Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
21. 05. 2020, 15:55

Odpočívajte v pokoji madame Lejeune

V stredu 6. mája zomrela po dlhej a ťažkej chorobe vo veku 92 rokov Birthe Lejeunová, vdova po profesorovi Jérômovi Lejeunovi, vedcovi, ktorý objavil Downov syndróm a celý život zasvätil výskumu tejto choroby. Po jeho smrti Birthe Leujenová stála pri založení Nadácie Jérôme Lejeune, prostredníctvom ktorej aktívne pokračovala v diele svojho manžela.
Odpočívajte v pokoji madame Lejeune

Minulý rok, pri 25. výročí úmrtia profesora a uverejnení jeho životopisu, sa v rozhovore pre TV Libertés podelila o svoje spomienky na ich spoločný život.

V doslove knihy o vašom manželovi píšete “nerada sa vraciam do minulosti”. Napriek tomu vás chcem požiadať, aby ste tak urobili a definovali pár slovami život profesora Lejeuna.

Povedala by som, že je to túžba pokračovať vo svojom boji celý život. A je pravda, že sa nerada pozerám do minulosti, ale predsa len musím povedať, že je to minulosť, ktorá nás vedie.

Keď ste prvýkrát stretli svojho budúceho manžela, to sú päťdesiate roky v Paríži, bolo to v knižnici Sainte Geneviève, autorka knihy to prirovnáva k románu. Prečo?

Mám dánsky pôvod, v Dánsku som vyrastala a po vojne všetky kamarátky chceli ísť študovať do Londýna. Neviem prečo, ale ja som sa chcela naučiť po francúzsky, a preto som odišla do Paríža a v tej knižnici som trávila dosť času. Jérôme počas svojich štúdií tam tiež často chodil. V tej dobe boli ešte plniace perá a raz, keď mi došiel atrament, si to všimol a prihovoril sa: tu máte, požičiam vám moje pero. A tak sme sa spoznali.

Ale na papieri to bolo asi dosť ťažké, vy Dánka evanjelička, on Francúz katolík, pre manželstvo tam predsa len bolo treba prekonať nejaké prekážky.

Je treba povedať, že ako väčšina Škandinávcov čo prišli do Paríža, Dáni neboli veľmi pobožní. Ako protestanti veľmi nepraktizovali. Mnohí však boli pritiahnutí krásou katolíckej omše, začali sa zaujímať a postupne sa v srdci obrátili. A to sa stalo aj mne. Keď som stretla Jérôma, začala som chodiť na náboženstvo a neskôr som bola pokrstená.

Váš manžel bol priekopníkom modernej genetika a ostáva v dejinách ako vedec, ktorý stál pri objave príčin trizomie 21 a ten objav predsa len zmenil veľa vecí.

Keď to objavil, tak si povedal, že ak poznáme príčinu choroby, všetky univerzitné kliniky začnú hľadať na to liek. Avšak každá vláda, nielen vo Francúzsku, si povedala: je to úžasný objav, budeme ich môcť odhaliť pred narodením a potratom zabrániť, aby sa narodili. Bolo to pre neho hrozné. Mal okolo deväť tisíc pacientov a ich rodičia zrazu nerozumeli, že sa idú eliminovať deti, ktoré sa podobajú ich deťom.

Je to jedna zo smutných vecí v jeho živote, o to viac, že on ukázal, že choroba je dôsledkom chromozómovej odchýlky, náhody, a teda nie je dedičná.

Čo sa dialo dovtedy bolo, že tie deti boli schovávané. Rodičia s nimi nevychádzali, lebo sa hanbili. Mnohí ich odsudzovali, že to bola ich vina, lebo boli alkoholici, syfilitici a všeličo iné. A tak rodičia ich držali zatvorené a on im hovoril, aby s nimi šli vonku. Hneď prvýkrát, keď bol pozvaný do televízie, obrátil sa na rodičov a vyzval ich, aby ich nechali chodiť von, robiť šport, vzdelávať sa, tak ako je potrebné vzdelávať všetky deti. A hlavne ich príliš nerozmaznávať, lebo neskôr budú trpieť pre svoj hendikep, a ak navyše sú zle vychované, budú trpieť dvojnásobne. Dnes si môžete všimnúť veľa úžasných trizomických detí, sú pozorné, športujú alebo pracujú. To všetko vtedy bolo nemožné.

Neskôr sa stal šéfom cytogenetiky v detskej nemocnici Necker v Paríži a hovoríte, že mal 9 tisíc pacientov. Tiež sa hovorí, že zdravotných spisov mal 20 tisíc? Ako to všetko stíhal?

Nuž nie všetkých prijímal stále. Boli takí, ktorých videl možno raz za rok, nie dennodenne. Ale zvládal to dobre. Pracoval aj v soboty, lebo to bol deň, kedy rodičia mali voľno a mohli prísť. On stále hovoril, že potrebuje vidieť celú rodinu.

Čo ma prekvapilo v knihe, že napriek uznaniu a rôznym oceneniam, ktoré dostával postupne po celom svete, musel stále zháňať peniaze. Nie pre seba, ale pre financovanie výskum, aby mohol pokračovať.

Štát mu nič nedal na výskum, naopak, zrušili mu ho. Vďaka svojim konferenciám sa mu podarilo získavať trochu peňazí od Kennedyovcov, od rodín vo Venezuele, v Amerike, ale peňazí mal veľmi málo. Štát už nefinancoval výskum. A keď zomrel, tak s rodinou a jeho priateľmi sme sa rozhodli založiť nadáciu a otázka bol, čo dáme do štatútu. Zakladať domy pre deti? Nebolo ich dosť ale boli. Sociálno medicínske zariadenia? Tiež ich bolo nedostatok, ale predsa existovali. Lenže výskum nebol vôbec žiaden. A tak sme spustili výskum, dali sme výzvy do vedeckých časopisov a prvý rok sme dostali päť žiadostí. Mali sme šťastie, lebo financovanie zabezpečil jeden Švajčiar, ktorý bol členom tímu. Ďalší rok sme mali pätnásť žiadostí, ale mohli sme financovať len šesť po celom svete. Niekedy sa nás pýtali, prečo financujete zahraničné tímy? Nuž financovali sme tých, ktorí mali zaujímavé návrhy. Máme vedecký výbor asi dvadsiatich profesorov z Francúzska a Španielska, ktorým mimochodom chcem poďakovať, ktorí študujú predložené návrhy a spoločne rozhodujú, ktoré stoja za financovanie.

Ako si vysvetľujete, že bol ako sa hovorí „daný na index“ vedeckou komunitou, mám na mysli napríklad CNRS (Národné centrum pre vedecký výskum), čo mu vytýkali? Že sa postavil na ochranu života?

Vytýkali mu, že bol proti potratom. A to vytýkajú stále aj Nadácii, lebo môžete byť proti takmer všetkému okrem potratu.

Nemožno obísť ďalšiu stránku jeho osoby a to je kresťanské angažovanie sa. Tak ako Benedikt XVI aj Jérôme Lejeune tvrdil, že veda a viera sa navzájom posilňujú.

Vždy hovoril, že medzi vedou a vierou nie je rozpor. Mnohí dnes hovoria, veda je jedna vec a viera druhá. On bol výnimočný rečník a všetky jeho konferencie boli založené na vede. Aj keď študoval bibliu, nechcel, aby o ňom hovorili, že rozpráva tak, lebo je katolík. Napriek tomu jeho viera ho veľmi inšpirovala.

Nejaký čas pred smrťou sa stal predsedom Pápežskej akadémie pre život, ktorú založil pápež Ján Pavol II, a ktorému bol blízkym priateľom.

Neviem, či sa dá povedať, že niekto je priateľom pápeža. Jérôme bol menovaný za člena Pápežskej akadémie vied v 1974 pápežom Pavlom VI, potom do Pápežskej rady pre zdravie v 1986. Akademici sa stretávali s pápežmi a tak sa stalo, že 13.mája 1981 sme boli na stretnutí akadémie, kde sme dostali správu: pápež Ján Pavol II vás čaká k obedu o jednej hodine. Nečakali sme to, išli sme tam a Jérôme bol samozrejme ohromne dojatý. Pápež kládol otázky, manžel odpovedal a mali sme dojem, že zakaždým veľmi premýšľal skôr ako položil ďalšiu otázku. Snažil sa skutočne pochopiť to, čo počul. Bolo to veľmi sympatické, my sme potom odišli na letisko, aby sme odleteli do Paríža a pápež šiel na námestie svätého Petra, kde ho postrelili. Prišli sme do Pariža, vzali sme si taxík a v rádiu sme počuli, ako každý posielal kondolenčné telegramy a pýtame sa: čo sa deje? Šofér hovorí, že pápež je mŕtvy. Všetci si mysleli, že bol zastrelený. Ponáhľali sme sa domov, lebo Jérôme mal plánovanú konferenciu pre mladých. Išiel tam celý nesvoj, ale predsa tam chcel ísť, a keď sa vrátil, tak odpadol. Veľmi som sa vystrašila. Odviezli ho do nemocnice, kde ho operovali a vybrali mu tri kamienky v žlčníkovom kanáli. Bol v bezvedomí niekoľko dní. Keď sme za ním chodili a pozerali záznamy o teplote, tie zodpovedali presne hodnotám, ktoré hlásili v rozhlase a televízii o pápežovi. A v deň, keď pápež urobil prvé kroky za pomoci sestričky, tak on takisto. Hovorili sme si, to musí byť nejaké znamenie, ale on to nechcel počúvať. Hovoril, že sme v rukách Božích, ale odmietal vidieť tie znamenia a istú podobnosť. A potom, keď pápež šiel na jeho hrob, ktorý je predsa len 50 km južne od Paríža...

Pripomeňme, že sa to stalo počas Svetových dní mládeže v Paríži v 1997, nebolo to plánované a hlavne, že každý si musel všimnúť, že pápež na svojej helikoptére sa tam vybral...

Mnoho ľudí bolo proti, nechceli, aby tam šiel, ale on trval na svojom. A potom to opisovali, že pápež chcel ísť k hrobu priateľa. Myslím si však, že to nebolo celkom to, lebo pápež mal priateľov po celom svete a nešiel všade na ich hroby v iných krajinách. Myslím, že chcel ísť pozdraviť človeka, ktorý... neviem, chránil život ...

„Vždy vedel použiť svoje hlboké znalosti o živote pre skutočné dobro človeka a ľudstva“ toto o ňom povedal Ján Pavol II.

Myslím, že to bol ten dôvod, pápež nešiel len na hrob priateľa, malo to istý význam.

Pápež o ňom pokračuje „prevzal na seba osobitnú zodpovednosť vedca pripraveného stať sa znakom odporu nehľadiac na tlaky zo strany permisívnej spoločnosti a na ostracizmus, ktorého bol predmetom“, to sú silné slová.

Áno.

Ochrana života sa pre vášho manžela stala apoštolátom? Môžeme to tak povedať?

Pokúšal sa vysvetliť, že tí čo trpia, jeho pacienti, sú ľudia, ako všetci ostatní. Hovoril, že nemôže jednou rukou jedných liečiť a druhou rukou iným brániť, aby sa narodili.

Aude Dugast, autorka jeho životopisu, je postulátorkou jeho procesu blahorečenia a kanonizácie. Je to akási najvyššia pocta, možno tá najdôležitejšia pre katolíka. Ako to prežívate, vy, ktorá ste bola jeho manželkou, matkou jeho detí? Dokážete to pochopiť?

V prvom rade chcem povedať, že rodina nemá právo do toho zasahovať. Keď na to myslím, tak si hovorím, že Jérôme tam hore so svojou známou skromnosťou musí trochu trpieť pre takú poctu, ale tiež si myslím, že by to akceptoval, ak by to pomohlo k väčšiemu rešpektu jeho pacientov.

Otázka však nebola, čo by Jérôme Lejeune cítil v tejto situácii, ale čo cítite vy. Či to vnímate ako poctu, alebo ...

Nechcem na to myslieť. Ak by som na to myslela, možno by som mala snahu to ovplyvniť. Je to niečo, čo vzhľadom na svoj vek, nezažijem. Viete, vo Vatikáne pracujú pre večnosť. Možno bude vyhlásený za svätého o sto rokov, o dvesto. Nevieme.

Spomenuli ste rodinu, a pri nej to uzavrieme. Je to predsa len úžasná rodina, ktorej ste súčasťou. Philippe, brat Jérôma, má obrazy vystavované na významných výstavách. Potom vašich päť detí, z ktorých niektoré sa zúčastňujú na práci v Nadácii, dvadsať osem vnúčat, dvadsať sedem pravnúčat... Ako sa na to všetko pozeráte?

Som veľmi šťastná a hlavne to, že všetci dobre vychádzajú. Mnohí bývajú v tej istej štvrti, alebo v tom istom dome. Myslím, že všetci majú kľúče od môjho bytu, tak nie som nikdy sama, prichádzajú, odchádzajú. Nemožno mať pocit vlastníctva, netreba byť maniak, oni prídu, spravia trochu neporiadok, no dobre, spravím im niečo na večeru, ale to je všetko v poriadku.

A Nadácia? Vy ste členkou Správnej rady, ste tam stále prítomná, povedali mi, že osobne píšete väčšine darcov, s ktorými ste v kontakte.

Áno, pracujem každý deň, ale nanešťastie nemôžem odpísať každému. Snažím sa však písať tým, s ktorými sme v kontakte dlho, alebo ak je nejaký osobitný dôvod. Ale píšem im len pár slovami svoje uznanie, že sú nám verní.

Zdroj: TV Libertés

Odporúčame

Blog
Vitajte v stredoveku

Vitajte v stredoveku

Slovensko sa rúti do stredoveku alebo teokracie. Jedno z toho alebo obidvoch z nich. To je jasné každému, kto aspoň zbežne sleduje verejné dianie a číta renomované média. Oblieva ma studený pot, pretože tým pádom je budúcnosť našej milovanej krajiny naozaj temná.