Marion Maréchal: Nechcem, aby sa Francúzsko vytratilo z dejín

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Marion Maréchal: Nechcem, aby sa Francúzsko vytratilo z dejín

Rozhovor s vnučkou Jean-Marie Le Pena, katolíčkou a nádejou francúzskej konzervatívnej pravice.

Je vnučkou zakladateľa Národného frontu a v roku 2012 bola ako 22-ročná zvolená do Francúzskeho parlamentu. Po neúspechu svojej tety Marine Le Penovej v prezidentských voľbách 2017 odišla z politiky s vyhlásením, že sa chce viac venovať dcére a realizovať sa v súkromnom sektore.

Minulý rok založila Inštitút sociálnych, ekonomických a politických vied, projekt, ktorým chce robiť „metapolitiku“, teda výchovu nových kádrov neformátovaných súčasným vzdelávacím systémom. Napriek predčasnému politickému dôchodku ju mnohí vidia ako osobu, ktorá by mohla o pár rokov zjednotiť konzervatívnu politickú scénu vo Francúzsku.

Pociťujete niekedy hnev alebo podráždenie z toho, že po piatich rokoch v politike ste ticho?

Naozaj je to niekedy trochu frustrujúce, ale po tom, ako som odišla z politiky, nemienim hovoriť tým, čo ostali, čo majú povedať, robiť alebo myslieť si. Nie je to moja mentalita.

Na druhej strane, keď vidím, že Emmanuel Macron vo svojom pseudofilozofickom, technokratickom prejave s nádychom progresivizmu použil slovo „Francúzsko“ len jediný raz, tak to ma dráždi. Keď vidím, že pojem mocnosť, ktorý by mal byť v centre úvah národných a európskych politických elít, tam úplne absentuje, som zúfalá.

Nemám chuť, aby moja krajina zmizla z dejín a je to riziko, ktorému nás vystavujú naše „elity“. Týka sa ma to, tak ako sa to týka každého občana našej krajiny.

Odkiaľ je tá skepsa voči Európskej únii?

Ako povedal La Rochefoucauld, „väčšina oddaných vyvoláva znechutenie svojou oddanosťou“, a tak aj väčšina „europeistov“ vyvoláva znechutenie z Únie. Narodila som sa v roku 1989 a odvtedy od obhajcov európskeho projektu neprestávam počúvať výzvy na jeho „prebudovanie“, „znovu nadšenie“, „reorganizáciu, „znovu objavenie“ a dnes na „znovuzrodenie“.

Neexistuje jeden európsky národ, a tak nie je ani jednotná európska vláda, v ktorej by sa mohli vidieť všetci občania Únie. Kým si promotéri Únie nedokážu priznať tento fakt, zostanú odkázaní na opakovanie výziev na reformu. Zdieľať

Musím teda konštatovať, že ten projekt je zakaždým obhajovaný, len aby sa zmenil. Avšak tento postoj pozostávajúci z permanentnej výzvy na reformu a zmenu bez pripustenia si, že chyba mohla byť v začiatkoch európskeho projektu, a bez jej riešenia, je dnes už neudržateľný.

Aká by mala byť tá chyba pri zrode Únie?

Projekt Európskej únie chceli odkopírovať z modelu Spojených štátov amerických, snažiac sa o násilné zrodenie suverénneho európskeho štátu. To nebude nikdy fungovať z jednoduchého dôvodu, neexistuje európsky národ ako poznáme americký národ, existujú európske národy.

Vôľa vybudovať federálny štát zabránila strojcom európskej konštrukcie vidieť, že taký štát bude štrukturálne trpieť nedostatkom legitimity, keďže nebude postavený na žiadnej národnej suverenite. Avšak politická legitimita sa získava v prvom rade cez národ, bez nej nemôže byť kolektívna politika vedená efektívne.

Neexistuje jeden európsky národ, a tak nie je ani jednotná európska vláda, v ktorej by sa mohli vidieť všetci občania Únie. Kým si promotéri Únie nedokážu priznať tento fakt, zostanú odkázaní na opakovanie nepočuteľných výziev na reformu. Je to tragédia Macrona, zastaraného produktu z fabriky enarchov (pozn. absolventi ENA, školy pre štátnu administratívu) z rokov 2000.

Je treba začať od nuly?

Problém je, že je tu už organizovaná vzájomná závislosť medzi členskými štátmi. Ten útek dopredu zabíja projekt. Čím viac sa Únia federalizuje, tým viac sa rozkladá. Čím viac chce konvergovať a odsávať suverenitu z funkcií štátov, tým viac sa fragmentuje. V posledných rokoch vidíme akumuláciu rozličných sporov medzi krajinami, ktoré sa pre svoju históriu, mentalitu, svoje zóny vplyvu a geopolitické záujmy už nedokážu dohodnúť.

Čím viac sa Únia federalizuje, tým viac sa rozkladá. Čím viac chce konvergovať a odsávať suverenitu z funkcií štátov, tým viac sa fragmentuje. Zdieľať

V Únii vznikajú zoskupenia, aby čelili jej neefektívnosti a bránili svoju národnú logiku. Veľká Británia si berie späť slobodu po tom, ako si vzali peniaze, Nemecko odmieta akúkoľvek rozpočtovú a monetárnu solidaritu, krajiny Juhu a Vyšehradu nechcú migračnú politiku Únie, pobaltské štáty pozerajú na USA ako jediný národ schopný ich ochrániť pred hypotetickým ruským nebezpečenstvom na škodu európskej priority, krajiny Juhu idú proti Severu v otázkach nanúteného ekonomického a menového modelu.

Po takomto konštatovaní by ste si priali Frexit?

Myslím, že tejto hypotéze sa ešte dá vyhnúť, ťažko by ju bolo realizovať. Frexit by mal byť len poslednou možnosťou. Pred tým sa musí Francúzsko rozhodnúť zatlačiť na ochranu svojich národných záujmov a prebrať kontrolu nad európskym smerovaním, v ktorom by sa každý mohol zladiť na spoločných výhodách, lebo väčšina krajín Únie nemá záujem na jej rozpade.

Aby bolo jasné, neverím, že záchrana Európy príde z Komisie či z Európskeho parlamentu, lebo ich právomoci sú redukované a euroskeptické skupiny sa nedokáže zjednotiť. Myslím, že záchranu predstavuje aliancia niektorých národov, teda národných vlád, na vyváženie vplyvu Nemecka. Tu nemožno počítať s krajinami, ktoré majú z Únie výhody, ako krajiny Vyšehradu majúce z nej čistý zisk, ale s historickými a prirodzenými mocnosťami, ktoré súčasný systém znevýhodňuje. Myslím najmä na Taliansko, ale prirodzene je to Francúzsko, ktorí drží kľúče od tohto rozuzlenia.

Lebo, pripomeňme si, čo predstavuje Francúzsko v rámci Únie, a najmä po odchode Británie. Je to ekonomický motor Únie, prvá európska armáda a jediná schopná ísť do zahraničných operácií, jediná jadrová mocnosť, jediný stály člen Bezpečnostnej rady OSN (za predpokladu, že sa kresla nevzdáme v prospech Nemecka) a jeden z niekoľkých čistých prispievateľov do európskeho rozpočtu vo výške niekoľkých miliárd eur. Sme tiež celosvetovou mocnosťou. Nezabudnime, že najdlhšiu hranicu máme s Brazíliou (vďaka územiu Francúzskej Guyany v Južnej Amerike, pozn. red.), čo z nás de facto robí mocnosťou v latinskej Amerike, a že kontrolujeme druhý najväčší námorný priestor na svete.

Ak by Francúzsko chcelo skutočne zatlačiť v rámci Únie, mohlo by. Jeho jediný hendikep, na čo by Emmanuel Macron nemal zabudnúť, je, že pred rozdávaním lekcií iným je treba byť príkladom.

To znamená?

Je to už roky, čo Francúzsko stratilo kredit, lebo prijalo pozíciu rozdávača lekcií v rámci Únie, zatiaľ čo samotné je vnímané ako neschopné sa reformovať, udržať deficit, znížiť verejný dlh, stimulovať zamestnanosť, jedným slovom byť príkladom v tom, čo je srdcom Únie, teda v ekonomike. Jeho hlas je preto extrémne slabý.

Francúzsko stratilo kredit, lebo prijalo pozíciu rozdávača lekcií v rámci Únie, zatiaľ čo samotné je vnímané ako neschopné sa reformovať, udržať deficit, znížiť verejný dlh, stimulovať zamestnanosť. Jeho hlas je preto extrémne slabý. Zdieľať

Únia prináša, samozrejme, nevýhody, ale všetky naše problémy ani zďaleka nepochádzajú od nej. Veľa reforiem možno viesť na národnej úrovni a to je tá prvá nevyhnutná etapa, ak chceme byť braní vážne pri európskom stole.

Aby Francúzsko znovu našlo svoje miesto, je treba, aby si elity osvojili pojem národnej mocnosti, prestali sa hrať na najlepšieho žiaka medzi európskymi komisármi a viedli vlasteneckú politiku. Presne ako to robia Nemci, ktorí neobetujú svoje národné záujmy na oltár Únie. Predstave si, že Macron sa opovážil navrhnúť, aby sa Francúzsko úplne jednoducho vzdalo svojho komisára!

Tento pojem mocnosti predurčuje kurz, ktorý je daný krajine. Avšak elity už dávno prestali takto uvažovať. Francúzsko je pre nich zastaraný a beztvarý rámec. Raymond Aron : „Skôr ako nahromadenie výkonu a sily, mocnosť je... vôľa.“

Marion Marechal na mítingu pred regionálnymi voľbami v Paríži v roku 2015. Foto: flickr.com (TV Patriotes)

Ako nastoliť vzťahy z pozície sily?

Odkedy Únia existuje, Francúzsko sa takmer nikdy neocitlo v Rade v menšine pri texte, ktorý nechcelo. Otroctvo je preto vždy dobrovoľné. Od čias De Gaulla sme už nikdy nepraktizovali politiku „prázdnej stoličky“ (pozn. blokovanie neúčasťou), pričom na to máme právo. Mohli by sme ihneď požadovať, aby Komisia zastavila každú legislatívnu iniciatívu mimo spoločných strategických tém. Napríklad chce sa zaoberať kultúrou alebo vzdelávaním, pričom sú to kompetencie čisto národné. Čo nevylučuje rozumnú spoluprácu na medzivládnej úrovni bez európskej byrokracie. Únia sa nemá miešať do sekundárnych tém, ktoré podliehajú subsidiarite členských štátov.

Mnohí hovoria o reformách dohôd, to je, samozrejme, komplexná téma vyžadujúca si stratégiu a metódu. Mohli by sme začať kroky na získanie dodatkov k dohodám, ako ich už získali isté krajiny. Mohli by sme okamžite prerušiť aplikáciu Schengenu, čo nám dohody umožňujú. Mohli by sme iniciovať novú debatu o prepracovaní zmlúv tak, aby došlo k jednohlasnej dohode medzi členmi. Obzvlášť požadovaním reciprocity vo výmenách a normách so zahraničnými mocnosťami, zvýhodňujúc európske firmy v rámci Únie, vyžadovaním skutočnej solidarity (ako možno tolerovať, že „daňové raje“ sú v samom srdci Únie, umožňujúc tým daňové úniky z iných členských krajín?).

Stručne povedané vrátiť sa k prvotnej funkcii Únie: ekonomickej funkcii, ktorá by sa obmedzila na kontrolu a reguláciu vstupu zahraničných tovarov, využívajúc váhu trhu s 500 miliónmi spotrebiteľov voči zahraničným veľmociam. Lebo krajiny ako Čína alebo USA nám vo svete obmedzených zdrojov nič nedarujú.

Je Francúzsko naivné?

Skôr by som hovorila o neuveriteľnej naivite jeho elít. Európske inštitúcie svojou architektúrou pripomínajú nemecký model a svojou realizáciou model britský. Nemci a Briti sa v nich preto vedia perfektne pohybovať. Existuje tam stovka rozhodujúcich postov, ktoré nie sú pre poslancov, ale sú strategické, „skryté“ v kanceláriách v rámci Komisie, vo veľkej miere obsadené Nemcami a Britmi, ktorí tam poslali svojich najlepších na ochranu ich národných záujmov.

Francúzsko nemá žiadnu stratégiu lobovania vo vnútri Únie. Nemáme to v kultúre, neovládame alebo nechceme ovládať pravidlá hry. Jeden komisár povedal, že najlepší spôsob, ako mať hovorcu, ktorý nepracuje pre záujmy svojej krajiny, je nominovať Francúza. Všetko sa to môže a musí zmeniť. Je to predovšetkým otázka vôle.

Ako nadviazať na myšlienku mocnosti?

Ako povedal Alexander Wendt: „Nikto nemôže vedieť, čo chce, kým nevie, čo je.“ Uvažovať ako mocnosť chce najprv dôveru v seba. Schopnosť sa definovať v hraniciach geografických a kultúrnych. Európske elity sú poznačené historickou amnéziou. Odmietajú chápať Európu pod pojmom civilizácie, lebo by ich to nútilo odpovedať na otázky o identite, imigrácii, demografii, islamizácii a ísť proti prúdu ich projektu postaveného ako svetový trh.

Elity odmietajú chápať Európu pod pojmom civilizácie, lebo by ich to nútilo odpovedať na otázky o identite, imigrácii, demografii, islamizácii a ísť proti prúdu ich projektu postaveného ako svetový trh. Zdieľať

Pre nich je Únia obrovským ekonomickým a finančným celkom s neurčitými hodnotami. Nikdy ju nebudú vidieť ako civilizáciu vychádzajúcu zo starého Grécka, Ríma, kresťanstva a humanizmu.

Emmanual Macron by s vami súhlasil: v jednom liste napísal, že Európska únia nie je len trh a použil slovo civilizácia...

Jeho význam pojmu civilizácia je extrémne relativistický, keďže evokuje „formy civilizácie“. Čo ohromuje v jeho výrokoch, je, že vyzýva Európanov na „nové vynájdenie“ tých foriem civilizácie. Rada by som vedela, ako. Neverím, že nejakú civilizáciu možno „znovu vynájsť“, tak ako sa vynachádza nejaký výrobok v rámci marketingovej kampane na jeho prispôsobenie trhu. Myšlienka start up nation má predsa svoje hranice. Civilizácia sa pokorne dedí. Nanajvýš ju možno odovzdať. Jeho fráza dokazuje, že Emmanuel Macron nerozumie duši národa alebo samotnému princípu civilizácie, aj keď sa snaží o ústupky.

Pokiaľ ide o ekonomiku, v čom sme naivní?

Naše elity si vytvárajú predstavy o realite namiesto toho, aby ju analyzovali. Obraz dnešnej mocnosti sa zmenil. Ak po dlhý čas bola táto určovaná geografiou, územím a demografiou, dnes sa do hry dostávajú aj siete a toky, ako to vysvetľuje geopolitik Raphaël Chauvancy.

Odmietajú pochopiť, že ekonómia je bojisko, konfrontácia, ďaleko od teórie mäkkého obchodu, a uvažujú, ako keby konkurencieschopnosť bola jediným kritériom platným na akoby neutrálnom a spravodlivom trhu. Táto naivita ich robí neschopnými uvažovať o hrozbách a vysvetľuje našu morálnu bezbrannosť a politiku pri témach ako špionáž.

Spomeňte si na aféru Wikileaks alebo rabovanie našich patentov z Číny alebo USA. Alebo iná vec: neuveriteľné ochromenie voči extra-teritorialite amerického práva, z ktorej sa stala silná komerčná zbraň umožňujúca sankcionovať a oslabovať cudzie vlajkové podniky a potom ich kúpiť. Prípad Alstom je mimoriadne znepokojujúci, predali sme Američanom za smiešnu cenu energetickú časť tohto podniku, zatiaľ čo práve táto pobočka je dodávateľom pre naše atómové ponorky. Pri ochrane tých priemyselných vlajkových podnikov nejde len o pracovné miesta, je to aj otázka našej strategickej nezávislosti.

Iránska otázka je rovnako poučná. Od chvíle, ako USA odstúpili od jadrovej dohody s Iránom, naše podniky ako Total a výrobcovia automobilov museli odtiaľ odísť, lebo sa báli amerických sankcií z dôvodu závislosti na dolári. Stratili sme trhy, zatiaľ čo americký export do Iránu sa v roku 2018 strojnásobil.

Spojené štáty používajú dolár na vedenie ekonomickej vojny. Môže mu byť euro súperom?

Je dobré, že internetové giganty platia dane tam, kde vykonávajú činnosť. Lenže v tejto otázke nejde len o peniaze, ale aj o nezávislosť. Zdieľať

Jediným cieľom tejto meny bolo, tak to bolo prezentované, byť akousi alternatívou doláru. A opäť, neúspech je pálčivý. Euro je zle premyslená mena, extrémne nevýhodná pre niektoré krajiny. Jedna nemecká štúdia práve ukázala, že spoločná mena stála Francúzsko stratu 3 591 miliárd eur, teda 20 mesiacov HDP.

Napriek tomu euro spĺňa podmienky na súperenie s dolárom za predpokladu, že reformujeme Európsku centrálnu banku. Avšak opäť tu bije do očí neochota mocnosti. Jeden príklad: keď ruská vláda navrhuje Európanom, aby platili za plyn v eurách, Únia odmieta.

Marion Marechal počas prejavu na Conservative Political Action Conference v roku 2018 v Marylande, USA. Foto: flickr.com (Gage Skidmore)

Vláda sa však predsa len zaviazala zdaniť GAFAM (akronym pre Google, Apple, Facebook, Amazon a Microsoft, pozn. red.)…

Tak vidíte, predsa jeden príklad, že na národnej úrovni sa ešte dá konať! Je dobré, že internetové giganty platia dane tam, kde vykonávajú činnosť.

Lenže v tejto otázke nejde len o peniaze, ale aj o nezávislosť. Digitálna suverenita by mala patriť medzi priority Únie, byť predmetom spoločných investícií do výskumu a rozvoja, na ochranu podnikových dát, financovanie európskych „cloudov“, na tvorbu priemyslu alebo služieb alternatívnych k službám GAFAM a amerických smartfónov. To je oblasť, kde by Únia mohla byť užitočná, a nie je.

Prečo až toľko „žltých viest“ hovorí o Európskej únii?

Únia ani len nebráni rovnováhu medzi tým, čo pustí na svoj trh, a tým, čo získava ako protiváhu od zahraničných mocností. Prístup na verejné trhy Únie je omnoho otvorenejší Číne a USA, ako sú otvorené trhy týchto krajín pre Úniu. Väčšina „žltých viest“ to pochopila. Zdieľať

Veľmi dobre pochopili, o čo ide. Odhadli dopad tejto európskej hry na hlupákov. Únia ani len nebráni „spravodlivú“ výmenu, ktorá by zaistila rovnováhu medzi tým, čo pustí na svoj trh, a tým, čo získava ako protiváhu od zahraničných mocností. Príklad: prístup na verejné trhy Únie je omnoho otvorenejší Číne a USA, ako sú otvorené trhy týchto krajín pre Úniu.

Väčšina „žltých viest“ to pochopila. Avšak okrem fiškálnej vzbury tohto hnutia a inštitucionálnych otázok je v tom aj niečo štrukturálne.

Kde je príčina tohto zlyhania?

V liberálnej demokracii (hovorím o filozofickom zmysle pojmu). Súčasná politika už neznamená vládnutie pre ľudí, ale administráciu vecí cez právo a ekonomiku. Je to „guvernancia“, pojem používaný vo firme. Pri liberálnej demokracii ide o depolitizáciu ekonomiky. Tá už nie je chápaná ako činiteľ sociálnej spravodlivosti alebo moci, ale ako riadenie štátnej pokladnice elitami, ktorých oči sú upreté na trhy a európske sankcie. „Žlté vesty“ sú toho prvými obeťami, a preto spochybňujú prvenstvo ekonomiky nad človekom.

Kríza je teda antropologická…

Súčasná politika už neznamená vládnutie pre ľudí, ale administráciu vecí cez právo a ekonomiku. Je to „guvernancia“, pojem používaný vo firme. Zdieľať

Áno. Riadenie ekonomiky v liberálnej demokracii vychádza z Hobbesovho predpokladu „Homo homini lupus est“, človek človeku vlkom. Presný opak Aristotela, ktorý hovorí, že človek je politické zviera. Ak sa držíme Hobbesa, človek je hnaný len svojimi egoistickými záujmami a ekonomika sa stáva najlepším prostriedkom na reguláciu medziľudských vzťahov.

Vytvára to skutočnú antropologickú krízu, stratu zmyslu, sociálneho spojiva. Pocit neviditeľnosti na periférii Francúzska zažívaný po desaťročia demokracie expertov a sudcov je veľmi silný.

Na druhej strane, demokracie na Východe, nazývané „iliberálne“, sú pre vás modelom?

Nie som si istá, či možno aplikovať maďarský model na Francúzsko. Ale termín, ktorý používa Viktor Orbán, vyvoláva otázky. Po rozpade Sovietskeho zväzu sme si dlho predstavovali, že už nič nezastaví model liberálnych demokracií. To si stále myslia americkí neokonzervatívci prostredníctvom mesianistickej a expanzívnej politiky.

Orbán perfektne pochopil, že národ nemožno stmeliť, dať mu smer, hlas, a teda silu, ak sme najskôr nedefinovali to, čo ho vytvorilo v jeho teritoriálnych a kultúrnych hraniciach. Je to nevyhnutný predpoklad. Maďarsko je krajina, ktorá bola okupovaná osmanským impériom. Samotná Európa bojovala od 732 do 1683 s civilizáciami hlásiacimi sa k islamu. V kolektívnom podvedomí sa to nedá prehliadnuť.

Orbán sa chytil tejto otázky identity, aby konsolidoval národnú kohéziu a dal čitateľnosť svojej politike. Iliberálna demokracia nakoniec nie je nič iné ako volanie po skutočnej demokracii, skôr ako po „guvernancii“ expertov.

Nie je vzájomná závislosť v otázkach obrany nevyhnutnosťou?

Ak je nejaká oblasť, v ktorej treba brániť svoju autonómiu a nezávislosť, je to obrana. Spoločná európska armáda mechanicky znamená spoločnú európsku diplomaciu. Inými slovami, vzhľadom na niekedy výrazné nezhody medzi štátmi v tejto oblasti by bola zaručená paralýza. Už teraz vidíme škody spôsobené podriadením sa diplomacie Únie tej americkej cez NATO.

Uzatvoriť Francúzsko v oblasti obrany do európskej logiky mi pripadá ako vízia veľmi obmedzená a málo ambiciózna. Francúzsko je svetová veľmoc prítomná na piatich kontinentoch, so silnou diplomatickou sieťou, jazykom rozšíreným vďaka frankofónii. Iste, Francúzsko je súčasťou európskej civilizácie, ale je tiež treba, aby malo svoju vlastnú stratégiu zmlúv, bilaterálnych dohôd s krajinami mimo Únie v závislosti na svojich záujmoch a potrebách, aby garantovalo svoju nezávislosť a silu. Skrátka, Francúzsko nemôže mať ako jediný horizont Európsku úniu.

Hektáre a hektáre sú skupované Čínou, aby mohla zásobovať svoju populáciu bez toho, aby Francúzsko stanovilo limity. Napĺňame pokladňu predajom rodinných šperkov a po nás potopa. Zdieľať

Ľutujete privatizáciu parížskych letísk?

Symbolizuje to neschopnosť elít myslieť na silu a nezávislosť národa. S letiskami súvisia otázky hraníc, bezpečnosti, ochrany dát. Privatizácia je znakom absencie dlhodobej vízie. Predávame priehrady, letiská, výkvet nášho priemyslu ako Alcatel a Technip zahraničným skupinám. Francúzsko pri každej fúzii systematicky nebolo schopné ochrániť svoje záujmy, pracovné miesta odišli do zahraničia, vedúce posty tiež, patenty boli odnesené.

Historická amnézia našich elít a financiarizácia ekonomiky im zabraňuje myslieť v dlhodobom termíne. Obzvlášť ma prekvapuje financiarizácia poľnohospodárstva. Viac a viac poľnohospodárskych pozemkov je kontrolovaných spoločnosťami s akcionárskym modelom a logikou krátkodobej rentability.

Hektáre a hektáre sú skupované Čínou, aby mohla zásobovať svoju populáciu bez toho, aby Francúzsko stanovilo limity. Vláda, samozrejme, urobila niekoľko vyhlásení, aby sa ukázala ako ostražitá, ale bez konkrétnych opatrení. Financiarizácia postihuje aj politiku, je to akcionárska logika start up nation. Napĺňame pokladňu predajom rodinných šperkov a po nás potopa.

Je Emmanuel Macron ešte politicky „na nohách“?

Myslím si, že už nevytvára ilúziu. A ja som nikdy žiadnu ilúziu nemala, vnímala som jeho prezidentskú kampaň ako teatrálnu, hysterickú a nepochopiteľnú. Od začiatku ma ohromovalo, že tento človek sa mohol prezentovať ako prezident filozof.

Čítala som Macronovu knihu skromne nazvanú Revolúcia. Nebola v nej žiadna vízia spoločnosti, takmer nič o reorganizácii verejnej správy, o redukovaní štátnych postov, nič o znížení verejných výdavkov. Obsah presne pripomína súčasný výkon moci, riadenie z týždňa na týždeň. Zdieľať

Čítala som jeho knihu skromne nazvanú Revolúcia. Nebola v nej žiadna vízia spoločnosti, žiadna štrukturálna reforma. Ani len v rovine ekonomickej. Nebolo tam takmer nič o reorganizácii verejnej správy, o vyrovnaní súkromných a štátnych dôchodkových režimov, o redukovaní štátnych postov. Nič o znížení verejných výdavkov, nič o reforme odborov.

U niekoho, kto sa prezentoval ako strojca ekonomického liberalizmu, som nevidela nič, čo by s tým súviselo. Obsah knihy presne pripomína súčasný výkon moci, riadenie z týždňa na týždeň.

Má prezident republiky prostriedky na to, aby odpovedal žltým vestám bez toho, aby poprel sám seba?

Nielen že nemá prostriedky pokiaľ ide o kompetencie, ale myslím si, že na to nemá ani ľudské zdroje. Preukázateľne je to človek, ktorý vládne krajine veľmi osamotený. Stále viac a viac.

Okrem toho ide o človeka s veľkým talentom, ktorý ovláda stratégiu vyhýbania sa. Má úžasnú kapacitu hovoriť hodiny a hodiny a systematicky obchádzať skutočné témy. Kričalo to do očí, keď sa počas „veľkej debaty“ zastavil v prímestskom obvode. Ani raz nehovoril o kriminalite, bezpečnosti, imigrácii, asimilácii, obchode s drogami, klientelizme. Pritom to všetko boli kľúčové témy v týchto oblastiach.

Antagonizmus medzi progresivistami a populistami, ktorý ponúka Emmanuel Macron, vám pripadá správny?

Nie, a z viacerých dôvodov. Pre mňa populizmus a progresivizmus nevychádzajú z tej istej roviny. Populizmus je viac štýl ako program, populisti sú napravo aj naľavo. Je to polymorfné hnutie. Dá sa charakterizovať charizmatickým šéfom, odmietaním elít a systému vo všeobecnosti, obranou ideálnej demokracie proti zastupiteľskej demokracii, výlučným opieraním sa o ľudové vrstvy.

Populistické pozície mi pripadajú z volebného pohľadu ako slepá ulička. Ak je treba pochopiteľne obraňovať záujmy ľudových vrstiev, nemožno obchádzať strednú a vyššiu vrstvu. Je potrebné spájať na spoločnej vízii a nie robiť politiku pre kategórie.

Progresivizmus je istá forma detinskej fascinácie z budúcnosti. Prehlasuje, kopírujúc technologický pokrok, že existuje aj neodvratný spoločenský pokrok, že všetky prichádzajúce generácie sú nevyhnutne lepšie ako tie minulé. Má tendenciu pohŕdať minulosťou a všetko doterajšie zrušiť. Zdieľať

Pokiaľ ide o progresivizmus, ide o myšlienkový politický prúd, ktorý oživuje spory medzi staršími a modernistami, dávam mu do protikladu skôr konzervativizmus ako populizmus. Progresivizmus je istá forma detinskej fascinácie z budúcnosti. Prehlasuje, kopírujúc technologický pokrok, že existuje aj neodvratný spoločenský pokrok, že všetky prichádzajúce generácie sú nevyhnutne lepšie ako tie minulé. Takýto progresivizmus má tendenciu pohŕdať minulosťou a všetko doterajšie zrušiť.

Ak preberieme formuláciu of Burkeho, je to istá forma integrálneho racionalizmu, kde mimo ľudského rozumu nič neexistuje. Preto nevie integrovať náboženstvo a spiritualitu, preferuje virtuálne pred telesným a rád podriaďuje realitu veľkým ideologickým princípom. Nepovedal nedávno Gérald Darmanin (minister pre rozpočet) v jednom rozhovore, že Francúzsko je jedna „myšlienka“?

Marion Marechal počas prejavu na Conservative Political Action Conference v roku 2018 v Marylande, USA. Foto: flickr.com (Gage Skidmore)

Vy sa definujete ako konzervatívec?

Som konzervatívec spôsobom, akým sa pozerám na svet, lebo verím, že je prospešné zachovať to krásne, dobré a pravdivé, čo naši predkovia trpezlivo budovali. Zdieľať

Áno, nemám problém s týmto termínom. Predstavuje pre mňa istý stav mysle. Som konzervatívec spôsobom, akým sa pozerám na svet, lebo verím, že je prospešné zachovať krásne, dobré a pravdivé, čo naši predkovia trpezlivo budovali. Odovzdávanie je skutočným tajomstvom emancipácie. Na prekonávanie je treba najskôr prijať.

Som si tiež vedomá, že vo Francúzsku je konzervativizmus ako politický prúd mŕtvy a pochovaný od čias Tretej republiky. Mohutne sa rozvinul v kontrarevolučnom hnutí spojenom s katolicizmom. S jeho vzkriesením sa však dnešný objavujúci sa francúzsky konzervativizmus nemôže uspokojiť.

Môže ešte záchrana Francúzska prísť od politických strán alebo sa ich treba zbaviť?

Na problémoch, ktoré zažívame pri preskupovaní politickej scény, nesie svoju časť zodpovednosti inštitucionálne fungovanie a volebný systém. Dlhý čas sa uprednostňovali dve veľké strany napravo a naľavo, ktoré dnes úplne stratili legitimitu. Parlamentnou marginalizáciou strán volených „žltými vestami“, ignorovaním „bielych hlasov“ a udržiavaním ideologickej kontinuity vo vládnutí po desaťročia sa zneviditeľnila periférna časť Francúzska. Preto sa objavili dve veľké zoskupenia, Macronov ľavopravý stred a populisti napravo a naľavo. Tie nie sú prispôsobené nášmu volebnému systému a vyvolávajú blokádu.

Sama som sa vždy definovala ako pravičiarka. Delenie na pravicu a ľavicu ešte stále poháňa francúzsky politický život, ale nevyčerpáva všetky ostatné existujúce delenia.

Počnúc inauguračnou ceremóniou v Louvri až po reformu zákonníka práce voliči pravice mohli podľahnúť čaru Macrona. Vy nie?

Macronov bývalý minister vnútra opustil svoj post s upozornením, že sa blížime k občianskej vojne. Prezident, ktorý v týchto témach nevidí prioritu, nepochopil nič z výziev, ktoré musí Francúzsko riešiť. Zdieľať

Nie, nemôžem mu načúvať, ak nenavrhuje reformu súdnictva v krajine, ktorá je v takom stave zdivočenia, a to v spoločnosti vydanej napospas zlyhaniam v trestnej a väzenskej oblasti. Ak nikdy nehovorí o otázkach identity a islamizme, pričom jeho bývalý minister vnútra opustil svoj post s upozornením, že sa blížime k občianskej vojne. Prezident, ktorý v týchto témach nevidí prioritu, nepochopil nič z výziev, ktoré musí Francúzsko riešiť.

Keď odborník na verejnú mienku Jérôme Fourquet píše, že 18 percent novonarodených má arabské meno, že sa preklápame do násilného multikulturálneho modelu, že islamský radikalizmus prehlbuje svoju stopu v mnohých obvodoch, v zónach bez zákona s kultúrnou secesiou, nehovoriť o týchto témach je chybou. Historická a súčasná skúsenosť nám ukazuje, že takmer všetky krajiny s moslimskou väčšinou sú teokracie. Islam je tam štátnym náboženstvom a život riadi šaría.

Skúsme sa spýtať, ako vidíme úlohu ženy v našej spoločnosti, sekularizmus a slobodu svedomia. Aká je budúcnosť spoločnosti, v ktorej sa islam potenciálne môže stať väčšinovým? Nechcem, aby Francúzsko bolo novým Kosovom. To sú obavy, ktoré mám. Ale nechýba mi viera v neuveriteľné zdroje mojej krajiny.

 

Rozhovor pôvodne vyšiel 10. apríla 2019 vo francúzskom týždenníku Valeurs Actuelles, viedli ho Charlotte d'Ornellas, Geoffroy Lejeune a Tugdual Denis. Uverejnené v mierne krátenej podobe s dovolením redakcie, preložil Štefan Danišovský.

Titulná fotografia: Marion Maréchal počas prejavu na Conservative Political Action Conference v roku 2018 v Marylande, USA. Foto: flickr.com (Gage Skidmore)

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo