Xavier Breton: Sme na ceste k multirodičovstvu

Xavier Breton: Sme na ceste k multirodičovstvu

Prebiehajúce manifestácie vo Francúzsku zatláčajú do mediálneho úzadia proces revízie bioetických zákonov, ktorej etapa parlamentnej informačnej misie sa skončila v januári. Jej záverečná správa priniesla „odvážne“ odporúčania v oblastiach prokreácie, prenatálnej genetickej diagnostiky a embryonálneho výskumu. Rádio RCF, televízia KTO a denník La Croix sa o parlamentnej správe ako aj o procese jej prípravy zhovárali s Xavierom Bretonom, predsedom spomínanej komisie a poslancom za stranu Republikáni.

Správa zverejnená v januári otvára cestu k umelému oplodneniu bez otca, a neskôr možno k náhradným matkám, aká je vaša analýza?

Je výsledkom trojmesačnej práce v rámci informačnej misie, ktorá pozostávala zo 65 odborných sedení a okrúhlych stolov, a ktorá ukázala, že nie všetko je také jednoduché, ako to potom v správe napísal jej vypracovávateľ. Jean-Marie Touraine chcel mať jednomyseľnú správu, ktorá je naozaj veľmi militantná, a s ktorej návrhmi absolútne nesúhlasím. Nič menej správa má svoj význam, lebo poukazuje na „prevodový mechanizmus“, ktorý prináša svoj domino efekt. Prijatý zákon o homosexuálnych manželstvách vedie k prokreácii pre lesbické páry a slobodné ženy, ktorá ďalej povedie k inštitútu náhradných matiek. A potom je tu mikádo efekt, poznáte tú hru, kde ťaháte paličku tak, aby ste sa nedotkli tých ostatných. Realita je taká, že keď sa raz na niečo siahne, tak sú tam dôsledky na oblasť filiácie, zmrazovanie ovocytov, implantáciu embrya post-mortem, atď. V podstate si uvedomujeme, že ideme skutočne nabúrať bioetiku a je treba dávať pozor.

Boli ste to vy, kto požadoval informačnú misiu, boli ste jej predsedom; ako je možné, že teraz nesúhlasíte so správou?

Predseda má na starosti organizáciu pracovných stretnutí a vypočutie odborníkov, aby všetko prebehlo maximálne pokojne a slušne, čo sa v podstate podarilo. Potom je tam vypracovávateľ správy, ktorý je určený väčšinou, aby všetko zapisoval a pripravil správu. Tá môže byť taká, že berie do úvahy všetky názory, ktoré odzneli, alebo taká, že vyjadruje istú logiku, skôr osobnú, militantnú, pre ktorú sa rozhodol Jean-Marie Touraine. Je to poľutovaniahodné, lebo po zverejnení správy boli publikované niektoré príspevky členov komisie, ktorí chceli načrtnúť isté hranice, za ktoré sa nemá ísť, alebo doplniť isté nuansy k tomu, čo bolo v správe. Takže medzi predsedom komisie a vypracovávateľom správy je jasný rozdiel.

Komisia bola z väčšiny zložená z poslancov hnutia En Marche, takže si možno myslieť, že všetko bolo rozhodnuté na začiatku, nie?

Som toho názoru, že bolo nutné, aby sa debata uskutočnila. Videli sme, že keď sa raz otvorí debata, veľmi rýchlo sa vytratia slogany o rovnosti alebo obvinenia z reakcionárstva, konzervativizmu, atď. Čím viac sa otvorí debata, tým viac sú občania informovaní a menia svoje názory. Lebo dobre vidia, že tam, kde je požiadavka rovnosti, čo sa dá pochopiť, je aj iný záujem a to je záujem dieťaťa. A ak by zákon vytvoril pojem „dieťa bez otca“, nie ako dôsledok nešťastnej udalosti, ale z vôle legislatívy, to je samozrejme veľmi vážne pre deti a pre celú spoločnosť. Bola by to správa pre všetkých mužov, že sa vieme v rodinách zaobísť bez otcov. V súčasnosti, keď je komplikované stať sa rodičom, si myslím, že taká správa by bola veľmi negatívna. Preto čím viac času máme na diskusiu, tým viac sa pozície posúvajú. To je to, čo sme predtým videli počas prijímania zákona o homosexuálnych manželstvách. Na začiatku nám hovorili „o nič nejde, poďme ďalej, je to o rovnosti...“ a nakoniec sme počuli kvalitnú parlamentnú debatu, ktorá zabrala týždne. Boli manifestácie, ktoré prebehli veľmi pokojne, objavili sa názory intelektuálov, nové revue, myslím na Limite, atď. A tiež novinári, mladí a navyše ženy, ktoré píšu o neofeminizme ohromné veci, nástup nových politikov,... to všetko prinieslo ovocie. A tak všetko, čo pomáha živiť debatu, má svoj význam.

Pred chvíľou ste povedali, že poslanci za En Marche zadefinovali isté hranice. Aké sú tie hranice?

Hranicou v oblasti prokreácie malo byť odmietnutie obchodovania s ľudským telom a odmietnutie, aby filiácia spočívala len na vôli. Lebo v momente, keď sa filiácia opiera len o vôľu osôb, teda dáme bokom biologický aspekt, aj keď osobne preferujem hovoriť o telesnom aspekte, lebo súvisí s ľudským telom ako styk, tehotenstvo, pôrod, ...to sú veci, ktoré sú žité a súvisia s telom. Takže v momente, keď odstránime túto dimenziu, ostane len vôľa a úmysel. Padla tam otázka, ktorú vzniesol jeden právnik, a na ktorú som nikdy nedostal odpoveď v rámci informačnej misie, že ak založíme rodičovstvo a filiáciu len na vôli, čo zabráni trom osobám, aby sa stali rodičmi. Lebo sme traja, máme sa radi, sme schopní sa postarať o dieťa, máme na to, nie je problém, ...Čo povie zákon, prečo je to zakázané. A jediná odpoveď, ktorú sme dostali od vypracovávateľa správy, bola: „nuž ja som za, lebo čím viac je rodičov, tým viac je dieťa chránené.“ Je treba vidieť, že je tu neodvratná cesta k multirodičovstvu, po ktorej ideme, lebo za tou požiadavkou rovnosti a očakávaniami ženských párov slobodných žien, ktoré je treba vypočuť, lebo môže to bolieť, je vôľa zničiť rodinu ako základnú bunku spoločnosti. A to je ideologický zápas, ktorý sa vedie už dlhú dobu.

V centre toho všetkého je to známe „právo na dieťa“, ktoré je podsúvané zástancami „prokreácie pre všetky“. Podľa vás také právo neexistuje?

Nie, dieťa je osoba, ktorú prijímame. Myslím, že sme príliš v tej vízii výroby, produkcie, v tej vízii chcieť kontrolovať život za každú cenu. Po jeho prijatí mu môžeme dať zmysel aký chceme, zmysel duchovný, náboženský alebo nie, ale je to tiež o akceptácii toho, čo je nám dané. S naším telom je to rovnaké. Ten nápad, že si vyberám svoj rod, teda mám telo muža, ale som žena, to nie. Spoločnosť musí povedať, tak počkať, máte mužské telo, ste muž. To, že máte naozaj ťažkosť, vzhľadom na vašu psychológiu, prijať toto mužské telo, tak dobre, ale nie je na zákone, aby sa tomu podriadil. Lebo telo existuje, nie je to niečo tvarovateľné, nie je to niečo, čo nám patrí, my nemáme telo, my sme telo. Je treba skutočne, aby sme boli v tejto vízii. Keď som svojho času videl jednu ministerku, ktorá sa potetovala ako nejaký adolescent „moje telo patrí mne“, tak to nie. Je treba povedať, že telo je niečo, čo nám nepatrí, sme za neho zodpovední, to je isté. A vízia toho, čo je nám dané, teda telo alebo deti, ktoré prijímame, musí preniknúť celou našou legislatívou.

Vy hovoríte, že sami sa nemôžme definovať ako muž alebo žena. Rod ale môžeme zmeniť, zákon to dnes dovoľuje. Ľutujete to?

Áno, lebo je tu zmätok. Mimochodom posledná otázka na tlačovej konferencii, keď sa prezentovala správa k revízii bioetického zákona, ktorú položil jeden dosť militantný novinár bola, či nejaký transrodový muž bude mať prístup k prokreácii. Teda nejaký muž, ktorý sa cíti byť ženou. Ak zákon otvorí prokreáciu pre všetky ženy, tak on je tiež žena. Nie je to moja koncepcia, ale pohľad toho aktivistu. Na to bol predkladateľ správy dosť zaskočený a povedal: „nó počkajte, uvidíme, v texte to nie je, musíme porozmýšľať“. Nebol schopný povedať nie. Takže je dobre vidieť, že keď sa raz isté hranice prekročia, už nie je žiadny limit. Lebo legislatíva už nie je ukotvená v realite.

Dobre, ale on sa nemôže svojou vlastnou vôľou definovať ako žena, musí podstúpiť administratívny proces, na konci ktorého bude uznaný za ženu. Ste proti tomu, zmenili by ste to?

Nuž nechať, aby rod závisel len od vôle osôb, tak to som proti. Myslím, že existuje telesná realita a ak niekto má telo muža, je muž. Staré britské príslovie hovorí, že parlament môže urobiť všetko okrem zmeny muža na ženu. A tu si uvedomujeme, že to už nie je pravda. Znovu opakujem, to čo rozhoduje, je telesná realita, ktorá umožňuje sa v sebe rozpoznať. Spomeňte si na tú televíznu reláciu, ktorej nahrávka kolovala na internete, a kde animátor oslovil publikum „páni, sme tu v štúdiu len muži...“ a na to sa jeden z prítomných ozval „nie som muž, ja som žena“. Komentátor ostal zaskočený, nevedel čo robiť, a potom bol obviňovaný. Ak už nemôžme povedať, ak vidíme mužské telo, že je to muž, tak potom už neviem, ako fungujeme. Sú takí, čo sa zahrávajú, lebo chcú všetko rozbiť, všetko zbúrať. Opakujem, chápem tých, čo majú telo muža a cítia sa ženou, žijú svoj život a nebudeme sa im do neho miešať, ako sa obliekajú, atď. Len jednoducho ich uznanie spoločnosťou musí vychádzať z objektívnych kritérií a nemôže závisieť od svojvôle každého z nich. Sú také vrtochy, ktorým spoločnosť musí povedať nie.

Pokiaľ ide o bioetickú revíziu, čo sa bude diať teraz? Smerujeme k prijatiu zákona a je to beznádejné? Aký ja váš názor?

Nie, nikdy nič nie je beznádejné, lebo aj keď je zákon prijatý, prináša svoje ovocie v politických a intelektuálnych kruhoch. Napríklad zákon o homo manželstvách, keby ste mi boli vtedy položili otázku „tak prečo je treba byť proti?“, mal som isté intuície, ale nebol by som schopný o tom hovoriť desať hodín. Teraz to nie je problém, prepracovali sme otázky zmyslu manželstva, rodiny, atď. A s bioetikou je to rovnaké. Mali sme revíziu zákona v 2011, ktorá nám umožnila prepracovať argumenty, definovať hranice prijateľnosti, či už ide o prokreáciu, výskum na embryách, eugenizmus, genetické a prenatálne testy, atď...máme dnes systém názorov, ktoré sa dopĺňajú a obohacujú. Preto nič nie je ešte stratené, lebo ako je vidno, vláda je veľmi oslabená sociálnymi nepokojmi a hovorí si, že otvoriť nový front je dosť nebezpečné.

Je treba si uvedomiť, že tieto kultúrne otázky nie sú vôbec druhoradé. Spomínam si na novoročné stretnutie s občanmi v mojom volebnom obvode, kde som povedal, že sme v parlamente strávili pol dňa nad textom, ktorý chce zakázať rodičom biť deti. O násilí by sa dalo samozrejme dlho hovoriť, ale chcieť to riešiť zákonom... Ľudia mi na to hovorili „už toho máme dosť, nechajte nás v súkromí na pokoji“. Teraz zase chce minister školstva zaviesť výučbu od troch rokov, budeme prvou krajinou so vzdelávaním tak skoro, prečo? Lebo je tu nejaká vízia štátu, ktorý chce prebrať deti. Budeme v parlamente diskutovať, či sú alebo nie rodičia prvými vychovávateľmi svojich detí? V čase keď bol ministrom Vincent Peillon, sme už takú diskusiu mali, trvala x hodín a nakoniec to uzavrel, že rodičia sú prví z pohľadu chronologického. To sú skutočné diskusie, kde sa treba držať, lebo to má zmysel a na tom stojí spoločnosť.

Druhé dejstvo „la manif pour tous“? Myslíte si, že k tomu príde?

Pozrite, to je sociálne hnutie. Tieto hnutia vždy naberú formy, ktoré si nevieme predstaviť a nie je na nás politikov povedať spoločnosti, čo má alebo nemá robiť. Som však presvedčený, že príde silná reakcia. Prečo? Lebo bola silná mobilizácia, keď sa jednalo o termín manželstvo, ktorý bol spochybnený, ale v podstate motorom manifestácií bola filiácia a snaha pripraviť dieťa úmyselne o otca alebo mamu. A teraz s rozšírením asistovanej reprodukcie sme úplne v jadre problému filiácie a som si istý, že reakcia zo strany Francúzov bude silná.

Čo však zatiaľ prieskumy nenaznačujú, skôr ukazujú, že verejnosť to akceptuje.

Ak sa v prieskume opýtate, či má byť rovnosť medzi zväzkami muž žena a lesbickými zväzkami, ľudia povedia áno, je ťažko povedať nie. Ak položíte otázku, či je nutné, aby dieťa malo otca, veľká väčšina povie áno. Ako vidíte prieskumy závisia najmä od spôsobu, akým je položená otázka.

Zdroj: rcf.fr, la-croix.com, ktotv.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo