Ako Francúzsko prestalo byť katolícke

Kto trochu pozná francúzske dejiny nemôže si nevšimnúť úlohu, ktorú v nich hrala katolícka viera. To isté si uvedomí ten, kto síce históriu nepozná, ale mal možnosť navštíviť niektoré z nespočetných pútnických miest. V januári 2017 bol urobený prieskum, podľa ktorého počet praktizujúcich katolíkov (pravidelná nedeľná svätá omša) klesol na úroveň 1,8% z celej populácie. Čo sa stalo? Ako je možné, že krajina, ktorá si stále hovorí „prvorodená dcéra cirkvi“, od viery odpadla? Už svätý Ján Pavol II. pri návšteve tejto krajiny si nahlas položil podobnú otázku „Francúzsko, čo si urobilo so svojím krstom?“.

O odpoveď sa pokúsil Guillaume Cuchet, ktorý začiatkom tohto roka publikoval svoju prácu pod názvom Ako náš svet prestal byť kresťanský. Vzhľadom na to, že píše takmer výlučne o Francúzsku a protestantské cirkvi spomína len veľmi okrajovo, je titulok tohto článku presnejší ako názov knihy. Cuchet nie je žiaden filozof či esejista. Je to profesor histórie na univerzite Paris-Créteil a v oblasti náboženských dejín už má na konte slušný počet publikácií. Spomínaná práca je zameraná na fakty, popretkávaná odkazmi na stovky zdrojov a otvorene si priznáva neistotu tam, kde údaje chýbajú.

Samozrejme Cuchet nie je prvý, ktorý sa na horeuvedené otázky pokúsil dať odpoveď. V úvode knihy podáva bohatý výpočet prác z posledných rokov, ktoré rôznym spôsobom hodnotia vplyv a pozíciu kresťanstva vo verejnom priestore krajiny. On sám sa zameriava na obdobie 60. rokov. Pre ich pochopenie sa však pozerá späť až po Francúzsku revolúciu a na ich interpretáciu pozoruje vývoj posledných desaťročí. Úroveň „kresťanskosti“ meria náboženskou praxou, teda návštevou obradov, ktorá je pre neho „rozhodujúcim kritériom pre hodnotenie náboženského stavu spoločnosti“ aj keď zďaleka nie jediným.

V diele istým spôsobom vzdáva hold svojmu „hrdinovi“, Fernandovi Boulardovi, kňazovi a sociológovi, ktorý v roku 1948 publikoval pozoruhodnú prácu Religiózna mapa francúzskeho vidieka. Boulardovi sa podarilo to, o čo sa už predtým pokúšali viacerí. Na základe údajov o praktizovaní viery, ktoré pozbieral cez biskupské úrady, rozdelil farnosti do troch kategórií: kresťanské, ľahostajné ku kresťanskej tradícii a misijné územia. Ich vyznačenie na mape prinieslo plastický pohľad na rôznorodosť intenzity náboženskej praxe v krajine. Prekvapivým výsledkom bola dominancia odkresťančených krajov (druhá kategória), ktoré už vtedy po vojne tvorili až 60% územia.

Pri hľadaní pôvodu týchto geografických rozdielov Cuchet sa vracia až k Francúzskej revolúcii. V diele amerického historika Timothyho Tacketta, špecialistu na obdobie Revolúcie, nachádza mapu takmer identickú s tou od Boularda. Až na to, že Tackett svoju mapu poskladal z údajov o kňazoch, ktorí po Revolúcii odmietli prisahať na občiansku ústavu. Kraje, v ktorých kňazi odmietli prísahu, sa stali kresťanskými na mape Boularda. A naopak, tie kde sa kňazi podvolili, sa postupne odkresťančovali, až sa stali misijnými územiami. Cuchet takto pripomína revolúciu ako matričný element, ktorý zásadným spôsobom poznačil katolicizmus v krajine, a na ktorý sa postupne s vyprchaním kontrarevolučnej kultúry už takmer zabudlo.

Druhý vatikánsky koncil

Autorova hypotéza, že proces konca kresťanstva v krajine sa spustil Druhým vatikánskym koncilom, vyvolala vo francúzskom katolíckom mikrosvete rozruch. Akoby chcel nejakým spôsobom vyriešiť dlhoročný spor medzi „pravicovými“ a „ľavicovými“ katolíkmi. Ak tí prví tvrdia, že celé sa to začalo májom 68, tí druhí pre zmenu poukazujú na encykliku Humanae Vitae. Cuchet podáva presvedčivé argumenty, prečo ani jedni ani druhí nemajú pravdu. Opierajúc sa o štatistiky z diecéz a kvalitatívne signály z prieskumov, zasadzuje bod zlomu do roku 1965. Teda práve do obdobia záveru koncilu, viac ako tri roky pred májovými udalosťami a vydaním spomínanej encykliky. Najvýraznejšie sa prepad prejavil u mladej generácie 12-24 rokov, čim sa zásadne zmenila „zdravá“ veková pyramída nedeľnej praxe. Ak dovtedy bol počet praktizujúcich deti približne trikrát väčší ako počet dospelých, po prepade to bolo už len dvakrát.

Po takejto časovej identifikácii bodu zlomu, hľadá autor udalosť, ktorá je za tým. Okrem koncilu nevidí nič iné, ktoré by s prepadom mohlo mať súvis. Aby však nedošlo k omylu, pri vyslovení svojej hypotézy dáva Cuchet dôraz na slovo „spustenie“; v žiadnom prípade nehovorí o ňom ako o príčine. Opisuje viaceré skutočnosti z predchádzajúcich desaťročí, ktoré mali prispieť ku kríze alebo aspoň signalizovať, že k zlomu skôr či neskôr príde. Použijúc chemický slovnik, Cuchet vidí koncil ako spúšťač procesu, pričom máj 68 a Humanae Vitae boli podľa neho jeho urýchľovačmi.

Precitnutie do reality

Prv než sa autor pustil do hľadania príčin uvedeného zlomu, položil si otázku, prečo si predkoncilové krízové signály, akokoľvek slabé ale predsa existujúce (napríklad viditeľný pokles povolaní na začiatku 50. rokov), nikto nevšimol alebo ich nebral vážne. Jeden z dôvodov súvisel s už spomenutou geografickou heterogénnosťou náboženskej praxe, ktorá sťažovala rozlíšenie medzi krátkodobými a dlhodobými tendenciami. Omnoho vážnejšou príčinou bol všeobecný povojnový optimizmus cirkevných predstaviteľov, ktorý pretrvával až do začiatku 60. rokov. Jedni volali po výstavbe nových kostolov v mestách, iní zase mali obavy, že nával detí na hodinách náboženstva nebude možné zvládnuť. Prvý problém však súvisel so sťahovaním vidieka do miest a druhý bol len mechanickým výsledkom demografického povojnového „baby-boomu“.

Začiatok 60. rokov bol pre zmenu poznačený predkoncilovou eufóriou reformátorov, ktorá tzv. sociologickému katolicizmu (nazývanému aj ľudový katolicizmus) nebola veľmi naklonená. Dôraz sa mal začať dávať na kvalitu praktizujúcich, už menej na ich kvantitu. Pokles návštevnosti kostolov prestal byť vnímaný ako strata, ale skôr ako nevyhnutná očista, akási “operácia pravdy“ podľa Cucheta.

Zlom, ku ktorému došlo v 1965, si mnohí všimli až na konci 60. a začiatku 70. rokov. Samotný Boulard, ktorý vďaka svojmu renomé z povojnových prác mal prístup k početným zdrojom, si prepad všimol v 1968, ale ešte to nevnímal ako katastrofu. O tri roky neskôr, opierajúc sa o údaje z viacerých diecéz, konštatuje prepad náboženskej praxe v rokoch 1962–69 o 35-40%. Súvis s koncilom však naznačil až v roku 1976, keď priznal odstup medzi „novými“ náboženským normami koncilu a „tradičným kresťanským ľudom“.

Medzi tými, ktorí sa označovali ako „otvorení“ alebo reformní katolíci, bolo veľmi málo takých, ktorí priznali súvis s koncilom. Cuchet cituje belgického jezuitu Rogera Molsa: „...v línii koncilového aggiornamenta boli prijaté opatrenia a iniciatívy rôzneho druhu, aby sa kresťanom umožnilo nedeľnú omšu lepšie chápať, prežívať či mať ju v predstihu ... avšak ďaleko od konštatovania akejsi nápravy v praktizovaní či aspoň udržania približného „status quo“, registrujeme zrýchlené obnovenie prepadu, ktoré nás musí viesť k zamysleniu“.

O príčinách prepadu, tak ako ich vidí profesor Cuchet, možno niekedy nabudúce ...

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo