osobným stretnutím so Spasiteľom. Ak v chráme prestane dominovať mystérium a posvätno v súvislosti so sprítomnením Spasiteľovej obety, chrám sa postupne premieňa na hlučnú tržnicu, v ktorej tendenčné ľudské divadlo stále viac znemožňuje dôstojné osobné sviatostné stretnutie so Spasiteľom, a načerpanie nových síl. Viera v eucharistické sprítomnenie Spasiteľa prirodzene vyžaduje od všetkých zhromaždených veriacich predovšetkým veľkú bázeň pred týmto najväčším liturgickým tajomstvom. Zosvetštené chápanie katolíckej viery a vnímanie katolíckej liturgie ako zdroja kultúrneho zážitku prirodzene nemôže obstáť v konkurencii svetských tržníc a zábavných podnikov. Tragické dôsledky tohto vstupu sveta do viery a do chrámu, sa môžu prejavovať rôznymi spôsobmi. Je to najmä potláčanie obetného rozmeru katolíckej liturgie, predkladanie absurdných obetných darov, a taktiež nedôstojné sväté prijímanie zo strany veriacich. Prijímanie Eucharistie vyžaduje od človeka najmä predchádzajúce nadobudnutie stavu milosti, t. j. pristúpenie k sviatosti pokánia. Je zrejmé, že stretnutie človeka so Spasiteľom v Eucharistii kladie prirodzené nároky aj na vonkajšiu formu pre toto výnimočné stretnutie. Zanedbanie týchto „sviatostných nárokov“ sa prejavilo v období po Druhom vatikánskom koncile (1962-1965) vo vyprázdnení katolíckych chrámov najmä na západe Európy. Tento kompromis so svetom založený na kritickom nazeraní na zvýraznenie akejkoľvek autority zverenej Spasiteľom pred svetom, sa prejavuje aj splývaním kňazov so svetom v spôsobe obliekania a správania.

 

 

 

 

Svet nemôže milovať Eucharistiu, pretože je v moci zlého. Spasiteľ, ktorý sa skutočne sprítomňuje v Eucharistii, nemôže nechať človeka v moci sveta. Nevera bráni človeku v stretnutí so Spasiteľom. Nie je jedno, aký obsah človek dáva pojmu viera v pravého Boha. Všetci falošní proroci stále falošne napodobňujú Spasiteľa, ktorý je jediný skutočný Baránok, ktorý sa obetoval za ľudí. Falošní proroci pomáhajú všetkým antikristom a všetkým lokajom týchto antikristov držať svet v moci zlého, čo bude trvať až do skončenia tejto podoby sveta. Nemali by sme zabúdať na slová 12. kapitoly Knihy proroka Daniela, ktorý poukazuje na odstránenie ustavičnej obety a na postavenie ohavnosti spustošenia počas vymedzeného krátkeho času pred druhým príchodom Spasiteľa. To by mohlo poukazovať na znemožnenie novozákonnej eucharistickej obety. Strata pravej viery odovzdanej Spasiteľom bude kľúčovým znakom jeho blízkeho druhého príchodu. Ľudia budú aj vtedy niečomu veriť, keďže každý človek má svoj duchovný rozmer, avšak pravdepodobne len málo z ľudí bude skutočne veriť tomu, čo skutočne povedal Spasiteľ, a čo skutočne učil o sebe, o Cirkvi a o Eucharistii, teda o zdroji večného života. Svedčí o tom aj Spasiteľov povzdych a obava: „A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?" (Lk 18, 7-8).

 

 

Rôzne dôsledky posledného nátlaku

Niektoré súkromné zjavenia poukazujú aj na možné budúce udalosti, ktoré by svojimi ničivými dôsledkami mohli zásadne ovplyvniť súčasnú podobu sveta, pričom môžu mať svoj pôvod v ničení zo strany človeka, alebo zo strany vonkajších mocností, resp. zo strany prírody. Tieto udalosti sa spravidla považujú za priamy Boží trest dopustený pre skazenosť ľudstva, ktoré odmietlo poskytnutý čas na svoju nápravu, a odmietlo posolstvo Spasiteľa, ktorý zjavil pravdu o jediných prostriedkoch vedúcich k náprave človeka zaťaženého dedičným hriechom. Bez ohľadu na to, či dôjde k týmto udalostiam pred druhým príchodom Spasiteľa, alebo či Boh už nedopustí mimoriadne rozsiahle materiálne globálne pohromy, posolstvo Svätého písma o stave sveta pred druhým príchodom Spasiteľa sa už nezmení.

Nátlak posledného antikrista na Cirkev a na veriacich a nátlak jeho pomocníkov, t. j. falošných prorokov, by mohol spôsobiť rôzne alternatívy vývoja vo svete. Možno poukázať na dve z týchto alternatív.

Prvou možnosťou by mohlo byť dosiahnutie zásadného zníženia počtu praktizujúcich katolíkov pri zachovaní existujúcej hierarchickej štruktúry Cirkvi, pričom toto miniatúrne spoločenstvo by následne bolo možné postaviť mimo spoločensky akceptované spoločenstvá, resp. zakázať, a následne postihovať jeho stúpencov z dôvodu protiprávnej činnosti. Vzhľadom na zmienené štatistické údaje o rastúcom počte katolíkov v súčasnom svete sa táto možnosť javí v súčasnosti ako nepravdepodobná, a to aj z dôvodu možnosti celosvetovej mobilizácie akýchkoľvek ideologických síl s pomocou moderných informačných technológií. Ak by sme aj pripustili predstavu o nejakej globálnej protikatolíckej diktatúre, v prípade silného protikatolíckeho nátlaku by bolo možné predpokladať presun katolíckej hierarchie a stúpencov katolíckeho svetonázoru do slobodnejších oblastí sveta.

Druhou možnosťou by mohlo byť znemožnenie ustavičnej obety, resp. Eucharistie, spôsobom, ktorý by bol spojený so zachovaním vonkajšieho zdania Eucharistie, avšak došlo by k vyprázdneniu jej obsahu. Mohlo by k tomu dôjsť aj pripustením praktizovania nekatolíckeho nazerania na Eucharistiu, čo by vytvorilo postupné predpoklady aj pre zmeny v „oficiálnej katolíckej teológii“, napríklad v záujme hľadania spoločného menovateľa rôznych kresťanských spoločenstiev, resp. v záujme lepšieho spolužitia rôznych náboženstiev. Nekatolícke nazeranie na Eucharistiu v katolíckom prostredí by mohlo nasledovať ako vyvrcholenie pripustenia nekatolíckeho nazerania na ďalšie katolícke sviatosti. To by mohlo vyvolať aj rozkol v Cirkvi, pričom predstava o rozdelení veriacich na nejaké dva veľké tábory nemusí byť opodstatnená. Je vhodné poukázať na slová Svätého písma o tom, že aj v posledných dňoch súčasnej podoby sveta ľudia budú mať výzor nábožnosti, ale jej silu budú popierať, (2 Tim 3, 1-5). To vyvoláva predstavu, akoby ani poslední nepriatelia Spasiteľa nebránili vonkajšej forme kresťanskej nábožnosti, avšak až potom, čo vnútorný obsah tejto nábožnosti prejde zásadnou premenou. Ak si spomenieme na slová učenia Katolíckej cirkvi, podľa ktorých Cirkev pred Spasiteľovým príchodom musí prejsť poslednou skúškou, ktorá otrasie vierou mnohých veriacich, je zrejmé, že veriacimi sú veriaci katolíci vystavení skúške. Vzhľadom na stav pravej viery vo svete v tomto období podľa textov Svätého písma možno predpokladať, že počet ľudí, ktorí budú spĺňať kritériá pre toto označenie, nemusí byť vôbec vysoký, a mnohí ľudia si možno ani nevšimnú tento vnútorný zápas posledných skutočných stúpencov Spasiteľa. Sám Spasiteľ povedal: „Ako bolo za dní Noema, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Ako v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noe vošiel do korába, a nič nezbadali, až prišla potopa a zmietla všetkých, tak bude aj pri príchode Syna človeka.“ (Mt 24, 37-39).

Pane, pomáhaj nám, aby sme nezablúdili, ak zažijeme počas svojho pozemského života čas poslednej skúšky tvojho stáda. Amen.

 

ZDROJ:

 

(1). Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2009, § 675.

(2). Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2009, § 677.

(3). Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2009, § 1367.

(4). Vatikánsky rozhlas. Počet katolíkov rastie rýchlejšie ako celosvetová populácia, Európa zaostáva. 10.03.2016. [online]. [citované: 22.10.2016]. Dostupné na internete: http://sk.radiovaticana.va/news/2016/03/10/po%C4%8Det_katol%C3%ADkov_rastie_r%C3%BDchlej%C5%A1ie_ako_celosvetov%C3%A1_popul%C3%A1cia/1214530.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo