Chlieb a mlieko.

    Idem cez celú ulicu do obchodu kúpiť chlieb a mlieko. Idem ulicou ako mnohé ale tá je svojím spôsobom výnimočná. Pred očami staju spomienky, príliš osobné by o nich písať. Tu som dostala kolieskové korčule za balík koláčikov, kedy nemohla som si dovoliť je kúpiť. Vtedy pršalo a cesta bola akoby neskonečná. Pokračujem ulicou kúpiť chlieb a mlieko a tak si myslím, že sú dôležité, ale nie len nimi človek žije. 

    Cestou do obchodu si rozmýšľam. Vidím život a skutočnosť sivé ako moje oblečenie. Ako tie činžiaky dávno - pradavno. Dnes už sú farebné. Ale či svoj život je možné tak jednoducho si zafarbiť? Pozerám sa na činžiaky, vidím okná, ale čo je za nimi? Keby som malá oči schopné vidieť cez steny čo by som uvidela? Keby steny vedeli hovoriť namesto mať iba uši, to čo by povedali? Možno by traumu s toho dostali? Možno by som ľutovala, že som sa dozvedela čo je za nimi? Možno je lepšie určitých veci nevedieť, možno ani ich nevidieť? 

   Zo školy vybehaju detí, hádam sa tešia, že sa vracajú domov. Možno majú svoje sny, chcú byť niekým… Ale koľkým sa to podarí? Či spĺňa sa ich sny? S vysokým pravdepodobenstvom ako dospelí, väčšinou sa ocitnú v šedostiach bežného života - každodenné povinnosti, práca, nie vždy satisfakcionujúca, rôzne kontakty, občas vynútené, v horšom prípade ništiace či nic do života nevnašajuce, finančné problémy, rodinné problémy a problémy bežného, každodenného života, rôzne frustrácie atď.

   Koľko s nás žije svojimi nesplnenými snami? Lebo bolí prekážky? Potreba prispôsobenia sa iným? Ľudia stiahli dole ako kraby vo vedre? Možno prišiel a potom robil spoločnosť strach? Pred bytiem tečom posmevu? Pred námahou? Pred odlišeniem sa s davu?A možno zavinili chyby mladosti? Alebo nasledky dokonanych v minulosti rozhodnutí? 

 Blížim sa k obchodu, kde kúpim chlieb a mlieko. Možno ešte niečo? Nákupy vložím do kvetinového ruksaka. A… pôjdem naspäť domov. Spiatočnou cestou zamyslím sa nad svojím životom a svojimi snami. Lebo cudzích neoplyvnim…