Ako Francúzsko prestalo byť katolícke (2)

Po nájdení prepadu náboženskej praxe na časovej osi a jeho súvislosti s Druhým vatikánskom koncilom sa Guillaume Cuchet zaoberá príčinami. Najskôr vyratúva niektoré dôvody v oblastiach zbožnosti, viery a obrazu Cirkvi, tak ako ich opisovali dobové publikácie. Navonok druhoradé aspekty ako opustenie latinčiny, tykanie Bohu, prijímanie do rúk, nová pastorácia pri krste, atď...zohrali svoju úlohu. V oblasti obrazu cirkvi to boli zmeny ako koniec nosenia sutany, politizácia kňazov a rehoľníkov a ich odchody do civilu vnímané ako zrada nemajúca obdobu od čias Revolúcie. 

Avšak zásadný vplyv na rázny prepad praktizovania malo mať kolektívne zanechanie kultúry povinnej účasti na svätej omši. Hoci oficiálne dokumenty koncilu neprinášali žiadne zmeny v tejto oblasti, už len samotné konanie sa koncilu vyvolalo očakávania, ktoré sa potom materializovali v pastorácii. Zmenou pastoračných priorít sa napríklad zabudlo na cirkevné prikázania (vo Francúzsku ich bolo šesť), ktoré priamo súviseli s kultúrou náboženskej praxe, či už sa jedná o svätenie sviatkov alebo účasť na sviatostiach. Dnes prakticky o existencii týchto prikázaní vedia len tí najstarší, a aj tí to vnímajú ako prežitok a ich opustenie ako pozitívum. 

S tým súvisela celá rada ďalších „starých“ zvykov a noriem, ako piatkový a eucharistický pôst, ročná spoveď, krstenie hneď po narodení, atď., ktorých dodržiavanie sa vytratilo. Ich relativizácia, prezentovaná ako evanjelický pokrok, sa posilnila novým dôrazom na komunitný život, evanjelizačnou angažovanosťou v spoločnosti a predovšetkým úzkostlivým rešpektom náboženskej slobody každého. Cuchet pridáva aj spoločenské faktory, ako všeobecný pokles autority v rodine a v škole spojený s oslabením sociálnej kontroly u tých, ktorí sa z vidieka presťahovali do miest. 

Koniec pastoračného dôrazu na účasť na omšiach tiež vysvetľuje, prečo sa náhly prepad praxe týkal najviac mladých. Zatiaľ čo záujem sa orientoval na sociálne kategórie ako robotníci a roľníci, deti a mládež stáli bokom. Predpokladalo sa, že odovzdávanie viery v rodinách bude fungovať automaticky, tak ako to bolo dovtedy. Nájsť jasné dôvody, prečo sa to odrazu zadrhlo, nie je pre Cucheta jednoduché. Spomína viacero skutočností, ktoré mali mať na tom svoj podiel. Rozberá napríklad polemiku okolo súkromného prvého prijímania v siedmich rokov a tzv. slávnostného v dvanástich. To druhé začalo byť kritizované reformátormi už v päťdesiatych rokoch ako zbytočný formálny rítus, pričom stále plnilo svoju úlohu najmä pre tzv. sviatočných (sezónnych) katolíkov. V čase koncilu, keď vo všeobecnosti prevládali snahy o „odslávnostnenie“ dovtedajších slávností, sa kritika obnovila a prispela k slabému zachyteniu povojnovej „baby-boom“ generácie. 

Vnútro-cirkevné dôvody prepadu dopĺňa Cuchet tromi silnými sociologickým javmi. V prvom rade niečím, čo nazýva „koniec vidieckeho rezervoára katolicizmu“ z dôvodu urbanizácie a vidieckeho exilu. Táto „transfúzia“ (Cuchetov výraz) mestského katolicizmu na účet vidieckeho mala neskôr v osemdesiatych rokoch za dôsledok narastajúci nedostatok kňazov na dedinách a neschopnosť zabezpečiť tam duchovné služby . Bola istou predkapitolou súčasného nedostatku verejných služieb. V tom zmysle, že po odchode farára, odišiel učiteľ, potom poštár, až zatvoril aj ten obchodík s potravinami. Oslabenie vitality demografie katolíckych rodín vedúcej k poklesu počtu mnohodetných rodín bolo ďalším faktorom. A potom aj vplyv imigrácie z kresťanských krajín. Tá síce priniesla v krátkodobom pohľade lokálnu rekatolizáciu, avšak usídľujúc sa najmä v priemyselných oblastiach sa imigranti postupne dostali pod vplyv ľavice a posilnili počty odpadlíkov. 

Kríza spovede

Nemenej zaujímavá je posledná časť práce, v ktorej sa Cuchet zaoberá dvomi ďalšími krízami; sviatosti zmierenia a náuky o konci sveta. Pokiaľ ide o spoveď, z dostupných štatistík je vidno takmer úplné vymiznutie kategórie často spovedajúcich sa (aspoň raz do mesiaca) a čiastočný úbytok v kategórii občasne spovedajúcich (aspoň raz do roka). Autor túto krízu vidí ako prvoradý sociologický a duchovný jav 60. rokov a prirovnáva ho k „voľnému pádu bez padáka“ alebo k „jadrovej explózii francúzskeho katolicizmu“.  

Hoci už koncom 50. rokov sa o tejto sviatosti veľa diskutovalo, bolo to skôr v kontexte rozdávania eucharistie a o nejakom prepade návštevnosti spovedníc ešte nebola reč. V júli 1967 kardinál Ottaviani (vtedy na čele kongregácie pre náuku viery) vo svojom liste upozorňuje na niektoré chybné vysvetlenia sviatosti pokánia a odmieta názory, že osobná spoveď je zbytočná. Teda v tom čase bol problém už tak veľký, že sa mu venoval aj Vatikán.  

Tieto a podobné nepriame signály vedú Cucheta k časovému zasadeniu tejto krízy opäť do polovice 60. rokov. Avšak priznáva, že kríza mala svoje „larvové“ štádium, ktoré jej predchádzalo, a fázu zosilnenia po roku 1968. 

Pokiaľ ide o dôvody historik začína už spomínaným ukončením praktizovania omše, ktorá odrazu prestala byť povinná pod trestom smrteľného hriechu. Oddelenie spovede od prijímania bolo ďalším faktorom hoci skôr dôsledkom zmien v predchádzajúcich desaťročiach; dôraz na časté prijímanie prezentovaný od čias Pia X. a postupné uvoľňovanie pravidiel eucharistického pôstu od konca vojny. Takýto vývoj viedol k banalizácii prijímania do takej miery, že po koncile začala byť sviatosť automatickou súčasťou svätej omše. 

Cuchet opisuje aj objektívne ťažkosti, ktoré spoveď vždy prinášala pre veriacich aj kňazov. Podľa neho je to pre katolíkov tá najťažšia sviatosť z pohľadu jej akceptácie. Ako povedal Pascal „človek tak neznáša pravdu, že s radosťou privíta hocikoho, kto ho zbaví povinnosti povedať spovedníkovi, kým skutočne je“. Rovnako pre mladých kňazov bola spoveď únavnou záťažou, keď museli často počúvať naučené alebo vymyslené formulky. Tieto faktory mali svoju vlastnú históriu a nesúviseli len so 60. rokmi. Lenže v kombinácii s postupným rozmáhaním sa kolektívneho rozhrešenia a všeobecnou „kultúrnou ofenzívou“ na akúkoľvek formu viny či pocitu viny mali tieto na kríze svoj podiel. Reforma pokánia v roku 1974 už prišla neskoro a pád nezvrátila. 

Kríza eschatológie 

To, čo autor opisuje ako krízu eschatológie, sa navonok javilo ako neschopnosť a  neochota hovoriť o smrti, poslednom súde, očistci, pekle, atď. V decembri 1966 tento problém priznali francúzski biskupi v liste kardinálovi Ottavianovi: „...večnosť a posledný súd sú témy, ktoré predstavujú veľký problém pre mnoho kňazov, ktorí ich majú učiť. Sú ticho z dôvodu neschopnosti o tom hovoriť“. Cuchet však hovorí, že deklarovaná neznalosť len zakrývala problém viery a doktríny medzi kňazmi dosť rozšírený. Opisuje signály problému od 18. storočia, kedy bola postupne opustená téza „malého počtu vyvolených“ a o pekle sa hovorilo stále menej. Začiatkom 20. storočia to bola polemika o rovnováhe medzi Božou spravodlivosťou a milosrdenstvom vyvolaná knihou Príbeh mojej duše od svätej Terézie. 

Dovtedy latentná „plazivá“ kríza eschatológie, nepochybne ovplyvnená aj vysokým počtom obetí svetových vojen, sa v 60. rokoch stala otvorenou a finálnou. Úzkym spôsobom súvisela s krízou spovede, lebo ak nie je večný trest, načo sa vlastne spovedať. Cuchet vymenúva ďalšie faktory, ktoré podľa neho prispeli ku kríze práve v spomínanom desaťročí (podceňovanie exorcizmu pri krste, nepodávanie posledného pomazania, oslabenie praktizovanie odpustkov, ...) a vidí koncil ako udalosť, ktorá ju nepriamo (a nechcene) spustila. 

Hoci autor prízvukuje, že koncil v žiadnych dokumentoch náuku o poslednom súde nespochybňuje,  viditeľná snaha otvoriť sa všetkým „ľuďom dobrej vôle“ oslabila dovtedajšiu teológiu vynímanú ako príliš exkluzívnu. Prílišné zdôrazňovanie slobodnej vôle bolo interpretované ako povolenie vytriediť si dogmy a povinné praktiky podľa ľubovôle. Spoločenským faktorom, ktorý prispel ku kríze, bolo nové tabu o smrti šíriace sa Západným svetom. Cuchet opäť vyťahuje Pascala, ktorý to dávno predtým zhrnul vynikajúco: „pre neschopnosť zrušiť smrť, človek sa rozhodol viac na ňu nemyslieť“.  

Pol storočia po kríze je bežné stretnúť laikov vyučujúcich náboženstvo, ktorí neveria v peklo, očistec či posledný súd. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo