Thibault Collin: Od Humanae vitae k Amoris laetitia a späť.

Na budúci rok si cirkev pripomenie päťdesiate výročie uverejnenia encykliky blahoslaveného Pavla VI. o regulácii pôrodnosti. Aký zvrat prinesie toto výročie v cirkevnom kontexte po publikácii Amoris laetitia? Náznak odpovede možno zachytiť v skutočnosti, že Mons Paglia, nový predseda Pápežskej akadémia pre život a Inštitútu Jána Pavla II., potvrdil, že skutočne existuje pracovná skupina a nie „pápežská komisia poverená reinterpretáciou Humanae vitae“, ako tvrdili niektoré nepodložené reči. Táto skupina má pracovať s vatikánskymi archívmi týkajúcimi sa encykliky. Ide najmä o dokumenty pápežskej komisie zriadenej mimo Koncilu svätým Jánom XXIII., potvrdenej a obohatenej blahoslaveným Pavlom VI. (1). Je však pravdepodobné, že bude študovaná aj korešpondencia pred a po publikácii encykliky medzi rozličnými biskupskými zbormi a Svätou stolicou. Toto otvorenie archívu si vyžadovalo udelenie výnimky, keďže štandardná čakacia doba je sedemdesiat rokov.

Kolokvium na zmiernenie noriem?

Členom pracovnej skupiny je Mons Pierangelo Sequeri, predseda Pápežského inštitútu Jána Pavla II., profesor Philippe Chenaux vyučujúci cirkevnú históriu na Lateránskej univerzite a autor životopisu Pavla VI., a Mons Angelo Maffeis, predseda Inštitútu Pavla VI. v Brescii. Koordinátorom je Mons Gilfredo Marengo, profesor teologickej antropológie na Pápežskom inštitúte Jána Pavla II a člen riadiaceho výboru v revue CVII-Centro Vaticano II Studi e ricerche. Poznamenajme, že Mons Sequeri, nominovaný na čelo Inštitútu namiesto Mons Melinu, je odborníkom na estetickú teológiu a muzikológiu a nie na morálnu teológiu.

Bol jedným z organizátorov konferencie uskutočnenej 25. mája 2015 na Gregoriánskej univerzite, zvolanej z iniciatívy predsedov biskupských konferencií Nemecka, Francúzska a Švajčiarska a zaoberajúceho sa pastorálnymi otázkami manželstva a rodiny vzhľadom na blížiacu sa druhú biskupskú synodu rodine v októbri 2015. Jedným z cieľov tejto konferencie bolo uvažovať nad prostriedkami zmiernenia noriem manželskej morálky jasne formoulovanými svätým Jánom Pavlom II. v encyklike Familiaris consortio, vo svojej teológii tela a samozrejme vo Veritatis splendor. Napríklad vystúpenie otca Alaina Tomasseta, jezuitu a profesora na parížskom Centre Sèvres, bolo priamym útokom na pojem „vnútorne nemravný akt“ (2), tak ako ho svätý Ján Pavol II prehĺbil vo svojej veľkej encyklike o morálke odpovedajúc tak na kritiku Humanae vitae, ktorá za takýto označila akt antikoncepcie.

V pracovnej skupine nájdeme Mons Gilfreda Marenga, autora významného článku z marca 2017 nazvaného „Humanae vitae a Amoris latetia: rovnaké príbehy“ (3). Kritizujúc postup „dubia“ prezentovaného štyrmi kardinálmi o spôsobe chápania Amoris latetia v kontexte Veritatis splendor sa pýta či „polemická hra „tabletka áno / tabletka nie“, presne ako tá súčasná „prijímanie pre rozvedených áno / prijímanie pre rozvedených nie“ nebude prejavom akejsi nevoľnosti a akejsi únavy, ďaleko viac rozhodujúcejšej v štruktúre cirkevného života.“ Totiž „zakaždým, keď kresťanská komunita pochybí tak, že navrhne životné vzory odvodené od príliš abstraktných teologických ideálov a vytvorených umelým spôsobom, koncipuje pastorálnu činnosť ako schématickú aplikáciu doktrinálneho modelu“. A dodáva, že „istý spôsob chápania a prijímania učenia Pavla VI bol pravdepodobne jedným z faktorov pre ktoré“ – a tu cituje pápeža Františka (Amoris laetitia, 36) – “sme prezentovali príliš abstraktný teologický ideál manželstva, takmer umelo vykonštruovaný, vzdialený od konkrétnej situácie a skutočných možností rodín takých, aké sú. Táto prílišná idealizácia – najmä keď sme neprebúdzali dôveru v milosť – nespôsobila, že by manželstvo pôsobilo príťažlivejšie a lákavejšie, ale skôr naopak.“

Zmena paradigmy

Aký záver urobiť z tohto prvého postrehu? Akési potvrdenie toho, čo niektorí vnímali od februára 2014, teda od stretnutia kardinálov, na ktorom kardinál Kasper poverený pápežom Františkom prezentovať problematiku synody o rodine, potvrdil, že je treba „zmeniť paradigmu“. „Nestačí sa na problém pozerať len z hľadiska a v perspektíve Cirkvy ako sviatostnej inštitúcie. Musime, ako to urobil dobrý Samaritán, zvažovať situáciu z pohľadu tých, čo trpia a požadujú pomoc“. Takto uznávame „pastorálnu konverziu“, ku ktorej nás vyzýva Svätý Otec. Podľa tejto novej paradigmy bol teda povolený, v istých prípadoch, prístup k sviatostiam pre rozvedených žijúcich more uxorio (manželsky). Kadinál takto potvrdil pozíciu, ktorú zastával už v 1993, a proti ktorej sa kardinál Ratzinger v 1994 tvrdo postavil odvolávajú sa na Familiaris consortio.

Je treba však pochopiť, že táto nová paradigma neprináša nič nového. Bola v centre krízy katolíckej morálnej teológie od roku 1950 (situačná morálka), krízy, ktorá sa prejavila v celej svojej hĺbke počas diskusie o povolení chemickej antikoncepcie. Bola to táto kríza, ktorú sa svätý Ján Pavol II snažil vyriešiť s Veritatis splendor (1993), majstrovským textom, ktorý si mnohí pastieri so všetkou snahou odmietli osvojiť.

Totiž prijať túto encykliku by znamenalo uznať, že spôsob, akým „prijali“ Humanae vitae bol chybný, a že bolo treba všetko prepracovať od základu. „Všetko so všetkým súvisí“, ako rád pripomína pápež František. Táto organickosť viery v Krista Spasiteľa a spôsobu vlastného života ukazuja na závažnosť všetkých týchto morálnych diskusií, keďže v hre je v konečnom dôsledku spása alebo zatratenie. Iste, táto alternatíva má dnes skôr tendenciu vyvolávať úsmev u mnohých veriacich a dokonca aj pastierov, ale ona zostáva tým stanoviskom, voči ktorému je ľudská sloboda skúšaná v celej šírke svojej pravdy.

Cirkev - znamenie, ktorému sa odporuje

V závere encykliky Humanae Vitae, po pripomenutí morálnej neprijateľnosti antikoncepcie (§14), Pavol VI. predvída, že toto učenie bude ťažko prijaté. „Cirkev, ktorá sa tomu nediví – veď je, ako aj jej božský Zakladateľ, "znamením, ktorému budú odporovať“... Keďže Cirkev neustanovila ani jeden z týchto zákonov, nemôže o nich rozhodovať, ale ich môže iba strážiť a vykladať...“ (§18).

V roku 1976 počas pôstnych duchovných cvičení pápeža a kúrie sa kardinál Karol Wojtyla v kázni odvolal presne na túto pasáž. Pripomenul, že „božie znamenia, ktoré Ježiš vykonal, neutlmili hlasy odporcov. Tieto sa, ľudsky povedané, ukázali silnejšie. Ježiš svojím krížom a svojou krvou spečatil svedectvo pravdy. Toto je to dedičstvo, ktoré zanechal cirkvi, dedičstvo spásnej pravdy, ktoré je dedičstvom ťažkým na „prijatie“. Cirkev, jej učitelia a pastieri, a predovšetkým jej najvyšší Pastier, hlásiac sa k nemu sa nevyhnutne stávajú znameniami, ktorým sa odporuje“ (4). A odkazuje sa na pokoncilové debaty o antikoncepcii, kňazskom celibáte a tiež pastorácii pre homosexuálne osoby.

Tí, čo odmietajú toto znamenie odporu cez karikatúru zjednodušenej binarity dovolené/zakázané alebo biele/čierne, vo veľkej miere prispeli k obmedzeniu správneho prijatia Humanae vitae veriacimi. Príklad sa dá nájsť, medzi mnohými inými, v texte, ktorý podpísaní teológovia poslali v októbri 1968 francúzskym biskupom, ktorí samotní boli vtedy v plnej príprave ich pastierskeho listu k encyklike. „Je preto treba odmietnúť abstraktný a chybný názor, ktorý vidí len jednu okamžitú konfrontáciu medzi subjektívnym svedomím jednotlivého kresťana a textom pápežskeho listu. Akt pápežskej autority je v cirkvi vždy prijatý, jeho zmysel a dosah však nakoniec vyplynie len zo spôsobu akým bol prijatý, uznaný a uvedený do praxe. V tomto zmysle je nevyhnutná nejaká „interpretácia“, bez ktorej zostane text mŕtvym listom“ (5). Práve tak možno povedať, že takto posudzovaná encyklika a jej akceptácia „Božím ľudom“ je potom redukovaná na obyčajnú radu, z definície nenormatívnu.

Túto posadnutosť vyhovieť mienke verejnosti vo všeobecnosti a veriacim obzvlášť je možno nájsť v Pastierskom liste francúzskych biskupov (uverejnenom na záver ich plenárneho zhromaždenia v Lurdoch 8 novembra 1968). Centrálna a implicitná otázka, na ktorú tento text odpovedá, je: ako sa vyhnúť škandálu? Ako oslabiť závery encykliky tak, aby sa stala prijateľnou a vieryhodnou? Inými slovami, ako nebyť „znamením, ktorému sa odporuje“? Odpoveď je v paragrafe 16 spomínaného listu: „Antikoncepcia nemôže byť nikdy dobrom. Je vždy nezriadenosťou, ale táto nezriadenosť nie je vždy trestuhodná. Naozaj sa stáva, že manželia čelia konfliktu povinností.... V takom prípade jednoducho pripomenieme nemenné učenie morálky: keď je niekto pred alternatívu povinností alebo, bez ohľadu na prijaté rozhodnutie, nie je možné sa vyhnúť zlu, tradičná múdrosť predpokladá hľadať pre Bohom, ktorá povinnosť, v danom prípade, je prvoradá. Manželia sa rozhodnú počas spoločného uvažovania vedeného so všetkou starostlivosťou, ktorú si vyžaduje ich manželské povolanie.“ Je zrejmé, že táto argumentácia, zameraná na takzvaný konflikt povinností, ktorý má svedomie rozhodnúť rozlišovaním menšieho zla, odporuje textu a duchu encykliky a anuluje všetky predchádzajúce paragrafy snažiace sa ctiť si pápežské učenie.

Zachovávať boží zákon je možné

Ako napísal Marcel Clément 17. novembra 1968 v časopise L’Homme Nouveau: “Cirkev pripomína, že medzi božími zákonmi, ktoré riadia odovzdávanie života a tými, ktoré uprednostňujú autentickú manželskú lásku nemôže byť skutočného protirečenia. …Celá tretia časť encykliky smeruje k potvrdeniu možnosti dodržiavania božieho zákona a objasňuje na to prostriedky.“ A s nešťastne prorockou jasnozrivosťou predpovedá nevyhnutné dôsledky Pastierskeho listu: „Nevyhnutne kňazi budú stále viac a viac formovať svedomie ich kajúcnikov podľa článku 16 pastierskeho listu“. Rovnako možno povedať, že sa už nejedná o formáciu svedomia v pravom zmysle, ale o jej intronizáciu ako znalca adekvátnych prostriedkov na reguláciu počatia. Takéto prijatie či likvidácia encykliky, ktoré nie je vlastné len Francúzsku, je teda zodpovedné za to, čo sa dá nazvať veľkým pastorálnym fiaskom, z ktorého sme sa stále nedostali.

Zarážajúce podobnosti medzi Pastierskym listom a niektorými časťami VIII. kapitoly Amoris laetitia vyvolávajú preto obavy, že nová interpretácia Humanae vitae s použitím tejto „novej“ paradigmy sa stane príležitosťou na neutralizáciu nesmiernej práce, ktorú zanechal svätý Ján Pavol II., aby sa srdce a rozum otvorili nádhere zahrnutej v encyklike Pavla VI. Tiež sa dá predpovedať, že táto „nová“ paradigma, ktorej smutné dopady už vidno v otázke regulácie počatia, prinesie podobné ovocie v otázke nerozlučiteľnosti manželského zväzku. Iba ak by sa prehodnotenie tejto boľavej histórie stalo príležitosťou na vlastné zdravé uvedomenie.

 

1.Táto komisia odovzdala svoju správu pápežovi koncom júna 1966. Podľa svedectva niektorých účastníkov poznámky a správy expertov mali dokopy medzi 500 až 800 strán.

2.Text konferencie je k dispozícii: http://www.la-croix.com/Urbi-et-Orbi/Archives/Documentation-catholique-n-2521-A/La-prise-en-compte-de-l-histoire-et-des-developpements-biographiques-dans-la-vie-morale-et-la-pastorale-de-la-famille-2015-09-01-1350817

3.http://www.lastampa.it/2017/03/23/vaticaninsider/ita/commenti/humanae-vitae-e-amoris-laetitia-storie-parallele-Mqg9RCXIpwtYnj9ajItpdO/pagina.html

4.Le signe de contradiction, Fayard, 1979, p. 158.

5.Text bol publikovaný v dodatku práce Martiny Sevegrandovej: Les enfants du bon Dieu. Les catholiques français et la procréation au XXe siècle, Albin Michel, 1995.

 

Tibault Collin je francúzsky filozof, pedagóg a spisovateľ. Je profesorom na parížskom College Stanislas a na inštitúte antropologických štúdií Philanthropos.

Preložené z originálu D'Humanae Vitae à Amoris Laetitia et retour

Pozn.: preklady citácií encykliky Humanae vitae a exhortácie Amoris laetitia sú prebrané z ich oficiálnych slovenských textov.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo