Druckerove školské zákony: Veľký skok vzad...

Sme po pripomienkovom konaní, ktoré odhalilo fatálne chyby v návrhu ministerstva a naštartovalo (konečne!) rokovania so zriaďovateľmi a školskými stavovskými organizáciami. Škoda, že ministerstvo rezignovalo na konsenzus a spoluprácu s aktívnymi školami a zriaďovateľmi na pokračovaní v potrebných reformách. Škoda.

A tak nás minister Drucker nepríjemne prekvapil ďalekosiahlymi zmenami, ktoré kvalite vzdelávania nepomáhajú, ale robia školský systém ešte viac komplikovaným a náročným na neplodnú byrokraciu.

Férovo treba uznať, že pán minister dopredu avizoval jednu zásadnú zmenu a to zavedenie povinnej škôlky pre všetky deti od 3 rokov. Vecne som reagoval na tento zámer na tlačovej konferencii KDH, v snahe zabrániť míňaniu energie, peňazí a ľudských zdrojov na zlé „riešenia“ a chybné kroky.

Samozrejme, nie je chybou poskytnúť rodičom pomoc a podporu formou rannej starostlivosti o deti. Preto som v máji 2023 predložil do NR SR novelizovaný školský zákon, kde bol nastavený právny nárok na škôlku od 3 rokov dieťaťa. Ale to je niečo diametrálne odlišné od povinnosti rodičov umiestniť svoje deti do škôlky, či si to želajú/ potrebujú alebo nie. Zákonom vziať rodičom právo na rozhodovanie o zaradení svojho trojročného dieťaťa do škôlky a dať toto rodičovské právo štátu, to je civilizačný zlom, ktorý nás vracia ďaleko pred rok 1989... Rodičom bude musieť povoliť pani riaditeľka škôlky a štátny úradník, aby si mohli svoje malé dieťa nechať doma. A čo keď tá pani riaditeľka bude práve to jeho dieťa potrebovať, aby naplnila kapacitu škôlky? Ľahko sa to môže stať, veď pôrodnosť klesá.

Po zverejnení ministrovho návrhu zmien školských zákonov sme na ďalšej tlačovke KDH upozornili na snáď nechcené (?) negatívne až fatálne dôsledky zle napísaných návrhov školských zákonov.

Následne sa o týchto navrhovaných zmenách dodatočne rozbehla diskusia.

Minister Tomáš Drucker hovorí, že zmenami v zákonoch chce dosiahnuť vyváženosť práv a povinností štátnych a neštátnych škôl, väčšiu spravodlivosť medzi školami; chce riešiť problém generačnej chudoby, detí zo sociálne znevýhodného prostredia, rómskych osád a tiež slabé výsledky našich žiakov v medzinárodných porovnaniach.

Najviac sa diskutuje o „férovosti a spravodlivosti financovania“ neštátnych škôl.

Pán minister Drucker tvrdí, že si neštátne školy vyberajú deti ako „hrozienka z koláča“, pričom štátne školy „musia prijať každé dieťa“. Je to naozaj tak? Predovšetkým treba pripomenúť, že školy si primárne deti nevyberajú. Školu deťom vyberajú rodičia. A to v súlade so svojim náboženským alebo filozofickým presvedčením tak, ako im to garantuje medzinárodné právo, Vatikánska zmluva, Dohoda Slovenskej republiky s registrovanými cirkvami a Ústava SR. A túto garanciu budú mať rodičia aj naďalej, ak nebude schválený „veľký skok“ pána ministra Druckera.

Treba pripomenúť aj skutočnosť, že všetky školy, bez ohľadu na ich zriaďovateľa, majú rovnakú povinnosť plniť na 100% štátny vzdelávací program a rovnako na 100% podliehajú kontrole štátu – a samozrejme predpokladáme (správne?!), že všetky deti a ich rodičia sú rovnoprávnymi občanmi Slovenskej republiky. Každý rodič sa svojimi daňami rovnako podieľa na financovaní školstva. Aj preto má právo, aby od štátu pre školu svojho dieťaťa dostal rovnaký príspevok.

Podľa návrhu ministra, predloženého do MPK, by sa každá cirkevná a súkromná materská a základná škola mala stať verejným poskytovateľom vzdelávania, ak jej obec pridelí školský obvod, z ktorého bude musieť prednostne prijímať aspoň 80% detí. Teda mimo stanovený obvod môže prijať maximálne 20 % detí podľa zamerania školy. Škola, ktorá bude verejným poskytovateľom nesmie vyberať školné v žiadnej podobe. Ak sa škola (presnejšie jej zriaďovateľ) nedohodne s obcou ani na druhý rok, bude taká škola vyradená z registra verejných poskytovateľov a financie na žiaka (= normatív) jej budú krátené o 20%...

Takéto nastavenie je samozrejme likvidačné pre všetky cirkevné školy, ktoré školné nevyberajú a chcú slúžiť deťom, ktorých rodičia si školu vybrali pre jej cirkevný charakter. Viete si predstaviť, že práve v tých niekoľkých uliciach, ktoré obec určí ako obvod cirkevnej školy žijú len rodičia, ktorí si želajú výchovu a vzdelávanie v cirkevnej škole?

Jediným správnym a logickým riešením školského obvodu v prípade cirkevných škôl s kresťanským formačným programom je medzinárodnou zmluvou a medzinárodným právom chránený fakt, že spádovým územím cirkevnej školy je slobodné rozhodnutie rodičov zabezpečiť svojim deťom výchovu a vzdelávanie v súlade s ich náboženským presvedčením.

Likvidačné je to aj pre súkromné a cirkevné školy, ktoré vyberajú len minimálne školné (napr. do 300 eur na dieťa a rok), pretože zníženie normatívu na žiaka o 20% by sa prejavilo nárastom školného o 600 eur, čo je ťažko realizovateľná zmena.

Takto by boli potrestaní rodičia, ktorí prispievajú na vzdelávanie svojich detí, a to aj preto, že štátom určený normatív nie je dostatočný pre žiadnu školu.

Medzitým, na základe rokovaní, pán minister ustupuje od pôvodného návrhu a ponúka kompromis v podobe ďalších možností – že z daného školského obvodu neštátnej školy by bola povinnosť prijímať aspoň 70% detí + 30% detí mimo obvod podľa zamerania; alebo by školským obvodom cirkevnej školy bolo celé územie obce s percentami prijímaných žiakov 90% + 10%; alebo by dochádzalo ku kráteniu normatívu iba pre novoprijímaných žiakov... Iným kompromisom by bola existencia školy v „solidárnom režime“ (nutná písomná dohoda s ministerstvom o prijímaní žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia a so špeciálnymi potrebami s percentuálnymi limitmi... a s krátením normatívu o 5 až 10%) resp. v „autonómnom režime“ ... Celý systém je zložitý a popísať ho tu presne a úplne by zabralo veľa času a síl na písanie i čítanie. Rádovo viac času a síl by však stálo takýto zbytočne komplikovaný systém žiť v praxi!

Navyše by mal nový systém veľa dier – napr. čo v prípade nedohody so samosprávami obcí, preukazovanie percentuálnych limitov žiakov zo SZP a so ŠVVP, ich evidencia a uznanie, (ne)nastúpenie týchto žiakov do školy v septembri napriek dohode v apríli, zmena diagnostikovaného stavu...??

Vráťme sa späť k férovosti a spravodlivosti. Postavme provokujúcu otázku:

Ak si rodič vyberie súkromnú alebo cirkevnú školu, ktorá vyberá školné, prečo by mal štát na takého žiaka dávať tie isté peniaze ako na žiaka v štátnej škole? Minister poukazuje na príklad Belgicka a Fínska, kde súkromné školy dostávajú plný normatív na žiaka, ale nesmú vyberať žiadne školné.

Tu je niekoľko dôvodov, odpovedí:

- V Belgicku aj vo Fínsku normatív na žiaka každej škole stačí, škola nepotrebuje ďalšie peniaze

- Slovensko vynakladá na vzdelávanie iba 4,5% HDP, kým vyspelé západné krajiny 5-6% svojho HDP

- normatív na žiaka je na Slovensku nedostatočný a to pre štátne aj neštátne školy

- peniaze zo školného, dobrovoľnícka práca, rôzne dary, dopĺňajú na neštátnych školách to, čo chýba v systéme (a to aj štátnym školám)

- pokým štátnym (presnejšie verejným) školám finančne, materiálne aj hospodársky pomáhajú osvietené samosprávy (ak majú euro nazvyš), neštátne školy musia platiť za nájom najčastejšie verejných budov a areálov, kde poskytujú výchovu a vzdelávanie

- neštátne školy sa vo väčšine prípadov starajú a často zveľaďujú prenajaté verejné budovy a areály, s čím majú vyššie náklady než štátne školy

- neštátne školy prinášajú do školstva chýbajúce zdroje (finančné, znalostné, logistické); zavádzajú  potrebné inovácie a zmeny v obsahu a forme vzdelávania

- najlacnejším žiakom pre štátny rozpočet je žiak v súkromnej alebo cirkevnej škole

- neštátne školy majú veľmi často väčší podiel žiakov so špeciálnymi potrebami, aj diagnostikovanými problémami, o ktoré sa nevedela (niekedy aj žiaľ nechcela) postarať ich spádová štátna škola.

Vo Fínsku som bol trikrát. Videl som desiatky ich škôl – tam naozaj niet dôvodu na výber školného, fínske školy = fínski žiaci, učitelia, manažment, majú podporu, o akej sa nám na Slovensku ani nesníva. Ich školy majú moderné špeciálne učebne, flexibilné priestory, knižnice, športoviská každého druhu, dielne, kuchynky, umelecké a tvorivé ateliéry, relaxačné a záujmové zóny, priestory pre hromadné podujatia aj pre individuálnu prácu so žiakmi, bufety, jedálne, návštevné priestory; zriaďovatelia majú rozpočty a odborné kapacity na hospodársku, projektovú a programovú podporu škôl... Načo by tam vyberali školné?! Aby si inštalovali zlaté kľučky na okná? To naozaj nepotrebujú.

Fíni vyberajú jedného z 10 uchádzačov o štúdium pedagogiky; naopak naše vysoké školy musia robiť nábor a nie výber, a aj z tých ťažko získaných nádejných učiteľov časť zo školstva ujde alebo vôbec nenastúpi. Nie je to len kvôli platom ale aj kvôli podmienkam a atmosfére.

Toho som si bol vedomý počas mojej práce na ministerstve školstva, doslova v pozícii krízového manažéra. Podarilo sa vtedy zjednotiť 7 najväčších školských reprezentácií na podpore a prijatí potrebnej reformy školského kurikula a veľkej novely školského zákona, vrátane podporných opatrení pre žiakov. Vložil som do zákona pozíciu stredného manažmentu na školách, tzv. supervízora, aby naše školy neboli na tom v oblasti riadenia presne tak ako pred 50 rokmi (typicky: riaditeľka + 2 zástupkyne + 1 vedúca ŠKD + 1 vedúca školskej jedálne + tajomníčka + mzdárka/ekonómka + školník), hoci medzitým sa školám znásobili úlohy a svet sa zmenil viac než za predchádzajúcich 150 rokov.

Žiaľ, súčasná sada zákonov z dielne pána ministra Druckera situáciu ešte viac zhoršuje.

Namiesto posilnenia manažovania škôl prišlo odobratie financií na supervízorov  a návrh, aby riaditeľom školy nemusel byť pedagogický/odborný zamestnanec (s 5 ročnou praxou) ale mohol sa ním stať aj akýkoľvek absolvent VŠ druhého stupňa, ktorý aspoň 3 roky riadil 20 zamestnancov.

Pán minister toto opatrenie vysvetľuje porovnaním s riaditeľom nemocnice, ktorý tiež nemusí byť lekár. Lenže nemocnica má personálne, technické, hospodárske útvary a príslušných zamestnancov, ďalej primárov a hierarchiu zamestnancov zložitejšiu než len stredný manažment. To je úplne neporovnateľné so školami. Školy potrebujú posilniť manažment (osobitne pedagogické a personálne riadenie), nie oslabiť. Ak by na škole určitej veľkosti (napr. od 500 žiakov) pribudol riaditeľ (hoci nepedagóg), ktorý by mal pod sebou pedagogického riaditeľa + zástupcov riaditeľa, bol by to krok správnym smerom, ale takto - namiesto riaditeľa (pedagóga s 5 ročnou praxou) postaviť riaditeľa nepedagóga (s 3 ročnou praxou) je spackaný dobrý úmysel, chybný krok.

Viem si predstaviť pozíciu generálneho riaditeľa (ktorý by nemusel byť pedagóg) pri veľkej spojenej škole s viacerými organizačnými zložkami (ktorá vznikla napríklad administratívnym spojením viacerých stredných škôl rôznych zameraní), každá veľká zložka by mala svojiho riaditeľa a zástupcu tak, aby sme budovali silné a dobre fungujúce školy „kampusového typu“. Kampusy však nevzniknú administratívnym spojením stredných škôl s oslabením ich manažmentu. Silná a kvalitná škola, to je o rádovo lepšom manažmente a službách, ktoré poskytuje žiakom, zamestnancom aj rodičom v spolupráci so svojim okolím a ďalšími partnermi systému vzdelávania – a to vyžaduje reformu riadenia škôl, posilnenia a skvalitnenia manažmentu a nie naopak.

Namiesto posilnenia zodpovednosti a manažovania škôl na strane zriaďovateľov dochádza k oslabeniu ich postavenia a strate kontroly nad vlastnými školami.

Namiesto podpory škôl, odbúravania byrokracie a zefektívnenia procesov predstavujú navrhované zmeny v zákonoch ďalšiu záťaž, ďalšiu administratívu a skomplikovanie života škôl – napr. vyššie popísané povinnosti súvisiace so zaraďovaním neverejných škôl do školských obvodov; zavedenie Kontrolnej rady – ktorá len duplikuje, to, čo už dnes na úrovni kontroly musí/môže robiť riaditeľ školy, rada školy, zriaďovateľ, samospráva, regionálny úrad, školská inšpekcia, ministerstvo školstva, NKÚ; vracia sa povinnosť škôl vypracovať učebné osnovy ku každému predmetu v každom ročníku a to aj tam, kde v prípade nerozširovania učiva stačila odvolávka na štátny vzdelávací program a jeho vzdelávacie štandardy...

Namiesto ťahu na bránku, využitia kapitálu ešte pred rokom zjednotených školských stavovských organizácií na posun v kurikulárnej reforme = potrebné zmeny v obsahu a formách vzdelávania (v podmienkach nastupujúcej umelej inteligencie!) vrážajú tieto novely klin medzi štátne, súkromné a cirkevné školy a medzi ich zriaďovateľov; namiesto spolupráce a synergie hlavného a podporných pilierov školstva vylieza zo skrine kostlivec starej nevraživosti a podozrievavosti voči neštátnym školám a ich zriaďovateľom.

Namiesto spojenia síl v zápase o duševné zdravie a zdravý osobnostný rast detí a mládeže sa v nezmyselnom ťažení proti súkromným poradniam oslabuje dostupnosť tak potrebných služieb poradenstva a prevencie.

Namiesto práce so sociálne vylúčenými/ znevýhodnenými rodičmi novela školského zákona nasilu presadzuje povinnú škôlku od troch rokov. Trojročné dieťa život v rómskej osade nezmení. Často má mamu, ktorá je tiež ešte vlastne mladistvá. Staršia mama v osade má zvyčajne viacej detí a bez tečúcej vody, splachovacieho záchodu a pomoci má problém vypraviť do základnej školy staršie deti a nie trojročné dieťa! Problém generačnej chudoby musí byť premiérska téma – to pri všetkej úcte nevyrieši minister školstva, problém je riešiteľný systematickou spoluprácou minimálne štyroch rezortov: sociálne veci, práca a rodina + školstvo + zdravotníctvo + hospodárstvo. A najmä práca s rodičmi, sprevádzanie rodičov už od tehotenstva ženy. Tu fungujú a osvedčili sa jednoduché a jasné pravidlá, malými krokmi podmienené benefity – napr. chcete si zobrať z nášho bazáru niekoľko vecí (kvalitných!) zadarmo?, v poriadku, ale najskôr zaplaťte za stravu v škôlke resp. príďte do detskej skupiny (mamy s deťmi) minimálne 2x do týždňa v tomto štvrťroku – a podarí sa to v prospech všetkých.

Žiaľ, na Slovensku „neveríme na vzdelanie a odbornosť“. Téma školstva a vzdelávania nie je v dobe povrchnej komunikácie dosť atraktívna. Hoci práve kvalita ľudských zdrojov, kreovaná vzdelávaním (od školstva cez neformálne vzdelávanie až po prax) je pre Slovensko rozhodujúcim faktorom životnej úrovne. Sme svedkami exodu talentov, šikovných a najmä mladých ľudí zo Slovenska, chýbajú nám kvalifikovaní odborníci a trend sa zhoršuje.

Problémom je zanedbanosť a rozsiahlosť rezortu. A skutočnosť, že výsledky potrebných pozitívnych zmien sa prejavia v plnej sile až za 20 rokov – lebo deti a stromy tak dlho rastú do dospelosti... Ktorý minister, ktorá vláda bude poctivo siať, aby najväčšia úroda prišla až po piatich volebných obdobiach?

Áno, je potrebné konať a neodkladať potrebnú obnovu a rozvoj vzdelanosti a gramotností na Slovensku už ani o deň. Ale nestačí správny úmysel – musíte poznať aj správny spôsob, inak hrozí viacnásobná škoda, že:

- nechtiac spôsobíte neželané negatívne dôsledky

- zlým „riešením“ zaťažíte systém zbytočnými zmenami, ktoré oberajú ľudí o energiu, čas aj peniaze a najmä o dôveru v inštitúcie (aké renomé má ministerstvo školstva a ním zriadené organizácie v teréne?)

- zlým riešením „upcháte cestu“ k správnemu riešeniu problému.

Patrí sa, po upozornení na negatíva a riziká, odpovedať na otázku „Čo by si robil ty?“.

Po veľkej novele v 2023 by som nezaťažoval školy ďalšími „systémovými zmenami“. Len pred dvomi rokmi sme prijali nový štátny vzdelávací program pre ZŠ – potrebujeme pracovať so školami, ktoré ho už dobrovoľne používajú, zlepšovať ho, podporovať všetky školy a najmä nositeľov inovácií a úspešného know-how. Potrebná je všestranná pomoc pre regionálne centrá podpory učiteľov, produkcia metodických materiálov, otvorenie diskusie k reforme obsahu a foriem vzdelávania na stredných školách – čo je rádovo väčší problém a ťažšie zadanie než kurikulárna reforma na základných školách. Potrebná je sústredená práca na zlepšení duševného zdravia a bezpečia detí na školách. Potrebná je úzka spolupráca s vysokými školami pripravujúcimi budúcich učiteľov. Potrebujeme zavedenie zákona o celoživotnom vzdelávaní dospelých do praxe. Potrebujeme prepájať vzdelávanie, výskum a biznis.

A mnoho ďalšieho. Všetky podstatné úlohy pre kvalitu života a perspektívu Slovenska sú riešiteľné len dohodou s kľúčovými aktérmi – izolované výstrely z Aurory nepomáhajú, ale veľa nás stoja.

Dúfam, že pôvodné návrhy z dielne ministerstva školstva budú po viacerých rokovaniach a rozporových konaniach radikálne zmenené, ideálne nanovo vypracované bez „revolučných trhákov“, ktoré sa tvária ako riešenia, ale zabijú nádej.