Dumky o slovenských dejinách - Akí starí boli starí Slováci a staré Slovenky? 9.

Knieža Pribina je prvý vládca slovenského pôvodu, ktorého poznáme po mene. Na obrázku vidíme detail jeho sochy na hradnom kopci v Nitre. 

Dumka prvá, časť deviata, posledná.

Akí starí boli starí Slováci a staré Slovenky?

Kedy vzniká slovenčina?

Pri pátraní po počiatkoch nášho národa nám môže byť nápomocná aj jazykoveda. V súčasnej slovenskej jazykovede panuje konsenzus, že slovenčina sa ako samostatný jazyk doformovala v 10. storočí. Platí to aj o češtine a niektorých ďalších slovanských jazykoch. Pred týmto obdobím sa jednotlivé slovanské jazyky líšili ako nárečia jedného praslovanského jazyka. Teda nejaký vývoj k slovenčine už prebiehal aj pred 10. storočím.

Už z 9. storočia sa nám v prameňoch zachovali slová, ktoré vieme identifikovať ako slovenské. Podľa najvýznamnejšieho slovenského jazykovedca Jána Stanislava je meno moravského kniežaťa Rastislava nielen slovenské, ale priamo stredoslovenské. Toto meno, či jeho skrátená verzia Rastic, ktorá sa pomerne často vyskytuje v prameňoch, mohlo vzniknúť len v strednej slovenčine. Všimnite si, že Česi (napr. vo Wikipédii) píšu meno tohto kniežaťa vždy v tvare Rostislav. Tento tvar je český a nezodpovedá slovenskej forme s –a-, v ktorej sa meno objavuje v prameňoch z 9. storočia. Ak píšete meno Rastislav ako Rostislav, zakrývate tým jeho slovenský pôvod.

Aj medzi menami členov Pribinovej družiny dokázal Stanislav identifikovať slovenské mená napr. Vlkina. Je medzi nimi aj Trebiz, podľa ktorého je pomenované pohorie Trebíč pri Nitre a Goimer, podľa ktorého je pravdepodobne pomenovaný región Gemer. Viacerí členovia Pribinovej družiny dali meno aj niektorým oblastiam v okolí Balatonu, kde bolo po opustení Nitry od roku 840 Pribinovo a Koceľovo sídlo.

Opakujem ešte raz: Už v 9. storočí vieme identifikovať v dobových prameňoch slovenské slová. Slovenčina ako jazyk sa teda formovala už v tomto období a keďže tu bol jazyk, muselo tu byť aj spoločenstvo, ktoré týmto jazykom hovorilo. Ako však nazvať spoločenstvo, ktoré hovorilo starou archaickou slovenčinou?

Špecifikom strednej slovenčiny je, že má nejaké prieniky s juhoslovanskými jazykmi. Prečo je to tak? Súvisí to s tým, že v stredoveku bolo používanie strednej slovenčiny rozšírené aj oveľa viac na juh na území dnešného Maďarska a tu potom dochádzalo k ovplyvňovaniu tejto formy slovenčiny juhoslovanskými jazykmi.

Kvôli úplnosti treba ešte spomenúť staroslovienčinu.

Keď prišli na Veľkú Moravu Konštantín a Metod, tak začali prekladať náboženské texty do jazyka Slovanov, ktorý poznali z okolia svojho rodiska Solúnu. Tento jazyk nebol úplne totožný so starou slovenčinou, ktorú používali na každodennú komunikáciu naši predkovia v Nitre alebo na Devíne, ale veľmi sa na ňu podobal asi tak, ako sa na seba podobajú jednotlivé nárečia slovenčiny. Preto mu Sloveni na Veľkej Morave rozumeli. Bol to jazyk kultúrny a sakrálny, v ktorom sa slúžili omše. Presakovali však do neho aj slová dnes označované ako moravizmy, ktoré mali pôvod v starej slovenčine.

My Sloveni sme prostý ľud...

Dôležitou pomôckou pri hľadaní počiatkov našej identity je aj spis Život svätého Metoda. Dielo napísal niektorý z Metodových žiakov krátko po jeho smrti v roku 885. Spomína v ňom aj list či posolstvo moravských kniežat k byzantskému cisárovi Michalovi III., v ktorom ho žiadali o biskupa a učiteľa, ktorý by vysvetlil kresťanskú vieru v zrozumiteľnom jazyku. Je tam tá známa formulácia „My Sloväne prostá čaď“, teda „My Sloväni sme prostý ľud.“ Prostým sa myslí v tomto kontexte zrejme nevzdelaný.

Z tejto formulácie je zrejmé, že naši predkovia sami seba označovali Sloväni, resp. Sloveni. Ako som už hovoril v jednej z predchádzajúcich častí, tak Sloven-sko, Sloven-ka, Sloven-čina sú odvodené od Sloven. Podľa toho by sme sa dnes mali volať Sloveni. Lenže okolo roku 1375 došlo v Prahe k tomu, že vzniklo označenie Slovák a toto označenie sa vžilo zhruba v 15. až 16. storočí ako označenie pre náš národ, hoci ešte aj po tomto období dochádzalo k zámene významov slovenský- slovanský.

Ona formulácia v posolstve k Michalovi III. je antedatovaná do roku 862, kedy bolo posolstvo vyslané. Máme tu teda najstaršie prihlásenie sa našich predkov k slovenskej identite a my Slováci (spolu s nami aj Slovinci) sme dodnes nositeľmi tohto starého stredovekého pomenovania. Slovo Slovák je len inou verziou starého, pôvodného Sloven. Je tu teda doložená kontinuita mena prinajmenšom od toho roku 862. Meno Sloven však existovalo dávno predtým.

K onej vete treba ešte povedať jednu vec. Ide o vôbec prvé písomne zaznamenané prihlásenie sa Slovenov k svojej identite. Dovtedy všetky zmienky o Slovenoch boli zmienky zvonku od po grécky alebo latinsky píšucich autorov. V tomto období je preto problematické hovoriť o nejakom spoločnom slovanskom povedomí medzi všetkými tými kmeňmi, ktoré sa dnes retrospektívne označujú ako slovanské. Teda celkom konkrétne, keby ste sa v 9. storočí opýtali nejakých Obodritov alebo Drevľanov, teda kmeňov, ktoré sú dnes považované za slovanské, či sú Slovania, oni by odpovedali, že nie, že sú Obodriti resp. Drevľania. Oni sa identifikovali len so svojím kmeňovým menom. Až postupne sa formovalo to, čo dnes poznáme ako spoločné slovanské povedomie. Prispelo k tomu aj to, že napr. Odobritov označovali po latinsky píšuci autori ako Sclavov, Slavov a oni sa nakoniec s týmto označením stotožnili. Prijali za svoje meno exonymum (Exonymum je meno, ktoré dáva niekto spoločenstvu zvonka. Endonymum je meno, ktoré si dáva nejaké spoločenstvo samo).

Príkladom exonyma je aj meno Rus, Rusko, ktoré má pôvod v jazyku Vikingov. Severskí Rurikovci z územia dnešného Švédska (Varjagovia) boli prvou vládnucou dynastiou v Kyjeve.

Kedy vzniká označenie Sloven? S istotou môžeme povedať, že najneskôr niekedy okolo roku 500. Krátko po tom sa objavuje v gréckych prameňoch v tvare Sklavenoi. Podľa Šimona Ondruša ide o grécky prepis slovanského Sloveni.

Toto označenie vzniká zrejme v kontraste ku germánskym Gótom a Gepidom, ktorí sa zdržiavali v čase prelomu staroveku a stredoveku, v 4. až 5. storočí, v Karpatskom bazéne. Týmto kmeňom tu žijúce obyvateľstvo nerozumelo, boli pre nich teda akoby nemí, a preto ich nazvali Nemcami. Sloveni ako ľudia slova, ktorí si rozumejú v kontraste s nemými Nemcami. Pozoruhodné je, že toto slovenské označenie pre Nemcov sa v 10. storočí v tvare Nemcoi objavuje aj v po grécky písaných byzantských prameňoch, konkrétne v diele cisára Konštantína Porfyrogeneta o Spravovaní ríše (napísané okolo 950). V tomto diele je spomenutá aj známa povesť o Svätoplukovi a troch prútoch.

Najpravdepodobnejšie vzniklo označenie Sloveni/Slovania takto, ale existovali a existujú aj alternatívne vysvetlenia. Už v stredoveku sa označenie Slovania odvodzovalo od slova sláva, pretože prvá slovanská družina boli slávni bojovníci- víťazi (toto slovo prešlo aj do maďarčiny v tvare vitéz). Stúpencom tohto vysvetlenia pôvodu pomenovania Slovan bol napr. Ján Kollár. Asi každý pozná pasáž z jeho básne Slávy dcéra „Slávme slávne slávu slávou slávnych Slávov!“

Názory, kedy vzniká slovanská identita sa rôznia. Martin Homza tvrdí, že okolo roku 500. Homza sa opiera hlavne o dobové pramene Prokopia, Jordana a Jána z Efezu. Existujú však aj iné prístupy. Napr. jazykovedec Šimon Ondruš tvrdil, že označenie Sloven/Slovan, chápané v užšom etnickom význame, mohlo vzniknúť už okolo prelomu letopočtu. Známa je zmienka o Suovenoi z 2. storočia z diela alexandrijského geografa Klaudia Ptolemaia. Tu však nie je medzi vedcami konsenzus, či sa vzťahuje toto označenie na Slovenov, germánskych Suevov, alebo nejaký iný kmeň. Aj Ondruš necháva túto otázku otvorenú.

Dnes vychádzajú knihy, ktoré vidia počiatky Slovanov tisíce rokov pred naším letopočtom, v krajnom prípade už pred 40 000 rokmi, kedy mala byť vysadená na Zemi slovansko- árijská rasa mimozemšťanmi. Títo Slovano- árijci mali vytvoriť vysoko vyspelú civilizáciu Veľkú Tartariu, ktorú nám dnes oficiálna veda utajuje.

Podľa autorov alternatívnej histórie existovala v minulosti veľká a vyspelá slovano- árijská ríša Veľká Tartaria, ktorá zahŕňala veľkú časť Ázie a presahovala až do Ameriky. Mapy, na ktoré sa títo alternatívni historici odvolávajú však nezobrazujú štátne, ale geografické celky. 

Pokiaľ ide o seriózne vedecké zdroje, tak najďalej zašiel v hľadaní počiatkov Slovanov asi ruský jazykovedec O. N. Trubačov, podľa ktorého sa začína vývoj toho, čo sa neskôr vyformovalo do podoby slovanských jazykov už v 3. tisícročí pred naším letopočtom v oblasti Karpatského bazéna, aj na území dnešného Slovenska. Niektorí jazykovedci považujú strednú slovenčinu za najvernejší pozostatok tohto praslovanského jazyka.

Slovenská marka

Ešte jedna zmienka je pre našu tému kľúčová. Je to zmienka z listiny, ktorú vydala kancelária východofranského kráľa Ľudovíta Nemca 20.2. 860. V tejto listine sa spomína, že knieža Pribina podarovalo bavorskému kláštoru v Niederalteichu pozemky na území „in Slougenzin Marcham“. Išlo o pozemky v Zadunajsku, na území bývalej rímskej provincie Panónia v okolí dnešného Vesprímu.

Túto zmienku môžeme považovať za vôbec najstaršie pomenovanie slovenského územia.

Autorom listiny je pravdepodobne benediktínsky mních, lebo práve mnísi zvykli vyhotovovať takéto listiny, ktorý hovoril starou nemčinou a latinsky. Označenie toho územia Slougenzin marcham je prepisom slovenského označenie Slovenčin marka alebo Slovenčina marka.

Marka bola pohraničné územie Franskej ríše a jej označenie bolo dané tým, s akým územím susedila. Teda tam, kde bolo Španielsko, bola španielska marka, pri Lužickom Srbsku bola srbská marka a pri Dánsku, dánska marka. Ak sa teda Pribinova marka označovala Slovenčina, potom musela ležať pri území s názvom Slovenčina. To znie na prvé počutie zvláštne, lebo my dnes týmto slovom označujeme náš jazyk, ale v minulosti sa mohlo používať aj na označenie územia.

Ivan Mrva hovorí o Slovenskej marke. 

Zmienka stredovekého bavorského mnícha bola malým krokom pre neho, ale je veľkým krokom pre nás Slovákov, lebo ju môžeme považovať za prvé pomenovanie nášho územia, za akýsi rodný list Slovenska.

Na obrázku je spomínaná listina východofranského kráľa Ľudovíta Nemca z 20.2. 860.

Emeritný profesor padovskej univerzity Milan S. Ďurica o význame tejto zmienky píše:

„Každý národ sa usiluje nájsť najhlbšie historické korene svojej identity. Pritom je jasné, že pred sto, dvesto, tobôž tisíc a viac rokmi stopy po dávnych predkoch dnešného národa ani v materiálnej kultúre, ani v jazykových formách a ich obsahoch nebudú mať podoby našej súčasnosti. Odborne pripraveným a národne uvedomelým vedeckým pracovníkom však nič neprekáža, aby aj takéto matné stopy hľadali, a keď ich nájdu, aby ich zaregistrovali do historického pokladu svojho národa.

Preto napr. českí historici ak nájdu v starom prameni Flaviniacke anály pod rokom 805 záznam „Carolus in Bemctium“ a pod r. 806 „Carolus in Bem“ , aj v čisto vedeckej publikácii to preložia „Karel (vytáhl) do Čech“, hoci všetci vedia, že v onom čase celkom určite ešte nebolo nijakej krajiny, ktorá by sa volala Čechy alebo Česko.

Podobne, keď bulharský historik cituje grécky text z 13. storočia, v ktorom ochridský biskup Demetrios nazýva sv. Metoda učiteľom „mýzijského národa“, pripojí k tomu poznámku: „Byzantský spisovateľ použil v tomto prípade výraz „mýzijský národ“, hovoriac o bulharskom národe.“

Iba vlani (1996) naši po nemecky hovoriaci susedia okázalo oslavovali vraj tisícročie svojej štátnosti. Jediným podkladom toho je listina cisára Ota III. z roku 996, v ktorej sa nachádza výraz „Ostarrichi“ použitý na označenie nepatrného územného celku v bavorskom vojvodstve (dnes by sme povedali okres alebo obvod). Slovom čosi, čo s rakúskou štátnosťou nemalo nič spoločné. Veď vojvodstvom sa stala malá časť neskoršieho Rakúska až v r. 1156 a iba Habsburgovci v r. 1477 ho rozšírili a povýšili na arcivojvodstvo. Ale podobnosť dávneho slovného výrazu s oveľa neskorším názvom Osterreich im stačí, aby počiatky Rakúska vročili už do 10. storočia.

V podobnej listine kráľa Ľudovíta Nemca z 20.2. 860 vo veci slovenského kniežaťa Pribinu sa nachádza výraz „SLOUGENZIN MARCHAM“, teda pohraničie „Slovenčiny“, krajiny Slovákov. Na to poukázal už P. J. Šafárik vo svojich Slovanských starožitnostiach. Ale slovenskí historici pod vplyvom hungaristických a čechoslovakistických  výkladov dejín to Slovákom doposiaľ zamlčovali a zamlčujú. Každý iný národ by si takýto dokument vykladal podľa svojho a považoval by ho za svoj rodný list.“ (Ďurica, M. S. (1997), str. 13-14)

Sme na konci prvej dumky o slovenských dejinách. Na záver mi už zostali len dve veci. Urobiť zhrnutie a predstaviť mýtus o starých Slovákoch.

Záver

Otázka vzniku nášho národa v našom dejepisectve ešte nie je úplne doriešená, väčšina mediavelistov sa však zhoduje, že o Slovákoch môžeme hovoriť už v 9. storočí, najmä v súvislosti s Pribinovým Nitrianskym kniežatstvom. Pribina nebol prvým vládcom v Nitre, ale meno jeho otca nepoznáme. Nitrianske kniežatstvo vzniklo najneskôr koncom 8. storočia v súvislosti s porážkou Avarov zo strany Franskej ríše (rok 796). Už v druhej polovici 8. storočia existovalo v Nitre kniežacie hradisko v lokalite Martinský vrch pod Zoborom.

Podľa bavorského historika Aventina (1477-1533) založil Pribina aj mesto Brno na Morave. Keby sme prijali túto Aventinovi verziu, potom by Pribina nebol vládcom len v Nitriansku, ale aj na Morave. Viacej sa o tejto verzii dozviete v rozhovore s jedným slovenským historikom, ktorý budem publikovať v blízkej budúcnosti.

Aké sú argumenty na to, že o Slovákoch resp. starých Slovákoch môžeme hovoriť už v 9. storočí?

1. Konsenzus historikov. Proti z popredných mediavelistov sú len Ferdinand Uličný a Ján Steinhubel, ktorí kladú vznik slovenského národa do prvých storočí existencie Uhorska.

Keď som písal o téme globálneho otepľovania, tak som konsenzus vedcov ako argument odmietol, v spoločenských resp. v humanitných vedách, ktoré sú založené do veľkej miery na interpretácii písomných prameňov a chápaní kultúrnych obsahov, má však konsenzus väčší význam.

Pokiaľ ide o J. Steinhubela, aj to, čo ponúka on, nie je zjavená pravda, ale sú to len argumenty, len iný teoretický koncept, ktorý sa kladie proti konceptu starých Slovákov. Podľa Steinhubela si Slováci uvedomili seba ako samostatný národ až v Uhorsku v kontraste s Maďarmi. Proti tomu by sme mohli namietnuť, že rovnako tak si mohli seba ako národ uvedomiť v kontraste s Avarmi alebo Frankami.

Ján Steinhubel zo Slovenskej akadémie vied odmieta uznať existenciu Slovákov ako národa pred vznikom Uhorska. Zároveň je vášnivým odporcom kráľovského titulu Svätopluka I. V budúcnosti ho plánujem osloviť na rozhovor o tejto téme.  

2. Je tu kontinuita mena. Meno Slovák je len inou verziou starého mena Sloven/Slovan. Pomenovanie žien Slovenka, jazyka Slovenčina a krajiny Slovensko sa však nezmenilo. Slováci (a Slovinci) sú nositeľmi mena, ktoré sa dá doložiť prinajmenšom od začiatku 6. st., pričom napr. podľa Š. Ondruša mohlo vzniknúť už okolo prelomu letopočtu.

3. Je tu kontinuita jazyka. Dnešná slovenčina ako jazyk vzniká v 10. storočí, pričom slovenské slová vieme doložiť už v 9. storočí, takže vývoj k slovenčine ako jazyku je tu prinajmenšom od 9. storočia. Dnešná slovenčina je priamym pokračovaním tohto stredovekého jazyka.

4. Je tu kontinuita náboženstva. Nálezy z Bojnej (tretí najstarší zvon v Európe, pozlátené plakety...) ukazujú, že už niekoľko desaťročí pred príchodom Konštantína a Metoda v r. 863 tu bolo etablované kresťanstvo. Toto náboženstvo, hoci v modernejšej verzii, je tu aj dnes.

Napr. dnes máme v Nitre katedrálu sv. Emeráma, ale kostol sv. Emeráma bol v Nitre už v 9. storočí, lebo sv. Emerám bol obľúbeným svätcom franskej dynastie Karolovcov. Jeho obľúbenosť kulminovala na prelome 8. a 9. storočia. Aj viaceré iné kostoly na našom území (napr. kostol sv. Margity v Kopčanoch) majú pôvod svojich patrocínií ešte v období Veľkej Moravy.

Z 9. storočia stoja na našom území tri stavby. Jednou z nich je kostol sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch. Toto patrocínium poukazuje na východné, byzantské, vplyvy. 

5. Kontinuita kultúry. Ešte keď v medzivojnovom období chodil Karol Plicka po Slovensku a filmoval a fotografoval ľudovú kultúru, tak na niektorých dedinách fungoval taký zvyk, ako je vynášanie Moreny. Keďže Morena nie je kresťanská, ale predkresťanská bohyňa smrti, musí mať tento zvyk pôvod ešte v časoch pred príchodom kresťanstva. Platí to napr. aj o veľkonočnej šibačke a ďalších zvykoch. Najmä v slovenskej ľudovej kultúre sa zachovali viaceré formy (nájdeme ich napr. na výšivkách, v rámci výzdoby dreveníc...), ktoré majú svoj pôvod ešte v predkresťanskej ére, to znamená, prinajmenšom na začiatku 9. storočia.

Vynášanie Moreny. Záber z filmu Karola Plicku Zem spieva.

Zachovala sa nám aj veľmi stará pieseň, ktorú ako prvý zaznamenal Ján Kollár vo svojich Národných spievankach:

Morena, Morena!
Za kohos umrela?
Ne za ny, ne za ny,
než za ty kresťany.

Na slovenských dreveniciach môžeme niekedy objaviť symboliku, ktorá má korene ešte v predkresťanskom období. Tu vidíme symbol Slnka. 

6. Je tu biologická kontinuita. My sme potomkami ľudu, ktorý žil pod vládou Pribinu, Rastislava či Svätopluka. Keď v r. 906 alebo 907 Veľká Morava zanikla, tí ľudia hromadne nevymreli, ale zostali na území Devína, Nitry, Bratislavy atď., ďalej tam žili a plodili deti. Mnohí z nás, mladoslovákov, sme potomkami, prapravnukmi týchto obyvateľov Veľkej Moravy. Nepochybujem o tom, že v blízkej dobe to bude aj vedecky preukázané výskumom DNA izolovaným zo starých kostier.

7. Je tu kontinuita územia. Z obdobia Veľkej Moravy sa nám zachovali len tri geografické názvy. Sú to Nitrava- Nitra, Dowina- Devín a Brezalausburg- Bratislava. Tieto tri pamätné miesta nášho národa sú aj dnes tam, kde boli v 9. storočí. Územie obývané Slovákmi bolo síce širšie, ako som písal v predchádzajúcej časti, ale toto historické jadro nášho územia sme si, na rozdiel od Panónie, Potisia a juhovýchodnej Moravy, zachovali dodnes. Keby ste sa pozreli na staré mapy Poľska alebo Bulharska, tak by ste zistili, že tieto štáty sa po nich akoby presúvali. Slovensko je stále tam, kde vždy bolo, len sa do istej miery scvrklo. Slovensko je zhruba tá Slovenskaja zemľa, o ktorej píše Nestor okolo 1100 v Kyjeve.

8. Je tu kultúrno- náboženská Cyrilo- metodská tradícia a politicko- štátna tradícia Svätoplukovská. Úcta k sv. Cyrilovi a Metodovi sa z nášho terajšieho územia dá doložiť od 14. storočia. Aj predtým existovali slovanské kláštory, kde sa používala staroslovienčina, ale na území dnešného Maďarska napr. vo Vyšehrade alebo v Tichoni pri Balatone. Svätoplukovská tradícia sa dá doložiť prinajmenšom od konca 11. storočia. 

9. Môžeme hovoriť aj o politickej kontinuite. Neskoršie Uhorské kráľovstvo v mnohom nadväzovalo na Pribinovo a Koceľovo Panónske kniežatstvo (Slougenzin marcham) a Svätoplukovo Slovenské/Slovanské kráľovstvo (Regnum Sclavorum). Uhorsko bolo slovenskejšie a slovanskejšie než si dnes uvedomujeme. Preto bolo stredovekými autormi označované aj ako Sclavinia a za hlavný jazyk bol označovaný slovanský jazyk, to jest panónska slovančina, ktorej pokračovaním je dnes najmä stredná slovenčina. Podľa M. Homzu došlo aj k prepojeniu veľkomoravskej dynastie Mojmírovcov s dynastiou tzv. Arpádovcov a to tak, že niekto z Arpádovskej dynastie si zobral za manželku princeznú z dynastie Mojmírovcov. Takto sa tieto dve dynastie prepojili.

Ďalšie argumenty.

Slováci nemali v stredoveku nejaké centrum, ktorým bola pre Čechov Praha so svojou univerzitou, a ktoré by preto podporovalo rozvoj slovenskej identity v stredoveku. Stačil na vznik slovenskej identity v stredoveku po roku 1000 len kontrast a spolužitie s Uhrami (Maďarmi), ako to tvrdí J. Steinhubel? Nie je to málo?

Ja by som skôr povedal, že pokiaľ Slováci dokázali prežiť 900 rokov v Uhorsku bez toho, aby zanikli, aby boli asimilovaní, na rozdiel od Čechov bez toho, aby mali národný štát, tak ich identita už musela byť sformovaná, a pomerne pevne, pred vznikom Uhorska.

Tak isto treba zobrať do úvahy existenciu Slovákov na Morave a v Rakúsku, ktorí žili mimo Uhorska a teda bez priameho kontaktu s Maďarmi (Uhrami). Otázka je, prečo sa aj z ľudí na juhovýchodnej Morave sformovali Slováci? Na túto otázku by mali odpovedať tí, podľa ktorých Slováci vznikli až a len v Uhorsku vďaka spolužitiu s Uhrami (Maďarmi).

Starobylosť Slovákov spochybňujú najmä maďarskí historici. Podľa mnohých z nich vznikli Slováci až v 15. storočí zmiešaním z Čechov, Valachov, Rusínov, Bulharov a nejakých ďalších národov. Dôležité, z ich pohľadu je, že Maďari tu boli skôr ako Slováci, čo by malo legitimizovať ich nadradené postavenie a nárok na vládu v Karpatskom bazéne. Navyše, ak by pri príchode predkov Maďarov tu už Slováci boli ako národ, tak to by znamenalo, že títo starí Uhri pripravili Slovákov o ich pôdu, čo sa dá vnímať aj ako krádež. Preto je z pohľadu Maďarského dejepisectva výhodnejšie spochybniť vôbec existenciu Slovákov v rannom stredoveku. Ak tu Slováci v 9. a 10. storočí neexistovali, potom si nijako nemusia ospravedlňovať zabratie tohto územia.

Tu je aj problém niektorých slovenských historikov (a učiteľov dejepisu), ktorí v ťažení proti slovenskému nacionalizmu vlastne nabiehajú na lopatu maďarskému nacionalistickému dejepisectvu, ktoré spochybňuje historický význam Slovákov v Uhorsku, ako sa len dá a snaží sa klásť vznik nášho národa do čo najneskoršieho obdobia, do 15. storočia, prípadne až do storočia 19.

Zo slovenského pohľadu je však výhodné hovoriť o čo najskoršom počiatku našich národných dejín. Z toho sa potom odvodzuje nejaký sebaobraz, ktorý národ o sebe má, národné sebavedomie, a tiež nejaké politické postoje.

Ján Steinhubel v knihe Nitrianske kniežatstvo hovorí už koncom 9. storočia o Maďaroch, pričom v tomto období odmieta hovoriť o Slovákoch. Lenže takýto prístup nemá oporu v prameňoch. Na jednej strane „Maďari“ v 9. storočí a ešte aj v 10. storočí tvorili vojenskú kmeňovú konfederáciu ugrofínsko- turkického pôvodu (nemožno vylúčiť ani slovanskú zložku). Nešlo o nejaký homogénny maďarský národ ako ho poznáme, bola to skôr etnická zmes, kde kmeň Moger tvoril len jednu časť, podľa ktorej bol niekedy v 14. alebo 15. storočí pomenovaný maďarský národ. V byzantských po grécky písaných prameňoch boli tieto kmene označované Turkoi teda Turci. V západných po latinsky písaných ako Ugri, Ugroi čiže Uhri.

Na druhej strane Steinhubel navrhuje volať obyvateľov Nitrianskeho kniežatstva Nitravanmi. Neexistuje jediný prameň, kde by boli takto nazývaní. Je to len Steinhubelov konštrukt založený na analógii. Uvažuje asi takto: ak boli obyvatelia v povodí rieky Moravy označovaní Moravania, tak potom boli obyvatelia v povodí rieky Nitrava nazývaní Nitravania. Je to však len domnienka.

Steinhubel zbytočne vymýšľa pomenovanie pre predkov Slovákov, lebo ako som už uviedol, v Metodovom živote sa nobilita Veľkej Moravy identifikuje so značkou Sloveni (a Slovenky). Preto, ak sa chceme držať prameňov, je lepšie nazývať našich predkov Sloveni a Slovenky a nevymýšľať si pomenovania, ktoré sa v prameňoch nevyskytujú.

Steinhubelov prístup je však symptomatický. Práve tí, ktorí odmietajú uznať Slovákom národné bytie v 9. storočí, nemajú problém už v tejto dobe hovoriť o Maďaroch a Čechoch, pritom tak predkovia Maďarov ako aj Čechov tvorili v tomto období ešte zmes kmeňov, ktorá sa len neskôr sformovala do jednotného národa.

Jeden z argumentov za používanie pojmu starí Slováci uviedol aj Richard Marsina. My by sme o našich predkoch z 9. storočia mohli hovoriť aj ako o Slovenoch, avšak pri preklade do angličtiny alebo nemčiny by sme ich nevedeli odlíšiť od Slovincov. Nikto predsa netvrdí, že naši predkovia sami seba nazývali Slováci či dokonca starí Slováci, ani že boli v danej dobe takto označovaní dobovými autormi. Ide len o naše pomocné, technické označenie, ktorým vyjadrujme kontinuitu medzi nami, Slovákmi 21. storočia a našimi predkami z 9. storočia alebo aj skorších období. V domácich textoch o našich stredovekých dejinách by bolo vhodné používať označenie Sloveni, Slováci, starí Slováci a v textoch písaných po anglicky a nemecky by bolo lepšie použiť označenia „old Slovaks“ alebo „alte Slowaken“. Označenie Slovania nie je celkom vhodné, vzhľadom na dôvody, ktoré som uviedol vyššie. Zaujímavé je, že vo Veľkej Británii, Nemecku alebo Poľsku bolo publikovaných viacero dejepisných atlasov a encyklopédií, kde sa používa práve pojem starí Slováci (Etnogenéza Slovákov (2009).

Ani Česi nie sú pred 11. storočím označovaní v prameňoch ako Česi, ale len ako Bohemi, Bohemani, Behaimi a pod. a nikto nespochybňuje, že sa pod týmito označeniami myslia Česi, hoci ešte na začiatku 10. storočia žilo na území Čiech 12 kmeňov a Česi bol názov iba jedného z nich, ktorý žil v stredných Čechách.

„České“ kmene na začiatku 10. storočia. Z územia Slovenska sa nám mená kmeňov nezachovali, čo môže byť tiež považované za argument v prospech toho, že ľudia tu žijúci, boli integrovaní do väčšieho nadkmeňového celku.

M. Homza považuje za taký symbolický rok, kedy ako národ vstupujeme do dejín, rok 828, kedy salzburský arcibiskup Adalram vysvätil na Pribinovom majetku v Nitrave kostol. Ide však len o vstup do písaných dejín, lebo Slováci existovali aj pred týmto rokom. Nie je to počiatok našej národnej existencie. Možno sa Slováci spomínajú už v roku 822, kedy sa konal vo Frankfurte ríšsky snem, hoci sa môžu skrývať pod iným menom (Moravania).

Odporcovia označenia starí Slováci hovoria, že starí Slováci sú mýtus. Máte však teraz na konci pocit, že som sa vo svojej argumentácii v tých 9. častiach prvej dumky odvolával na bohov, titánov, démonov, nymfy či víly? Ak nie, a používal som racionálne argumenty a odkazy na pramene, tak potom nemôže ísť o mýtus, ale o normálny vedecký kvalifikovaný (podložený) názor.

Literatúra:

Ďurica, M. S. (1997): Priblížiť sa k pravde. Reakcia na stanovisko Historického ústavu SAV k mojej knihe Dejiny Slovenska a Slovákov. Slovenské pedagogické nakľadateľstvo.

Etnogenéza Slovákov: Kto sme a aké je naše meno (2009). Matica slovenská.

Homza, M.; Rácová, N. (2010): K vývinu slovenskej myšlienky do polovice 18. storočia. Stimul.

Kačala, J.; Krajčovič, R. (2011): Prehľad dejín spisovnej slovenčiny. Matica slovenská.

Mrva, I. (2016): Slovenské dejiny pre každého: Perfekt.

Ondruš, Š. (2002): Odtajnené trezory slov II. Matica slovenská.

Stanislav, J. (1999): Slovenský juh v stredoveku. Národné literárne centrum.

Mýtus o starých Slovákoch

Samotná bohyňa krásy, lásky a harmónie Lada zverila praotcovi všetkých Slovákov územie v strede Zeme- Stredozem, aby ho svojou prácou zveľadil. Toto územie však obývali mocní obri, ktorí ovládali čary a radi si pochutnali aj na ľudskej pečienke. Ak chcel praotec Slovák získať pre seba a svojich potomkov starých Slovákov túto od bohov zasľúbenú zem, musel sa najprv pomerať s obrami. Musel si svoju zem vybojovať.

Bohyňa Lada, pramatka starých Slovákov.

Boj s obrami trval tri dni a tri noci. Praotec Slovák bojoval statočne, ale svojimi silami na obrov nestačil. Hoci zabil viacerých obrov, nakoniec nad ním získali prevahu a zabili ho. Aby po ňom nezostala ani pamiatka, jeho telo rozsekali na tisíc častí a rozhodili na všetky svetové strany. Keď bohyňa Lada uvidela, že jej vyvolený praotec Slovák leží rozsekaný na mnoho kusov, uľútostilo sa jej ho a pretože s ním mala veľké plány, pozbierala so svojimi služobnicami časti jeho tela zo zeme a priložila ich k sebe. Potom ich ponatierala masťou z byliniek, ktoré rástli v nebeskej záhrade. Slovákove údy sa zázračne zrástli a do jeho nozdier vstúpil znovu duch.

Bohyňa pochopila, že žiadny človek nedokáže obrov zo stredu Zeme poraziť, a preto dala praotcovi Slovákovi meč ukutý samotným Perúnom v nebeskej vyhni bleskami. Tento meč bol taký ostrý, že na jedno seknutie mohol rozťať žulu alebo hrubý strom. Praotec Slovák bol predurčený k veľkým veciam, a preto musel mať aj veľké dary.

Keď obri uvideli znovu praotca Slováka, mysleli si, že je to prízrak. Čoskoro však pocítili ostrosť jeho meča. Hrubou silou ho nedokázali poraziť, a preto ako mocní mágovia rozpútali ničivé prírodné sily. Zem sa zatriasla, zatmelo sa a z neba začali padať kamene. Praotec Slovák odrážal kamene Perúnovým mečom a keď sám nestihol nejaký kameň odraziť, tak mu pomohla bohyňa Lada, ktorá neustále bdela v jeho blízkosti a ochraňovala ho.

Obri, proti ktorým bojoval praotec Slovák, dosahovali výšku až desať siah a boli schopní holými rukami vytrhnúť zo zeme strom štyristo pudov ťažký. 

Obrom nepomohli ani čary a postupne jeden za druhým padali pod údermi Slovákovho meča. Aby ich nemohli temní bohovia oživiť, rozsekal ich Slovák na kusy, tak ako to kedysi obri urobili jemu.

Z rozsekaných tiel obrov vznikli kopce, ktoré sa dnes volajú Tatry. Krv obrov sa premenila na tečúce rieky, ktoré zavlažujú údolia hôr a z kvapiek potu, ktoré vyronili počas boja, sa stali liečivé pramene.

Zo sĺz bohyne Lady, keď plakala nad osudom svojho chránenca, sa stali horské jazerá s kryštálovo čistou vodou.

Keď praotec Slovák odpočíval po ťažkom boji a vychutnával si pocit víťazstva, zjavila sa pred ním bohyňa ochrankyňa v celej svojej nádhere, odetá v žiarivom bielom rúchu a takto k nemu prehovorila:

„Urobím z teba a tvojich potomkov najbohatší ľud na svete. Budú vám patriť hory aj úrodné polia. Lesy oplývajúce zverou aj pasienky s bohatou pastvou pre stáda dobytka. Rieky a potoky s množstvom rýb aj liečivé pramene. Vo vašej zemi bude veľké množstvo zlata, striebra, medi aj železa. Budete mať všetkého nadostač, aby ste mohli šťastne žiť.   

Ak mi ty a tvoj ľud zostanete verní, budem vás vždy ochraňovať. Ak sa mi však spreneveríte, upadnete do tisícročnej poroby. Stratíte vládu nad svojou zemou. Budú vám vládnuť iní a tí sa zmocnia vášho bohatstva, ktoré využijú vo svoj prospech a vy z neho nebudete mať nič. Prídete o všetko zlato, striebro a meď, ktoré ležia pod zemou. Budete pracovať pre iných. Vo vašej zemi vám už nič nebude patriť. Stratíte aj to najcennejšie; meno a reč. Cudzí vládcovia vám budú nanucovať svoje meno a svoju reč. Vy Slováci, ľudia slova, zostanete nemí.

Neskôr vám budú vládnuť šašovia a klamári, ktorí sa k svojim titulom dopracovali podvodom. Na čele vášho štátu bude zvonku síce pekná, vnútorne však prázdna bábka, ktorá bude slúžiť cudzím záujmom. Vaši vládcovia vás budú zrádzať. Nebudú slúžiť vám, svojmu ľudu, ale budú sa podkladať cudzím pánom a krútiť sa okolo nich ako psy.“

Praotec Slovák sklonil hlavu k zemi, lebo nedokázal vydržať žiaru, ktorá vychádzala z tváre bohyne. Potom sa jej opýtal:

„Ak by sa tak stalo, ako by mohol tvoj a môj ľud opäť získať slobodu? Vari sa tá kliatba nikdy neskončí?“

Bohyňa mu svojím vznešeným spôsobom odpovedala:

„Keď sa miera utrpenia môjho a tvojho ľudu naplní, zošlem vám statočných rytierov, ktorí nebudú bojovať mečom, ale slovom sa budú usilovať vyslobodiť tento ľud spod tisícročnej kliatby. Slzy, pot a preliata krv Slovákov sa premenia na milosť, ktorá bude tento ľud viesť k tomu, aby mohol naplniť poslanie, pre ktoré som si ho vyvolila. Toto sa v budúcnosti stane, lebo je to vôľa bohov.“

Vznešená bohyňa Lada so svojimi služobnicami.

V tom sa bohyňa stratila, zostalo po nej len trblietanie vo vzduchu a odvtedy ho navštevovala len v snoch, víziách a vnuknutiach, akoby mu niekto šepkal do ucha. Bolo to šepkanie bohyne Lady.

Po týchto udalostiach sa rod praotca Slováka veľmi rozšíril. Starí Slováci boli ľudia Slova a vďaka nim sa naučili hovoriť aj ostatní ľudia, ktorí sa dovtedy dorozumievali len posunkami, a preto ich volali aj Nemci. Ľudia, ktorí sa naučili hovoriť, sa potom spájali do väčších skupín a začali stavať veľkolepé chrámy. To však viedlo k tomu, že rástla ich pýcha, lebo mali pocit, že nielenže sa dokážu rovnať bohom, ale ich ešte aj prekonávajú. Aby bohovia ľudí potrestali za ich trúfalosť, vniesli medzi nich zmätok a svár tým, že pôvodne jednotné slovo praotca Slováka rozdelili na mnoho navzájom rozdielnych jazykov.

Praotec Slovák bol na zemi 800 rokov a naučil umeniu reči mnoho dovtedy nemých ľudí. Keď uplynul jeho čas, odobral sa do samoty. Tam sa pripravoval na svoj odchod z tohto sveta. Čo sa s ním stalo, sa presne nevie. Jedni tvrdia, že videli bohyňu Ladu ako sa zniesla na svojom ohnivom voze a odviezla praotca Slováka do neba, kde sa zaradil medzi bohov, druhí vravia, že vystúpil na oblohu a premenil sa na hviezdu a iní zase, že sa v prestrojení vrátil medzi svoj ľud, starých Slovákov a že hádam dodnes žije nepoznaný medzi Slovákmi a vyjaví svoju pravú totožnosť až vtedy, keď to bude treba, keď ho budú Slováci najviac potrebovať (Záver).

Niektorí Slováci chápu cestu histórie ako boj proti mýtom. Často si však zamieňajú mýty v pravom slova zmysle s teoretickými konštrukciami či názormi na dejiny. Preto, aby som im ukázal, čo je to skutočný mýtus, som vymyslel príbeh o praotcovi Slovákovi a starých Slovákoch, ktorý je skutočným mýtom a predkladám ho teraz naším mýtoborcom, aby si mohli jednak uvedomiť rozdiel medzi teóriou a mýtom a zároveň na ňom mohli ukojiť svoje dekonštruktivistické mýtoborecké chúťky.

V nasledujúcej dumke o slovenských dejinách sa budem zaoberať pôvodom a významom slovenských štátnych symbolov.  

(Vzhľadom na to, že Postoj obmedzil prístup do diskusií len pre finančných prispievateľov, keby sa ma chcel niekto niečo k téme opýtať alebo diskutovať, môže mi napísať na súkromný mail: [email protected])