Martin Lacko: vytlačený do kúta aj vlastnou vinou
Príbeh historika Martina Lacka, ktorého vyhodili z Ústavu pamäti národa, nie je smutný len z hľadiska jeho samého. Je to rovnako príbeh zmárnenej spoločenskej šance pozrieť sa na našu novodobú históriu s odstupom a triezvo.
V marci 2010 pozval vydavateľ na úvodnú prezentáciu mojej knihy Nezrelá republika – Slovensko v rokoch 1939 – 1945 mladého nezaťaženého historika Martina Lacka. Bolo mi to cťou, lebo pri štúdiu prameňov som s potešením načrel do jeho dvoch diel – Slovenská republika 1939 – 1945 a Slovenské národné povstanie 1944.
Išlo vskutku o prelomové práce v chápaní našej histórie. Pri ich čítaní som pocítil nevídanú snahu o objektívny prístup, bez zaťaženosti nejakou ideológiou. Ešte viac ma potešilo, že M. Lacko bol reprezentantom širšej skupiny mladých historikov, ktorí bez klapiek na očiach študovali archívy, písali štúdie, vydávali zborníky. Nevyhýbali sa žiadnym háklivým témam z obdobia prvej Slovenskej republiky.
S M. Lackom som potom rád udržiaval sporadický kontakt. Čakal som, že v spoločnosti sa konečne nahromadí dostatočný potenciál kritického myslenia a že sa dokážeme na svoju minulosť pozrieť bez romantizmu, ideológie, účelovosti. Čakám, žiaľ, dodnes. Stále žijeme v mýtoch, schémach, splošťovaní.
Za posledný významný počin, keď M. Lacko vo mne ešte stále vzbudzoval veľké očakávania, že vlastnú históriu začneme konečne brať takú, aká naozaj bola, bol jeho dokument, ktorý pri príležitosti okrúhleho výročia vyhlásenia Slovenského národného povstania odvysielala v roku 2014 Slovenská televízia. No hneď v následnej diskusii bolo cítiť, že M. Lacko sa začína názorovo vyhraňovať, strácať objektívny pohľad, ktorý som si dovtedy uňho vážil najviac.
Keď sa tento rok vydal M. Lacko na spoločnú dráhu s podporovateľmi Mariana Kotlebu, pochopil som, že s nádejný prúd v spoločnosti, ktorý donedávna reprezentoval, pomaly vyschýna. Kto ho predsa bude chcieť živiť, musí počítať s tým, že ho zaradia medzi nepriateľov oficiálnej doktríny a môžu ho, trebárs, označiť za fašistu.
M. Lacko neustál tlak, ktorému čelil, keď neváhal vybočovať z radu. Na vlastnej koži cítil, ako naňho ukazujú prstom, že chce rúcať staré doktríny. Keď som s sním písal pred rokom, cítil sa ako poľovná zver, vymenúval mi, kto všetko si žiada, aby ho vyhodili z Ústavu pamäti národa. Svojimi postojmi zároveň stále viac provokoval a bolo zrejmé, že v rámci akéhosi vyvažovania názorov v spoločnosti sa vyhraňuje, čo nectí žiadneho objektívneho historika. Príklon k M. Kotlebovi znamenal definitívny koniec jeho pôvodného sympatického snaženia.
M. Lacko si svoju tragédiu musí prežiť sám. Smutné je, že nevyužil priestor, ktorý sa bystrému a odvážnemu historikovi otváral. Ešte smutnejšie je, že jeho nasledovníci, ktorí by chceli naviazať na jeho niekdajšie úsilie objektívne zvažovať naše dejiny, to budú mať veľmi ťažké. Možno budeme musieť dlhé roky čakať na nového M. Lacka, ktorý naberie odvahu bojovať s nežičlivým prostredím.
Obávam sa však, že času máme málo. Historická pamäť je stále plytšia, spoliehame sa na oficiálne a mýtické výklady dejín, ktoré sa hodia politikom či iným mocným. Nehľadáme skutočné poznanie z minulosti, aby sme sa poučili do budúcnosti. Nechávame sa uspávať zdaním, že veci sú dané a máme ich pod kontrolu. Sme si istí iba vďaka svojej nevedomosti, lebo svet je oveľa komplikovanejší. Tak ako v minulosti, tak aj dnes, zajtra.
Zobraziť diskusiu
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na [email protected]
