O rodovej teórii, práve a násilí.

O rodovej teórii, práve a násilí.

Rozhovor s belgickým liberálom a filozofom Drieu Godefridi.

Kritika rodových teorií a následne Istanbulského dohovoru prichádza zvyčajne od konzervatívcov. Vy sa prezentujete ako liberál. Čo môže mať liberál proti tomu všetkému?

Skutočnosť byť liberálom, čo neodškriepiteľne som, keďže slobode ako hodnote dávam absolútny primát, ešte neznamená prijímať akékoľvek novoty. Myslím, že je treba odlišovať liberálnu tradíciu od jej karikatúry, ktorou je dnešný francúzsky názorový prúd; ten známy liberálno-anarchistický model. Osobne sa hlásim k liberálnej tradícii, ktorá ide od Aristotela po Friedricha Hayeka a Nassima Nicholasa Taleba, cez osobnosti ako Hume, Locke, Burke. Nielenže táto tradícia neodmieta konzervatívne myslenie ako také, ale dáva mu intelektuálnu štruktúru, ktorá mu chýba. “Konzervovať“, ak nevieme čo, do akej miery, pre koho, nie je veľmi objasňujúce, ako naznačil Hayek v doslove The Constitution of Liberty. Základom liberálnej tradície je rešpekt voči normám a inštitúciám, ktoré sa osvedčili, či už v etickej rovine alebo pokiaľ ide o kolektívnu prosperitu. Je isté, že štruktúry filiácie [príbuzenských vzťahov] a odlišnosti pohlaví sú nedeliteľnou súčasťou dedičstva civilizácie.

Okrem toho, úlohou intelektuála je k teóriám pristupovať racionálnym spôsobom. Rodová teória sa prezentuje ako vedecká. Preto ju ako takú treba posudzovať.

Pred niekoľkými dňami Európska Únia rozhodla podpísať Istanbulský dohovor, aby urýchlila jeho prijatie vo všetkých krajinách. Čo vy na to?

Toto rozhodnutie mi pripomína ideologickú snahu vyhnúť sa problémom tak, že sa im tvrdohlavo beží oproti. Patrí to k tým sklonom Únie zasahovať do všetkých oblastí. Dva dôvody prečo, podľa mňa, sa odmietanie EU objavuje u čoraz väčšej časti obyvateľstva.

Časť textu Dohovoru, ktorá Vás obzvlášť vyrušuje je tá, kde sa hovorí o „vykorenení predsudkov, zvykov, tradícií a všetkých praktík založených na ženských a mužských stereotypoch“. Vy teda neveríte, že stereotypy môžu byť dôvodom násilia?

Charakteristickou vlastnosťou nevyvrátiteľnej teórie je podľa Karla Poppera to, že nie je možné ju dokázať alebo vyvrátiť. Ako som písal v knihe Zákon rodu (La loi du genre, Belles Lettres, 2015), teória stereotypov je štrukturálne nevyvrátiteľná; žiaden fakt je nemôže vyvrátiť. Zoberte si výrok „vo Francúzsku v roku 2017 sú stereotypy príčinou násilia na ženách“. Aby sme to mohli prehlásiť za vedecké, bolo by potrebné pristúpiť k úplnému a presnému zoznamu stereotypov prevládajúcich vo Francúzsku v roku 2017 – nie len niekoľko stereotypov, ale všetkých, ktoré sú spoločné pre celú populáciu. Problém je, že takýto vedecký prieskum – s testovacou skupinou a kontrolnou skupinou, ako je štandardom pri vedeckom postupe – nikdy nebol urobený, a nikto sa o to ani nepokúsil. Neexistuje napríklad žiadny zoznam stereotypov v dnešnom Francúzsku. Preto každý výrok začínajúci ako „stereotypy sú príčinou...“ je z vedeckého hľadiska vtipom.

Pokiaľ ide o text, ktorý ste citovali, ten má úplne inú dimenziu, keďže sa tam spomína vykorenenie – termín výbraný zo slovníka inkvizície alebo vlastný komunistickému teroru – každého zvyku, zvyklosti alebo tradície založenej na ženskom a mužskom stereotype. Toto ďaleko prekračuje otázku násilia na ženách a pri doslovnom uplatnení požaduje vymazanie samotných pojmov muž a žena.

Dohovor a direktívy, ktoré z neho vyplývajú, boli prijaté a nastolené nevolenými orgánmi, teda nelegitímnymi. Ničmenej ich cieľ je chvályhodný, majú znížiť alebo eliminovať násilie na ženách. Prečo ich teda kritizovať?

Nevolený ešte neznamený nelegitímny. Problém je, že tieto medzinárodné inštancie sú pravidelne v zajatí činorodých ideologických menšín, ktoré využívajú ich „diskrétnosť“, aby presadili minoritné ideológie u obyvateľstva. A tak Istanbulská Dohoda, ktorá posväcuje najradikálnejšiu verziu rodovej teórie, bola prijatá v roku 2011, vtedy drvivá väčšina Európanov o rode nikdy nepočula.

Rada Európy na začiatkoch bola hlavne o Dohode o ľudských právach z roku 1950. Dnes Rada zasahuje extrémne autoritárskym a kategorickým spôsobom – vykoreniť koncepciu mužského a ženského rodu! – v oblastiach, ktoré spadajú do kompetencie národných parlamentov. V skutočnosti toto je nelegitímne.

Navyše násilie voči osobám bolo odjakživa základom trestného práva. Nie je vôbec potreba, aby ho Rada postavila mimo zákon a neustále s ním zápasila.

Vy rozlišujete medzi dvomi prúdmi rodovej teórie; homosexualistický a feministický, ktoré sú podľa Vás v rozpore. V čom?

Spoločným prvkom oboch vetiev rodu je, že skúmajú historickú a priestorovú relativitu pojmov ženskosti a mužskosti, čo z vedeckého pohľadu dáva zmysel. Takto sa preukázalo, že nejaké roly, ktoré isté kultúry považujú za „prirodzene“ mužské alebo ženské, nemajú s prirodzenosťou veľa spoločného. Znepokojivé je však, že za posledných tridsať rokov sa rodová teória, ktorá najskôr bola deskriptívna, stala preskriptívnou, teda ideologickou v pravom zmysle, a skúmanie rôl prechádza do popierania biologických rozdielov pohlaví, čo je vedecky absurdné. Toto popieranie je jasné v homosexualistickej tradícii reprezentovanej Judith Butler a Anne Fausto-Sterling. Zatiaľčo feministická vetva vo všeobecnosti uznáva, že v istých rolách by biologický faktor mohol zavážiť, túto úvahu ihneď potláča a zameriava sa vyložene len na kultúru. Čím neguje svoj predmet štúdia, ktorý jasne v sebe implikuje, aby sa v sociálnych rolách robil rozdiel medzi tým, čo sa odvíja od kultúry a čo od biológie.

Projekty týchto dvoch prúdov sa však rozchádzajú. Rodovým feministkám by malo byť jasné, že rodoví homosexualisti, ktorí popierajú realitu kategórie „žena“, neslúžia spoločnému záujmu žien. Feministky ako Sophia Heine si to uvedomujú, ale väčšina sa nanešťastie necháva zneužiť. Ako ukázala Sylviane Agacinsky [francúzska filozofka], sme svedkami rozvratu feministického rodu cez homosexualistický rod. Rozpor je obzvlášť viditeľný v otázkach ako náhradné materstvo, ktorý so sebou prináša prenájom maternice žien, čo je pre väčšinu feministiek neznesiteľná perspektíva.

Ale ak dobre rozumiem, tak za legislatívnou iniciatívou v Európe sa aktivizuje hlavne feministická vetva...

Ide o politický program – zameniteľnosť žien a mužov – a ako taký ho treba chápať. Avšak s vôľou vykoreniť všetky odkazy na mužské či ženské kategórie slúži Istanbulský dohovor aj záujmom homosexualistickej rodovej vetvy, ktorá každý odkaz na binárnosť pohlaví a štatistickú normalitu heterosexuality – tu trvám na slove štatistický – chápe ako netolerovateľnú agresiu. Pričom sa jedná len o vedeckú pravdu, v skutočnosti všeobecne známu.

Prečo ten dôraz na slovo štatistický?

Konštatovanie štatistickej normality heterosexulity je objetívne a vedecké. Hovoriť o morálnej normalite vyplýva z preskriptívneho registra, ktorý som je nevymyslel, a ktorý, podľa mňa, oslabuje ich argument. Nakoniec pripomenutie tejto štatistickej normality stačí na to, aby bol vyvrátený argument homosexualistickej rodovej vetvy, ktorý heterosexualitu vníma len ako jednu možnosť z nekonečného množstva možností. Nezabúdajme, že z tejto heterosexuálnej normy sa ľudstvo zrodilo a rodí sa z nej každý jeden deň.

Vráťme sa k násiliu. Podľa Vás kauzálny vzťah medzi stereotypmi a sociálno-ekonomickými kategóriami je neistý a povestné kontinuum stereotyp > dominancia > násilie nemá pre Vás žiadne vedecké opodstatnenie. Napriek tomu sú nám často prezentovaná hrozné štatistiky o násilí na ženách?

Násilie na ženách, ku ktorému dochádza v rámci párov, je odporné a neznesiteľné. Napriek tomu by som rád upozornil, že v našej spoločnosti veľká väčšina obetí fyzického násilia sú muži. Je to realita štatistiky trestných činov, ktorú nepopiera žiadna správa pracujúca s číslami. Pozrite si napríklad čísla Národného úradu pre monitorovanie delikvencie a trestnej odozvy [l’Observatoire national de la délinquance et des réponses pénales]. V priemere dve obete fyzického násilia z troch sú muži. Samozrejme fyzické násilie je trestným činom, a ako také má byť potierané. Ako som však ukázal v práci Od rodového násilia po negáciu práva (De la violence de genre à la négation du droit, Texquis, 2013), štatistiky prezentované v tej dobe Radou Európy boli hrubo chybné a dovolím si odkázať čitateľov na spomínaný prácu.

Je však možné, že ženy nahlasujú na polícii násilie spáchané na nich omnoho menej ako muži…

Neexistujú žiadne údaje, ktoré by takúto tézu potvrdzovali. Násilie na mužoch zaujíma dnešnú spoločnosť tak málo, že keď na Google zadáte “násilie na mužoch“, tak 95% nájených odkazov bude o násilí na ženách. To niečo naznačuje, či nie ?

Titul Vašej prvej knihy chce asi naznačiť, že definícia trestného činu psychologického násilia nie je dostatočne jasná a necháva sudcom priestor na svojvoľný výklad. Toto by sa však mohlo napraviť v jednotlivých štátoch, ktoré majú možnosť definíciu vylepšiť a zamedziť zneužitiu práva…

V roku 2010 počas prípravy francúzskeho zákona proti psycholovickému násiliu sa ako príklad uvádzalo, že zlý pohľad alebo neochota odpovedať, môžu predstavovať podstatu psychologického násilia. V okamihu keď pohľad alebo zdržanie sa sú podstatou vážnych trestných činov, každý ľahko pochopí, že sa dostávame do oblasti svojvôle sudcu. A potom následná škoda spôsobená psychologickým násilím, ktoré samotné je z definície čisto psychologické, nemôže byť „dokázaná“ inak ako pocitmi obete, teda bez najmenšej materiálneho dôkazu, v tom zmysle ako ho chápe naša trestná tradícia.

Ak sa pozrieme na krajiny, ktoré Dohovor podpísali a aplikovali, nájdu sa tam prípady, kedy aplikácia tejto rodovej legislatívy spôsobila problémy alebo dokonca súdny chaos ?

To, že tieto svojvoľné zákony sú dnes málo používané ešte neznamená, že nikdy nebudú. Predsa jednotlivci, ktorí sú zatiahnutí to týchto hanlivých procedúr, aby boli neskôr poprípade zbavení viny, si to nezaslúžia.

Ste v tomto ešte optimista ?

Pokiaľ ide o rod, klímu, migráciu a iné témy, Západná Európa je dnes zasiahnutá smrteľnou ideologickou horúčkou. Je čas, aby sa naši bratia vo Východnej Európe postavili a povedali: už stačí. Som presvedčený, že v týchto otázkach záchrana príde z Východu a bol by som rád, keby moje skromné úvahy k tomu prispeli.

 

Drieu Godefridi je právnik a doktor filozofie (Sorbonne). Bol zakladateľom Hayekovho Inštitútu v Bruseli.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo