Určite nie. Potraviny sú dostupné, bezpečné, za čo môžeme byť vďační neviditeľnej ruke trhu a dobrej práci tých, ktorí sa u nás starajú o potravinovú bezpečnosť. 

Základnou a najdôležitejšou funkciou poľnohospodárstva je nesporne produkcia potravín. Poľnohospodárstvo je ale zároveň normálnou činnosťou v trhovom hospodárstve, kde rozhoduje vzťah medzi ponukou a dopytom. Podnikanie v poľnohospodárstve má určité špecifiká, dané predovšetkým nestálymi klimatickými podmienkami, ale to nič nemení na tom, že je to klasické podnikanie. Napriek tomu u nás vo verejnej diskusii, a dokonca aj v politike stále „straší“ termín potravinová sebestačnosť.

Zdroj:  SITA, Diana Černáková

Tento termín sa akosi samozrejme vzťahuje na domáci trh. Pokladá sa za správne, aby potravinovú sebestačnosť zaistil štát. Je to však úplný nezmysel. Predovšetkým z toho dôvodu, že sme súčasťou EÚ, a tým aj Spoločného trhu EÚ s voľným pohybom tovaru vrátane všetkých poľnohospodárskych komodít. Štát navyše nemá ani vývozný, ani dovozný monopol a ceny slobodne určuje trh. Výsledná spotreba jednotlivých poľnohospodárskych komodít je potom súčtom slobodných rozhodnutí firiem, ktoré produkty ponúkajú. Slobodných rozhodnutí spotrebiteľov, ktorí ich nakupujú. Štát nemá žiadne nástroje na to, aby spotrebiteľov a výrobcov donútil spotrebovávať každú komoditu tak, aby to zodpovedalo domácej produkcii. Preto je nezmysel niečo také vôbec požadovať.

Zdroj bludu: spravy.progresivne.sk

V rámci EÚ sa však môžeme vzhľadom na produkciu potravín stretnúť s pojmom potravinová bezpečnosť, ktorý sa netýka sebestačnej produkcie, ale zdravotnej nezávadnosti potravín. To je téma, ktorá teraz hýbe Európou a celkovo západným svetom. To, že sa s poľnohospodárskymi komoditami rozsiahlo obchoduje cez hranice, je fakt, ktorý vyplýva z dohôd o voľnom obchode. Hlavná pozornosť politiky sa preto sústredí na to, aby všetky dovážané komodity plnili hygienické, fytosanitárne, veterinárne a ďalšie parametre, ktoré môžeme súhrnne označiť za potravinovú bezpečnosť.

Záujem obrích agrokomplexov

Sebestačnosť a zabezpečenie dodávok potravín sa v západnej Európe riešili od druhej svetovej vojny do 60. rokov 20. storočia. S veľmi rýchlo obnoveným trhom však chybne nastavená podpora poľnohospodárskej produkcie viedla k obrovskej nadprodukcii potravín. Z tohto vývoja sa EHS a následne EÚ poučila a dotácie do poľnohospodárstva oddelila od produkcie.

Oproti tomu v štátoch v sovietskej sfére vplyvu vrátane Československa doktrína potravinovej sebestačnosti prežívala až do roku 1989. To u nás viedlo k vzniku a rozvoju obrovských agrokomplexov, ktoré sa zameriavali na poľnohospodársku veľkovýrobu v úzkom sortimente základných poľnohospodárskych komodít. Transformácia týchto podnikov po roku 1989 nás dodnes zásadne odlišuje od väčšiny ostatných štátov Európy. Priemerná výmera poľnohospodárskeho podniku je u nás doposiaľ druhá najvyššia v EÚ. A práve od týchto firiem najviac zaznieva volanie po ochrane domáceho trhu a politike potravinovej sebestačnosti.

Naopak rodinné farmy, ktoré sa u nás obnovili na statkoch vrátených pôvodným vlastníkom alebo ich potomkom, nič také ako potravinovú sebestačnosť nepožadujú. Navyše z slovenskej histórie vieme, že u nás bol hlad iba v čase vojen. V čase mieru sedliaci vždy bez problémov uživili celú populáciu a ešte dokázali svoju produkciu vyvážať do sveta. Prečo by sme teda dnes mali uvažovať o potravinovej sebestačnosti, ktorá je iba reliktom komunistickej minulosti?

Sebestačnosť verzus jednotný trh EÚ

O sebestačnosti v dodávkach potravín sa v zásade uvažuje v základných komoditách. Typicky sa u nás hovorí o vajciach, mäse, múke, cukre a niektorých druhoch ovocia a zeleniny. Aby bol štát úplne sebestačný, mal by byť schopný domáci dopyt pokryť na 100 %. Reálne to ale vôbec nie je možné dosiahnuť. Dodávky potravín obstarávajú súkromné ​​firmy na princípe základného trhového mechanizmu – ponuky a dopytu. Podiel domácich firiem na slovenskej spotrebe bude vždy výsledkom slobodného rozhodnutia spotrebiteľov a skutočnej konkurencieschopnosti slovenskej ponuky. Pritom platí, že čím vyššia konkurencia na trhu je, tým lepšie je postavenie nás spotrebiteľov. Volanie po obmedzení ponuky zo zahraničia vrátane EÚ je teda priamy útok na naše peňaženky a na širokú ponuku kvalitných potravín.

Každý minister či premiér, ktorý si dá za cieľ, aby štát podporoval domácich výrobcov, porušuje platné právo. Z toho dôvodu nedáva zmysel ani nastavovanie rôznych hraníc sebestačnosti. Oháňanie sa potravinovou sebestačnosťou je obrovským populizmom a snahou o porušenie základného princípu, na ktorom stojí Európska únia – totiž princípu voľného pohybu tovaru. A nie je ťažké si odvodiť, aké tuzemské firmy by namiesto po tých zahraničných obsadili. Pod clonou konania ľúbivého dobra pre slovenského spotrebiteľa tak ide iba o snahu obrých potravinárskych kolosov o väčší podiel na našom trhu.

Doporučujem ešte jeden dokument z INNES  

Súhlasíte /nesúhlasíte? Napíšte mi, váš názor ma zaujíma.  Lukáš Reich