Nové ostne dobre bodajú

Profesor Martin Homza, vedúci Katedry slovenských dejín na UK, patrí k našim popredným súčasným historikom.

V úvode svojho článku autorka tvrdí:

„Rozhovory síce bývajú studnicou zaujímavých poznatkov, ale iba vtedy, ak ide o dialóg dvoch alebo viacerých skutočných ľudí, ktorí prinášajú svoje pohľady na diskutovanú tému... V Homzovej knihe za replikami všetkých stojí jasne on sám. Sleduje svoju líniu a presadzuje svoje videnie dejín raného stredoveku.“

Za seba poviem, že mne priniesla kniha Murices novae mnoho zaujímavých poznatkov. Čítal som ju ako detektívku, kde hltáte jednu stranu za druhou, aby ste sa dostali k rozuzleniu prípadu. Žasol som, čo všetko dokáže autor vďaka svojmu interpretačnému umeniu vyčítať z historických prameňov, ako ich dokáže domýšľať, a pritom zostať stále na pôde historickej vedy.

Vždy je to tak, že autor filozofického alebo vedeckého dialógu sa ukrýva nejako za všetkými postavami, ktoré v dialógu vystupujú a nakoniec nás smeruje k svojmu videniu diskutovanej problematiky, takže to, že M. Homza cez dialóg presadzuje vlastné videnie dejín je triviálnou samozrejmosťou. Inak by sme sa totiž museli opýtať, čie videnie dejín by mal presadzovať. Videnie H. Chorvátovej alebo napr. maďarských historikov? A prečo by to robil?

Z iných článkov autorky som pochopil, že je veľkou obdivovateľkou Československa a ako taká má k prvej Slovenskej republike kritický vzťah. Tu sa však často uplatňuje dvojitý meter, lebo veci, ktoré nám na prvej SR vadia, pri ČSR hodnotíme akosi zhovievavejšie. Potom máme sklon prehliadať, že ČSR bola po vojne obnovená pod gesciou Stalina, že na jej čele bol prezident E. Beneš, ktorý v roku 1938 abdikoval (problém legitimity), že podpísal viac rozsudkov smrti ako K. Gottwald, kým J. Tiso žiadny, že v ČSR bolo na základe princípu kolektívnej viny zabitých niekoľko desaťtisíc Nemcov a státisíce boli násilne vysťahované, že tento štát po roku 1948 mal totalitný charakter a popravoval, väznil alebo inak prenasledoval svojich skutočných či domnelých nepriateľov.

Pre niektorých ľudí, ktorí zostali mentálnymi Čechoslovákmi, je zrejme ťažké prijať existenciu samostatného národného štátu Slovákov (Fuj škaredý nacionalizmus!), a preto je pre nich len ťažko stráviteľné, že aj dejiny by sa mohli písať zo slovenského (teda nie z českého alebo maďarského) hľadiska. To je práve to, čo M. Homza robí a tu niekde má možno korene aj obvinenie z nacionalizmu, ktoré mu Chorvátová adresuje. Lenže táto výhrada nemá odborný, ale politický či ideologický charakter. Preto v ňom môžeme vidieť vzdialenú ozvenu obviňovania niektorých Slovákov z buržoázneho nacionalizmu z 50. rokov min. storočia.

My Slováci sme až takí nacionalisti, že o Samovi nemáme žiadny film, o Svätoplukovi tiež neexistuje žiadny film, ani len tv inscenácia, o Pribinovi existuje film pochybnej kvality Knieža a o Cyrilovi a Metodovi len dvojdielna tv inscenácia Solúnski bratia, kde sa ako postava mihne aj Svätopluk. Svätopluk sa objavil aj v dvojdielnom českom filme Cyril a Metod- apoštoli Slovanov, ale tam bol zobrazený ako negatívna postava (akýsi nitriansky Hitler), teda z českého hľadiska.

H. Chorvátová ako správna čechoslovakistka pochybuje o kontinuite dnešných Slovákov s obyvateľmi Nitrianskeho kniežatstva a Veľkej Moravy (Regnum Sclavorum). Otázke tejto kontinuity sa budem podrobnejšie venovať vo svojom ďalšom článku z cyklu Dumky o slovenských dejinách, takže teraz len stručne: Je tu kontinuita mena Sloveni a Slovenky, kontinuita jazyka (J. Stanislav identifikoval medzi členmi Pribinovej družiny slovenské mená (napr. Vlkina), tak isto meno Rastislav (Rastic) je podľa neho (stredo) slovenské), je tu kontinuita génov (my dnešní Slováci sme z väčšej časti biologickými potomkami týchto ľudí), kontinuita náboženstva (kresťanstvo), kontinuita kultúry (vynášanie Moreny či veľkonočná šibačka sú zvyky, ktoré sa nám zachovali ešte z predkresťanských čias), je tu kontinuita územia (Nitra, Bratislava a Devín) sú presne tam, kde boli v 9. storočí, Pribinovo územie v Panónii je v r. 860 označované ako Slougenzin marcham, teda Slovenčin (a) marka, Nestor okolo 1100 nazýva územie pod vládou Koceľa, Rastislava a Svätopluka Slovenskaja zemľa, predpokladané centrum Veľkej Moravy pri Mikulčiciach leží na území, ktoré sa ešte na začiatku 20. storočia označovalo ako Moravské Slovensko (dnes Slovácko), máme cyrilo- metodskú kultúrno- náboženskú tradíciu a svätoplukovskú tradíciu štátno- politickú.

Pochopiteľne, kto chce dokázať, že Slováci až Masarykovi a Československu vďačia za všetko, bude tieto argumenty spochybňovať. Ale to je už o určitom apriórnom nastavení voči naším dejinám, či sa snažíme slovenské dejiny vykresliť ako zaujímavý a príťažlivý príbeh, alebo budeme všetko pozitívne v tomto príbehu vnímať ako nacionalistické a budeme sa to snažiť dekonštruovať.

Pokiaľ ide o kauzu H. Malinovej, autorka podsúva M. Homzovi niečo, čo netvrdí. Z jeho slov nevyplýva, že Hedviga si napadnutie vymyslela, ale že ju zbil niekto, či už z maďarskej alebo slovenskej strany, kto chcel vyvolať konflikt medzi Slovákmi a Maďarmi. Aj v tejto čiastkovej dezinterpretácii sa prejavuje nedostatok rešpektu k ideovému oponentovi.

Z autorkiných slov necítiť žiadny rešpekt k odborníkovi, ktorý má za sebou množstvo kvalitných publikácií a viacero ocenení doma aj v zahraničí. Z jej slov je možné cítiť len zaujatosť k ideovému protivníkovi. Vo svojej recenzii nespomenula jediné pozitívum Homzovej knihy. Neocenila žiadnu jeho novú myšlienku, pritom ich je v knihe dosť. Tak isto neexistuje snaha pochopiť M. Homzu, prečo rozmýšľa tak, ako rozmýšľa, akými cestami (metódami) dospieva k svojím záverom.

Ľudia s pozitivistickým, a preto ťažkopádnym, nastavením mysle len ťažko chápu subtílne úvahy a argumenty M. Homzu. Lenže práve jeho idealistický prístup predstavuje spôsob, ako zo starých, stokrát preosiatych prameňov môžeme získať nové poznatky. Ide o hlboké uvažovanie, o domýšľanie a hľadanie nových súvislostí. Ľuďom, ktorí túto Homzovu hĺbku nemajú, sa môžu jeho úvahy javiť ako postavené na vode. Tu by pomohlo, keby sa viac snažili pochopiť, prečo hovorí to, čo hovorí, lebo ak napr. tvrdí, že Svätopluk bol korunovaný v Stoličnom Belehrade, tak má na to určité dôvody. Vyplýva to jednak z diela Popa Duklianina, ako aj z uplatnenia určitých analógií, podľa ktorých sa stredoveká moc snažila legitimizovať samu seba tým, že odkazovala na staré rímske štruktúry.

Záver recenzie vyznieva až zlomyseľne. M. Homza v Chorvátvej ponímaní kazí mládež a vychováva tak budúci elektorát extrémistických strán. Z jej slov, hoci to priamo nehovorí, tak vyplýva požiadavka M. Homzu v jeho neblahej činnosti zastaviť. Nemuseli by mu dať priamo vypiť odvar z Bolehlavu ako kedysi Sokratovi, ktorý tiež „kazil“ mládež, stačilo by, aby bol zbavený miesta na katedre. Lenže staré dobré 50. roky, kedy mohol hocijaký stranícky funkcionár so šiestimi triedami ľudovej, presunúť vysokoškolského profesora do výroby, sú našťastie dávno preč. A pričinil sa o to aj M. Homza, ktorý ako študent patril k aktérom novembra 89.

Pre niektorých ľudí je národná myšlienka dôležitejšia ako pre druhých, ale obe tieto skupiny majú právo na výklad histórie zo svojho hľadiska. Riešiť spor medzi týmito dvomi hľadiskami nie je prijateľné mocenskými prostriedkami (toto sa dialo do roku 1989), ale len v rámci diskusie pomocou argumentov.

Na záver by som dodal len toľko, že knihu M. Homzu odporúčam všetkým záujemcom o slovenské dejiny a verím, že, hoci sa nemusia stotožniť so všetkými dedukciami autora, môže byť pre nich jej čítanie, pokiaľ sa vyvarujú lacného nálepkovania a ideologickej predpojatosti, obohacujúcim zážitkom a podnietiť ich k diskusii. Pre mňa osobne bolo čítanie knihy Nové ostne intelektuálnym dobrodružstvom.